znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 247/2015-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Milana   Ľalíkaa Petra   Brňáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Imrichom Hrebíčkom, advokátska kancelária, Vajanského 7,Trnava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenompod sp. zn.17 Er 101/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010p o r u š e n é   b o l o.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 500 €(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 139,83 € (slovom stotridsaťdeväť eur a osemdesiattri centov) na účet jeho právnehozástupcu advokáta JUDr. Imricha Hrebíčka, advokátska kancelária, Vajanského 7, Trnava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.I. ÚS 247/2015-20   z   10.   júna   2015   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010.

Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako povinnýv exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 Er 101/2010. Sťažovateľpostupu okresného súdu v napadnutom konaní vytkol predovšetkým to, že nepostupovalv zmysle   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnychexekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalšíchzákonov   v   znení   neskorších   predpisov   ustanovených   lehotách   na   rozhodnutie   o   nímpodaných námietkach proti vedenej exekúcii, ako aj to, že okresný súd aj napriek súdnymexekútorom   podanej   žiadosti   na   zastavenie   exekúcie   o   nej   do   dňa   podania   sťažnostiústavnému súdu nerozhodol. Sťažovateľ poukázal aj na to, že «Prieťahy v konaní pred Okresným súdom Trnava potvrdila v odpovedi na sťažnosť aj predsedníčka Okresného súdu Trnava: „Z uvedeného vyplýva, je Vaša sťažnosť na prieťahy je čiastočne odôvodnená.“ Teda samotný porušovateľ pripustil, že boli spôsobené prieťahy v konaní, ktoré znamenali pre sťažovateľa okrem psychického utrpenia, kdeže išlo o exekučné konanie v dôsledku neplatenia   výživného,   aj   finančné   problémy.».   V širších   súvislostiach   sťažovateľ   ďalejuviedol, že „v dôsledku nekonania Okresného súdu Trnava a s tým súvisiace zadržiavanie peňažných prostriedkov u súdneho exekútora vzniklo množstvo komplikácií v jeho osobnom živote, nakoľko sa mal problém zamestnať a taktiež mu nebola predĺžená pracovná zmluva u vtedajšieho zamestnávateľa. Už v tak zložitej životnej situácii spôsobenej rozvodom mu pribudli ďalšie starosti, ktoré nevznikli jeho vinnou.“.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.: 17 Er 101/2010 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4 000,- Eur..., ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy   právneho zastúpenia v sume 139,83 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obidvaja účastnícikonania. Za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. 1 SprV/387/2015 z 25. júna 2015a právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu predsedníčkyokresného súdu listom zo 19. augusta 2015.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení v súhrne konštatovala:„Ako   vyplýva   zo   spisového   materiálu   vo   veci   sa   priebežne   vykonávali   úkony smerujúce k právoplatnému rozhodnutiu o námietkach a tiež si dovolím upriamiť pozornosť na neposkytovanie súčinnosti povinného (sťažovateľa) v danom konaní, čo má za následok neukončenie   dovolacieho   konania.   K   dnešnému   dňu   povinný   nereagoval   na   výzvu tunajšieho súdu,   či trvá na podanom dovolaní   a ani nedoložil   osobitnú plnú   moc pre dovolacie   konanie.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   neuviedol,   aké   psychické   utrpenie   a   ďalšie problémy   mu   spôsobilo   exekučné   konanie   a   z   akých   dôvodov.   Sťažnosť   povinného považujem za nedôvodnú, nakoľko práve z dôvodu nejasných podaní sťažovateľa nemohla byť   dodržaná   lehota   na   rozhodnutie   o   námietkach   proti   exekúcii.   Námietky   ani   návrh na zastavenie exekúcie neobsahoval dôkazy, ktoré by umožnili bez ďalšieho rozhodnutie o námietkach a návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie, preto súd musel vyzývať súdneho exekútora na predloženie dokladov.

