znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 246/2015-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňákaa Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Elenou   Ľalíkovou,   Advokátska   kancelária,Podbrezovská 34,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystriciv konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 1/2014 (predtým pod sp. zn. 48 Cb 3/93), takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jehozáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenompod sp. zn. 44 Cb 1/2014 (predtým pod sp. zn. 48 Cb 3/93) p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €(slovom osemtisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý vyplatiť mudo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť

trovy   konania   v sume   518,86   €   (slovom   päťstoosemnásť   eur   a osemdesiatšesťcentov), na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, Advokátskakancelária, Podbrezovská 34, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímsp. zn. I. ÚS 246/2015 z 27. mája 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupomKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.44 Cb 1/2014 (predtým pod sp. zn. 48 Cb 3/93) (ďalej aj „napadnuté konania krajskéhosúdu“).

2.   Zo   sťažnosti   podanej   ešte   8.   júla   2014   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupuje   akoodporca   v druhom   rade   v konaní   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   začalonávrhom   žalobcu   podaným   ešte   na   Okresnom   súde   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)14. novembra   1990.   Vo veci koná krajský   súd   od roku 1992, keď mu   bola postúpenáokresným súdom. Po viacerých rozhodnutiach krajského súdu rozhodoval o veci Najvyššísúd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd a tiež dovolací súd,ktorý napokon dvakrát zrušil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súduako odvolacieho   súdu   a vec opätovne vrátil krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a novérozhodnutie.

3.   V súčasnosti   je   vec   od   28.   januára   2015   opätovne   na   najvyššom   súde,   ktorýrozhoduje   o odvolaní   účastníka   konania   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 25.   novembra2014, a nie je právoplatne skončená.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„... Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 44 Cb 1/2014 (predtým 48 Cb 3/93), porušené bolo.

... Krajskému súdu v Bystrici prikazuje v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov.“

Súčasne sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a úhrady trov konania v sume 533,58 € za tri úkony právnej služby.

5. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípismidoručenými ústavnému súdu 21. mája 2015 a 11. júna 2015, v ktorých okrem podrobnejchronológie procesných úkonov vyhotovených zákonnou sudkyňou uviedol:

„Je nesporné, že dĺžka konania na všeobecných súdoch je neprimeraná. V sťažnosti sťažovateľ ako jedinú príčinu dĺžky konania uvádza len postup všeobecných súdov. Konanie začalo   na   Okresnom   súde   Martin,   pokračovalo   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici a v rámci   opakovaných   odvolaní   a   dovolaní   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky. Sťažovateľ nehodnotí vplyv a správanie účastníkov na dĺžku konania a predovšetkým ani samotného sťažovateľa.

Napriek uvedenej dĺžke konania považujem sťažnosť za zneužívajúci výkon práva, pretože sleduje len priznanie finančného zadosťučinenia, a to vo výške 20.000,- Eur a trov konania právnej zástupkyne. I keď sťažovateľ síce žiada, aby Ústavný súd... uložil krajskému súdu povinnosť vo veci konať, považujem za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že krajský súd vo veci rozhodol a vec je v dôsledku podaného odvolania navrhovateľov na Najvyššom súde... Priorita finančného zadosťučinenia vyplýva aj z toho, že počas celej doby konania nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní, jedine pôvodný navrhovateľ nebohý žiadal dňa 27. novembra 2000 odstránenie prieťahov v konaní. Odporca 2 (sťažovateľ) nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Z prehľadu úkonov vyplýva, že konanie na krajskom súde začalo 7. decembra 1992 a 9.   apríla   1993   bolo   vo   veci   rozhodnuté.   V   tom   období   bol   na   obchodnom   oddelení Krajského súdu... nerozhodnutých cca 90 000 obchodných vecí.

Proti   rozsudku   podal   odvolanie   navrhovateľ,   na   základe   ktorého   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   2   Obo   165/93   zrušil   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu. Vo veci bolo opätovne rozhodnuté 22. októbra 1995.

Proti rozsudku bolo podané odvolanie odporcom 1/ a 2/ rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Obo 95/96 bol napadnutý rozsudok potvrdený.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku bolo podané dovolanie odporcom 1)a 2), na základe ktorých Najvyšší súd... rozhodnutím sp. zn. Obdo V/76/96 zo dňa 31. januára 1997 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu... a Krajského súdu...

