znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 247/2011-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. R. S., N., zastúpeného advokátom JUDr. A. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 2/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. R. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 27 Em 2/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   Em   2/2007 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. R. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   R.   S.   trovy   právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. A. F., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. R. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. F.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 2/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 10. mája 2007 okresnému súdu návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom, ktorý odôvodnil   neplnením   povinností   stanovených   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 28 C 79/2006 z 2. novembra 2006 jeho bývalou manželkou (ďalej len „matka maloletej“), ktorá   mu   opakovane   odmietala   odovzdať   jeho   dcéru   V.   S.   (ďalej   len   „maloletá“), a uskutočniť   tak   styk   v   dňoch   a   čase   určenom   uvedeným   rozhodnutím.   Konanie   je okresným súdom vedené pod sp. zn. 27 Em 2/2007.

Po podaní návrhu sťažovateľom došlo v konaní o úprave jeho styku a jeho rodičov s maloletou k vydaniu rozsudku okresného súdu č. k. 26 P 111/2007-116 zo 4. novembra 2009, ktorým okresný súd schválil rodičovskú dohodu o úprave styku s maloletou a zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 28 C 79/2006 z 2. novembra 2006.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že po podaní návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia okresný   súd   ustanovil   kolízneho   opatrovníka   pre   maloletú   až   uznesením   sp.   zn. 27 Em 2/2007   z   3.   júla   2007   a prvá   výzva   povinnej   na   dobrovoľné   plnenie   povinností stanovených   právoplatným   a   vykonateľným   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 28 C 79/2006 z 2. novembra 2006 bola vyhotovená až 16. augusta 2007 (viac ako 100 dní od   podania   návrhu).   Sťažovateľ   podaniami   z   13.   augusta   2007   a   8.   októbra   2007 upozorňoval   okresný   súd   na   opakované   problémy   s   odovzdaním   maloletej   pre   účely realizácie   ich   stretnutí   zo strany   povinnej.   Až   23.   novembra   2007,   teda   po   šiestich mesiacoch   od   podania návrhu,   okresný   súd vyzval kolízneho   opatrovníka,   aby prešetril pomery   v   rodine   maloletej,   pričom   kolízny   opatrovník   pristúpil   k   prešetreniu   pomerov v rodine   sťažovateľa   až   po   troch   mesiacoch   od   uvedenej   výzvy   na   základe   urgencie sťažovateľa z 30. januára 2008. Kolízny opatrovník doručil okresnému súdu „doplnenie k vyjadreniu“ 27. februára 2008. Sťažovateľ opätovne 19. marca 2009 a 9. decembra 2009 urgoval výkon rozhodnutia v zmysle podaného návrhu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   namietal,   že   okresný   súd   rozhodol   o   uložení   pokuty matke maloletej až uznesením sp. zn. 27 Em 2/2007 z 10. marca 2010, teda po dvoch rokoch a desiatich mesiacoch od začatia napadnutého konania a po jeho niekoľkonásobných urgenciách. Uvedené uznesenie okresného súdu bolo Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) potvrdené v dôsledku chyby okresného súdu pri jeho doručovaní až 7. júla 2010.

Na základe uvedeného postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ktorý sa podľa sťažovateľa vyznačoval zbytočnými prieťahmi, podal sťažovateľ 9. marca 2010 predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení z 22. marca 2010 potvrdil, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, a skonštatoval zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   po   ďalších   zmarených   stretnutiach s maloletou, o ktorých svojimi podaniami okresný súd podrobne informoval, bolo okresným súdom rozhodnuté o uložení v poradí druhej pokuty matke maloletej až uznesením sp. zn. 27   Em   2/2007   z   18.   júna   2010.   V   rámci   vyjadrenia   k   odvolaniu   sťažovateľ   opätovne upozornil okresný súd, že jeho stretnutie s maloletou 3. a 4. júla 2010 bolo zmarené zo strany   matky   maloletej.   Keďže   nedošlo   k   stretnutiu   sťažovateľa   s   maloletou   ani 4. a 5. septembra 2010, okresný súd uložil matke maloletej v poradí tretiu pokutu uznesením sp.   zn.   27   Em   2/2007   z   10.   novembra   2010,   ktoré   bolo   krajským   súdom   potvrdené uznesením sp. zn. 7 CoP 356/2010 zo 14. februára 2011. Napriek uvedeným uzneseniam všeobecných   súdov   konajúcich   vo   veci   sťažovateľa   sa   nezrealizovalo   ani   stretnutie sťažovateľa s maloletou 5. marca 2011 a 7. mája 2011.

