znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 247/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Obdo 38/2007 a druhým výrokom jeho rozsudku z 3. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2009 faxom a 5. júna 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. V. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 38/2007 a druhým výrokom jeho rozsudku z 3. februára 2009.Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva:«1. Na   Okresnom   súde   Bratislava   III   prebiehajú   (prebiehali)   dve   konania,   ktoré sa týkajú   určenia   neplatností   tých   istých   uznesení   č.   2   a   3   mimoriadneho   valného zhromaždenia   S...   B...   (ďalej   len   „žalovaný“)   zo dňa   15.   februára   2006   (ďalej   len „uznesenia MVZ“).

2. V   prvom   súdnom   konaní,   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   pod sp. zn. 26 Cb 115/06, sa prejednáva žaloba, ktorú som podal ja. Druhú žalobu, podanú MUDr. M. J., bytom B., prejednával Okresný súd Bratislava III pod sp. zn. 22 Cb 59/06 (ďalej len „konanie sp. zn. 22 Cb 59/06“).

3. V konaní sp. zn. 22 Cb 59/06 Okresný súd Bratislava III svojím rozsudkom zo dňa 18.   januára   2007,   č.   k.   22   Cb   59/06-160,   rozhodol   tak,   že   určil   čiastočnú   neplatnosť uznesenia č. 2 a 3 mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného (predtým S., a. s.) konaného dňa 15. februára 2006... v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

4. O tomto druhom konaní som nevedel a dozvedel som sa o ňom až v čase, keď žalovaný uvedený rozsudok predložil v konaní, v ktorom vystupujem ako žalobca.

5. Podľa   ustanovenia   §   183   v   spojení   s   §   131   ods.   5   Obchodného   zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov právoplatné rozhodnutie súdu podľa odseku 1 je   záväzné   pre   každého.   Z   uvedeného   ustanovenia   sa   teda   podáva   záver,   že   účinky právoplatného súdneho rozhodnutia vydaného v konám sp. zn. 22 Cb 59/06 by sa mali vzťahovať aj na mňa ako žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III, sp. zn. 26 Cb 115/06...

Nakoľko som nemal možnosť vystupovať v konaní sp. zn. 22 Cb 59/06 ako účastník konania,   hoci   sa   na   mňa   majú   vzťahovať   účinky   výsledku   tohto   konania,   právne   som uvedenú situáciu posúdil tak, že mi v tomto druhom konaní patrilo postavenie dobrovoľného nerozlučného spoločníka.

6. Voči   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   konkrétne   voči   jeho   zamietavej   časti,   som podal odvolanie. O mojom odvolaní rozhodol uznesením Krajský súd v Bratislave zo dňa 27. júna 2007, č. k. 3 Cob 45/07-255, ktorým odvolací súd moje odvolanie podané proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. januára 2007, č. k. 22 Cb 59/06-160, odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Uvedené odôvodnil tým, že som v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III vedenom pod sp. zn. 22 Cb 59/06 nebol účastníkom na strane žalobcu a ani ma žalobca nenavrhol ako ďalšieho účastníka na strane žalobcu...

7.... toto   uznesenie   som   napadol   dovolaním.   O   mojom   dovolaní   rozhodol Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   svojím   rozsudkom   zo   dňa   3.   februára   2009,   sp.   zn. 4 Obdo 38/2007, a to svojím druhým výrokom tak, že moje dovolanie odmietol, pretože som nebol účastníkom konania, a teda som nebol na podanie dovolania oprávnený...

8. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. februára 2009, sp. zn. 4 Obdo   38/2007,   v   jeho   druhom   výroku   napádam   touto   sťažnosťou,   pričom   tvrdím, že ma ukracuje na mojich ústavných právach, pretože

a) mi   bola postupom súdov,   od súdu prvého   stupňa,   cez   odvolací   súd   až   po dovolací súd, uprená možnosť uplatňovať v konaní sp. zn. 22 Cb 59/06 postavenie účastníka konania, ktoré mi patrí, a

a) dovolací súd sa nevysporiadal s mojou argumentáciou obsiahnutou v mojom dovolaní a ani len okrajovo nevysvetlil, prečo mi postavenie účastníka konania v konaní 22 Cb 59/06 nepatrí.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 38/2007 porušil základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Výrok II rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. februára 2009, sp. zn. 4 Obdo 38/2007, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na nové prejednanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky povinný vyplatiť   priamo   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   sťažovateľ   označil,   či   už   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označeného   základného   práva   a   práva   v   postupe najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 38/2007 a v druhom výroku jeho rozsudku z 3. februára 2009.