Po   vykonanom   znaleckom   dokazovaní   bolo   rozhodnuté   24.   októbra   2007.   Proti rozsudku podal odvolanie odporca 1) a 2). Na základe podaných odvolaní Najvyšší súd... rozsudkom sp. zn. 5 Obo 13/2009 zo dňa 31. mája 2011 potvrdil napadnutý rozsudok. Odporcovia 1) a 2) podali dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu... na základe ktorého Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 1 Obdo V 52/11 z 28. júna 2012 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd... následne uznesením sp. zn. 4 Obo 59/2012 zo dňa 31. januára 2013 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 48Cb/3/93 zo dňa 24. októbra 2007 (po piatich rokoch od vydania prvostupňového rozhodnutia).

Uznesením krajského súdu sp. zn. 44Cb/1/2014 zo 16. mája 2014 bolo prerušené konanie z dôvodu úmrtia navrhovateľa. Na základe odvolania odporcov 1/ a 2/ Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 4 Obo/33/2014 zo dňa 31. júla 2014 zrušil uznesenie o prerušení konania.

Krajský súd ako súd prvého stupňa vo veci rozhodol 25. novembra 2014. Proti rozhodnutiu   bolo   podané   odvolanie   navrhovateľom   1)   a 2)   a   spis   bol   predložený Najvyššiemu súdu... O odvolaní zatiaľ nebolo rozhodnuté.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že rozsudok krajského súdu bol dvakrát potvrdený Najvyšším súdom... a v dôsledku podaných dovolaní boli rozhodnutia Najvyššieho súdu... dvakrát zrušené.

Rozhodovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho a dovolacieho súdu malo nesporný vplyv na dĺžku konania v takom rozsahu, v akom to vyplýva z dátumov jednotlivých rozhodnutí.

Na dĺžku konania malo značný vplyv aj správanie samotných účastníkov konania a predovšetkým sťažovateľa.

Z chronológie úkonov vyplýva:

14.02.1994 námietka odporcu 1/ a 2/ k vecnej nepríslušnosti

23.02.1994   ospravedlnenie   odporcov   1/   a   2/   z   pojednávania   (súdom   uložená poriadková pokuta)

21.04.1995 pojednávanie - odročené z dôvodu neprítomnosti odporcov 1/ a 2/

18.08.1995 oznámenie právneho zástupcu odporcov, že vypovedal odporcom 1/ a 2/ plnú moc

22.08.1995 pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti odporcov 1/ a 2/ - súd nemal vykázané doručenie od právneho zástupcu odporcov 1/ a 2/

21.05.1995   ospravedlnenie   neúčastí   odporcov   1/   a   2/   na   pojednávaní   určeného Najvyšším súdom... na 28.05.1996

08.04.1998 žiadosť právnej zástupkyne odporcov 1/ a 2/ o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie

11.02.1999 žiadosť právnej zástupkyne odporcov 1) a 2) o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov...

12.03.2002 odvolanie navrhovateľa proti rozhodnutiu o povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie

20.06.2002   ospravedlnenie   právnej   zástupkyne   odporcov   1)   a 2)   na   pojednávaní nariadenom na deň 25. júna 2003 z dôvodu čerpania dovolenky

01.07.2003 oznámenie navrhovateľa o tom, že je imobilný v dôsledku náhlej cievnej príhody

16.06.2003 žiadosť právnej zástupkyne odporcov 1) a 2) o preloženie nariadeného termínu pojednávania zo dňa 23. júna 2004 z dôvodu čerpania dovolenky...

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že správanie účastníkov konania, osobitne odporcu 1) a 2) spôsobilo značné prieťahy v konaní. Vzhľadom na to, že v súčasnosti koná vo veci Najvyšší súd SR, nie je dôvod na to, aby Ústavný súd SR prikázal vo veci konať Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

Vzhľadom na postup krajského súdu sťažovateľa a účastníkov konania považujeme právo na primerané zadosťučinenie za právne neopodstatnené...

Spis Krajského súdu v Banskej Bystrici vedený pod sp. zn. 44 Cb 1/2014 Vám nie je možné   zapožičať,   nakoľko   28.   januára   2015   bol   zaslaný   na   rozhodnutie   o   odvolaní navrhovateľov 1 a 2 (dedičia pôvodného navrhovateľa) na Najvyšší súd... a do dnešného dňa sa krajskému súdu nevrátil.“

6. K vyjadreniam krajského súdu zaujal stanovisko sťažovateľ v podaní doručenomústavnému súdu 8. júla 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