Podľa sťažovateľa „z uvedeného popísaného priebehu celého konania a jednotlivých úkonov   súdu   vyplýva,   že   Okresný   súd   Košice   II   bol   dlhodobo   aj   napriek...   výzvam a urgenciám nečinný, na viaceré nerealizované a zmarené stretnutia... nereagoval v zmysle príslušných   zákonných   ustanovení   a   svojou   nečinnosťou   a   postupom   spôsobil   prieťahy v súdnom konaní o výkon rozhodnutia,“ pričom ani po štyroch rokoch od podania návrhu na nariadenie   výkonu   rozhodnutia   nezabezpečil   výkon   rodičovského   práva   sťažovateľa pravidelne sa stretávať s maloletou, čím bol značne narušený vzťah medzi sťažovateľom (otcom) a maloletou (dcérou).

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie tiež poukázal na judikatúru ústavného súdu, podľa   ktorej „v   konaniach   starostlivosti   súdu   o   maloletých   sa   predpokladá   osobitná pozornosť efektívnym a rýchlym postupom súdu (podobne II. ÚS 2/01)“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 2/2007 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikáže okresnému   súdu   v   predmetnom   konaní   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   prizná   mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 314,18 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením   č.   k. I.   ÚS   247/2011-13 z 23. júna   2011   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne   pojednávanie.   Podpredsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. 1SprV/402/2011 z 11. júla 2011, ktoré   bolo   doručené   ústavnému   súdu   14.   júla   2011,   okrem   iného   uviedol: „V   súlade s ustanovením § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, po oboznámení s predloženou sťažnosťou a so spisom nášho   súdu,   v   ktorom   sú   namietané   prieťahy   v   konaní   Vám   predkladám   nasledovné vyjadrenie spolu s chronológiou vo veci vykonaných procesných úkonov:

-   dňa   10.   5.   2007   doručený   súdu   návrh   na   výkon   rozhodnutia   o   úprave   styku, sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení oprávneného,

- dňa 29. 6. 2007 vydané uznesenie o ustanovení kolízneho opatrovníka maloletým deťom,

-   dňa   16.   8.   2007   povinná   vyzvaná   na   dobrovoľnú   realizáciu   styku   podľa právoplatného rozhodnutia súdu,

- dňa 8. 10. 2007 súdu doručené vyjadrenie oprávneného,

- dňa 22. 11. 2007 povinná vyzvaná na vyjadrenie k návrhu oprávneného na výkon rozhodnutia a kolízny opatrovník žiadaný o prešetrenie pomerov,

- dňa 13. 12. 2007 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,

- dňa 18. 12. 2007 doručené súdu vyjadrenie povinnej,

- dňa 30. 1. 2008 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,

- dňa 27. 2. 2008 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka, výzvou zo dňa 9. 3. 2009 oprávnený vyzvaný na oznámenie, či došlo k realizácii styku, kolízny opatrovník na prešetrenie pomerov,

- dňa 19. 3. 2009 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,

- dňa 22. 3. 2009 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,

- dňa 8. 10. 2009 povinná vyzvaná na dobrovoľnú realizáciu styku podľa rozhodnutia súdu,

- uznesením zo dňa 10. 3. 2010 povinnej uložená pokuta a nariadený informatívny výsluch na 30. 3. 2010,

- 22. 3. 2010 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,

- dňa 6. 4. 2010 doručené súdu odvolanie povinnej proti uzneseniu o uložení pokuty,

- dňa 28. 4. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,

- informatívny výsluch dňa 30. 4. 2010 preložený z dôvodu ospravedlnenia povinnej a jej právnej zástupkyne na 4. 6. 2010,

