znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 248/2010-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť R. T., zastúpenej advokátom Mgr. J. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co/75/2009 zo 17. marca 2010 v časti o nepriznaní náhrady trov konania a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. T., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   b o l o   p o r u š e n é rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co/75/2009 zo 17. marca 2010.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co/75/2009 zo 17. marca 2010 v časti jeho   výroku,   ktorým   rozhodol   o náhrade   trov   prvostupňového   a odvolacieho   konania, z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2010 doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový   protokol“) rozsudkom Okresného súdu Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   8 C/159/2006-552   zo   4.   februára   2009 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co/75/2009 zo 17. marca   2010   tým,   že   vo   veci   konajúce   všeobecné   súdy   jej   nepriznali   trovy prvostupňového a ani odvolacieho konania.

3. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 248/2010 z 30. júna 2010 prijal na ďalšie konanie tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva na ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co/75/2009 zo 17. marca 2010 v časti, v ktorej potvrdil výrok prvostupňového súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

3. Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označeného základného práva (resp. práv) rozsudkom okresného súdu ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, keďže z obsahu sťažnosti vyplývalo, že proti v sťažnosti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   riadny   opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu.

4. Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v procesnom   postavení   žalobcu   v súdnom   spore   o vydanie nehnuteľností vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 159/06. Sťažovateľka uviedla, že v predmetnej   veci „...   dňa   4.   2.   2009   vydal...   súd   prvého   stupňa   rozsudok   sp.   zn. 8 C 159/2006,   na   základe   ktorého   žalovaný   L...   B...   sú   povinné   vydať   a navrátiť sťažovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam... v obci P... nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania... Dňa 17. 3. 2010 vydal... odvolací súd... rozsudok, sp. zn. 25 Co/75/2010, na základe ktorého potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov   odvolacieho   konania...   Konaním,   ktorým   došlo   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľa,   je...   rozsudok   odvolacieho   súdu   v   rozsahu   nepriznanej   náhrady   trov odvolacieho   konania a   potvrdenia rozsudku súdu prvého   stupňa   v rozsahu nepriznanej náhrady trov...“.

5. Podľa názoru sťažovateľky „... sťažovateľ bol v konaní pred súdom prvého stupňa ako   aj   pred   odvolacím   súdom   úspešný...   Aplikácia   ust.   §   150   Občianskeho   súdneho poriadku... je... neodôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Odvolací   súd...   nedostačujúco   odôvodnil,   v   ktorých   okolnostiach   na   strane   účastníkov konania   videl   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   aplikáciu   ust.   §   150   Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené považujeme za ústavne neakceptovateľné, aby vzhľadom na   celkové   okolnosti...   prípadu hradil   každý účastník   vlastné trovy   sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného rozsudku odvolacieho súdu... sú podľa nášho názoru v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a   preto   ich   možno   považovať   za   odporujúce   citovaným   článkom   ústavy   a   dohovoru. Vzhľadom na to možno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia...“.

6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„Ústavný súd... určuje, že... rozsudkom Krajského súd... zo dňa 17. 3. 2010, č. k.: 25 Co/75/2009-807,   boli   porušené   základné...   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy..., podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k... dohovoru... a článku 6 Dohovoru...

Ústavný   súd...   rozsudok...   Krajského   súdu...,   zo   dňa   17.   3.   2010,   č.   k.: 25 Co/75/2009-807,   zrušuje   v rozsahu   nepriznanej   náhrady   trov   odvolacieho   konania a potvrdenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   v rozsahu   nepriznanej   náhrady   trov prvostupňového konania a vec vracia... na nové konanie.“

7. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyjadrila predsedníčka krajského súdu podaním č. Spr. 960/10 z 28. júla 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„... Výrok o trovách konania odôvodnil odvolací súd tým, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov úspešnému žalobcovi, a tieto dôvody spočívajú v okolnostiach danej veci. Samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť týchto konaní, keďže nimi demokratická spoločnosť len napráva krivdy spáchané minulým režimom na pôvodných vlastníkoch. V tomto smere je preto bez významu, že žalobca bol nútený na úkon nespolupráce zo strany žalovaného vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by mu v prípade vyhovenia jeho písomnej výzvy neboli vznikli. Podľa názoru odvolacieho súdu podstatným   bolo   to,   že   žalobca   si   uplatnil   ako   oprávnená   osoba   zákonné   právo   na navrátenie   vlastníctva   prezumované   zákonom   č.   161/2005   Z.   z.  ...   navrhujeme   danej sťažnosti sťažovateľa... nevyhovieť.“

8. Právny zástupca sťažovateľky v liste z 20. septembra 2010 k vyjadreniu krajského súdu (bod 7) uviedol:

„...   Reštitučné   konanie   síce   samo   o   sebe   predstavuje   dôvody   hodné   osobitného zreteľa, nie však v tej časti, kde je žalobca nútený na úkor nespolupráce zo strany povinnej osoby vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by v prípade vyhovenia písomnej výzve žalobcu zo strany povinnej osoby nebol nútený vynaložiť.