Z argumentácie   sťažovateľa   v uvedenej   sťažnosti   vyplýva,   že   k   porušeniu označených práv malo dôjsť

- tým, že najvyšší súd vykladal príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a Obchodného zákonníka ústavne nekonformným spôsobom, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

- nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov a iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   v zmysle   čl. 51   ods. 1   ústavy   je   možné   domáhať sa základného práva podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil konanie o ňom bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Ak fyzická alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí takejto   osobe   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   právami a povinnosťami, ktoré jej z tohto postavenia vyplývajú.

Úlohou ústavného súdu v bolo v súlade s už uvedenými názormi posúdiť, či najvyšší súd druhým výrokom rozsudku, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 45/2007 a najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 38/2007 a zistil tento stav:

Na   základe   žaloby   navrhovateľa   M.   J.   proti   odporcovi   S.,   B.,   prebiehalo na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) konanie vedené pod sp. zn. 22 Cb 59/06, predmetom   ktorého bolo rozhodovanie o neplatnosti uznesenia č.   2 a č.   3 mimoriadneho valného zhromaždenia S. z 15. februára 2006. Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom   sp.   zn.   22   Cb   59/06   z   18.   januára   2007,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 45/2007-255 z 27. júna 2007, ktorým odvolanie zamietol ako podané neoprávnenou osobou. Citované uznesenie napadol   sťažovateľ   dovolaním   na   najvyššom   súde,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom, ktorý je predmetom preskúmavania ústavným súdom.

Na základe žaloby podanej sťažovateľom prebieha na okresnom súde konanie vedené pod sp. zn. 26 Cb 115/06, ktorého predmetom je rozhodovanie súdu o neplatnosti uznesenia č. 2 a č. 3 mimoriadneho valného zhromaždenia S. z 15. februára 2006, pričom žalovaným je S., B.

V konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   22 Cb 59/06   a   sp. zn. 26 Cb 115/06   ide   teda   o totožný   predmet   konania   a totožného   účastníka   na   strane žalovaného.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza:„Dovolanie založené v spise, označené ako dovolanie nerozlučného dobrovoľného spoločníka na strane žalobcu, s odkazom na ustanovenie § 240 O. s. p., podľa § 218 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p., odmietol. Ing. V. S., nie je účastník konania, a preto nebol na podanie dovolania oprávnený.“

Podstatou   sťažnosti   proti   postupu   a rozsudku   najvyššieho súdu   je odlišný   právny názor   sťažovateľa   na   jeho   postavenie   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 22 Cb 59/06,   keď   tvrdí,   že   vzhľadom   na   to,   že   je   navrhovateľom   v konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 115/06 s totožným predmetom konania a totožným žalovaným,   stáva   sa   bez   ďalšieho   účastníkom   v konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/06.

Z § 240 ods. 1 OSP vyplýva, že právo podať dovolanie má iba účastník konania.

S prihliadnutím   na   podstatu   sťažnosti,   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu a citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku sa ústavný súd zameral na zistenie, či sťažovateľ bol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, proti ktorému smerovalo dovolanie sťažovateľa.

Podľa   § 90   OSP   aplikovateľného   na sťažovateľom   označené   súdne   konanie účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6 dohovoru postupom   a druhým výrokom rozsudku najvyššieho súdu, ktorým rozhodol   o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Cob 45/2007-255 z 27. júna 2007 (ide o uznesenie, ktorým krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 22 Cb 59/06-160 z 18. januára 2007).

Ústavný súd zo sťažnosti, jej príloh a zo spisov krajského súdu a najvyššieho súdu zistil, že sťažovateľ nemal v predmetnom konaní procesné postavenie účastníka konania.

Ústavný   súd   nepovažoval   v okolnostiach   daného   prípadu   za   akceptovateľnú   túto sťažovateľovu   argumentáciu: „Podľa   ustanovenia   §   183   v   spojení   s   §   131   ods.   5 Obchodného   zákonníka   právoplatné   rozhodnutie   súdu   podľa   odseku   1   je   záväzné pre každého. Z uvedeného ustanovenia sa teda podáva záver, že účinky rozsudku by sa mali vzťahovať aj na mňa ako žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III, sp. zn. 26 Cb 115/06. Túto situáciu posudzujem tak, že mi v konaní sp. zn. 22 Cb 59/06 patrí postavenie dobrovoľného nerozlučného spoločníka podľa § 91 ods. 2 O. s. p.“