- dňa 30. 4. 2010 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,

- dňa 4. 6. 2010 na informatívnom výsluchu vypočutí oprávnený a povinná,

- dňa 8. 6. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,

- dňa 9. 6. 2010 doručené súdu vyjadrenie kolízneho opatrovníka,

- uznesením zo dňa 18. 6. 2010 povinnej uložená pokuta,

- dňa 29. 6. 2010 predložený spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,

- dňa 2. 7. 2010 doručené súdu odvolanie povinnej proti uzneseniu o uložení pokuty,

- odvolací súd uznesením zo dňa 7. 7. 2010, doručeným súdu 15. 7. 2010, potvrdil uznesenie o uložení pokuty,

- dňa 22. 7. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného k odvolaniu povinnej,

- dňa 4. 8. 2010 predložený spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,

- odvolací súd uznesením zo dňa 13. 9. 2010, doručeným súdu potvrdil uznesenie o uložení pokuty,

- dňa 30. 9. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného,

- uznesením zo dňa 10. 11. 2010 povinnej uložená pokuta,

- dňa 29.   11.   2010 doručené súdu odvolanie povinnej proti uzneseniu o uložení pokuty,

- dňa 17. 12. 2010 doručené súdu vyjadrenie oprávneného k odvolaniu povinnej,

- dňa 22. 12. 2010 predložený spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, odvolací   súd   uznesením   zo   dňa 14.   2.   2011,   doručeným súdu   potvrdil   uznesenie o uložení pokuty,

- dňa 15. 3. 2011 a 14. 3. 2011 doručené súdu oznámenie oprávneného ako prebiehal styk s maloletou.

S poukazom na vyššie uvedenú chronológiu úkonov vo veci možno konštatovať, že v konaní s výnimkou obdobia od 28. 2. 2008 do 10. 3. 2010 boli zo strany súdu úkony vykonávané priebežne. Nečinnosť v uvedenom období bola čiastočne spôsobená aj tým, že na tunajšom súde sa pod sp. zn. 26 P 111/2007 viedlo konanie o úprave styku k maloletej. Posúdenie dôvodnosti prieťahov nechávam na zvážení ústavného súdu.

V tejto súvislosti je aj potrebné poukázať na správanie povinnej, ktorá využíva všetky právne prípustné prostriedky, aby nemusela plniť právoplatne a vykonateľné rozhodnutie súdu. Vo veci bola dňa 9. 3. 2010 podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sťažnosť bola listom Spr. 36/2010 zo dňa 22. 3. 2010 uznaná za dôvodnú,   spis   je   od   podania   sťažnosti   pravidelne   sledovaný   vedením   súdu   z   hľadiska plynulosti konania.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   vyjadrení   z   21.   júla   2011,   ktorým   reagoval   na vyjadrenie podpredsedu okresného súdu z 11. júla 2011, uviedol: „Pozitívne hodnotím, že všeobecný   súd   priznal   prieťahy   od   doby   28.   2.   2008   do   10.   3.   2010,   ale   s   ostatnou konštatáciou uvedenou vo vyjadrení nesúhlasíme.

Skutočnosť, že v uvedenom období sa viedlo iné konanie (sp. zn. 26P 111/2007) nemôže   mať   žiaden   dopad   na   konanie   o   výkon   rozhodnutia   a   už   vôbec   nemôže   byť sťažovateľovi na ujmu, veď predsa všeobecný súd mal titul (právoplatný a vykonateľný rozsudok sp. zn. 28C/79/2006-28), aby vo veci konal...

Z aktuálneho vyjadrenia OS KE II. vo veci mojej ústavnej sťažnosti vyplýva, že od podania návrhu na výkon rozhodnutia (10. 5. 2007) do 27. 2. 2008 nedošlo k prieťahom a úkony súdu boli údajne vykonávané priebežne a to isté platí aj o období po 10. 3. 2010 do súčasnosti.   S   uvedeným   sa   nestotožňujem   a   v   plnom   rozsahu   poukazujem   na   samotnú sťažnosť (str. 3 – vo vzťahu k obdobiu do 27. 2. 2008 a str. 4 a 5 – vo vzťahu k obdobiu po 10. 3. 2010).

