SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 247/2015-34
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2015v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíkaa Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Imrichom Hrebíčkom, advokátska kancelária, Vajanského 7,Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenompod sp. zn.17 Er 101/2010 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010p o r u š e n é b o l o.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 139,83 € (slovom stotridsaťdeväť eur a osemdesiattri centov) na účet jeho právnehozástupcu advokáta JUDr. Imricha Hrebíčka, advokátska kancelária, Vajanského 7, Trnava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.I. ÚS 247/2015-20 z 10. júna 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010.
Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako povinnýv exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 Er 101/2010. Sťažovateľpostupu okresného súdu v napadnutom konaní vytkol predovšetkým to, že nepostupovalv zmysle zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalšíchzákonov v znení neskorších predpisov ustanovených lehotách na rozhodnutie o nímpodaných námietkach proti vedenej exekúcii, ako aj to, že okresný súd aj napriek súdnymexekútorom podanej žiadosti na zastavenie exekúcie o nej do dňa podania sťažnostiústavnému súdu nerozhodol. Sťažovateľ poukázal aj na to, že «Prieťahy v konaní pred Okresným súdom Trnava potvrdila v odpovedi na sťažnosť aj predsedníčka Okresného súdu Trnava: „Z uvedeného vyplýva, je Vaša sťažnosť na prieťahy je čiastočne odôvodnená.“ Teda samotný porušovateľ pripustil, že boli spôsobené prieťahy v konaní, ktoré znamenali pre sťažovateľa okrem psychického utrpenia, kdeže išlo o exekučné konanie v dôsledku neplatenia výživného, aj finančné problémy.». V širších súvislostiach sťažovateľ ďalejuviedol, že „v dôsledku nekonania Okresného súdu Trnava a s tým súvisiace zadržiavanie peňažných prostriedkov u súdneho exekútora vzniklo množstvo komplikácií v jeho osobnom živote, nakoľko sa mal problém zamestnať a taktiež mu nebola predĺžená pracovná zmluva u vtedajšieho zamestnávateľa. Už v tak zložitej životnej situácii spôsobenej rozvodom mu pribudli ďalšie starosti, ktoré nevznikli jeho vinnou.“.
Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn.: 17 Er 101/2010 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4 000,- Eur..., ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 139,83 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obidvaja účastnícikonania. Za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. 1 SprV/387/2015 z 25. júna 2015a právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu predsedníčkyokresného súdu listom zo 19. augusta 2015.
Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení v súhrne konštatovala:„Ako vyplýva zo spisového materiálu vo veci sa priebežne vykonávali úkony smerujúce k právoplatnému rozhodnutiu o námietkach a tiež si dovolím upriamiť pozornosť na neposkytovanie súčinnosti povinného (sťažovateľa) v danom konaní, čo má za následok neukončenie dovolacieho konania. K dnešnému dňu povinný nereagoval na výzvu tunajšieho súdu, či trvá na podanom dovolaní a ani nedoložil osobitnú plnú moc pre dovolacie konanie. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol, aké psychické utrpenie a ďalšie problémy mu spôsobilo exekučné konanie a z akých dôvodov. Sťažnosť povinného považujem za nedôvodnú, nakoľko práve z dôvodu nejasných podaní sťažovateľa nemohla byť dodržaná lehota na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii. Námietky ani návrh na zastavenie exekúcie neobsahoval dôkazy, ktoré by umožnili bez ďalšieho rozhodnutie o námietkach a návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie, preto súd musel vyzývať súdneho exekútora na predloženie dokladov.
V odpovedi na sťažnosť povinného na prieťahy v konaní sp. zn. 17Er/101/2010 som uviedla, že jeho sťažnosť na prieťahy v konaní je čiastočne odôvodnená, čím som mala na mysli, že o námietkach nebolo rozhodnuté v lehote 60 dní od ich doručenia, avšak prieťahy v konaní boli čiastočne odôvodnené podávaním nejasných podaní zo strany sťažovateľa ako aj nereagovaním na výzvy súdu v určených lehotách. Prieťahy zo strany súdu boli spôsobené nadmernou zaťaženosťou pracovníkov súdu.
Z uvedeného vyplýva, že v konaní neboli spôsobené zbytočné prieťahy, nakoľko boli vyvolané potrebou doplnenia podkladov pre rozhodnutie vo veci. Povinnému nevznikla žiadna škoda, ani morálna a finančná ujma. Exekútor nevykonal žiadne protizákonné zrážky zo mzdy povinného, preto nemohli byť porušené žiadne základné ľudské práva a slobody povinného, a ani nedošlo k šíreniu zlej povesti o jeho osobe zo strany súdu, na základe ktorej prišiel o zamestnanie. Povinný svoje tvrdenia ničím nepreukázal, naopak z obsahu exekučného spisu vyplýva, že si neplnil riadne svoju vyživovaciu povinnosť.“Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného súdulistom z 19. augusta 2015, v ktorom skonštatoval:
„Sťažovateľ trvá na tom, že Okresný súd v Trnave v právnej veci vedenej pod sp. zn.: 17Er 101/2010 spôsobil prieťahy v konaní a k jeho vyjadreniu k sťažnosti uvádza, že je účelové a je iba ospravedlnením neodôvodnených prieťahov v konaní.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ichvyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jejprerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá jeurčená povahou namietaného porušenia práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, aniza nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórnerozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušenéprávo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03,I. ÚS 65/04).