Sťažovateľ   zároveň   cituje   časť komentovaného   znenia   Občianskeho   súdneho poriadku,   z   ktorého   vyplýva,   že „Dobrovoľným   je   také   nerozlučné   spoločenstvo,   kde sa účinok rozsudku musí (a bude) vzťahovať na všetky dotknuté osoby, avšak napriek tomu, že sa všetky dotknuté osoby budú vzťahovať účinky rozsudku podľa právneho predpisu, tieto sa nemusia zúčastniť konania. V tomto prípade sa dotknuté osoby stávajú nerozlučnými spoločníkmi,   iba   ak   vystupujú   v   roli   navrhovateľov   (žalobcov)   alebo   odporcov (žalovaných)...“.   Práve   zo   znenia   poslednej   vety   citovaného   komentára   jednoznačne vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   nestal   účastníkom   konania,   a to   napriek   tomu,   že   sa   ho rozhodnutie   vydané   v   takomto   konaní   dotýka.   Ústavný   súd   tiež   nepovažuje za akceptovateľnú sťažovateľovu argumentáciu, že sa stal účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/06, keďže je už navrhovateľom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 115/06, kde ide o totožný predmet konania a totožného žalovaného.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Občiansky súdny poriadok dáva súdu na zváženie, či takéto veci na spoločné konanie spojí, alebo nie. Nejde o príkaz alebo o možnosť, ktorú okresný súd nevyužil.   V prípade,   že   by   okresný   súd   spojil   na   spoločné   konanie   veci   vedené pod sp. zn. 22 Cb 59/06 a sp. zn. 26 Cb 115/06, stal by sa sťažovateľ účastníkom aj konania vedeného pod sp. zn. 22 Cb 59/06. O takýto prípad však nešlo.

Pokiaľ ide o osoby, ktorých právne postavenie môže byť dotknuté rozhodnutím súdu vo veci samej, Občiansky súdny poriadok zabezpečuje ochranu ich práv tým, že v tzv. „nesporových konaniach“ im priamo priznáva postavenie účastníka (podľa § 94 ods. 1 prvej vety OSP sú v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať; podľa § 94 ods. 2 OSP ak sa niekto z tých, o právach a povinnostiach   ktorých   sa   má   konať,   nezúčastní   konania   od   jeho   začatia,   vydá   súd, len čo sa o ňom dozvie, uznesenie, ktorým ho priberie do konania ako účastníka) a v konaní sporovom (o ktoré ide aj v sťažovateľovom prípade) umožňuje tomu, kto má právny záujem na   jeho   výsledku,   vstúpiť   do   konania   aj   z vlastného   podnetu   na   strane   niektorého z účastníkov ako vedľajší účastník (§ 93 OSP). Podľa § 93 ods. 3 OSP má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

V konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/06 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 45/07 sťažovateľ nevyužil možnosť vstúpiť do konania ako vedľajší účastník.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   si   svoje   právo   uplatnil   žalobou,   a   preto nie je od neho   spravodlivé   požadovať,   aby   si   ešte   osobitne   uplatňoval   postavenie vedľajšieho   účastníka,   pričom   podľa   sťažovateľa   postavenie   vedľajšieho   účastníka neposkytuje   tomuto   dostatočný   stupeň   ochrany.   Takéto   dôvody   uvedené   v sťažnosti nepovažoval ústavný súd za dostatočné.

Vo   vzťahu   k   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   sa   snažil   do   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/06 vstúpiť podaním odvolania a následne dovolania, ústavný súd   poukazuje   na   to,   že   z Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva   možnosť   tomu, kto má právny záujem na výsledku konania, stať sa účastníkom konania podaním odvolania, resp. dovolania.

Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   dohovoru,   keďže   sťažovateľ   nebol   na   podanie   dovolania   oprávnenou   osobou a v dôsledku   toho nesplnil podmienky vyžadované zákonom   na to, aby o jeho dovolaní bol najvyšší súd povinný meritórne rozhodnúť.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   uznáva,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je právom účastníka konania, avšak sťažovateľ   účastníkom   v konaní,   ktoré   bolo   predmetom   preskúmavania   ústavným súdom, nebol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd už citované odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu považuje za dostatočné, a preto jeho obsah nemá žiadny tvrdený súvis s porušením práva na spravodlivý proces v rozsahu nároku na ústavne korektné dôvody   rozhodnutia najvyššieho súdu.

Na   záver   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   má   možnosť   všetky   svoje tvrdenia,   ktoré   uviedol   v odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   22   Cb   59/06 z 18. januára 2007 a ktoré boli obsahom jeho dovolania, o ktorom rozhodol napadnutým rozsudkom   najvyšší   súd,   uviesť   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn. 26 Cb 115/06 a týmito tvrdeniami budú povinné zaoberať sa príslušné všeobecné súdy.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   uplatnených   v   jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009