znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 247/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trebišov č. k. 5 T/68/2009-97   z 18.   augusta   2009   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 4 To/5/2010 zo 17. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 27. mája 2010 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného súdu   Trebišov   (ďalej len „okresný súd“)   č.   k.   5 T/68/2009-97   z 18.   augusta   2009   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To/5/2010 zo 17. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   tento   bol   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T/68/2009 z 18. augusta 2009 uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví, za spáchanie ktorého mu uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov, k výkonu ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Predmetný rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 4 To/5/2010 zo 17. februára 2010 zamietol.

3. Sťažovateľ podanie ústavnej sťažnosti zdôvodnil takto: „Súd prvého stupňa... dospel k záveru, že sa žalovaný skutok stal a že ho spáchal obžalovaný,   pričom...   svoje   rozhodnutie   oprel   iba   a výlučne   o výpoveď   poškodeného... V rámci trestného konania nebol produkovaný ďalší usvedčujúci dôkaz...

Súd nebral do úvahy absenciu akéhokoľvek motívu na strane sťažovateľa... Súd   v odôvodnení   sám   pripustil,   že   motív   spáchania   skutku   sa   javí   zastretým... Takýto postup je však v činnosti súdu neakceptovateľný, keďže tento by mal vinu páchateľa ustáliť bez akýchkoľvek pochybností.

Súd   prvého   stupňa   tak   vo   svojom   rozhodnutí   absolútne   nerešpektoval   jednu   zo základných zásad trestného konania a to zásadu in dubio pro reo, znamenajúcu, že ak sú o otázke viny pochybnosti, ktoré nemožno rozptýliť dostupnými dôkazmi, treba rozhodnúť v prospech obžalovaného...

... postup súdu... narúša systém právnej istoty budovaný právnym poriadkom v rámci demokratického   systému   práva.   Ak   by   sme   prijali   namietaný   postup   dotknutých   súdov dostali by sme sa do nepriateľného stavu permanentnej neistoty nevinných subjektov... kde by... obvinenie zakladalo priamo akúsi prezumpciu viny, kde súd už neskúma či existuje iný usvedčujúci dôkaz, ale len či neexistuje dôkaz, ktorý uvedené vyvracia...

Sťažovateľ sa... obrátil na odvolací súd..., avšak odvolací súd sa obmedzil len na konštatovanie údajnej správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa...

... k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma. V tomto prípade však nepochybne nedošlo k ústavne konformnému výkladu relevantných právnych noriem a príslušné ustanovenie Trestného zákona bolo interpretované súdom spôsobom, ktorý je poznačený značnou mierou svojvôle súdu.

Sťažovateľ má za to, že postupom súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu mu bolo   upreté   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   a bola   porušená   zásada   prezumpcie neviny...“

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd... a Krajský súd... porušil právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy..., ako i čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru...

2. Uznesenie Krajského súdu... a rozsudok Okresného súdu... sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie

3. Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti,   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozhodnutia okresného súdu   preto,   lebo   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 5 T/68/2009 z 18. augusta 2009 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím okresného súdu.

7. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To/5/2010 zo 17. februára 2010, z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodal dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, a to napriek tomu, že   sťažovateľom   vytýkané   pochybenia   v rozhodovacej   činnosti   súdov   spočívajú v nedostatočných/chybných skutkových a právnych záveroch okresného a krajského súdu v jeho trestnej veci. Uvedené okolnosti je možné podľa názoru ústavného súdu subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších zmien (ďalej len „Trestný poriadok“), a teda na podanie tohto účinného opravného prostriedku mal/má sťažovateľ zákonný potenciál.

8. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich   práv.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv a slobôd,   naopak   čl. 127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými, dovolenými   a Trestným   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi   (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

9. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo/je možné s ohľadom na sťažovateľom uvádzané okolnosti podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto aj táto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde uznesením ako neprípustná odmietnutá.

10. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010