V odpovedi na sťažnosť povinného na prieťahy v konaní sp. zn. 17Er/101/2010 som uviedla, že jeho sťažnosť na prieťahy v konaní je čiastočne odôvodnená, čím som mala na mysli, že o námietkach nebolo rozhodnuté v lehote 60 dní od ich doručenia, avšak prieťahy   v   konaní   boli   čiastočne   odôvodnené   podávaním   nejasných   podaní   zo   strany sťažovateľa ako aj nereagovaním na výzvy súdu v určených lehotách. Prieťahy zo strany súdu boli spôsobené nadmernou zaťaženosťou pracovníkov súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní neboli spôsobené zbytočné prieťahy, nakoľko boli vyvolané potrebou doplnenia podkladov pre rozhodnutie vo veci. Povinnému nevznikla žiadna   škoda,   ani   morálna   a   finančná   ujma.   Exekútor   nevykonal   žiadne   protizákonné zrážky zo mzdy povinného, preto nemohli byť porušené žiadne základné ľudské práva a slobody povinného, a ani nedošlo k šíreniu zlej povesti o jeho osobe zo strany súdu, na základe ktorej prišiel o zamestnanie. Povinný svoje tvrdenia ničím nepreukázal, naopak z obsahu exekučného spisu vyplýva, že si neplnil riadne svoju vyživovaciu povinnosť.“Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného súdulistom z 19. augusta 2015, v ktorom skonštatoval:

„Sťažovateľ trvá na tom, že Okresný súd v Trnave v právnej veci vedenej pod sp. zn.: 17Er 101/2010 spôsobil prieťahy v konaní a k jeho vyjadreniu k sťažnosti uvádza, že je účelové a je iba ospravedlnením neodôvodnených prieťahov v konaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ichvyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jejprerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá jeurčená povahou namietaného porušenia práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, aniza   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   na   meritórnerozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušenéprávo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I. ÚS 40/02,   I. ÚS 41/03,I. ÚS 65/04).

II.

Z   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisového   materiálu   okresného   súdusp. zn. 17 Er 101/2010 ústavný súd zistil tento prehľad procesných úkonov:

Exekučným   titulom   v   právnej   veci   vedenej   okresným   súdompod sp. zn. 17 Er 101/2010 je uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn.7 P 163/2008   z 18.   marca   2008,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   zamietnutí   návrhu   matkymaloletých detí ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „oprávnená“), o zverenímaloletých detí do jej osobnej starostlivosti, a zároveň ex offo rozhodnuté o začatí konaniao určenie vyživovacej povinnosti otca maloletých detí ⬛⬛⬛⬛, ktorému bola určenávýška vyživovacej povinnosti tak, že bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého sumou 1 200 Sk (39,83 €) mesačne, maloletého ⬛⬛⬛⬛ sumou 1 100 Sk(36,51 €) mesačne a na maloletého ⬛⬛⬛⬛ sumou 1 000 Sk (33,19 €) mesačne.

- 23. februára 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie povereniana vykonanie exekúcie od súdneho exekútora JUDr. Marcela Kroupu, Exekútorský úradMyjava, Gegeľovská 662/2, Myjava (ďalej len „súdny exekútor“),

- 24. februára 2010 okresný súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora,

- 9. apríla 2010 doručil sťažovateľ (ako povinný) súdnemu exekútorovi námietkyproti exekúcii,

- 22. apríla 2010 boli okresnému súdu prostredníctvom súdneho exekútora doručenénámietky sťažovateľa proti exekúcii na rozhodnutie,

- 15. júla 2010 okresný súd poučil sťažovateľa na možné dôvody podania námietokproti vedenej exekúcii a zároveň ho vyzval, aby do 15 dní od doručenia výzvy písomneokresnému súdu oznámil, či na podaných námietkach zotrváva,

- 22. júla 2010 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh sťažovateľa na zastavenieexekúcie   z   dôvodu   oslobodzujúceho   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   7 T /94/2009z 18. marca 2010,

-   29.   júla   2010   bol   okresnému   súdu   cestou   súdneho   exekútora   doručený   návrhsťažovateľa na zastavenie exekúcie,

- 18. augusta 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k podanýmnámietkam proti vedenej exekúcii, v ktorom zotrval na podaných námietkach,

-   30.   septembra   2010   okresný   súd   vyzval   súdneho   exekútora,   aby   preukázalzaplatenie a vymoženie úhrad výživného,

- 29. októbra 2010 okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie súdneho exekútoras prehľadom zaplatených a zostávajúcich úhrad výživného,

