SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 247/2016-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti GU SLOVENSKO, s. r. o.,Priemyselný park Nitra – sever, Dolné Hony 24/1085, Lužianky, zastúpenej advokátomJUDr. Martinom Jánskym, advokátska kancelária, Štúrova 13, Nitra, vo veci namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 6 Er 171/2013 z 21. mája 2013,Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE 85/2013 z 15. augusta 2013 a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 ECdo 237/2014 z 29. septembra 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti GU SLOVENSKO, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola11. decembra 2015 faxom a 15. decembra 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnejspoločnosti GU SLOVENSKO, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj„sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiOkresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Er 171/2013z 21. mája 2013, Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE 85/2013z 15. augusta 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 4 ECdo 237/2014 z 29. septembra 2015 (ďalej len „namietané uznesenieokresného súdu a krajského súdu“ a „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala proti dlžníkovi (inej obchodnejspoločnosti) zaplatenia sumy 16 584,21 € s prísl. Okresný súd vydal 26. apríla 2011platobný rozkaz sp. zn. 10 Rob 19/2011, ktorým uložil dlžníkovi povinnosť zaplatiťsťažovateľke požadovanú sumu. Dňa 28. júna 2011 vstúpil dlžník (povinný)do reštrukturalizácie. Toto reštrukturalizačné konanie bolo uznesením Okresného súduTrenčín (právoplatným 3. marca 2012) skončené a reštrukturalizačný plán dlžníka bolschválený.
3. Okresný súd na návrh sťažovateľky následne poveril súdneho exekútoravykonaním exekúcie na vymoženie dlžnej čiastky. Povinný podal v marci 2013 protiexekúcii námietky a žiadal zastaviť exekučné konanie z dôvodu, že sťažovateľka si malasvoju pohľadávku uplatniť v už spomenutom reštrukturalizačnom konaní. Sťažovateľkavo svojom vyjadrení k námietkam dlžníka poukazovala na desaťročnú premlčaciu lehotuna podanie návrhu na výkon rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 prvej vetyObčianskeho zákonníka, poukazujúc pritom na to, že reštrukturalizácia nemá vplyv na zánikexekučného titulu, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť ešte pred začatímreštrukturalizačného konania.
4. Okresný súd namietaným uznesením námietkam dlžníka vyhovel a exekučnékonanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a následne jejdovolanie odmietol aj najvyšší súd namietaným uznesením. Ku dňu podania sťažnosti je užna majetok povinného vyhlásený konkurz.
5. Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv (pozri bod 1)namietanými uzneseniami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdupre nedôvodné popieranie súdnej ochrany pri domáhaní sa jej práv, čo priamo zapríčinilozmenšenie jej majetku, a pre arbitrárnosť a svojvôľu rozhodnutia krajského súdu v spojenís rozhodnutím okresného súdu potvrdeného rozhodnutím najvyššieho súdu, a z dôvodu, že«právna úprava reštrukturalizácie je zjavne parciálnou procesnoprávnou úpravou špecifického konania, pričom zákon č. 7/2005 Z. z.[o konkurze a reštrukturalizácii o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono konkurze“), pozn.]sa z hľadiska prípadnej kolízie, alebo nevyriešeného vzťahu jeho ustanovení nijakým spôsobom (záverečnými a prechodnými ustanoveniami) nevysporiadal s ostatnými všeobecnými právnymi predpismi».
6. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českejrepubliky sp. zn. III. ÚS 545/99 z 3. februára 2000 (N 18/17 SbNU 127) podľa ktorého„nemôže byť pochybnosť o tom, že lehota na podanie prihlášok pohľadávok veriteľov do reštrukturalizácie je lehotou procesnoprávnou. Jej nestihnutie nemôže mať za následok hmotnoprávny zánik pohľadávky, ale spôsobuje iba obmedzenie veriteľa v tom, že sa nemôže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky v tejto reštrukturalizácii...
Uvedený postup Krajského súdu v Trenčíne svojim potvrdzujúcim rozsudkom zvyšuje mieru arbitrárnosti rozhodovania v tomto prípade za únosnú mieru. V prípade rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne je potrebné uvažovať aj o porušení čl. 13 Dohovoru - právo na účinný opravný prostriedok vzhľadom na to, že sa Krajský súd v Trenčíne nijako nezaoberal argumentmi sťažovateľa v podanom odvolaní, čím arbitrárne ukrátil sťažovateľa na jeho právach, najmä čo sa účinnosti opravného prostriedku týka, a zároveň sťažovateľovi taktiež arbitrárnym spôsobom odňal právo podať dovolanie podľa § 236 v spojení s § 239 O. s. p., čo skonštatoval aj Najvyšší súd SR...
V poslednom rade poukazujem na porušenie práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR. Uvedené porušenie priamo súvisí s pochybeniami súdu, ktoré majú za následok nemožnosť vymáhania nároku sťažovateľa.
... ku dňu podania tejto sťažnosti je na majetok povinného vyhlásený konkurz. Ku dnešnému dňu sa teda sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nemôže domáhať svojho nároku v exekučnom konaní...
