znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 247/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdom   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S/1/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2008 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred   súdom   podľa   čl.   47   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S/1/2005.

Sťažovateľka uviedla, že namietanou nečinnosťou okresného súdu v označenej veci sp.   zn.   10   S   1/2005,   v ktorej   sa   najprv   v postavení   navrhovateľky   proti   odporcovi Mestskému   úradu   mestskej   časti   K.   (ďalej   len   „mestský   úrad“)   domáhala   v konaní   vo veciach hmotnej núdze priznania jednorázovej dávky v hmotnej núdzi, bolo porušené jej základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom od začiatku konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   napriek   skutočnosti,   že   od   podania odvolania   uplynuli   už   tri   roky,   nedokázal   vo   veci   meritórne   rozhodnúť   a vec   nebola právoplatne   skončená.   Sťažovateľka   poukázala   aj   na   fakt,   že   v namietanom   období nečinnosti okresného súdu, tento „nielen že vo veci nerozhodol, ale nevytýčil ani jedno pojednávanie a nevykonal ani jeden úkon“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že „Nečinnosť porušovateľa a trvanie tohto súdneho sporu považujem za neprimerané a mňa poškodzujúce“.

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„Základné   právo   sťažovateľa   –   M.   A.   -   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote Okresným súdom Košice II. v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S/1/2005 bolo porušené.

Základné   právo   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdom   od   začiatku   konania zaručené v čl. 47 ods. 2 bolo porušené.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Košice II., aby v konaní vedenom pod sp. zn.10 S/1/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

M. A. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk, ktoré je Okresný   súd   Košice   II.   povinný   jej   vyplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa   § 53   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým   na   skutočnosť,   že   v prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy,   v ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov   [platného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon o štátnej   správe   súdov“)]   a od   1.   apríla   2005   podľa   §   3   ods.   7   a   §   62   a nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   sa   podaním z 23. novembra 2007 obrátila na okresný súd so sťažnosťou na prieťahy v konaní, pričom žiadala   predsedu   okresného   súdu   o odstránenie   prieťahov.   Predseda   okresného   súdu po prešetrení   sťažnosti   sťažovateľke   odpovedal,   že   jej   sťažnosť   nie   je   dôvodná. Sťažovateľka podala 1. marca 2008 sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za   také   prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľky   v okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom   štátnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   zastáva   okrem   toho   názor,   že   doručovanie   sťažnosti   predsedovi okresného   súdu   (listom   z 23.   novembra   2007)   v krátkom   čase   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   (1.   marca   2008),   ktorá   nasleduje   s malým   časovým   odstupom   po uskutočnení   úkonu   okresného   súdu   (uznesenie   z 30.   januára   o oslobodení   od   súdnych poplatkov   a o ustanovení   právneho   zástupcu   sťažovateľke),   sa   javí   byť   iba   formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu konštatoval aspoň čiastočnú opodstatnenosť sťažnosti a dostal primeranú (rozumnú ) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu   sťažnosť   na prieťahy v predmetnom   konaní pred 23.   novembrom   2007 a z uvedeného dňa nebola jej sťažnosť predsedom konajúceho súdu uznaná za odôvodnenú pre ňou zavinené formálne nedostatky jej podania, a keď ani z obsahu sťažností a ich príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľky   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

V   nadväznosti   na   sťažovateľkinu   argumentáciu   o údajných   dôvodoch   porušenia práva na právnu pomoc v konaní pred súdom od začiatku konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy je na tomto mieste potrebné poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00). Inými slovami,   ak sťažovateľ   namietne také   porušenie základného práva   alebo slobody,   ktoré podľa   okolností   prípadu   očividne   nemohlo   nastať,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako zjavne neopodstatnenú (podobne II. ÚS 70/99).

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti argumentovala aj tým, že okresný súd v doterajšom priebehu konania „nevykonal vo veci žiadny úkon“. Konajúci súd však svojím uznesením   z   30.   januára   2008   uskutočnil   procesný   úkon   vo   veci,   ktorým   súčasne sťažovateľke priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil jej právneho zástupcu, preto je argumentácia sťažovateľky nedôvodná a v týchto intenciách nemožno podľa názoru ústavného   súdu   uvedený   postup   okresného   súdu   považovať   za   zásah   do   označeného základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy.   Navyše,   z legálnej   koncepcie postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00). Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, v uvedenom prípade k naplneniu týchto podmienok nedošlo.

Ústavný súd v závere konštatuje, že postupom štátneho orgánu nijako nemohlo dôjsť k porušeniu označených ústavou garantovaných práv. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

Ústavný   súd   záverom   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k porušovaniu označených základných práv, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008