znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 247/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 20. septembra 2006   prerokoval   prijatú   sťažnosť   P.   K.,   H.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   N.   S.,   B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   41/97   v období   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 151/04-25 zo 6. októbra 2004 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný súd Prievidza   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 11 C 41/97 v období po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 151/04-25 zo 6. októbra 2004 p o r u š i l   základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 41/97 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. P. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Prievidza p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Prievidza p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. N. S., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. augusta 2006 č. k. I. ÚS 247/06-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 41/97 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 151/04-25 zo 6. októbra 2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo, že 19. marca 1997 podal sťažovateľ na okresnom súde návrh na začatie konania proti odporcovi H., a. s., P., o vyrovnanie náhrady za stratu na zárobku,   ktorý   je   vedený   pod   sp. zn. 11 C 41/97.   Napriek   tomu,   že   od   podania   návrhu uplynulo už viac ako 9 rokov, okresný súd vo veci nerozhodol. Sťažovateľ sa už dovolával ochrany   svojho   ústavného   práva   pred   ústavným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. IV. ÚS   151/04,   v ktorom   bol   6. októbra   2004   vydaný   nález,   ktorým   ústavný   súd konštatoval, že okresný súd porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže okresný súd opäť nekoná ani po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 151/04 zo 6. októbra 2004, 29. mája 2006 sťažovateľ podal opäť na okresnom súde sťažnosť na prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu sťažovateľovi odpovedala, že prieťahy sú zapríčinené tým, že súdu sa ťažko zisťuje skutkový stav a čiastočne aj z dôvodu na strane sťažovateľa, pretože napriek predvolaniu sa sťažovateľ nedostavil na prehliadku pred ustanoveného znalca, ktorý má podať v predmetnej veci znalecký posudok, a neposlal mu   vyžiadanú   zdravotnú   dokumentáciu.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   znalec   ho   na   prehliadku nepredvolal a ani ho nežiadal, aby mu zaslal zdravotnú dokumentáciu, o čom svedčí aj list znalca   z 24.   januára   2005   a 7. septembra   2005.   Rovnako   sťažovateľ   uviedol,   že   o námietkach proti znaleckému posudku, ktoré údajne podal 23. januára 2006 a 28. februára 2006, nemá vedomosť.

Sťažovateľ   zároveň   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk z dôvodu,   že predmetom   napadnutého konania je uplatnenie náhrady škody z pracovného úrazu, a to tzv. mesačnú rentu, ktorú mu odporca nevypláca, preto sťažovateľ v dôsledku dlhotrvajúceho konania má ujmu týkajúcu sa jednak právnej   neistoty   spočívajúcej   v neukončenom   súdnom   spore   a jednak   zlých   sociálnych pomeroch sťažovateľa. Ďalej požadovaná suma predstavuje zadosťučinenie pre sťažovateľa, pretože okresný súd nekoná napriek rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 151/04.

1.2 Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 41/97 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Prievidza   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 41/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (...), ktoré je Okresný súd Prievidza povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Prievidza je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet (...) JUDr. N. S. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. L. M., listom z 30. augusta 2006 sp.   zn.   Spr.   1034/06   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 11. septembra 2006.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   popísala   chronologický   prehľad   úkonov vykonaných   okresným   súdom   v danej   veci   v napadnutom   období   a uviedla   nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Zhodnotením skutkovej a právnej zložitosti sa súd zaoberal už v konaní pred Ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 151/04. Pokiaľ ide o konanie súdu od 6. 10. 2004 je potrebné uviesť, že skutkový stav nie je stále ustálený. Znalecký posudok, ktorý bol vo veci podaný nezohľadnil všetky okolnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie nároku navrhovateľa. Problémom je zistenie dôvodu invalidity navrhovateľa, keď jeho zdravotný stav ovplyvňoval tak pracovný ako i mimopracovný úraz.

