znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 247/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť O., V., zastúpeného advokátom Mgr. F. R., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 45 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   a   záverečným   stanoviskom   Ministerstva   životného   prostredia Slovenskej republiky č. 292/2011-3.4/ml zo 7. februára 2012, ktorým posudzovalo vplyv navrhovanej   činnosti „Diaľnica   D4,   úsek   Ivanka,   úsek   sever   –   Záhorská   Bystrica“ na životné prostredie, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   O. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. apríla 2012 doručená sťažnosť O. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   podľa   čl.   45   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   a záverečným   stanoviskom   Ministerstva   životného   prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 292/2011-3.4/ml zo 7. februára 2012, ktorým posudzovalo vplyv navrhovanej činnosti „Diaľnica D4, úsek Ivanka, úsek sever – Záhorská Bystrica“ na životné prostredie (ďalej aj „záverečné stanovisko“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ministerstvo vykonalo na podklade návrhu N., a. s., B., posúdenie navrhovanej činnosti „Diaľnica D4, úsek Ivanka, úsek sever – Záhorská Bystrica“ na životné prostredie. Svojím záverečným stanoviskom   vydaným podľa   zákona   č. 24/2006 Z. z.   o posudzovaní   vplyvov   na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odobrilo realizáciu   predmetnej   navrhovanej   činnosti.   Sťažovateľ   pri   záverečnom   stanovisku vystupoval   v postavení   zainteresovanej   verejnosti,   pričom   nesúhlasil   so   záverečným stanoviskom, čo bol aj dôvod podania ústavnej sťažnosti na ústavnom súde.

3.   Sťažovateľ   v podanej   ústavnej   sťažnosti   poukázal   na   to,   že   vláda   Slovenskej republiky rozhodla uzneseniami č. 162/2001 z 21. februára 2001 a č. 406/2010 z 9. júna 2010   o koncepcii   výstavby   diaľnic   a rýchlostných   ciest   na   území   Slovenskej   republiky. Tieto   uznesenia   majú   povahu   strategických   dokumentov   a sú   základným   legislatívnym východiskom   pre   realizáciu   konkrétnych   úsekov   diaľnic   a rýchlostných   ciest   na   území Slovenskej   republiky.   Súčasťou   tejto   vládou   schválenej   koncepcie   rozvoja   cestnej infraštruktúry na území Slovenskej republiky bola aj výstavba diaľničného úseku D4 v časti „štátna hranica Rakúsko/SR – Bratislava (Jarovce) – križovatka s D2 s celkovou dĺžkou 3 km   (s možným   pokračovaním   v ďalekom   výhľade   v trase   nultého   okruhu   Bratislavy)“. Sťažovateľ videl porušenie označených základných práv v tom, že ministerstvo napadnutým záverečným   stanoviskom   odobrilo   pokračovanie výstavby   úseku   diaľnice   D4 v celej   jej trase nultého okruhu Bratislavy, a to bez ohľadu na skutočnosť, že celkové pokračovanie diaľnice   D4   v podobe   nultého   okruhu   nebolo   zahrnuté   v strategickej   koncepcii   rozvoja cestnej siete na území Slovenskej republiky („V súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy... a § 22 zákona č. 24/2006 bolo ministerstvo povinné vôbec nezačať posudzovanie predpokladaných vplyvov predmetného dialničného úseku na životné prostredie v rámci procesu EIA a vrátiť predložený   zámer   navrhovanej   činnosti   navrhovateľovi,   keďže   navrhovaná   činnosť (predmetný dialničný úsek) nebol spôsobilým predmetom posudzovania v rámci procesu EIA pre neexistenciu obligatórneho dokumentu, v ktorom by bol predmetný dialničný úsek zahrnutý. Zákon č. 24/2006 nebol zo strany ministerstva... vykladaný a aplikovaný ústavne konformným   spôsobom,   ale...   ústavne   neudržateľným   spôsobom.“). V dôsledku   tohto postupu ministerstva „... bola zmarená... možnosť sťažovateľa efektívne uplatňovať svoje práva priznané zákonom č. 24/2006 nielen v rámci procesu EIA, v ktorom sa posudzoval predmetný   diaľničný   úsek,   ale   aj   v rámci   procesu   SEA   vo   vzťahu   k strategickému dokumentu,   ktorého   súčasťou   bude   predmetný   diaľničný   úsek,   čím   prišlo   aj   k hrubému zmareniu   možnosti   sťažovateľa   účinne   uplatňovať   základné   právo   na   včasné   a úplné informácie   o stave   životného   prostredia   v obidvoch   týchto   konaniach   prostredníctvom výkonu   týchto   práv...“.   Na   podporu   svojho   stanoviska   sťažovateľ   v podanej   sťažnosti predostrel rozsiahlu právnu argumentáciu a detailne popísal skutkový stav veci.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   odsek   1 Ústavy...   a základné   právo   na   včasné   a úplné   informácie   o stave   životného   prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu podľa článku 45 Ústavy... postupom ministerstva... vo   veci   posudzovania   vplyvov   navrhovanej   činnosti:   diaľnica   D4,   úsek   Ivanka,   sever- Záhorská Bystrica porušené boli.