II.
Z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu okresného súdusp. zn. 17 Er 101/2010 ústavný súd zistil tento prehľad procesných úkonov:
Exekučným titulom v právnej veci vedenej okresným súdompod sp. zn. 17 Er 101/2010 je uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn.7 P 163/2008 z 18. marca 2008, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu matkymaloletých detí ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „oprávnená“), o zverenímaloletých detí do jej osobnej starostlivosti, a zároveň ex offo rozhodnuté o začatí konaniao určenie vyživovacej povinnosti otca maloletých detí ⬛⬛⬛⬛, ktorému bola určenávýška vyživovacej povinnosti tak, že bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého sumou 1 200 Sk (39,83 €) mesačne, maloletého ⬛⬛⬛⬛ sumou 1 100 Sk(36,51 €) mesačne a na maloletého ⬛⬛⬛⬛ sumou 1 000 Sk (33,19 €) mesačne.
- 23. februára 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie povereniana vykonanie exekúcie od súdneho exekútora JUDr. Marcela Kroupu, Exekútorský úradMyjava, Gegeľovská 662/2, Myjava (ďalej len „súdny exekútor“),
- 24. februára 2010 okresný súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora,
- 9. apríla 2010 doručil sťažovateľ (ako povinný) súdnemu exekútorovi námietkyproti exekúcii,
- 22. apríla 2010 boli okresnému súdu prostredníctvom súdneho exekútora doručenénámietky sťažovateľa proti exekúcii na rozhodnutie,
- 15. júla 2010 okresný súd poučil sťažovateľa na možné dôvody podania námietokproti vedenej exekúcii a zároveň ho vyzval, aby do 15 dní od doručenia výzvy písomneokresnému súdu oznámil, či na podaných námietkach zotrváva,
- 22. júla 2010 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh sťažovateľa na zastavenieexekúcie z dôvodu oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 T /94/2009z 18. marca 2010,
- 29. júla 2010 bol okresnému súdu cestou súdneho exekútora doručený návrhsťažovateľa na zastavenie exekúcie,
- 18. augusta 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k podanýmnámietkam proti vedenej exekúcii, v ktorom zotrval na podaných námietkach,
- 30. septembra 2010 okresný súd vyzval súdneho exekútora, aby preukázalzaplatenie a vymoženie úhrad výživného,
- 29. októbra 2010 okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie súdneho exekútoras prehľadom zaplatených a zostávajúcich úhrad výživného,
- 16. decembra 2010 okresný súd uznesením sp. zn. 17 Er 101/2010 zo 16. decembra2010 rozhodol o zamietnutí námietok sťažovateľa proti exekúcii a zamietnutí jeho návrhu nazastavenie exekúcie,
- 25. januára 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie súdneho exekútora,ktorým žiada o vyznačenie právoplatnosti uznesenia tohto súdu sp. zn. 17 Er 101/2010zo 16. decembra 2010,
- 16. februára 2011 doručil sťažovateľ okresnému súdu sťažnosť proti uzneseniuokresného súdu sp. zn. 17 Er 101/2010 zo 16. decembra 2010,
- 5. apríla 2011 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či ním podanépodanie je možné považovať za odvolanie proti uzneseniu okresného súdusp. zn. 17 Er 101/2010 zo 16. decembra 2010. Zároveň okresný súd oznámil súdnemuexekútorovi nemožnosť vyznačenia právoplatnosti uzneseniu okresného súdusp. zn. 17 Er 101/2010 zo 16. decembra 2010 z dôvodu nenadobudnutia právoplatnosti,
- 29. apríla 2011 sťažovateľ doručil okresnému súdu písomné vyjadrenie – odvolanieproti uzneseniu s návrhom na zastavenie vedenej exekúcie,
- 1. júla 2011 zaslal okresný súd sťažovateľom podané odvolanie oprávnenejna vedomie s lehotou na vyjadrenie do 15 dní od doručenia,
- 26. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie oprávnenej k odvolaniupovinného,
- 25. januára 2012 bol spisový materiál predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalejlen „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní,
- 29. februára 2012 krajský súd rozhodol o podanom odvolaní uznesenímsp. zn. 11 CoE 11/2012 z 29. februára 2012,
- 15. marca 2012 bol spisový materiál z krajského súdu doručený okresnému súdu,
- od 15. marca 2012 do 6. júla 2012 prebiehalo doručovanie uznesenia krajskéhosúdu sp. zn. 11 CoE 11/2012 z 29. februára 2012 vrátane zisťovania pobytu oprávnenej,
- 23. mája 2012 bolo okresnému súdu doručené dovolanie podané sťažovateľomoznačené ako ,,Dovolanie a sťažnosť o prešetrenie postupov OS a KS Trnava“ z 10. mája2012,
- 2. augusta 2012 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie podaného dovolania,
- 18. marca 2013 bol spisový materiál predložený Najvyššiemu súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len,,najvyšší súd“),
- 31. mája 2013 najvyšší súd prípisom vrátil dovolanie sťažovateľa proti uzneseniukrajského súdu sp. zn. 11 CoE 11/2012 z 29. februára 2012 okresnému súdu na doplneniepoučenia sťažovateľa o následkoch nevyhovenia výzvy na doplnenie podaného dovolania,