- 16. decembra 2010 okresný súd uznesením sp. zn. 17 Er 101/2010 zo 16. decembra2010 rozhodol o zamietnutí námietok sťažovateľa proti exekúcii a zamietnutí jeho návrhu nazastavenie exekúcie,

-   25.   januára   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   súdneho   exekútora,ktorým žiada o vyznačenie právoplatnosti uznesenia tohto súdu sp. zn. 17 Er 101/2010zo 16. decembra 2010,

-   16.   februára   2011   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   sťažnosť   proti   uzneseniuokresného súdu sp. zn. 17 Er 101/2010 zo 16. decembra 2010,

-   5.   apríla   2011   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   vyjadrenie,   či   ním   podanépodanie je   možné   považovať   za   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdusp. zn. 17 Er 101/2010   zo 16.   decembra   2010.   Zároveň   okresný   súd   oznámil   súdnemuexekútorovi   nemožnosť   vyznačenia   právoplatnosti   uzneseniu   okresného   súdusp. zn. 17 Er 101/2010 zo 16. decembra 2010 z dôvodu nenadobudnutia právoplatnosti,

- 29. apríla 2011 sťažovateľ doručil okresnému súdu písomné vyjadrenie – odvolanieproti uzneseniu s návrhom na zastavenie vedenej exekúcie,

-   1.   júla   2011   zaslal   okresný   súd   sťažovateľom   podané   odvolanie   oprávnenejna vedomie s lehotou na vyjadrenie do 15 dní od doručenia,

- 26. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie oprávnenej k odvolaniupovinného,

- 25. januára 2012 bol spisový materiál predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalejlen „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní,

-   29.   februára   2012   krajský   súd   rozhodol   o   podanom   odvolaní   uznesenímsp. zn. 11 CoE 11/2012 z 29. februára 2012,

- 15. marca 2012 bol spisový materiál z krajského súdu doručený okresnému súdu,

- od 15. marca 2012 do 6. júla 2012 prebiehalo doručovanie uznesenia krajskéhosúdu sp. zn. 11 CoE 11/2012 z 29. februára 2012 vrátane zisťovania pobytu oprávnenej,

- 23. mája 2012 bolo okresnému súdu doručené dovolanie podané sťažovateľomoznačené ako ,,Dovolanie a sťažnosť o prešetrenie postupov OS a KS Trnava“ z 10. mája2012,

- 2. augusta 2012 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie podaného dovolania,

- 18. marca 2013 bol spisový materiál predložený Najvyššiemu súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len,,najvyšší súd“),

- 31. mája 2013 najvyšší súd prípisom vrátil dovolanie sťažovateľa proti uzneseniukrajského súdu sp. zn. 11 CoE 11/2012 z 29. februára 2012 okresnému súdu na doplneniepoučenia sťažovateľa o následkoch nevyhovenia výzvy na doplnenie podaného dovolania,

- 4. júla 2013 bol spisový materiál doručený z najvyššieho súdu okresnému súdu,

-   7.   mája   2013   bol   okresnému   súdu   doručený   podnet   súdneho   exekútorana zastavenie   exekúcie,   ktorý   bol   13.   mája   2013   predložený   krajskému   súduprostredníctvom okresného súdu,

-   12.   augusta   2013   bola   okresnému   súdu   doručená   urgencia   súdneho   exekútorana zastavenie vedenej exekúcie,

-   20.   januára   2014   okresný   súd   vyzval   Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhomna podanie oznámenia ku konaniu vedenému pred týmto súdom pod sp. zn. 11 C 3/2007z 25. júna 2009,

- 21. marca 2014 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie z Okresnéhosúdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   spolu   s prílohami,   a   to   rozsudkom   tohto   súdusp. zn. 5 P 175/2008   z   29.   júna   2011   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 17 CoP 70/2011 zo 16. novembra 2011,

-   10.   novembra   2014   okresný   súd   opätovne   vyzval   sťažovateľa   na   doplneniepodaného   dovolania   a   zároveň   ho   poučil   o   následkoch   nevyhovenia   výzve   na   jehodoplnenie. Výzva bola prevzatá sťažovateľom 9. decembra 2014,