V tejto súvislosti si dovolím poznamenať, že úkony súdu vykonávané po 10. 3. 2010, ktoré sú aj vymenované v chronológii procesných úkonov, nie je možné považovať za úkony, ktoré   by   nejakým   spôsobom   naplnili   moje   ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a ktoré by prispeli ku konečnému vyriešeniu predmetného konania a navyše som presvedčený, že podanie odvolania, či vyjadrenia k odvolaniu nie je možné považovať za procesný úkon súdu...

S ohľadom na uvedené mám za to, že celková obrana okresného súdu použitá v jeho vyjadrení neobstojí a to s prihliadnutím na citlivý predmet konania, na právnu nezložitosť veci, na správanie môjho klienta ako účastníka konania a na postup súdu.“

Podaním z 11. augusta 2011 doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2011 si právny zástupca sťažovateľa uplatnil trovy právneho zastúpenia za písomné vyjadrenie k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu k prijatej sťažnosti z 21. júla 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Em 2/2007.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 27 Em 2/2007 je výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletou. Pokiaľ ide o prvé kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie o nariadenie výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom nemožno hodnotiť ako konanie po skutkovej alebo právnej stránke zložité (m. m. III. ÚS 188/05). Z povahy veci súčasne vyplýva, že táto si vyžaduje určitú rýchlosť konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti, jej príloh, predloženého súdneho spisu,   stanoviska podpredsedu okresného súdu   a vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa nezistil, že by sťažovateľ svojím správaním prispel k doterajšej dĺžke konania v označenej veci.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu,   pričom   vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu   od podania návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia (10. mája 2007) až do rozhodovania ústavného súdu.

Podľa § 272 ods. 2 OSP pred nariadením výkonu rozhodnutia sudca písomne vyzve toho, kto odmieta podrobiť sa súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove maloletých detí a o úprave styku s nimi, aby sa súdnemu rozhodnutiu podrobil alebo aby súdom schválenú dohodu plnil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností   ustanovených   v rozhodnutí   alebo   v   dohode.   Podľa   odseku   3   toho   istého ustanovenia sudca spravidla požiada tiež príslušný orgán obce a orgán starostlivosti o deti, aby   viedli   povinného   k dobrovoľnému   plneniu   súdneho   rozhodnutia   alebo   súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí o úprave styku s nimi bez toho, aby bolo treba nariaďovať výkon rozhodnutia.

Podľa § 273 ods. 1 OSP ak výzva sudcu podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, ukladá   sudca   tomu,   kto   neplní   dobrovoľne   súdne   rozhodnutie   alebo   súdom   schválenú dohodu   o   výchove   maloletých   detí,   prípadne   o   úprave   styku   s   nimi,   postupne   pokuty. Jednotlivé pokuty nesmú prevyšovať 60 eur a pripadajú štátu.

Podľa   §   273   ods.   2   OSP   sudca   môže   v   súčinnosti   s   príslušným   orgánom   obce, prípadne aj so štátnymi orgánmi zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia alebo   dohody   nemá   byť,   a   postarať   sa   o   jeho   odovzdanie   tomu,   komu   bolo   podľa rozhodnutia alebo dohody zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie alebo dohoda priznávajú právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas.

V   súvislosti   s   hodnotením   postupu   okresného   súdu   v   súlade   s   citovanými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd vyzval matku maloletej na dobrovoľné plnenie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia okresného súdu prvýkrát 16. augusta 2007 (teda až po 3 mesiacoch od doručenia návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia) a druhýkrát 8. októbra 2009, teda po uplynutí ďalších 26 mesiacov,   pričom   prvú   pokutu   pre   neplnenie   povinností   uložených   právoplatným a vykonateľným rozhodnutím jej uložil až uznesením z 10. marca 2010. Uvedený postup okresného súdu, ktorým narušil plynulosť napadnutého konania, ústavný súd vyhodnotil ako neefektívny a nesústredený.