- 4. júla 2013 bol spisový materiál doručený z najvyššieho súdu okresnému súdu,
- 7. mája 2013 bol okresnému súdu doručený podnet súdneho exekútorana zastavenie exekúcie, ktorý bol 13. mája 2013 predložený krajskému súduprostredníctvom okresného súdu,
- 12. augusta 2013 bola okresnému súdu doručená urgencia súdneho exekútorana zastavenie vedenej exekúcie,
- 20. januára 2014 okresný súd vyzval Okresný súd Nové Mesto nad Váhomna podanie oznámenia ku konaniu vedenému pred týmto súdom pod sp. zn. 11 C 3/2007z 25. júna 2009,
- 21. marca 2014 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie z Okresnéhosúdu Nové Mesto nad Váhom spolu s prílohami, a to rozsudkom tohto súdusp. zn. 5 P 175/2008 z 29. júna 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdusp. zn. 17 CoP 70/2011 zo 16. novembra 2011,
- 10. novembra 2014 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa na doplneniepodaného dovolania a zároveň ho poučil o následkoch nevyhovenia výzve na jehodoplnenie. Výzva bola prevzatá sťažovateľom 9. decembra 2014,
- 29. januára 2015 právny zástupca povinného nahliadol do spisu okresného súdusp. zn. 17 Er 101/2010 a zároveň predložil splnomocnenie na zastupovanie v konaní,
- 15. apríla 2015 okresný súd uznesením sp. zn. 17 Er 101/2010 rozhodol o zastaveníexekučného konania z dôvodu podľa § 215 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku. Zároveňokresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na vyjadrenie, či trvá na podanomdovolaní.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného právazaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru slobôd postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bezzbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovgarantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnompoňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúcasa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právnaneistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktoromsa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa jej práv (pozri napr. II. ÚS 26/95,I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97a I. ÚS 10/98). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavyv relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorývyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie samôže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
Ústavný súd poukazuje aj na to, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívnačinnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovalak odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na nehoobrátili s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnostiso všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súdzásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť presudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť lenz dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postupsamotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanejveci.
Pokiaľ ide o prvé dve kritériá (zložitosť veci a správanie účastníka), ústavný súdnezistil žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá by mohla odôvodniť namietanú dĺžku konania.
Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd dospel k záveru, že postupokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010 sa vyznačoval obdobiamibuď úplnej nečinnosti alebo neefektívnej činnosti. Za prieťahový postup okresného súduv konaní považuje ústavný súd šesťmesačné obdobie predkladania spisu krajskému súdu akonadriadenému súdu na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku, k čomu došlo v časeod 26. júla 2011 do 25. januára 2012. Ďalej okresný súd konal neefektívne, keď v dôsledkunesprávneho poučenia sťažovateľa v súvislosti s podaným mimoriadnym opravnýmprostriedkom – dovolaním bol spisový materiál vrátený z najvyššieho súdu späť na okresnýsúd, teda v období od 2. augusta 2012, keď okresný súd sťažovateľa nedostatočne poučil vsúvislosti s podaným dovolaním až do 4. júla 2013, keď bol spisový materiál vrátený znajvyššieho súdu okresnému súdu. Najvyšší súd vo svojom prípise z 31. mája 2013konštatoval: „Súd prvého stupňa správne vyzval povinného na doplnenie neúplného dovolania, avšak nepoučil ho o následkoch neodstránenia vád. Právna úprava však obsahuje povinnosť súdu prvého stupňa nielen vyzvať na odstránenie vád, ale zároveň aj poučiť o následkoch ich neostránenia podľa § 218 ods. 1, teda o odmietnutí neúplného odvolania (dovolania).