Naproti tomu v prípade, ak by rozhodnutím súdu prvého, ako aj druhého stupňa, nebolo exekučné konanie zastavené a NS SR tieto rozhodnutia potvrdené, je potrebné vychádzať z toho, že povinný majetok mal, nakoľko v tomto čase riadne fungoval (v rokoch 2012 až 2015 nebolo na majetok povinného vedené žiadne vyrovnacie konanie).
... Odhliadnuc od teoretickej výšky uspokojenia z výťažku v konkurze (výťažok pritom nie je vôbec istý) je potrebné sa zaoberať samotnou existenciou spoločnosti. Po skončení konkurzu dôjde k výmazu povinného z ORSR, čoho následkom je úplné znemožnenie vymáhania nároku sťažovateľa, keďže povinný zanikne.“.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu ochranu, ako i právo vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., čl.. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 29.9.2015, sp. zn. 4 ECdo 237/2014-71 v spojení s Uznesením Krajského súdu...zo dňa 15.8.2013, sp. zn. 8CoE/85/2013-49 a Uznesením Okresného súd... zo dňa 21.5.2013, sp. zn. 6Er/l71/2013-30 porušené bolo.... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.9.2015, sp. zn. 4 ECdo 237/2014-71, Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.8.2013, sp. zn. 8 CoE/85/2013-49 a Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 21.5.2013, sp. zn. 6 Er/171/2013-30 sa zrušujú a vec sa Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou vracia na ďalšie konanie.
... Najvyšší súd... spolu s Krajským súdom... a Okresným súdom... sú povinní do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu.. spoločne a nerozdielne zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 16.584,21 EUR...
... Najvyšší súd... spolu s Krajským súdom... a Okresným súdom... sú povinní nahradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania...“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne.
II.A
12. K namietanému porušeniu základných práv a práv sťažovateľky podľa označených článkov ústavy a dohovoru uznesením okresného súdu
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovaťo sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojichzákladných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarityprávomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva aleboslobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánomverejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomocina prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoczaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, žeprávna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného ajopravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahuk základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňujeodstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody(I. ÚS 36/96).
14. V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti uzneseniu okresnéhosúdu odvolanie, čo aj urobila, keď ho podala v júni 2013, ako to vyplýva z prílohk sťažnosti, a krajský súd o tomto odvolaní svojím uznesením aj rozhodol. Z toho vyplýva,že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv uznesením okresného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.B
16. K namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu
17. Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky (body 5 až 7) konštatuje, žesťažnosť vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu a najvyššieho súdu trebapovažovať za zjavne neopodstatnenú (pozri bod 10).
18. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdiluznesenie okresného súdu, vyplýva, že okrem opísania skutkových a právnych záverovokresného súdu vo veci vyhovenia námietkam povinného proti exekúcii vedenej proti nemu(s. 1 až s. 3), podstaty odvolacích námietok sťažovateľky a vyjadrenia povinného (záver s. 3a s. 4) je zrejmé, že krajský súd sa iba stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu,ale na druhej strane mu to procesný kódex výslovne umožňoval (§ 219 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku). Hoci je pravdou, že krajský súd nedal priame odpovede sťažovateľkena jej odvolacie námietky vznesené v odvolaní, závery krajského súdu nie sú podľaústavného súdu ešte arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, ako sa domnieva sťažovateľka.Podľa názoru ústavného súdu nosná argumentácia sťažovateľky je stavaná skôr „de legeferenda“, a v podstate vyčíta neústavnosť tých ustanovení zákona o konkurze (najmä § 120ods. 1, ale predovšetkým § 155 ods. 2, podľa ktorého „zverejnením uznesenia o potvrdeníplánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákonaneprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi“), na čo však nie jesťažovateľka oprávnená. Jadro jej námietok teda smerovalo k neústavnosti všeobecnýmisúdmi odôvodňujúcich zákonných ustanovení zákona o konkurze, pričom tieto by bolomožné preskúmať iba v konaní podľa čl. 125 ústavy, ktoré však sťažovateľka nie jeoprávnená vyvolať.
19. Vo vzťahu k napádanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vo svojejsťažnosti neuviedla v podstate žiadnu ústavne významnú argumentáciu, a teda sťažnosťv tejto časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).Neušlo pozornosti ústavného súdu, že splnomocnenie pre advokáta navyše vykazujeformálne nedostatky (je udelené iba vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu,a nie aj proti uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu, a teda nespĺňapodmienky ustanovené v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Nad rámec už uvedenéhomožno preto uzavrieť, že ani napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je svojvoľné a jehozávery sú z ústavného hľadiska akceptovateľné (predovšetkým s. 4 až s. 7). Okrem tohoodôvodnenie sťažnosti (týkajúce sa porušenia čl. 13 dohovoru) nie je premietnuté v petitesťažnosti (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde), hoci sťažovateľka je kvalifikovanezastúpená advokátom.
20. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v posudzovanej veciargumentácia sťažovateľky vyjadruje iba odlišný právny názor na preukázaný skutkovýstav, avšak bez toho, aby indikovala relevantný ústavnoprávny rozmer, t. j. vecnú súvislosťjej námietok s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavnýsúd preto jej sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenielen ako zjavne neopodstatnenú, ale aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavnýsúd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016