„Po   oboznámení   sa   s   obsahom   vyjadrenia   predsedu   súdu   a   zákonnej   sudkyne musíme konštatovať, že tieto úradné osoby nepochopili svoju úlohu v justícii, keď vyše 25- ročné konanie /vec napadla na okresný súd v januári 1990 a dodnes nie je právoplatne skončená/ na všeobecnom súde ospravedlňujú dovolenými procesnými úkonmi účastníkov konania, nielen sťažovateľa, veľkým množstvom kasačných rozhodnutí zo strany NS SR ako súdu odvolacieho   i súdu dovolacieho,   čo potvrdzuje   zmätočnú   činnosť   Krajského súdu v B. Bystrici, takže to musí ísť na jeho vrub, piatimi ospravedlneniami PZ odporcov alebo ich samých pre rôzne, ale dovolené prekážky v práci /PN, DOV, kolízia pojednávaní/, čo pri 25 rokoch trvania sporu je jedna prekážka za 5 rokov, množstvom procesných úkonov zo strany súdu, ktoré pri tak jednoduchom a banálnom spore aký je predmetom hodnotenia, treba prima facie charakterizovať ako nesústredenú, neefektívnu či nekompetentnú činnosť krajského   súdu,   takže   objektívne   nemožno   uznať   záver   predsedu   súdu,   že   správanie odporcov, teda aj sťažovateľa spôsobilo značné prieťahy v konaní, hoci ak by bol krajský súd svojím prvým rozhodnutím, vydaným 9.4.1993, rozhodol zákonne a spravodlivo, bol by potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   zo   7.12.1992,   ktorým   bola   žaloba   zamietnutá   ako nedôvodná rovnako, ako sa to stalo ostatným rozsudkom KS v B. Bystrici dňa 25.11.2014, voči ktorému sa vedie ešte odvolacie konanie.

Celé označené obdobie od 9.4.1993 doteraz - čo je už vyše 22 rokov, skutočne unikát aj   na   slovenské   pomery   -   treba   hodnotiť   jednoznačne   za   prieťahové   alebo   zmätočné či zbytočné /posudzované z objektívneho hľadiska/ sa ktoré nesie plnú zodpovednosť iba a len Krajský súd v B. Bystrici.

Treba tiež spomenúť, že sťažovateľ bol odporcom v spore a počnúc svojim prvým procesným úkonom ešte niekedy v roku 1990, popieral voči nemu uplatnený nárok z dôvodu vydanie bezdôvodného obohatenia a žiadal žalobu zamietnuť a obsahovo rovnakým, ale ostatným procesným úkonom z roku 2014, uplatnil totožnú námietku. Ak by bol krajský súd postupoval   so   znalosťou   veci,   tak   tento   spor   právoplatne   skončí   už   v   spomínaný   deň 9.4.1993, kedy nevydal potvrdzujúci rozsudok, ale zrušujúce uznesenie, ktorým si zároveň založil svoju vecnú príslušnosť, a tak prispel k rozmnoženiu 100.000 sporov - medzi ktorými bola možno polovica vytvorená podobnou nezákonnou činnosťou krajského súdu - o ďalšie prípady.   Najväčšími   nepriateľmi   pre   samotných   sudcov   sú   ich   kolegovia,   ktorí   spory neriešia, ale rozmnožujú geometrickým radom o celý rad ďalších sporov, čo je slovenskou špecialitou,   z   ktorej   niet   východiska,   okrem   výmeny   nekvalitných   sudcov   za   sudcov rozumných, čo je však úloha neriešiteľná, najmä nie pre súčasných vedúcich funkcionárov, ktoré   vedú   súdy   spôsobom,   že   zrejmú   nekvalitu   neriešia,   ale   ju   tolerujú   či   dokonca ospravedlňujú, ako sa to stalo aj v tomto prípade. Podľa judikatúry ESĽP oneskorená nespravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou /Medvetskij v. Ukrajina z 20. 5. 2010, § 75/ a v podobných prípadoch je tolerovaná maximálna dĺžka 3-4 roky a nie už vyše 26 rokov. Sťažovateľ   začal   obranu   v spore   v   najproduktívnejšom   veku   /56   ročný/   a   končí   ho v stareckom reku /vyše 81 ročný/ a ešte nevie, či sa konca dožije. Čo si za to obdobie vytrpel beznádeje, príkoria, dezilúzie či bezmocnosti vie len on sám a jeho rodina. Preto právom žiadame za toto obdobie poskytnúť finančné zadosťučinenie vo výške 20. 000 EUR a nech ústavný súd povie, či je to zneužívanie práva, ako to hodnotí predseda súdu. Našťastie máme   ešte   jurisdikciu   ESLP,   ktorá   je   k   sťažovateľom   štedrejšia,   než   národné   súdy. Ale veríme, že ho už nevyužijeme po tom, čo sa konanie vo veci skončí pred všeobecnými súdmi   a   o   finančnom   zadosťučinení   pred   ÚS   SR.   A   keďže   nám   ide   o   peniaze   podľa vyjadrenia   predsedu   súdu,   žiadame   na   trovách   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred ústavným súdom priznať sumu 533,58 EUR...“

