znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 246/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. PetromĎurmekom, Radlinského 678/1, Bánovce nad Bebravou, vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.2 T 57/2011 a jeho uznesením z 25. novembra 2014, ako i postupom v konaní vedenom podsp. zn. 3 Nt 13/2015 a jeho uznesením z 3. júna 2015, postupom Krajského súdu v Trenčínev konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 198/2014 z 12. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduBánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.2 T 57/2011 a jeho uznesením z 25. novembra 2014, postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 3 Nt 13/2015 a jeho uznesením z 3. júna 2015, postupom Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015a jeho uznesením zo 6. augusta 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 198/2014z 12. januára 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol„... trestným rozkazom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 2T/57/2011-90 zo dňa 11.08.2011, právoplatným dňa 13.09.2011... uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.... Za to som bol odsúdený podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 4, § 37 písm. h), m) Trestného zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody na 18 mesiacov, pričom výkon trestu mi bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov.

Právoplatným uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 2T/57/2011 zo dňa 25.11.2014 bolo podľa § 419 ods. 1, 4 Trestného poriadku, § 50 ods. 4 Trestného zákona rozhodnuté tak, že som sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a uložený trest vo výmere 18 mesiacov mám vykonať.

Počas trestného konania som bol zo strany vyšetrovateľa ubezpečený, že v prípade vyššie uvedeného incidentu sa bude jednať iba o priestupok a nie o trestný čin. Preto som ani v súdnom štádiu trestného konania neriešil podanie odporu proti Trestnému rozkazu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 2T/57/2011-90 zo dňa 11.08.2011. Vedel som, že žiadnu trestnú činnosť páchať nebudem, tak mi neprekážalo ani uloženie skúšobnej doby. Nemal som však vedomosť o tom, že moje prekročenia rýchlosti na motorovom vozidle spôsobí to, že súd rozhodne o mojom vykonaní trestu odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov z dôvodu neosvedčenia sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.... Rozhodnutím súdu prvého stupňa o mojom neosvedčení sa v skúšobnej dobe je porušením trestnoprávnej zásady ne bis in idem, pretože som potrestaný dvakrát (prvýkrát uložením pokút, ktoré som všetky zaplatil a druhýkrát vyslovením neosvedčenia sa a uložením povinnosti vykonať uložený trest). S týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nevysporiadal....

Dňa 24.03.2015 som podal na Okresný súd Bánovce nad Bebravou návrh na povolenie obnovy konania proti trestnému rozkazu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 2T/57/2011-90 zo dňa 11.08.2011, právoplatnému dňa 13.09.2011 v spojení s uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 2T/57/2011-92 zo dňa 31.08.2011 právoplatným dňa 13.09.2011.“.

3. Argumentujúc splnením podmienok obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“), sťažovateľ opisuje skutkové okolnosti v jeho trestnej veci, ktoré podľa jehotvrdení vyšli najavo až po jeho právoplatnom odsúdení, a s ohľadom na uvedenéspochybňuje postup tak orgánov činných v trestnom konaní, ako aj samotného okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 57/2011.

4. Ako ďalej uvádza, okresný súd po viac ako dvoch mesiacoch od podania návrhuna obnovu konania uznesením č. k. 3 Nt 13/2015-40 z 3. júna 2015 jeho návrh na povolenieobnovy konania predčasne a bez vykonania navrhovaných dôkazov zamietol. Následne popodaní sťažnosti zo strany sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tos 88/2015zo 6. augusta 2015 sťažnosť v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkuzamietol.

Sťažovateľ s ohľadom na uvedené konanie okresného súdu, ako aj krajského súduzastáva názor, že„... postupom orgánov činných v trestnom konaní ako aj postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a Krajského súdu Trenčín (odmietnutím môjho návrhu na povolenie obnovy konania) došlo k odopretiu práva na spravodlivý proces a prístup k súdu a taktiež k prieťahom v konaní“.