2. Záverečné stanovisko Ministerstva... č. 292/2011-3.4/ml sa zrušuje.

3. Ministerstvo... je povinné nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

7. Ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať predovšetkým konanie pred (k tomu príslušným, pozn.) orgánom verejnej moci (napr. všeobecným súdom), resp. riadne či mimoriadne opravné prostriedky (v občianskom súdnom konaní, trestnom konaní a správnom konaní).

8. V súlade so stabilnou judikatúrou ústavného súdu zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio,   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásady uvedenej   predovšetkým   v čl. 127   ods. 1   ústavy   a zopakovanej   v   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 48/2010). Až v prípade, že nie je dosiahnutá   náprava   v systéme   všeobecného   súdnictva,   môže   sa   uplatniť   ochrana poskytovaná ústavným súdom, avšak iba v rozsahu limitovanom aspektom ústavnosti.

9. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva a nebol s ich   uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto základného práva ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany   poskytovanej   všeobecnými   súdmi   k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá   sťažovateľom   ovplyvniť   a jeho   vnútorná   logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP)].

10.   Ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   poskytovať   ochranu   ústavnosti vo veciach,   v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní pred   všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (m. m. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý   v súlade   so   všeobecnou   právomocou   podľa   čl. 142   ods. 1   ústavy   má   aj zákonom vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť   na ďalšie konanie. Prijatiu   takej sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

11. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

12.   Inými   procesnými   prostriedkami,   ktoré   zákon   poskytuje   fyzickým   osobám a právnickým osobám na ochranu ich práv, sú okrem riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov bezpochyby aj tie, s uplatnením ktorých je spojené začatie súdneho konania (alebo tiež iného zákonom upraveného konania) vrátane žaloby podľa V. hlavy piatej časti OSP (Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), na základe ktorých sa začína konanie pred všeobecným súdom.

13.   Podľa   § 244   ods. 3   OSP   rozhodnutiami   správnych   orgánov   sa   rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia   alebo   zrušujú   oprávnenia   a   povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb   alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť. Podľa   § 244 ods. 5 OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy... Podľa § 250v OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

14. Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo vzťahu k namietanému postupu ministerstva   ako   orgánu   verejnej   správy   je   na   základe   skutočností   namietaných sťažovateľom   v   podanej   sťažnosti   oprávnený   rozhodnúť   v rámci   správneho   súdnictva všeobecný   súd. Inými   slovami,   ak   na   základe   sťažovateľom   predostretej   argumentácie v podanej sťažnosti je v správnom súdnictve možná a dostupná účinná právna ochrana ním označených   práv,   ktorých   porušenie namieta,   je vylúčená právomoc ústavného súdu   na konanie   v   danej   veci.   Z uvedených   dôvodov   bolo   preto   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012