Je preto potrebné vyriešiť otázku, čo bolo príčinou jeho invalidity predovšetkým od 1. 6. 1998.   Túto   okolnosť   namietal   aj   odporca   k čomu   navrhol   vykonanie   dôkazu   a to zadováženie zápisnice z posudkovej komisie k tomuto dátumu. Súd viacerými výzvami od príslušných   orgánov   žiadal   predložiť   túto   zápisnicu,   pričom   doposiaľ   nebola   súdu predložená.   Nakoniec   v tomto   smere   žiadal   znalca   doplniť   znalecký   posudok.   Ide o posúdenie   odborných   skutočností,   ktoré   majú   vplyv   na   rozhodnutie   súdu   o nároku navrhovateľa,   pretože len invalidita z dôvodu pracovného úrazu môže založiť nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. K namietaným okolnostiam sťažovateľa,   že   nebol   predvolaný   znalcom   a ani   vyzvaný   na   predloženie   zdravotnej dokumentácie súd udáva, že vychádzal z listu znalca, ktorý súd informoval, že sťažovateľ sa nedostavil k nemu a ani neposkytol svoju zdravotnú dokumentáciu. Samotnú činnosť znalca a postup pri jeho znaleckej činnosti súd nemôže zhodnotiť, treba však uznať, že znalec nepreukázal,   že   by   bol   sťažovateľa   predvolával   na   konkrétny   termín   a vyzýval   ho   na poskytnutie zdravotnej dokumentácie. Pri vybavovaní sťažnosti na prieťahy v konaní bolo nedopatrením v sťažnosti uvedené, že námietky proti znaleckému posudku podal sťažovateľ, tieto podal odporca s následným návrhom na doplnenie dokazovania.

Uzavretie   úplného   zistenia   skutkového   stavu   komplikuje   obtiažnosť   zadováženia listinných   dôkazov   súvisiacich   s dôvodom   invalidity   sťažovateľa.   Touto   okolnosťou   sa v súčasnosti zaoberá znalec.

Napriek tomu, že Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí č. IV. ÚS 151/04-25 zo 6. 10. 2004 na str. 8 konštatuje, že všeobecné súdy v obdobných sporoch majú dostatok skúseností   s prejednávaním   a rozhodovaním   takýchto   sporov   čo   vyplýva   z rozsiahlej judikatúry,   ktorá   obsahuje   aj   podrobné   rozbory   a metodiky   postupov   pri   dokazovaní a najmä   výpočtoch,   dovolí   si   súd   poznamenať,   že   v žiadnej   judikatúre   doteraz   sa   súdy nezaoberali   otázkou   riešenia   nároku   na   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení pracovnej neschopnosti poškodeného zamestnanca, u ktorého je súbeh pracovného úrazu a mimopracovného úrazu v rovnakom období.

Nie je upravené ako posudzovať invaliditu u takéhoto zamestnanca, t. j. či zisťovať podiel   pracovného   úrazu   na   invalidite,   a ak   sa   zistí,   ako   ďalej   postupovať   pri   výpočte náhrady straty na zárobku. Už vôbec žiadny judikát neobsahuje podrobnú metodiku postupu súdu   pri   výpočte   nároku.   Len   ako   príklad   okrajovo   uvádzam,   že   v poslednom   období i v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR sa má súd v obdobných veciach pri dlhodobej   nezamestnanosti   poškodeného   zamestnanca   zaoberať   zisťovaním   tzv. pravdepodobného zárobku, ktorý by takýto poškodený zamestnanec dosiahol nebyť celkovej nezamestnanosti, a takýto zárobok započítavať ako príjem a až potom určiť výšku náhrady straty na zárobku. V praxi je obtiažne a súdy nemajú žiadnu skúsenosť so zisťovaním tohto pravdepodobného zárobku. Všetko je v medziach hypotéz a predpokladov, čo sa niekedy prieči aj logickému úsudku.

V posudzovanej veci je však potrebné opäť pripomenúť, že v konaní sa stále rieši len základ nároku navrhovateľa. (...)

Sťažovateľ ako poškodený predovšetkým okolnosť príčinnej súvislosti tvrdenej škody so škodovou udalosťou, ktorou môže byť len pracovný úraz doposiaľ nepreukázal. Túto dôkaznú povinnosť prenáša na súd resp. na odporcu. Sťažovateľ síce konštatuje, že súd už mohol   vo   veci   rozhodnúť,   avšak   skutkový   stav   tak   ako   je   zistený,   neumožňuje   vo   veci rozhodnúť.   Od   začiatku   namietaného   obdobia   doposiaľ   súd   neustále   koná.   Aj   keď sťažovateľ nenamietal znalecký posudok, je potrebné jeho doplnenie, preto súd naďalej vo veci koná.