5. V závere podanej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje prijatie sťažnostina ďalšie konanie a následné rozhodnutie nálezom:

„Okresný súd Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/57/2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3Nt/13/2015 a Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 23Tos/88/2015 porušil základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 48 ods. 2 Ústavy SR, článku 50 ods. 5 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 2T/57/2011-143 zo dňa 25.11.2014, Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. 23Tos/198/2014-153 zo dňa 12.01.2015, Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 3Nt/13/2015-40 zo dňa 03.06.2015 a Uznesenie Krajského súdu Trenčín č. 23Tos/88/2015-53 zo dňa 06.08.2015 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 €..., ktorú je povinný zaplatiť Okresný súd Bánovce nad Bebravou do 15 dní od doručenia tohto nálezu na bankový účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 57/2011 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 198/2014 z 12. januára 2015

8. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv (bod 1) uznesením okresného súdusp. zn. 2 T 57/2011 z 25. novembra 2014 (ktorým okresný súd sťažovateľovi nariadilv zmysle ustanovenia § 419 ods. 1 a 4 Trestného poriadku a § 50 ods. 4 zákona č. 300/2005Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vykonanie trestu odňatia slobodyvo výmere 18 mesiacov, keďže sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenianeosvedčil, pozn.) a následne i uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 198/2014z 12. januára 2015 [ktorým krajský súd sťažnosť sťažovateľa voči uzneseniu okresnéhosúdu sp. zn. 2 T 57/2011 z 25. novembra 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku zamietol, pretože nebola dôvodná, pozn.].

9. V kontexte napadnutých rozhodnutí (bod 8) saústavný súd v prvom rade zameral na včasnosť podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa.

10. Z obsahu sťažovateľom priložených príloh sťažnosti považoval ústavný súd za preukázané, že ústavná sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal uznesenieokresnéhosúdu sp. zn. 2 T 57/2011 z 25. novembra 2014, ako i uznesenie krajského súdu sp. zn.23 Tos 198/2014 z 12. januára 2015,bola podaná po lehote, keďže obe napadnuté uznesenia (bod 8)nadobudli právoplatnosť 12. januára 2015.

11. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

12. Pretože sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde po uplynutí 2-mesačnejlehoty (bod 10), ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 13/2015 a jeho uznesením z 3. júna 2015

13. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

14. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Nt 13/2015 z 3. júna2015, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomutorozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ ajvyužil), a preto ním podanú sťažnosť bolo v tejto jej časti potrebné odmietnuť prenedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

III.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015

15. V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie otázky, či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu o sťažnostisťažovateľa (uznesením sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015) sú zlučiteľné s limitmivyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 13/2015 z 3. júna 2015(ktorým okresný súd návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn.2 T 57/2011 zamietol, pozn.) v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku zamietol, pretože nie je dôvodná.

16. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn.23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015 uviedol, že«... na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 TP preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná....

... k vytýkaným chybám v sťažnosti odsúdeného uvádza senát krajského súdu nasledovné. Súd prvého stupňa nepochybil vo svojom procesnom postupe, pokiaľ nevyhovel na verejnom zasadnutí návrhom odsúdeného na doplnenie dokazovania s výnimku ohliadky predloženej kľučky Mercedesu 124. Tento svoj procesný postup súd prvého stupňa aj riadne vo svojom rozhodnutí odôvodnil.

K postupu odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ v pôvodnom konaní, keď nepodal odpor proti odsudzujúcemu trestnému rozkazu, je potrebné uviesť, že v tomto smere „vyhováranie sa“ na slová policajtov v prípravnom konaní neobstoja. Po doručení trestného rozkazu odsúdenému už muselo byť zrejmé, že súd nekvalifikuje jeho „incident“ len ako priestupok, ale ako dva úmyselné prečiny, pričom mu nebol ani uložený peňažný trest, ale trest odňatia slobody s povolením podmienečného odkladu.

Napokon k samotnému vecnému zamietnutiu návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, pretože súd nezistil podmienky obnovy podľa § 394 TP nadriadený súd uvádza, že súd prvého stupňa podrobne odôvodnil, prečo nevyhovel návrhu odsúdeného. Okrem iného správne samosudca poukázal na to, že odsúdený sa už v pôvodnom prípravnom konaní bránil tým, že poškodený mu počas jazdy mal trhať kľučku na jeho vozidle.

Nad rámec písomného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, senát krajského súdu uvádza, že po oboznámení sa so záznamom z kamerového systému na predmetnej benzínovej pumpe (č. l. 10 - kópia č. l. 63-64) na neverejnom zasadnutí Krajského súdu v Trenčíne je možné jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností aj bez ďalšieho dokazovania rozhodnúť, že skutok sa nemohol stať tak, ako to uvádza v návrhu na obnovu konania odsúdený. Práve naopak z uvedeného záznamu jednoznačne vyplýva, že skutok sa stal tak, ako to uvádzal poškodený. Potom samozrejme nie je ani potrebné doplnenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctva, keď z priameho kamerového záznamu vyplýva len jedna verzia vzniku zranení poškodeného.».