7.   Ústavný   súd,   vychádzajúc   z vyjadrení   účastníkov   a predchádzajúcich   sťažnostísťažovateľa   vedených   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   587/2011   a sp.   zn.IV. ÚS 787/2013,   mal   za   preukázané,   že   priebeh   napadnutého   konania   ako   celku   bolneefektívny   vzhľadom   na   doterajšiu   celkovú   dobu   tohto   konania,   ktorá   je   z ústavnéhohľadiska   neakceptovateľná,   a preto   už   osobitne   nepovažoval   hodnotiť   a preukazovaťjednotlivé procesné úkony všeobecných súdov, ktoré vo veci konali.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušeniečl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom...

11.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúruEurópskeho   súdu   pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil   na   súd   so   žiadosťou   o   jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnostiso všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňomsúd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s Európskym súdom pre ľudské práva ústavný súd prihliadapritom   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   presťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavnýsúd postupoval aj v danom prípade.

15.1   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sporyo priznanie   uplatnených   nárokov   z bezdôvodného   obohatenia   tvoria   bežnú   súčasťrozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránkehodnotiť ako zložité. Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na konanie predkrajským   súdom   o zaplatenie „15 676,11   eur   s príslušenstvom“ napadnuté   sťažnosťou.Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   podľa   ústavného   súdu   nebol   závislýod skutkovej   náročnosti   prerokovávanej   veci   a ani   krajský   súd   nenamietal   vo   svojomvyjadrení k sťažnosti prípadnú právnu alebo skutkovú zložitosť veci.

15.2   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania   je   druhým   kritériompri posudzovaní,   či   v napadnutom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a týmaj k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   vyjadrenia   krajského   súdu   sa   s jeho   názorom,že sťažovateľ sa mal pričiniť na zbytočných prieťahoch, nestotožňuje (pozri jeho vyjadreniev bode 5) vzhľadom najmä na neefektívnu činnosť krajského súdu, a preto dal za pravduprávnej   zástupkyni   sťažovateľa   (pozri   bod   6),   že   správanie   sťažovateľa   neprispelok predĺženiu   konania, a vzhľadom na celkovú   dĺžku napadnutého konania a neefektívnučinnosť krajského súdu vyhodnotil tieto námietky krajského súdu ako nepodstatné. Aj keďsťažovateľ,   resp.   jeho   právna   zástupkyňa   sa   viackrát   nezúčastnili   na   pojednávaní,ospravedlniac svoju neúčasť, nemožno túto neúčasť v celkovom kontexte prebiehajúcehosúdneho   sporu   považovať   za   právne   významnú,   t.   j.   za   takú,   v dôsledku   ktorej   došlok zásadnému predĺženiu prebiehajúceho súdneho konania (toto sa vedie na súdoch viac ako25 rokov, pozn.)

15.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v súlade so svojoupredchádzajúcou štandardnou judikatúrou predovšetkým konštatuje, že z ústavnoprávnehohľadiska je neakceptovateľné, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené, hociprebieha na krajskom súde od decembra 1992 (celkove od roku 1990, pozn.). Podľa názoruústavného súdu konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možnouž len   na   základe   jeho   posúdenia   ako   celku   považovať   za   nezlučiteľné   s imperatívomustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. II. ÚS 3/09,III.   ÚS 170/2010,   III. ÚS 21/2014).   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nevymedzovalprípadné konkrétne úseky nečinnosti a ani obdobia, keď sa spis nachádzal na najvyššomsúde,   ale   poukázal   iba   na   relevantné   dôvody   neefektívnosti   postupu   krajského   súdu(pozri bod 5 tohto nálezu), ktoré vyplývajú napr. aj z posledného uznesenia najvyššiehosúdu   sp. zn.   4   Obo   59/2012   z 31.   januára   2013   (ktorým   opakovane   zrušil   rozsudokkrajského súdu č. k. 48 Cb 3/93-K1-545 z 24. októbra 2007 a vec mu vrátil   na ďalšiekonanie), keď uviedol na s. 6, že „rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje náležitosti v zmysle   ustanovenia   § 157   ods.   2   O.   s.   p.,   nie   je   dostatočne   odôvodnené,   a   preto   je nepreskúmateľné. Postupom súdu bolo   porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo je prípustným odvolacím dôvodom podľa § 205a ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