Záverom konštatujem, že súd si je vedomý o aký citlivý spor pre sťažovateľa ide, uvedomuje si zlé sociálne pomery sťažovateľa a nad jeho zdravotným stavom vyjadruje úprimnú ľútosť. Avšak ani súd nemôže rozhodnúť v tak komplikovanom spore len na základe tvrdenia   sťažovateľa,   ktorý   si   splnil   len   povinnosť   tvrdenia,   nie   dôkaznú   povinnosť preukázať jeho pravdivosť. Súd je názoru, že z jeho strany nedošlo k žiadnym zbytočným prieťahom v konaní.

Súčasne oznamujem, že netrvám na konaní verejného ústneho pojednávania. (...)“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedla tieto podstatné skutočnosti:

„(...) Už aj z vyjadrenia samotného Okresného súdu vyplýva nečinnosť tohto súdu. Ako   sa   uvádza   v stanovisku,   dňa   27.   8.   2004   súd   poveril   vykonaním   znaleckého dokazovania MUDr. M. Napriek tomu, že súd mu uložil odovzdať znalecký posudok do 60 dní (táto lehota uplynula približne 1. 11. 2004), súd znalca neurgoval. Až 24. 1. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty a súd mu lehotu predĺžil až 3. 2. 2005. Až 28. 4. 2005 súd urgoval znalca. Súd bol teda v tejto veci nečinný už 8 mesiacov (od septembra 2004 do apríla 2005).

Následne došlo zo strany znalca k omylu, žiadne predvolanie sťažovateľovi nezaslal. Pritom   súdu   oznámil,   že   sťažovateľa   predvolal   na   vyšetrenie   a tento   sa   na   vyšetrenie nedostavil.

Teda od septembra 2004, kedy bol ustanovený znalec, znalecký posudok bol súdu doručený až v januári 2006, t. j. po 16 mesiacoch.

Trváme na tom, že vec sťažovateľa nie je tak právne náročná, aby konanie muselo trvať viac ako 9 rokov. Námietky Okresného súdu považujeme za irelevantné. Poukazujeme na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   IV.   ÚS   151/04   a v plnom   rozsahu   sa   stotožňujeme   so závermi tohto rozhodnutia.

V predmetnej veci netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. (...) Doposiaľ sú trovy právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške 8.682,- Sk. V prípade úspechu navrhovateľa teda uplatňujeme jeho vyššie uvedené trovy konania a tie navrhujeme poukázať na môj účet (...)“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania   vo   veci   žalobného   návrhu   sťažovateľa   o náhradu   za   stratu   zárobku   po skončení práceneschopnosti v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 11 C 41/97 v období po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej   republiky č.   k. IV. ÚS 151/04-25 zo 6. októbra 2004:

Dňa   27.   septembra   2004   okresný   súd   uznesením   odvolal   znalca   MUDr.   P.   G. a znaleckou úlohou poveril MUDr. D. M. (ďalej len „znalec“), ktorému uložil povinnosť podať znalecký posudok do 60 dní. Zároveň udelil súhlas na pribratie znalcov konzultantov. Dňa 27. septembra 2004 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn doručiť uznesenie účastníkom konania.

Dňa   8.   októbra   2004   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   zaslala   spis Okresnému   súdu   Martin   (ďalej   aj   „súd“)   za   účelom   zabezpečenia   vypracovania predmetného znaleckého posudku.

Dňa 13. októbra 2004 bol vykonaný v spise záznam o zložení 5 000 Sk odporcom.Dňa 15. októbra 2004 súd potvrdil prijatie spisu a vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 9 Cd 9/04.

Dňa 24. januára 2005 znalec požiadal o predĺženie času na vypracovanie znaleckého posudku najmenej do 28. februára 2005 z dôvodu preštudovania zdravotnej dokumentácie sťažovateľa,   jeho   kompletného   odborného   vyšetrenia   a preštudovania   zdravotných záznamov o ošetrení sťažovateľa v zdravotníckych lôžkových zariadeniach.

Dňa   3.   februára   2005   súd   prípisom   udelil   súhlas   na   predĺženie   lehoty   na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 28. apríla 2005 súd žiadal znalca o urýchlené podanie znaleckého posudku.Dňa 28. apríla 2005 znalec oznámil súdu, že sa sťažovateľ nedostavil na odborné vyšetrenie, s otázkou na súd, či súhlasí, aby bol posudok vypracovaný aj bez vyšetrenia sťažovateľa.