- 29. januára 2015 právny zástupca povinného nahliadol do spisu okresného súdusp. zn. 17 Er 101/2010 a zároveň predložil splnomocnenie na zastupovanie v konaní,

- 15. apríla 2015 okresný súd uznesením sp. zn. 17 Er 101/2010 rozhodol o zastaveníexekučného konania z dôvodu podľa § 215 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku. Zároveňokresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   vyjadrenie,   či   trvá   na   podanomdovolaní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa svojou sťažnosťou domáhal   vyslovenia porušenia základného právazaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru slobôd postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovgarantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnompoňatí   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúcasa rozhodnutia   príslušného   štátneho   orgánu   (II. ÚS 26/95,   I. ÚS 47/96,   I. ÚS 55/97,I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právnaneistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktoromsa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa jej práv (pozri napr. II. ÚS 26/95,I. ÚS 47/96,   II. ÚS 22/96,   II. ÚS 48/96,   I. ÚS 55/97,   I. ÚS 57/97,   I. ÚS 92/97a I. ÚS 10/98). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavyv relevantnej   časti   ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne   konania   a   ktorývyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie samôže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).

Ústavný súd poukazuje aj na to, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívnačinnosť   všeobecného   súdu   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovalak odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na nehoobrátili s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnostiso všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súdzásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť presudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť   lenz dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie   odročuje,   predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postupsamotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanejveci.

Pokiaľ ide o prvé dve kritériá (zložitosť veci a správanie účastníka), ústavný súdnezistil žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá by mohla odôvodniť namietanú dĺžku konania.

Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd dospel k záveru, že postupokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010 sa vyznačoval obdobiamibuď úplnej nečinnosti alebo neefektívnej činnosti. Za prieťahový postup okresného súduv konaní považuje ústavný súd šesťmesačné obdobie predkladania spisu krajskému súdu akonadriadenému súdu na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku, k čomu došlo v časeod 26. júla 2011 do 25. januára 2012. Ďalej okresný súd konal neefektívne, keď v dôsledkunesprávneho   poučenia   sťažovateľa   v   súvislosti   s   podaným   mimoriadnym   opravnýmprostriedkom – dovolaním bol spisový materiál vrátený z najvyššieho súdu späť na okresnýsúd, teda v období od 2. augusta 2012, keď okresný súd sťažovateľa nedostatočne poučil vsúvislosti s podaným dovolaním až do 4. júla 2013, keď bol spisový materiál vrátený znajvyššieho   súdu   okresnému   súdu.   Najvyšší   súd   vo   svojom   prípise   z 31. mája   2013konštatoval: „Súd   prvého   stupňa   správne   vyzval   povinného   na   doplnenie   neúplného dovolania,   avšak   nepoučil   ho   o   následkoch   neodstránenia   vád.   Právna   úprava   však obsahuje povinnosť súdu prvého stupňa nielen vyzvať na odstránenie vád, ale zároveň aj poučiť o následkoch ich neostránenia podľa § 218 ods. 1, teda o odmietnutí neúplného odvolania   (dovolania).“ Napokon   do   času   rozhodovania   o   podanej   sťažnosti   ústavnýmsúdom nie je o tomto podaní sťažovateľa rozhodnuté, keď okresný súd naposledy písomnouvýzvou   z   15.   apríla   2015   vyzval   sťažovateľa   na   vyjadrenie,   či   trvá   na   podanommimoriadnom opravnom prostriedku. Osobitne je potrebné sa pozastaviť nad postupomokresného súdu v exekučnom   konaní   z pohľadu opodstatnenosti   jeho trvania. V tomtoohľade   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   súdny   exekútor   písomnými   podaniamidoručenými   okresnému   súdu   7.   mája   2013   a   12.   augusta   2013   žiadal   okresný   súdo zastavenie exekučného konania z dôvodu jeho ďalšieho neopodstatneného trvania podľa§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v dôsledku rozsudku Okresného súdu NovéMesto nad Váhom č. k. 11 C 3/2007-218 z 25. júna 2009. Taktiež je potrebné poukázaťna skutočnosť,   že   okresnému   súdu   bolo   21.   marca   2014   doručené   písomné   vyjadrenieOkresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   obsahujúce   rozsudok   tohto   súduč. k. 5 P 175/2008-269   z   29.   júna   2011   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súduč. k. 17 CoP 70/2011-286 zo 16. novembra 2011, pričom   na práve tieto rozhodnutia   saodvoláva aj okresný súd v uznesení sp. zn. 17 Er 101/2010 z 15. apríla 2015, ktorým bolorozhodnuté o zastavení vedeného exekučného konania s odôvodnením, že „... rozhodnutie, ktoré   je   podkladom   na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené,   pretože rozhodnutie   7P/163/2008-37   bolo   iba   predbežným   opatrením   a   teda   rozhodnutím 5P/175/2008-69 v spojení s rozhodnutím 17CoP/70/2011-286 došlo k rozhodnutiu vo veci samej, z tohto dôvodu predbežné opatrenie zaniklo“. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súddisponoval potrebnými podkladmi na zastavenie vedeného exekučného konania už v časeod 21. marca 2014, resp. o skutočnosti, pre ktorú bolo možné zastaviť vedené exekučnékonanie, bol upozorňovaný súdnym exekútorom už v čase od 7. mája 2013 a urgenciouod 12. augusta 2013, pričom k zastaveniu exekúcie pristúpil až príslušným rozhodnutímvydaným 15. apríla 2015, ktorého vydanie ústavný súd vníma len ako reakciu na podanúsťažnosť sťažovateľa ústavnému súdu. Z uvedeného je zrejmé, že postup okresného súduvo veci bol neefektívnym, a to v čase od 2. augusta 2012, keď sťažovateľa nedostatočnepoučil v súvislosti s podaným dovolaním, až v podstate do času prijatia podanej sťažnostiústavnému súdu, pretože práve z dôvodu nedostatočného poučenia bol spisový materiálvrátený   späť   z najvyššieho   súdu   okresnému   súdu,   ktorému   bol doručený   4.   júla   2013,pričom   okresný   súd   opätovne   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   podanéhopodania až písomnou výzvou z 10. novembra 2014 a ďalšou výzvou z 15. apríla 2015.Druhou   úrovňou   neefektívnej   činnosti okresného   súdu   je   obdobie   od   7.   mája   2013   aždo 15. apríla 2015, keď došlo k zastaveniu vedeného exekučného konania, pričom otázkaopodstatnenosti vedeného exekučného konania bola prítomná už od jeho začatia a zrejmá ajz podaní sťažovateľa (ako povinného), ktorý navrhoval jej zastavenie, napr. aj v podanýchopravných   prostriedkoch.   Obdobím   nečinnosti   okresného   súdu   je   zdĺhavé   predloženiespisového   materiálu   krajskému   súdu   ako   odvolaciemu   súdu   v   čase   od   26.   júla   2011do 25. januára 2012. V súhrne tak okresný súd nekonal alebo konal neefektívne v období tria pol roka z celkovej doby piatich rokov prebiehajúceho konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010 došlo k zbytočným prieťahom, a tým ajk porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd neprikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať bez zbytočných prieťahov, keďže zo zisteníústavného súdu vyplýva, že tento uznesením č. k. 17 Er 101/2010-116 z 15. apríla 2015vedené exekučné konanie zastavil.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.   Podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodneo   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučineniev sume   4 000   €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti.   Cieľom   primeraného   finančnéhozadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sazistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňaochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovaniazákladného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanieprimeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení   výšky   primeraného   finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorýspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľomna konkrétne   okolnosti   prípadu.   Vzhľadom   na   skutočnosti   už   uvedené   ústavný   súdpovažoval   priznanie   sumy   1 500   €   sťažovateľovi   za   primerané   finančné   zadosťučineniepodľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, akoto je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trovkonania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ichúhradu, v celkovej sume 139,83 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzalz príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dvaúkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podaniesťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 296,44 € vrátane režijného paušálu. Písomnévyjadrenie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z   19.   augusta   2015   neobsahovalo   relevantnúústavnoprávnu argumentáciu k meritu veci, a preto zaň náhradu trov konania ústavný súdnepriznal.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpeniauplatnil iba v sume 139,83 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradusťažovateľovi   priznal   len   vo   výške   uplatneného   nároku,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode3 výroku tohto nálezu.

S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   sa   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015