... súd prvého stupňa mal posúdiť výšku podielu žalovaných na zisku žalobcu v zmysle predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu (č. k. ObdoV 76/1996-308), a to podľa § 51   Občianskeho   zákonníka   a nie   presunúť   túto   úlohu   na   znalca.   Platí,   že   pri   týchto osobitne neupravených zmluvách sa postupuje analogicky podľa zákonných ustanovení, ktoré   upravujú   občianskoprávne   vzťahy   obsahom   a účelom   im   najbližšie.   Obsahom najbližšia   je   zmluva   o združení   upravená   v ustanoveniach   §   829   až   841   Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd nemal preukázané, že by medzi účastníkmi došlo k dohode o výške podielov na majetku získaného spoločnou činnosťou, mal vychádzať z § 835 Občianskeho zákonníka, to znamená z predpokladu, že podiely na majetku sú rovnaké...“.

16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľaktorej   k   zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní   nemusí   dochádzať   len   nekonanímpríslušného   súdu,   ale   aj   takou   jeho   činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k   odstráneniu   právnejneistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecnéhosúdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnejneistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, abyo jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 380/08 a I. ÚS 158/2010).

17. Vzhľadom na uvedené konštatovanie najvyššieho súdu a hodnotenie priebehukonania pred krajským súdom (pozri bod 15.3), ako aj na základe vyjadrenia krajskéhosúdu, ktorý priznal neprimeranú dĺžku konania, je ústavný súd bez ďalšieho toho názoru, ženeefektívnym   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   44   Cb   1/2014(na začiatku vedenom pod sp. zn. 48 Cb 3/93) bolo porušené základné právo sťažovateľapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedenévo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

18. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

19.   Ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom krajského súdu porušené,avšak neprikázal mu, aby konal bez zbytočných prieťahov, ako to požadoval sťažovateľ,pretože   medzitým   v novembri   2014   krajský   súd   rozhodol   a   vec   sa   aktuálne   nachádzauž na najvyššom súde.

III.

20. Podľa   čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorýmvyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primeranéfinančné zadosťučinenie.

21. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

22. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti   na   s.   2   a tiež   aj   vo   vyjadrení   k stanoviskukrajského súdu (pozri bod 6).

23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

24.   Vzhľadom   na   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania,   ktoráje z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, ako aj naplnenie princípu spravodlivostia okolnosti   danej   veci   vyhodnotené   v bode   15.1   až   15.3,   ako   aj   zohľadnenie   toho,   čoje v hre,   ústavný   súd   považuje   priznanie   sumy   8 000   €   za   primerané   finančnézadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   pozri   napr.III. ÚS 43/2015),   pretože   nemožno   od   sťažovateľa   spravodlivo   žiadať,   aby   čakalna právoplatný výsledok konania takú neprimerane dlhú dobu.

25. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenienad ústavným súdom priznanú sumu 8 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejtočasti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

VI.

26.   Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o   ústavnom súde rozhodolo úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s jeho   právnymzastupovaním   advokátkou   JUDr.   Elenou   Ľalíkovou,   Advokátska   kancelária,Podbrezovská 34,   Bratislava.   Sťažovateľ   si   uplatnil   úhradu   trov   konania   spolu   v sume533,58 € za tri úkony po 139,83 € + režijný paušál 8,39 € a k tomu 20 % dane z pridanejhodnoty (ďalej aj „DPH“).

27. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvochúkonoch právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2014)z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013,   ktorá   bola   804   €,   a pri   treťom   úkone   právnej   služby   (stanovisko   k vyjadreniampredsedu   krajského   súdu)   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Za jeden právnyúkon vykonaný v roku 2014 patrí advokátke odmena 134 € a režijný paušál 8,04 €. Odmenaza jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 je 139,83 € a spolu s režijným paušálom 8,39 €predstavuje sumu 148,22 €. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014a za jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2015   predstavuje   spolu   s režijnýmipaušálmi celkovú sumu 432,30 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je aj platcom DPH,uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a podľa zákona č. 222/2004Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpeniavrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 518,86 €.

28.   Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   krajský   súd   povinný   uhradiťna účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149OSP)   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   (§   56   ods.   5   zákonao ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015