17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo inýmzásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezisteniežiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietanýmrozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvýpohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

18. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkovéa právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonova ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobneaj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

19. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

20. V intenciách uvedenej judikatúry pristúpil ústavný súd k preskúmaniunamietaného uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015, pričomjeho úlohou nebolo odpovedať na otázku, či obnova konania vo veci sťažovateľa mala,respektíve nemala byť povolená, ale jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sazáver konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania opieralo náležité prezentované dôvody ideovo zodpovedajúce zmyslu a podstate použitej právnejúpravy.

21. S poukazom na relevantné ustanovenia trestno-procesného kódexu posúdilkrajský súd ako súd odvolací postup prvostupňového súdu, ktorý, aplikujúc citovanéustanovenia § 394 ods. 1 a § 399 ods. 2 Trestného poriadku, zamietol návrh sťažovateľa naobnovu konania ako vecne správny a zákonný.

22. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdusp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015 (taktiež aj v kontexte odôvodnenia uzneseniaokresného súdu sp. zn. 3 Nt 13/2015 z 3. júna 2015), je ústavný súd v prvom rade tohonázoru, že interpretáciou dotknutých ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku konajúcesúdy sťažovateľovi vysvetlili podmienky na povolenie obnovy konania, teda pojem novéhodôkazu a s ním súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na povolenieobnovy konania.

V konaní o povolenie obnovy konania nebolo povinnosťou konajúcich súdov a prioriprijať sťažovateľom ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadusťažovateľa, povinnosť konajúcich súdov sa obmedzovala na posúdenie závažnosti,resp. kvality týchto dôkazov a následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy súdynepovažovali za také, ktoré by spĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídanéhoustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

23. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojenís prvostupňovým rozhodnutím, s ktorým sa krajský súd ako s vecne správnym a zákonnýmstotožnil, obsahuje vyčerpávajúcu interpretáciu relevantných ustanovení Trestného poriadkutýkajúcich podmienok na povolenie obnovy konania, s ktorou korešponduje logickéa náležité odôvodnenie rozhodnutia prezentované v rámci právnych úvah konajúcich súdova ktoré kvalifikuje ústavný súd ako dostačujúce a racionálne, nepopierajúce zmysela podstatu použitej právnej úpravy, tvoriace tak dostatočnú oporu výroku prijatéhorozhodnutia.

24. Uznesenie krajského súdu zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnoujudikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súdpreto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru.

25. Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizujemožnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolopotrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takútosťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

26. Vychádzajúc zo svojich záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konanívedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015 odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.D K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 a jeho uznesením zo 6. augusta 2015

27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v nadväznosti na napadnuté rozhodnutiekrajského súdu sp. zn. 23 Tos 88/2015 zo 6. augusta 2015 súčasne namietal aj porušeniezákladných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 ústavy.

28. Pretože sťažovateľ, namietajúc porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 5ústavy, toto porušenie oprel o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedol v súvislostis namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebnéodmietnuť jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).

29. V nadväznosti na sťažovateľom namietané prieťahy v konaní krajského súduvedenom pod sp. zn. 23 Tos 88/2015 (ako i v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.3 Nt 13/2015), ako i na porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavnýsúd dodáva, že v čase podania ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní postupom takokresného súdu, ako aj krajského súdu v zmienených konaniach (5. októbra 2015, pozn.)sťažovateľ mal vedomosť, že predmetné všeobecné súdy už v jeho právnej veci rozhodli,a teda nemohli už žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať plynulosť priebehunamietaných konaní vo veci samej, respektíve ani v nich spôsobovať prieťahy.

30. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, užk prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

31. Ústavný súd v závere opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákonao ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcus návrhmi doručil i splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavnýmsúdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na zastupovaniesplnomocniteľa„... v konaniach pred ústavným súdom SR“.

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presnevymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretímosobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Vyplývajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelenéadvokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosťnávrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnomsúde) vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konanípred ústavným súdom) týka.

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje i nedostatoknáležitostí predpísaných zákonom, a preto ju z uvedeného dôvodu mohol už pri jejpredbežnom prerokovaní odmietnuť i z tohto dôvodu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016