Sám žalovaný si musel byť vedomý toho, že pokiaľ nebude dohoda uzavretá do 12 mesiacov odo dňa podania výzvy, bude žalobca nútený podať žalobu v záujme ochrany si vlastných   práv,   keďže   po   uplynutí   prekluzívnej   lehoty   by   sa   žalobca   nemohol   úspešne domáhať svojich práv na súde.

V   zmysle   vyššie   uvedených   argumentov   možno   konštatovať,   že   žalobca   podával žalobu z objektívnych dôvodov, ktoré pri úspechu v konaní predstavujú pre žalobcu nárok na náhradu trov konania zo strany žalovaného...“

9. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd predmetnú vec prerokoval na   neverejnom   zasadnutí,   pretože   krajský   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   č.   Spr.   960/10 z 28. júla 2010 aj sťažovateľka v podaní z 20. septembra 2010 vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkou   verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

12. Podľa § 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) platného v rozhodnom čase tento upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa § 150 OSP (resp. podľa § 150 ods. 1 prvej vety t. č. platného znenia Občianskeho súdneho poriadku) ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13.   Podstata   námietok   sťažovateľky   spočívala   v tom,   že   krajský   súd   nesprávne rozhodol o trovách konania, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie aj v časti „nepriznanej náhrady trov prvostupňového konania“ a nepriznal jej náhradu trov odvolacieho konania, hoci bola v konaní úspešná, pričom krajský súd toto rozhodnutie odôvodnil iba tým, že si „osvojil i záver súdu prvého stupňa o tom, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je v danom prípade dôvod pre aplikáciu ust. § 150 Občianskeho súdneho poriadku...“, pričom „nedostačujúco   odôvodnil,   v ktorých   okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania   videl dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ust. § 150 Občianskeho súdneho poriadku“. Sťažovateľka v tejto súvislosti tiež namietala, že pre aplikáciu § 150 OSP sa vyžaduje, aby v konkrétnom prípade existovali dôvody hodné osobitného zreteľa. Takéto dôvody v danej veci   podľa   jej   názoru   neexistovali   ani   ich   krajský   súd   neuviedol,   preto   sťažovateľka považuje závery krajského súdu v namietanej časti „v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy   náhrady   trov   konania,   a preto   ich   možno   považovať   za   odporujúce   citovaným článkom ústavy a dohovoru...“ (pozri tiež body 4 a 5).

14.   Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   opakovane   vyslovil   názor,   že   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 114/08, mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

15. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do úvahy   to,   že   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie či dokonca popretie (napr. I. ÚS 109/09).

16. Aj   keď sťažovateľka   namietala iba časť rozsudku   krajského súdu   (o trovách konania), ústavný súd považuje za potrebné uviesť podstatné časti celého jeho odôvodnenia rešpektujúc   vzájomnú   súvislosť   jednotlivých   časti   rozsudku.   Z relevantnej   časti napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal účastníkom (v danom prípade   sťažovateľke)   náhradu   trov   prvostupňového   konania   a   odvolacieho   konania. V odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

«Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   uložil   žalovanému (L.,   B.,   pozn.) povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam v kat. úz. P... a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Náhradu trov konania žalobcovi nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 1 až 5 zák. č. 161/2005 Z. z.... Výsledkami vykonaného   dokazovania   mal   za   preukázané,   že   nehnuteľnosti,   ktorých   vydania...   sa žalobca v tomto konaní domáha,   boli pôvodne zapísané...   vo vlastníctve Ostrihomského rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Na základe Prídelovej listiny... zo dňa 15. 3. 1955 bolo... vložené   na   predmetné   nehnuteľnosti   vlastnícke   právo   pre   Československý   štát   -   štátny majetok,   n.   p.   v B...   Vzhľadom   na   námietky   žalovaného   sa   najskôr   zaoberal   pasívnou a aktívnou   legitimáciou   účastníkov   tohto   konania.   S   poukazom   na   ust.   § 2   ods.   2   zák. č. 161/2005 Z. z., ako i zákon č. 308/1991 Zb.... žalobca je ako oprávnená osoba v tomto konaní   aktívne   legitimovaný.   Podľa   zmluvy   Modus   vivendy,   uzatvorenej   medzi Československou   republikou   a   Svätou   stolicou   dňa   17.   12.   1927...   ako   i   cirkevných konštitúcií „Praescriptionum sacrosanetiy“ a „Qui divino“ bola totiž zriadená samostatná slovenská   provincia,   ktorej   pripadol   všetok   hnuteľný   a   nehnuteľný   majetok   na   území Československej republiky   patriaci   pôvodne   Ostrihomskej arcidiecéze...   Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku sa tak na základe právneho nástupníctva stala vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemných knihách na zahraničné právne subjekty,   a   teda   i   na   Ostrihomskú   arcidiecézu...   Rovnako   tak   dospel   k   záveru,   že u žalovaného je daná jeho pasívna legitimácia v konaní, keďže v súlade s ust. § 4 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. je právnickou osobou, ktorá spravuje sporom dotknuté nehnuteľnosti vo vlastníctve   Slovenskej   republiky...   žalobca...   si   svoje   právo   na   vydanie   a   navrátenie vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam u žalovaného... uplatnil v zákonom stanovenej lehote   do   30.   4.   2006.   Učinil   tak   výzvou   zo   dňa   28.   7.   2005,   ktorá   spĺňala   zákonné požiadavky...   Preto   námietku   žalovaného,   že   výzva   žalobcu   bola   nejasná   a   neurčitá považoval za nedôvodnú... Rozhodnutie o náhrade trov konania založil na ust. § 150 OSP, keď   žalobcovi   napriek   plnému   úspechu   v konaní   náhradu   trov   konania   nepriznal   pre dôvody hodné   osobitného zreteľa,   ktoré   vzhliadol   v tom,   že v tomto konaní   si   žalobca uplatnil   nárok   vyplývajúci   z   reštitučného   zákona,   ktorého   účelom   bola   náprava   krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností... rozsudok... odvolaním napadli obaja účastníci konania. Žalobca v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a žalovaný vo veci samej... Žalobca... žiadal v tejto časti jeho zmenu a priznanie mu náhrady trov konania vo výške... Dôvodil, že v danej veci nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, keď v konaní mal plný úspech a žalobu podával z objektívnych dôvodov. I napriek tomu, že reštitučné konanie samo o sebe predstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa, nie je tomu tak za situácie, že bol nútený pre nespoluprácu zo strany žalovaného ako povinnej osoby vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by v prípade vyhovenia jeho písomnej výzve žalovaným vynaložiť nebol nútený. Priznanie náhrady trov konania je tak plne odôvodnené v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z., keďže vzhľadom na jeho znenie samotný žalovaný si musel byť vedomý toho, že pokiaľ nedôjde k uzatvoreniu dohody v lehote 12 mesiacov od podania výzvy, bude nútený v záujme ochrany svojich práv domáhať sa ich súdnou cestou...

Odvolací súd... dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť...

