znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 246/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. U., zastúpeného advokátom JUDr. Karolom Spišákom, Ventúrska   18,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako aj práva   na ochranu vlastníctva   zaručeného v čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. U. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014 doručená   sťažnosť   P.   U.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   práva   na ochranu   vlastníctva   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol “),   rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013.  

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 9. decembra 2009 pôvodne Okresnému   súdu   Prievidza   sa   sťažovateľ   v procesnom   postavení   žalobcu   domáhal od žalovaného   (obchodná   spoločnosť   LUDO,   spol.   s r.   o.,   Tatranská   295,   Považská Bystrica) vydania hnuteľných vecí a alternatívne náhrady škody za žalovaným odnesené veci   patriace   sťažovateľovi   z nebytových   priestorov   patriacich   žalovanému   po   skončení nájomného   vzťahu   so   sťažovateľom.   Z dôvodu   miestnej   nepríslušnosti   Okresného   súdu Prievidza   o predmetnej   žalobe   sťažovateľa   konal   od   19.   februára   2010   Okresný   súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“), ktorý svojim rozsudkom sp. zn. 10 C 34/2010 z 9.   októbra   2012   žalobu   sťažovateľa   v časti   o náhradu   škody   zamietol   a „konanie o vydanie veci“ zastavil. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd preskúmal označené rozhodnutie okresného súdu a rozsudkom sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013 „rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   časti   potvrdil“.   Rozsudok   okresného   súdu v spojení s napádaným rozsudkom   krajského súdu   nadobudli právoplatnosť 20. februára 2014.

V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   arbitrárnosť, neodôvodnenosť a vnútornú rozporuplnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013, a to jednak z dôvodu, že krajský súd podľa jeho názoru nevyčerpal celý predmet odvolania, a to aj napriek skutočnosti, že z odvolania malo vyplývať, že ním sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, a nie iba z časti, a jednak aj z dôvodu sťažovateľom tvrdeného neustálenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia   veci.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nesprávne   ustálil   napr.   otázku   začiatku plynutia výpovednej doby z nájmu, ktorej plynutie navyše podľa sťažovateľa krajský súd, rovnako ako pred ním aj okresný súd, odvádzali od právne nerelevantnej skutočnosti, ktorá nemohla   mať   za   následok   plynutie   tejto   výpovednej   doby,   pretože   podľa   sťažovateľa výpoveď z nájmu prebrala jeho manželka, ktorá na to nemala oprávnenie, čo súdy rovnako nezohľadnili,   čím   malo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   a práva   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ tiež namieta, že tak sa okresný súd, a nenapravil to ani krajský súd, nevysporiadal ani so skutočnosťou, že celkový záväzok sťažovateľa z nezaplateného   nájomného   za   nebytové   priestory   za   november   2006,   ktorý   mal   byť dôvodom skončenia nájomného vzťahu, predstavoval sumu 1 128,06 €, zatiaľ čo hodnota vecí   a zariadení   patriacich   sťažovateľovi   (zariadenie   pivárne,   pozn.),   ktoré   mal 9. decembra 2006   žalovaný   svojvoľne   vyniesť   zo   sťažovateľovi   prenajatých   priestorov dosahovala   nepomerne   vyššiu   sumu,   a to   16 632,81   €,   pričom   žalovaný   mal   podľa sťažovateľa svojvoľne demontovať aj zariadenia, ktoré sťažovateľ do prenajatých priestorov vniesol s jeho súhlasom. Okrem toho podľa sťažovateľa súdy nezohľadnili ani skutočnosť, že   žalovaný   mu   pred násilným   vysťahovaním   vecí   sťažovateľa   z prenajatých   priestorov predtým   nezaslal   výzvu   na   dobrovoľné   splnenie   si   povinností.   Napokon   sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu spochybňuje aj záver krajského súdu o nepreukázaní jeho vlastníckeho práva k veciam, ktorých vydania sa žalobou domáhal.  

Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež namieta, že krajský súd,   tak   ako   pred   ním   ani   okresný   súd,   nezohľadnil,   že   sťažovateľ   nemá   právnické vzdelanie,   a náležite   ho   nepoučili   o jeho   právach,   pričom   v tejto   súvislosti   sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol:

«Či už prvostupňový alebo aj druhostupňový súd mali v rámci práva na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu brať do úvahy, že či už sťažovateľ, v predmetných konaniach v postavení navrhovateľa (ďalej aj ako „navrhovateľ“) alebo jeho splnomocnení zástupcovia nemali právne vzdelanie (až na časť konania, keď navrhovateľa zastupoval advokát   Mgr.   Vladimír   Ľupták),   a   preto   mali   v   rámci   uplatňovania   práv   navrhovateľa pristupovať osobitne prihliadnuc na ich právnu negramotnosť a bolo ich povinnosťou ich náležité   poučiť,   čím   by   sa   mohlo   predísť   k   procesným   chybám,   ktoré   z   časti   bránia domáhaniu sa práv sťažovateľa.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. U...   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 Co/403/2012 zo dňa 18.12.2013 porušené boli.

2.   Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   sp.   zn.   17   Co/403/2012 zo dňa 18.12.2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. P. U. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Eur (slovom päťtisíc Eur), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia P.   U. v sume   340,90   EUR   s   DPH   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. Karola Spišáka..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   poukazuje v prvom   rade   na   skutočnosť,   že   ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť   nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými prostriedkami   vyplývajúcimi   z   príslušných   procesných   noriem   (zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov).   Ide   o   jeden   zo   základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 17 Co 403/2012 z 18. decembra 2013 ešte v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu   (sťažnosť   adresovaná   ústavnému   súdu   bola   podaná   na   poštovú   prepravu 17. apríla 2014, pozn.) podal prostredníctvom okresného súdu 20. marca 2014 dovolanie, o ktorom ku dňu podania ústavnej sťažnosti, ako ani ku dňu rozhodnutia ústavného súdu ešte nebolo rozhodnuté, pretože v súvislosti s týmto dovolaním okresný súd vykonáva jemu prislúchajúce   procesné   úkony   (zaslanie   dovolania   na   vyjadrenie   protistrane,   pozn.). Nezávisle na sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ v dovolacom konaní uplatnil proti napádanému rozhodnutiu krajského súdu identické námietky, aké uplatnil aj v konaní pred ústavným súdom.

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci   (m.   m.   II.   ÚS 492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   svojej   doterajšej   judikatúry   dovolanie   ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku   považuje   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd v občianskoprávnom   konaní   (napr.   I.   ÚS   1/00,   II.   ÚS   31/00,   I.   ÚS   209/05),   preto   ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu v tomto procesnom štádiu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010, IV. ÚS   49/2010),   že lehota   na prípadné   podanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu). Nie je dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal   dovolanie,   zároveň   podal   aj   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu (t. j. proti rozhodnutiu krajského súdu) odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Inými slovami, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   sa   považuje   ústavná   sťažnosť za prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   dovolaní,   pričom   lehota   na   podanie   sťažnosti   proti dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu (t. j. proti rozhodnutiu krajského súdu) sa považuje za zachovanú (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov.   V   prípade,   ak   by   ústavný   súd   čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, ako aj o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods.   2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014