znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 248/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť Ing. V. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., ktorou namietala porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky opatrením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v B., Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru všeobecnej kriminality v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR   (teraz   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-695/2-OVK-B1-2006-KR), a takto

r o z h o d o l :

Postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru všeobecnej kriminality pri výsluchu sťažovateľky Ing. V. M. v postavení svedkyne 18. januára 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR b o l o   p o r u š e n é   základné právo na právnu pomoc garantované čl. 47 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. marca 2007 doručená sťažnosť Ing. V. M. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s odôvodnením, že 18. januára 2007 sa sťažovateľka spolu so splnomocneným právnym zástupcom JUDr. P. Č. mala zúčastniť vyšetrovacieho úkonu – výsluchu svedka pred vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru B, Úradu justičnej   a kriminálnej   polície,   odboru   všeobecnej   kriminality   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“ alebo „okresné riaditeľstvo PZ“) vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-689/2-OVK-B1-2006-KR. Na tomto výsluchu však vyšetrovateľ odmietol prítomnosť splnomocneného právneho zástupcu   sťažovateľky   JUDr.   P.   Č.   a ani   ho   nevpustil   do   vyšetrovacej   miestnosti,   čo vnímala ako porušenie svojho základného práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorý priamo svojím textom ustanovuje (podľa ním označených okolností) subjektívne právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok   ustanovených zákonom,   aj   keď   Trestný   poriadok   toto   právo   osoby   v postavení   svedka   pre   oblasť trestnoprávnych vzťahov neupravuje.

2.   Podľa   názoru   sťažovateľky   vyšetrovateľom   vydané   a   neodôvodnené   opatrenie proti jej zvolenému právnemu zástupcovi vychádzalo v danom prípade z právneho záveru prokurátora Okresnej prokuratúry B., ktorý vyslovil v tejto vyšetrovanej veci v uznesení č. k. 2 Pv 588/06-10 z 30. novembra 2006, ktorým zamietol sťažnosť inej svedkyne K. Z. proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   a   ktorým   podľa   §   70   ods.   1   Trestného   poriadku   jej   za porušenie povinnosti ustanovenej v § 127 ods.   1 Trestného poriadku   uložil poriadkovú pokutu v sume 15 000 Sk. V odôvodnení tohto uznesenia prokurátor Okresnej prokuratúry B.   okrem   iného   vyslovil   aj   právny   názor,   že „Jedinou   skutočnosťou,   ktorú   možno vyšetrovateľovi v súvislosti s výsluchom svedkyne vytknúť je skutočnosť, že vôbec pripustil prítomnosť advokáta pri výsluchu. Zo samotnej podstaty inštitútu svedka totiž vyplýva, že tento   je   nezastupiteľný   a   Trestný   poriadok   ani   možnosť   právneho   zastúpenia   svedka nepozná“, ktorým sa riadil aj vyšetrovateľ vo vzťahu k sťažovateľke.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd na základe uvedených skutočností vydal tento nález:

1.) Vyšetrovateľ OR PZ B., ÚJ a KP OVKP vo veci vedenej pod sp. zn.: ČVS: ORP- 689/2-OVK-B1-2006   -   KR,   opatrením   z 18.   januára   2007,   ktorým   odmietol   prítomnosť splnomocneného právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. P. Č. a neumožnil mu vstup do vyšetrovacej miestnosti,   aby sa ako riadne splnomocnený právny zástupca sťažovateľky mohol zúčastniť jej výsluchu, počas ktorého tejto mal poskytnúť právnu pomoc, porušil jej právo podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila polícia, ktorá oznámila, že kompletný spis ústavnému súdu nezašle, že pri výsluchu sťažovateľky postupovala len v zmysle právneho názoru dozorujúceho prokurátora aj vzhľadom na neprípustné správanie sa jej právneho zástupcu pred a počas výsluchu inej svedkyne K. Z. a že k obsahu sťažnosti sa   nevyjadruje; zároveň súhlasila s neverejným pojednávaním a rovnako sa   vyjadrila aj sťažovateľka.

5.   Ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   sťažovateľky   v zmysle   uvedených   skutočností a dospel k záveru, že je dôvodná.

6. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok   ustanovených   zákonom.   Toto   právo   možno   a v danom   prípade   aj   treba interpretovať tak, že právo na právnu pomoc sa priznáva vždy, keď sa rozhoduje o právnom postavení   oprávnenej   osoby.   Také   právo   totiž   ako   podľa   jazykového   výkladu,   tak   aj vzhľadom na podstatu a zmysel práva (teda podľa teleologického výkladu) patrí každému občanovi pred súdmi, inými štátnymi orgánmi či orgánmi verejnej správy. Možno pripustiť, že by všeobecná úprava mohla toto právo obmedziť, pokiaľ by jeho absolútny výkon viedol k eliminácii iných práv garantovaných ústavným poriadkom, avšak samotný fakt, že toto právo nie je vo všeobecnej úprave vo vzťahu ku svedkovi výslovne upravené, nemôže viesť k záveru, že svedok nemá právo na právnu pomoc. Ústavný súd tiež poznamenáva, že za situácie, keď právna úprava neobsahuje výslovný postup riešenia určitej problematiky, ale túto situáciu možno riešiť výkladom práva, bol namieste samostatný postup policajta – vyšetrovateľa, a nie pasívne vyžadovanie príkazu dozorujúceho prokurátora.

7.   Ďalej   ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   je   priznané   právo   na   právnu   pomoc občanovi   pri   podávaní   vysvetlenia   v   postavení   obvineného,   poškodeného   a osoby zúčastnenej na strane jednej, nemožno mu nepriznať právo na právnu pomoc pri podaní svedeckej   výpovede. Svedok má totiž právo za podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 130   Trestného   poriadku   odoprieť   výpoveď.   Je   preto   namieste,   aby   mal   možnosť   sa poradiť o výkone tohto svojho práva. To hlavne platí pre situáciu obsiahnutú v ustanovení § 130   ods.   2   Trestného   poriadku.   Zmyslom   tohto   ustanovenia   je   premietnutie   ústavnej maximy zákazu donucovania k sebaobvineniu podľa čl. 47 ods. 1 ústavy.

8.   V tomto   prípade   však   nejde   o právo   absolútne   v zmysle,   že   právo   odoprieť výpoveď by sa malo vzťahovať k výpovedi ako celku. Ak zákon vyžaduje, aby na začiatku výsluchu bola daná svedkovi možnosť, aby spontánne a súvislé opísal a vypovedal všetko, čo o veci vie a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané skutočnosti, je mu súčasne umožnené, aby vo svojej výpovedi pominul to, čo (zo zákona stanoveného dôvodu) pokladá pre seba (a pre zákonom vymenované osoby) za nebezpečné. A len vtedy, ak sú mu kladené upresňujúce či dopĺňajúce otázky, prislúcha mu oprávnenie odpoveď na ne odmietnuť. V takom prípade mu však nemožno uprieť právo na právnu pomoc advokáta, s ktorým musí mať možnosť sa poradiť,   či   informácia,   ktorá   by   bola   obsahom   jeho   odpovede,   by   nespôsobila   trestné stíhanie jemu alebo osobe blízkej.

9. Ústavný súd preto v posudzovanom prípade dospel k záveru, že postupom polície bolo porušené právo sťažovateľky na právnu pomoc v konaní zakotvené v čl. 47 ods. 2 ústavy, a to tým, že jej nebolo umožnené, aby ňou zvolený advokát bol prítomný pri jej výsluchu ako svedkyne. Z ústavnoprávneho hľadiska totiž nie je žiaden dôvod, aby svedok na rozdiel od osoby podávajúcej vysvetlenie nemal právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Pritom v žiadnom prípade nejde o to, že by orgán činný v trestnom konaní mal za povinnosť advokáta v každom prípade zaistiť alebo odkladať vykonanie svedeckej výpovede preto, že si svedok praje mať pri výsluchu svojho advokáta, ale len o povinnosť toto zastúpenie umožniť. Je preto vecou svedka, či sa rozhodne prísť na podanie svedeckej výpovede v sprievode svojho právneho zástupcu či sám.

10. Z uvedených dôvodov preto bolo návrhu sťažovateľky, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie čl. 47 ods. 2 ústavy, vyhovené.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008