znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 247/2013-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. L., N., vedenú pod sp. zn. Rvp 115/2013, E. L., N., vedenú pod sp. zn. Rvp 117/2013, K. L., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 118/2013, a M. L., K., vedenú pod sp. zn. Rvp 119/2013, zastúpených Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B., za ktorú koná advokát a konateľ Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 293/2004 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 238/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   115/2013,   sp.   zn.   Rvp   117/2013, sp. zn. Rvp 118/2013 a sp. zn. Rvp 119/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 115/2013.

2. Sťažnosti   E.   L.,   E.   L.,   K.   L.   a M.   L. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. januára 2013 doručené sťažnosti E. L., E. L., K. L. a M. L. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorými namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 293/2004 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 238/2012.

2. Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľky   boli   v procesnom   postavení navrhovateľov účastníčkami   konania   o náhradu   škody   vedeného   na   okresnom   súde pod sp. zn. 12 C 293/2004.   V konaní si   uplatňovali spolu   s ďalšími navrhovateľmi   nárok proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) a ďalším ústredným orgánom štátnej správy. Predmetom konania bola škoda, ktorá mala sťažovateľkám vzniknúť z dôvodu investícií do nebankových subjektov. Úlohou odporcu   bolo   podľa   navrhovateľov   dozerať   a zabezpečiť,   aby   činnosť   týchto   subjektov spĺňala podmienky určené pre investičné spoločnosti. Pretože odporca si túto povinnosť dôsledne   neplnil,   vznikla   sťažovateľkám   škoda,   za   ktorú   bol   podľa   sťažovateliek zodpovedný odporca. O návrhu sťažovateliek rozhodol okresný súd v napadnutom konaní tak, že ich návrh zamietol a nepriznal im náhradu škody. Sťažovateľky však v sťažnosti neuviedli   dátum   rozhodnutia   okresného   súdu   a ani   rozhodnutie   okresného   súdu   inak konkrétne   nedefinujú.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   odvolanie,   o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 238/2012. Krajský súd potvrdil rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správne.   Sťažovateľky   opätovne v sťažnosti rozhodnutie   krajského   súdu   bližšie   nešpecifikujú   a ani   neuvádzajú   dátum   rozhodnutia krajského súdu, k sťažnosti tiež nepripojili kópie napadnutého rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.

Sťažovateľky   v sťažnosti   vyjadrujú   nespokojnosť   s rozhodnutím   okresného   súdu ako aj   krajského   súdu   predovšetkým   vzhľadom   na   posudzovanie   činnosti   nebankových subjektov ako aj typov zmlúv, ktoré so svojimi klientmi tieto subjekty uzatvárali. Takéto zúžené vnímanie celej problematiky podľa sťažovateliek viedlo k tomu, že súdy odmietli vykonať niektoré nimi navrhované dôkazy. Tým sa sťažovateľkám odňala možnosť konať pred   súdom.   Sťažovateľky   považujú napadnuté rozhodnutia   okresného súdu   a krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

3. Sťažovateľky   navrhli,   aby   ústavný   súd   o ich   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, ktorým vysloví, že postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a zároveň zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľky tiež žiadajú primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3 000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Spoločné prerokovanie veci

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 115/2013,   sp.   zn.   Rvp   117/2013,   sp.   zn.   Rvp   118/2013 a sp. zn. Rvp 119/2013   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   rozhodnutí   okresného   súdu a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

8. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   k   sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

9. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania i ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   sú   zastúpené   advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,   uplatnenie ktorých   je viazané na splnenie   viacerých   formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

10. Ústavný súd v zmysle už uvedeného predovšetkým konštatuje, že sťažovateľky so   sťažnosťami,   ktoré   koncipoval   ich   právny   zástupca   (advokát),   nedoručili   napadnuté rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú a ktorých preskúmania   sa   sťažovateľky   domáhajú.   Tento   nedostatok   sťažovateľky   neodstránili a napadnuté rozhodnutia nedoručili ani do času rozhodovania o ich sťažnostiach.

11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 10) ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08, I. ÚS 368/2010,   III.   ÚS   357/2010,   II. ÚS 309/2010,   I.   ÚS   162/2010,   IV.   ÚS   234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

12. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie   pred   ústavným   súdom.   Aj   v   tomto   ohľade   naďalej   zostáva   v   platnosti   zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

13.   Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosti   vykazujú taký nedostatok   náležitostí   predpísaných   zákonom   (absencia   napadnutých   rozhodnutí), že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom,   a   preto   ich   z   uvedeného   dôvodu   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013