Dňa 11. mája 2005 súd znalcovi odpovedal, že otázku potreby vyšetrenia sťažovateľa ako   odbornú   ponecháva   na   úvahu   znalca,   súd   môže   účasť   sťažovateľa   zabezpečiť   pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Dňa 29. júna 2005 bol súdu doručený znalecký posudok č. 8/2005, v ktorom znalec konštatuje, že posudok nemohol vypracovať z dôvodu, že sťažovateľ nereagoval na jeho výzvu, a tak napriek opakovaným pokusom znalec nemohol získať požadovanú zdravotnú dokumentáciu.

Dňa 14. júla 2005 bol spis doručený okresnému súdu.Dňa 21.   júla 2005 okresný   súd   vyzval sťažovateľa   na oznámenie dôvodu,   prečo neposkytol znalcovi požadovanú súčinnosť.

Dňa 31. júla 2005 sťažovateľ odpovedal okresnému súdu listom, v ktorom vysvetlil, že predvolanie na vyšetrenie a ani výzva na predloženie zdravotnej dokumentácie mu neboli doručené.

Dňa 2. augusta 2005 sťažovateľ doručil okresnému súdu rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne o odňatí jeho invalidného dôchodku.

Dňa 23. augusta 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie svojho podania z 31. júla 2005, v ktorom chýbal jeho podpis.

Dňa 23. augusta 2005 súd prípisom opäť vyzval znalca na vypracovanie znaleckého posudku v zmysle uznesenia z 21. júla 2004.

Dňa 9. novembra 2005 bol spis doručený opäť dožiadanému súdu za účelom jeho odovzdania znalcovi.

Dňa 9. decembra 2005 znalec prevzal spis.Dňa 27. decembra 2005 znalec doručil spis dožiadanému súdu spolu s vypracovaným znaleckým posudkom.

Dňa 9. januára 2006 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa   10.   januára   2006   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn   doručiť   znalecký posudok účastníkom konania s možnosťou vyjadriť sa k nemu v lehote 10 dní.

Dňa   12.   januára   2006   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C   41/97-241   rozhodol o priznaní   odmeny   znalcovi   a sudkyňa   dala   kancelárii   pokyn   doručiť   toto   uznesenie účastníkom konania.

Dňa 27. januára 2006 odporca namietal podaný znalecký posudok.Dňa   2.   marca   2006   odporca   navrhol   vykonanie   dôkazov   k okolnosti   priznania neúrazového čiastočného invalidného dôchodku sťažovateľa od 1. júna 1998.

Dňa   3.   marca   2006   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn   požiadať   Sociálnu poisťovňu, pobočku P. (ďalej aj „Sociálna poisťovňa“) o zaslanie zápisnice z posudkovej komisie.

Dňa 14. marca 2006 okresný súd vyžiadal od Sociálnej poisťovne listinný dôkaz v zmysle návrhu odporcu, predloženie dôkazu okresný súd urgoval 30. marca 2006.Dňa 13. apríla 2006 Sociálna poisťovňa oznámila okresnému súdu, že žiadaná listina sa u nich nenachádza.

Dňa 26.   apríla   2006   sudkyňa dala úpravou   kancelárii   pokyn   oboznámiť odporcu s vyjadrením Sociálnej poisťovne.

Dňa 9. mája 2006 odporca oznámil okresnému súdu, že trvá na vykonaní dôkazu, ktorý navrhol, doložiť zápisnicu posudkovej komisie.

Dňa   9.   mája   2006   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn   požiadať   Sociálnu poisťovňu, odbor lekárskej posudkovej činnosti, zapožičať zápisnicu z posudkovej komisie, na základe ktorej bol sťažovateľovi priznaný neúrazový čiastočný dôchodok.

Dňa 22. júna 2006 Sociálna poisťovňa oznámila okresnému súdu, že požadovaný doklad sa v ich spisovej dokumentácii nenachádza.

Dňa   3.   júla   2006   okresný   súd   zisťoval   u odporcu   a Krajského   súdu   v Trenčíne možnosť predloženia požadovanej lekárskej správy.

Dňa   26.   júla   2006   Krajský   súd   v Trenčíne   oznámil,   že   požadovanú   zápisnicu z posudkovej komisie nemá k dispozícii.