“ Napokon do času rozhodovania o podanej sťažnosti ústavnýmsúdom nie je o tomto podaní sťažovateľa rozhodnuté, keď okresný súd naposledy písomnouvýzvou z 15. apríla 2015 vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či trvá na podanommimoriadnom opravnom prostriedku. Osobitne je potrebné sa pozastaviť nad postupomokresného súdu v exekučnom konaní z pohľadu opodstatnenosti jeho trvania. V tomtoohľade je potrebné poukázať na skutočnosť, že súdny exekútor písomnými podaniamidoručenými okresnému súdu 7. mája 2013 a 12. augusta 2013 žiadal okresný súdo zastavenie exekučného konania z dôvodu jeho ďalšieho neopodstatneného trvania podľa§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v dôsledku rozsudku Okresného súdu NovéMesto nad Váhom č. k. 11 C 3/2007-218 z 25. júna 2009. Taktiež je potrebné poukázaťna skutočnosť, že okresnému súdu bolo 21. marca 2014 doručené písomné vyjadrenieOkresného súdu Nové Mesto nad Váhom obsahujúce rozsudok tohto súduč. k. 5 P 175/2008-269 z 29. júna 2011 v spojení s rozsudkom krajského súduč. k. 17 CoP 70/2011-286 zo 16. novembra 2011, pričom na práve tieto rozhodnutia saodvoláva aj okresný súd v uznesení sp. zn. 17 Er 101/2010 z 15. apríla 2015, ktorým bolorozhodnuté o zastavení vedeného exekučného konania s odôvodnením, že „... rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené, pretože rozhodnutie 7P/163/2008-37 bolo iba predbežným opatrením a teda rozhodnutím 5P/175/2008-69 v spojení s rozhodnutím 17CoP/70/2011-286 došlo k rozhodnutiu vo veci samej, z tohto dôvodu predbežné opatrenie zaniklo“. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súddisponoval potrebnými podkladmi na zastavenie vedeného exekučného konania už v časeod 21. marca 2014, resp. o skutočnosti, pre ktorú bolo možné zastaviť vedené exekučnékonanie, bol upozorňovaný súdnym exekútorom už v čase od 7. mája 2013 a urgenciouod 12. augusta 2013, pričom k zastaveniu exekúcie pristúpil až príslušným rozhodnutímvydaným 15. apríla 2015, ktorého vydanie ústavný súd vníma len ako reakciu na podanúsťažnosť sťažovateľa ústavnému súdu. Z uvedeného je zrejmé, že postup okresného súduvo veci bol neefektívnym, a to v čase od 2. augusta 2012, keď sťažovateľa nedostatočnepoučil v súvislosti s podaným dovolaním, až v podstate do času prijatia podanej sťažnostiústavnému súdu, pretože práve z dôvodu nedostatočného poučenia bol spisový materiálvrátený späť z najvyššieho súdu okresnému súdu, ktorému bol doručený 4. júla 2013,pričom okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podanéhopodania až písomnou výzvou z 10. novembra 2014 a ďalšou výzvou z 15. apríla 2015.Druhou úrovňou neefektívnej činnosti okresného súdu je obdobie od 7. mája 2013 aždo 15. apríla 2015, keď došlo k zastaveniu vedeného exekučného konania, pričom otázkaopodstatnenosti vedeného exekučného konania bola prítomná už od jeho začatia a zrejmá ajz podaní sťažovateľa (ako povinného), ktorý navrhoval jej zastavenie, napr. aj v podanýchopravných prostriedkoch. Obdobím nečinnosti okresného súdu je zdĺhavé predloženiespisového materiálu krajskému súdu ako odvolaciemu súdu v čase od 26. júla 2011do 25. januára 2012. V súhrne tak okresný súd nekonal alebo konal neefektívne v období tria pol roka z celkovej doby piatich rokov prebiehajúceho konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 101/2010 došlo k zbytočným prieťahom, a tým ajk porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
Ústavný súd neprikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať bez zbytočných prieťahov, keďže zo zisteníústavného súdu vyplýva, že tento uznesením č. k. 17 Er 101/2010-116 z 15. apríla 2015vedené exekučné konanie zastavil.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodneo priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučineniev sume 4 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Cieľom primeraného finančnéhozadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sazistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňaochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovaniazákladného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia. Pri určení výšky primeraného finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na skutočnosti už uvedené ústavný súdpovažoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučineniepodľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, akoto je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trovkonania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ichúhradu, v celkovej sume 139,83 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dvaúkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podaniesťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 296,44 € vrátane režijného paušálu. Písomnévyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa z 19. augusta 2015 neobsahovalo relevantnúústavnoprávnu argumentáciu k meritu veci, a preto zaň náhradu trov konania ústavný súdnepriznal.
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpeniauplatnil iba v sume 139,83 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradusťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode3 výroku tohto nálezu.
S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015