Ako nesústredený kvalifikuje ústavný súd aj postup okresného súdu, keď predložil súdny   spis   odvolaciemu   súdu   predčasne,   bez   predchádzajúceho   doručenia   odvolaním napadnutého uznesenia z 10. marca 2010 všetkým účastníkom konania, čím spôsobil, že uznesenie okresného súdu z 10. marca 2010 bolo odvolacím súdom potvrdené až 7. júla 2010.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07, I. ÚS 345/08, I. ÚS 15/2010).

Ústavný súd tiež konštatuje, že v konaní bolo zistené jedno dlhodobejšie obdobie nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka. Ide o   časový   úsek   od   28.   februára   2008,   keď   okresnému   súdu   bolo   doručené   doplnenie k vyjadreniu   kolízneho   opatrovníka,   do   10.   marca   2010,   keď   okresný   súd   prvýkrát uznesením   uložil   matke   maloletej   pokutu   z   dôvodu,   že   dlhodobo   neplnila   právoplatné a vykonateľné   rozhodnutie   okresného   súdu   o   úprave   styku   sťažovateľa   s   maloletou (nečinnosť okresného súdu trvajúca 2 roky).

Nečinnosťou v trvaní takmer 4 mesiacov je poznačené aj obdobie od 16. februára 2011, keď bol spis okresného súdu vrátený z odvolacieho súdu po rozhodnutí o odvolaní podanom matkou maloletej proti uzneseniu o uložení pokuty z 10. novembra 2010, do predloženia spisu ústavnému súdu (14. júla 2011), počas ktorého okresný súd nevykonal žiaden procesný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, v ktorej sa sťažovateľ v napadnutom konaní nachádza.

Z prehľadu procesných úkonov tiež vyplýva, že súdny spis sa v hodnotenom období opakovane   (štyrikrát)   nachádzal   na   krajskom   súde   z   dôvodu   rozhodovania   o   riadnych opravných   prostriedkoch   podaných   matkou   maloletej   proti   uzneseniam   okresného   súdu o uložení pokút pre neplnenie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia okresného súdu. Tieto obdobia však spolu predstavovali časový úsek v trvaní 4 mesiacov, a preto neboli spôsobilé relevantným spôsobom ovplyvniť celkovú dĺžku napadnutého konania.

Podpredseda   okresného   súdu   uznal   prieťahy   v   napadnutom   konaní   v   období   od 28. februára 2008 do 10. marca 2010 priamo vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 11. júla 2011, ktoré odôvodnil tým, že na okresnom súde súčasne prebiehalo konanie o úpravu styku k maloletej vedené pod sp. zn. 26 P 111/2007, ako aj správaním matky, ktorá „využíva všetky   právne   prípustné   prostriedky,   aby   nemusela   plniť   právoplatné   a   vykonateľné rozhodnutie súdu“.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   na   uvedených   argumentoch   ústavný   súd neakceptoval. V tejto súvislosti sa ústavný súd stotožnil s vyjadrením sťažovateľa, že postup matky maloletej v napadnutom konaní, ako aj v iných súvisiacich konaniach a využívanie všetkých procesných prostriedkov nemôže ovplyvňovať zákonný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Vzhľadom na tieto skutočnosti, najmä z dôvodu povahy veci samej, keď je potrebné zabezpečiť vykonateľnosť rozhodnutia   okresného súdu,   k čomu   nedošlo   ani po   štyroch rokoch od podania návrhu, dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 8   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € poukazujúc najmä na stav právnej neistoty trvajúci viac ako štyri roky, a z toho vyplývajúci vznik materiálnej, ako aj nemateriálnej ujmy.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ako aj na záver o nečinnosti a neefektívnom   a   nesústredenom   postupe   okresného   súdu,   berúc   do   úvahy   konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že ani po štyroch rokoch od podania návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletou nedošlo k výkonu rodičovského práva sťažovateľa pravidelne sa stretávať s maloletou, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak predstavuje celkovú sumu 314,18 €.

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   21.   júla   2011 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako   podanie   relevantné   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   preto   odmenu   zaň   nepriznal. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011