Dňa 11. augusta 2006 okresný súd vyzval znalca na doplnenie znaleckého posudku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o náhradu za stratu zárobku po skončení práceneschopnosti vedenom pod sp. zn. 11 C 41/97 - v ktorom už bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy - naďalej dochádza k porušovaniu jeho označeného práva.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je náhrada za stratu zárobku po skončení práceneschopnosti, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 145/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   pripúšťa,   že   rozhodovanie o náhrade za stratu zárobku po skončení práceneschopnosti môže v danej veci predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s ustálením skutkového stavu aj znaleckým dokazovaním. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať iba na vrub zložitosti prerokovávanej veci.  

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa, ústavný súd nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným prieťahom. Napokon k tvrdeniu znalca, že sťažovateľ sa nedostavil na odborné vyšetrenie a nepredložil svoju zdravotnú dokumentáciu, aj predsedníčka okresného súdu uviedla, že „treba (...) uznať, že znalec nepreukázal, že by bol sťažovateľa predvolával na konkrétny termín a vyzýval ho na poskytnutie zdravotnej dokumentácie“.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   pripomína,   že   v posudzovanom   konaní   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   už konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V danom   prípade   ústavný   súd   svoju   pozornosť zameral na obdobie od vydania svojho nálezu č. k. IV. ÚS 151/04-25 zo 6. októbra 2004, a nemohol prehliadnuť, že okresný súd ani po takmer dvoch rokoch po vydaní uvedeného nálezu nerozhodol v merite veci a v určitom období v posudzovanej veci bol aj krátkodobo bezdôvodne nečinný (od 23. augusta 2005 do 9. novembra 2005), pričom napriek tomu, že na vypracovanie znaleckého posudku určil 60 dní, netrval dôsledne na dodržaní tejto lehoty, a teda i keď vypracovanie znaleckého posudku bolo nariadené 27. septembra 2004, k jeho vypracovaniu   a doručeniu   okresnému   súdu   došlo   až   29.   júna   2005,   t.   j.   po   deviatich mesiacoch. Okresný súd ani po rozhodnutí ústavného súdu nekonal v danej veci s osobitnou starostlivosťou, neorganizoval svoj procesný postup a postup znalca tak, aby vec bola čo najrýchlejšie   prejednaná   a skončená,   jeho   úkony   ani   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu nesmerovali   efektívne   k odstráneniu   právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako navrhovateľ v danej veci nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K zdĺhavému   znaleckému   dokazovaniu   a jeho doterajším   výsledkom   (zrejme   nepostačujúcim   na   rozhodnutie   v merite   veci)   treba poznamenať, že tolerovanie pasivity znalca, ústavný súd podľa svojej judikatúry hodnotí ako postup všeobecného súdu, ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v jeho veci, a teda tým spôsobil zbytočné prieťahy v konaní (pozri aj napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 176/06 a iné). Treba ďalej konštatovať, že konanie v napadnutej veci - od podania žalobného návrhu 19. marca 1997 až dosiaľ - trvá viac ako 9 rokov. V kontexte takejto dĺžky konania už aj vzhľadom na povahu veci (predmet konania) aj napadnuté obdobie tohto konania je celkom zjavne neprimerané a nezlučiteľné s čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okrem uvedeného ústavný súd osobitne prihliadol na to, že v napadnutom konaní už prikázal   okresnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, napriek tomu postup v danej veci nebol organizovaný tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   v   bode   2   opakovane   prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhol priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk z dôvodu, že „(...) predmetom je uplatnenie náhrady škody z pracovného úrazu, a to tzv. mesačnú   rentu,   ktorá   mu   má   byť   vyplácaná.   Odporca   túto   rentu   nevypláca,   preto navrhovateľ - sťažovateľ v dôsledku dlhotrvajúceho konania má ujmu týkajúcu sa jednak právnej   neistoty   spočívajúcej   v neukončenom   súdnom   spore   a jednak   zlých   sociálnych pomeroch (...)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na opakovanú neefektívnu činnosť   okresného   súdu   považuje   za   primerané   vo   výške   20   000   Sk,   pričom   pri   tejto skutočnosti osobitne prihliadal na to, že v posudzovanom konaní pred okresným súdom ústavný súd už konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal mu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia   4.   júla   2006,   podanie   sťažnosti   7.   júla   2006   a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 11. septembra 2006). Za tri úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena trikrát 2 730 Sk a režijný paušál trikrát 164 Sk (§   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú sumu 8 682 Sk.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd o uplatnenej náhrade trov konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2006