Ratio   legis   citovaného   zákona   je   aspoň   čiastočne   zmierniť   následky   minulých majetkových   a   iných   krívd   spáchaných   na   majetku   cirkvi   a   náboženských   spoločností, spočívajúcich   v   porušovaní   všeobecne   uznávaných   ľudských   práv   a   slobôd   zo   strany štátu.... Vzhľadom k tomu pri jeho aplikácii je potrebné postupovať v súlade so zákonnými záujmami   osôb,   ktorých   ujma   má   byť   aspoň   čiastočne   kompenzovaná.   Preto   ústavne konformným je jeho extenzívny výklad, kedy zákon a jeho jednotlivé ustanovenia je nutné interpretovať tak, aby sa nimi dosiahol účel. ktorý zákonodarca prijatím zákona sledoval. Je nesporné, že... všetky... reštitučné zákony, sú voči všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom   zákonníku   predpismi   špeciálnymi...   Keďže   v   zák.   č.   161/2005   Z.   z. zákonodarca vymedzil časovo, vecne a personálne okruh vzťahov, na ktoré sa reštitučné oprávnenie vzťahuje, je zrejmé, že mal vôľu zasiahnuť do existujúcich majetkových pomerov len v obmedzenej miere a len u tých vzťahov, u ktorých nápravu považoval za žiaducu a možnú. Tým, že realizoval túto svoju právomoc, stanovil zákonodarca súčasne i rámec rozhodovania o týchto nárokoch, keďže platí, že o rozsahu a podmienkach reštitúcie môžu súdy rozhodovať len v rámci prejavu vôle štátu k reštitúcii, teda v medziach reštitučných zákonov. Tým je daná špeciálna povaha tohto zákona, z ktorej vyplýva, že pre subjekty, na ktoré sa zákon vzťahuje, platí vo vymedzenom rozsahu osobitný režim, ktorý sa premietol v stanovení   základných   predpokladov   pre   navrátenie   vlastníctva   v   zmysle   citovaného zákona.   Týmto   základným   predpokladom   je   písomná   výzva   oprávnenej   osoby   povinnej osobe a preukázanie jedného z dôvodov navrátenia vlastníctva uvedeného v § 3 zákona. Aby nezaniklo právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, musela svoj nárok u povinnej osoby uplatniť najneskôr v lehote do 30. 4. 2006... Pri viazanosti odvolacieho   súdu   dôvodmi   odvolania   v   danej   veci   bolo   potrebné   zodpovedať   na   štyri základné otázky: 1/ či žalobca má právne postavenie oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z. z. vo vzťahu k prejednávaným nehnuteľnostiam, u ktorých vlastnícke právo prešlo na štát, 2/ či žalovaný je v konaní vecne pasívne legitimovaný, 3/ či si žalobca uplatnil svoje právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v súlade s ust. § 5 zák. č. 161/2005 Z. z. kvalifikovanou výzvou a 4/ či sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. c/...»

Po   vecnom   a právnom   vysporiadaní   sa   s problematikou   vyplývajúcou   z týchto „štyroch základných otázok“ dospel krajský súd k záveru, že „napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a to v celom jeho rozsahu“.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil krajský súd takto:„Odvolací súd si... osvojil i záver súdu prvého stupňa o tom, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je v danom prípade dôvod pre aplikáciu ust. § 150 OSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa majúce za následok nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, i napriek jeho plnému úspechu v konaní, spočívajú v okolnostiach danej veci. Už samotný charakter   reštitučných   zákonov   zakladá   výnimočnosť   týchto   konaní,   keďže   nimi demokratická spoločnosť len napráva krivdy spáchané minulým režimom na pôvodných vlastníkoch.   V   tomto   smere   je   preto   bez   významu,   že   žalobca   bol   nútený   na   úkor nespolupráce   zo   strany   žalovaného   vynaložiť   ďalšie   náklady,   ktoré   by   mu   v   prípade vyhovenia jeho písomnej výzvy neboli vznikli. Podstatným je v tomto konaní, že si žalobca uplatnil ako oprávnená osoba zákonné právo na navrátenie vlastníctva prezumpované mu zák. č. 161/2005 Z. z.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.   1 v spojení s § 150 OSP tak, že žalobcovi, napriek plnému úspechu v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď pre nepriznanie týchto trov vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajúce z vyššie uvedených záverov.“

17. Odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom je ustanovenie § 150 OSP aplikované, by malo   byť   precízne,   pričom   sa   ex   lege   vyžaduje,   aby   v tomto   konaní   boli   bezpečne preukázané skutočnosti, na základe ktorých je toto ustanovenie aplikované. Ústavný súd v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   rozsudok   krajského   súdu   v namietanej   časti   (o   trovách konania)   je   nepreskúmateľný,   resp.   vnútorne   si   odporujúci,   teda   z pohľadu   ústavného prieskumu je arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Krajský súd v súvislosti s aplikáciou § 150 OSP uviedol: „Dôvody hodné osobitného zreteľa... spočívajú v okolnostiach danej veci... Podstatným je..., že si žalobca uplatnil ako oprávnená osoba zákonné právo na vrátenie vlastníctva prezumované mu zák. č. 161/2005 Z. z.“ (pozri záver bodu 16). Tento dôvod krajský súd bez ďalšieho uviedol   aj v rámci svojho vyjadrenia v konaní pred ústavným súdom (pozri bod 7). Podľa názoru ústavného súdu zo žiadneho zmysluplného výkladu ustanovenia § 150 OSP ani relevantnej zaužívanej praxe všeobecných súdov nevyplýva (napr. pozri ďalej), že dôvody hodné osobitného zreteľa je možné spájať bez ďalšieho iba s existenciou   (reštitučného)   zákona. Krajský   súd   týmto   tvrdením   preto   nedostatočne vysvetľuje dôvody hodné osobitného zreteľa (prečo nepriznal inak úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania, pozn.), a navyše si priamo odporuje s iným svojím názorom, vysloveným v tom istom rozhodnutí, s ktorým sa v okolnostiach danej veci stotožňuje aj ústavný   súd,   a to,   že „Ratio   legis   citovaného   zákona [t.   j.   zákona   č.   161/2005   Z.   z. o navrátení   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“), pozn.] je   aspoň   čiastočne   zmierniť   následky   minulých   majetkových   a   iných   krívd spáchaných   na   majetku   cirkvi   a   náboženských   spoločností,   spočívajúcich   v   porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu.... Vzhľadom k tomu pri jeho aplikácii je potrebné postupovať v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma má byť   aspoň   čiastočne   kompenzovaná...“.   Inými   slovami,   krajský   súd   na   jednej   strane priorizuje zmysel posudzovaného reštitučného zákona a tvrdí, že „pri jeho (rozumej zákona č. 161/2005 Z. z., pozn.) aplikácii je potrebné postupovať v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná...“, a na druhej strane kvôli tomu   istému   zákonu   –   jeho   existencii   –   odmietne   inak   úspešnému   účastníkovi   priznať náhradu trov konania. Navyše, toto konanie (a aj náklady žalobcu) nemuselo byť, ak by žalovaný pred začiatkom súdneho konania naplnil požiadavku zákona.

18. Prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov   konania prichádza do   úvahy v prípadoch,   keď sú naplnené   všetky   predpoklady   na   priznanie   náhrady   trov   konania,   avšak   súd   dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní“   (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   M   Cdo   14/99, uverejnené ZSP č. 1/2000). Podobne (pozri ASPI, judikatúra pri § 150 OSP, Rc: Cpj 40/88) „je potrebné mať na pamäti, že použitie uvedeného ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným   okolnostiam   konkrétneho   prípadu   a   musí   mať   vždy   výnimočnú   povahu. Nepriznanie náhrady nákladov konania podľa ustanovenia § 150 OSP nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (podobne R 23/1989). Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy), v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako.

19. Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP (bod 12) treba z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je   založené.   K rovnakým   záverom dospel tiež Európsky súd pre ľudské práva a slobody v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru, v obsahu ktorého nemožno vidieť zásadne rozdiely s čl. 46 ods. 1 ústavy, keď do práva na spravodlivé prejednanie veci zahrnul tiež právo účastníka súdneho konania na odôvodnenie súdneho   rozhodnutia.   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež   vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný   a že   rozhodovanie   súdu   je   kontrolovateľné   verejnosťou   (pozri   tiež   Repík, Bohumil.   Evropská   úmluva   o lidských   právech   a trestní   právo.   2002.   152   s.). V neposlednom rade ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

20.   Pokiaľ   sa   teda   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   zameral v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania len na konštatovanie, že dôvodom na aplikáciu § 150 OSP boli „dôvody... spočívajú v okolnostiach danej veci...“, pričom za tieto okolnosti bez ďalšieho považoval skutočnosť, že sťažovateľka si uplatnila „... ako oprávnená osoba zákonné právo na vrátenie vlastníctva prezumované mu zák. č. 161/2005 Z. z.“ (iné dôvody krajský   súd   neuviedol,   pozn.),   postupoval   v rozpore   so   zákonom,   a tým   porušil   právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti nemožno považovať za dostatočné   po   skutkovej   i právnej   stránke,   preto   ústavný   súd   vyslovil,   že   krajský   súd namietaným rozsudkom v napadnutej časti porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

21. V nadväznosti na právny záver o namietanom porušení označených práv (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) uvedený v bode 20 ústavný súd konštatuje aj následné porušenie práva na ochranu majetku zaručené čl. 1 dodatkového protokolu, ako dôsledku (zasiahnutie do sféry majetkových práv sťažovateľky spôsobené úhradou nákladov spojených   s obhajovaním,   resp.   uplatňovaním   svojich   práv)   postupu   všeobecného   súdu v predmetnej veci (pozri tiež bod 17).

22. Keďže   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   v napadnutej   časti   (o   trovách konania) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pozri bod 2 výroku nálezu) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

23. Keďže sťažovateľka si náhradu trov konania pred ústavným súdom neuplatnila a ústavný súd je sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), neprichádzalo do úvahy priznať jej náhradu trov konania proti krajskému súdu.

24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010