znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 246/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   Š.,   B.,   zastúpeného   Š.   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 12/2012 z 30. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 12/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej len,,napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného M. P. (ďalej len „obžalovaný“) v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 To 14/2010 vydal na verejnom zasadnutí konanom 16. novembra 2011 uznesenie, ktorým rozhodol o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi ako substitučnému obhajcovi vo výške 1 650 € za jeho neospravedlnenú   neúčasť   na   verejnom   zasadnutí   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   tvrdí, že na možnosť uloženia poriadkovej pokuty v rozpore s ustanovením § 70 ods. 1 Trestného poriadku vopred upozornený nebol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal nedostatok zákonných podmienok na uloženie poriadkovej   pokuty.   Uviedol,   že   na   verejnom   zasadnutí   sa   nemohol   zúčastniť z objektívnych   dôvodov,   pretože   substitučné   poverenie   od splnomocneného   advokáta JUDr. J.   F.   dostal   bezprostredne   pred   verejným   zasadnutím,   a   to   spolu   s   vyhlásením obžalovaného,   že   so   sťažovateľom   ako   so   substitútom   nesúhlasí   a   trvá   na   tom, aby ho obhajoval splnomocnený obhajca. V sťažnosti poukázal ďalej na to, že poriadková pokuta bola udelená neexistujúcemu subjektu JUDr. J. Š., ktorý   nevykonáva advokáciu ako fyzická   osoba, ale ako   konateľ   spoločnosti   Š.   s.   r.   o.   Uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012 bola jeho sťažnosť zamietnutá a najvyšší súd dôvody sťažnosti uvedené sťažovateľom neuznal.

3. Sťažovateľ podal proti obidvom uzneseniam najvyššieho súdu (zo 16. novembra 2011 aj zo 4. januára 2012) dovolanie, v ktorom namietal nezákonné zloženie najvyššieho súdu pri rozhodovaní o uložení poriadkovej pokuty (podľa jeho názoru nemal rozhodovať senát ale predseda senátu), čo subsumoval pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol, keďže podľa jeho   záverov   bolo   podané   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd najskôr pozitívne vymedzil, proti akým rozhodnutiam   v   trestnom   konaní   dovolanie   prípustné   je   (§   368   ods.   1   a   2   Trestného poriadku), aby následne konštatoval, že rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty medzi tieto rozhodnutia nepatrí, a preto proti nemu nie je možné podať tento mimoriadny opravný prostriedok.

4.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k zásahu do jeho označených práv, čo vyvodzuje z toho, že najvyšší súd,,... znemožnil preskúmanie skorších   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   v   mimoriadnom   opravnom   konaní,   ktorými   došlo k porušeniu   jeho   práv,   čím   odoprel   sťažovateľovi   faktický   prístup   k   spravodlivosti... Dovolací   súd   pochybil,   keď   dovolanie   riadne   neprejednal   a   pri   rozhodovaní   o   tom vychádzal striktne z vnútroštátnej úpravy, ktorá je v otázke podmienok dovolania veľmi nedokonalá   a   pri   nedostatku   iného   mimoriadneho   opravného   prostriedku   znemožňuje a bráni   účinnej   náprave   niektorých   druhov   nezákonných   a   právne   neudržateľných rozhodnutí trestných súdov v dovolacom konaní, a to bez ohľadu na to, akej neústavnej povahy by boli a ako veľmi by porušovali základné práva konkrétnych osôb. Neústavnosť konania dovolacieho súdu je odôvodnená tým, že tento sa pri svojom rozhodovaní necítil byť viazaný ústavou a do nášho právneho poriadku inkorporovanými normami európskej a medzinárodnej povahy, ale len vnútroštátnou úpravou (trestným poriadkom)...

Sťažovateľovi   bolo   právo   na   uplatnenie   užitočného   opravného   prostriedku zmarené už v dvoch prípadoch, pretože po prvý krát k tomu došlo dňa 4. 12. 2011 (správne 4. 1. 2012, pozn.), kedy o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty neústavne a nezákonne rozhodol nepríslušný a rovnako postavený iný senát najvyššieho súdu   a po druhý   krát   sa   tak   stalo   zo   strany   dovolacieho   súdu,   ktorý   sa   odmietol   jeho dovolaním vecne zaoberať a odmietol ho bez toho, aby vec riadne preskúmal.“.

5.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené boli. Ďalej žiadal, aby ústavný súd toto zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavnému súdu je z jeho doterajšej činnosti známe, že sťažovateľ sťažnosťou podanou   ústavnému súdu napadol   aj uznesenie najvyššieho súdu sp.   zn.   3   To   14/2010 zo 16. novembra 2011, ktorým rozhodol o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi ako substitučnému   obhajcovi   vo   výške   1   650   €,   ako   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012, ktorým bola jeho sťažnosť zamietnutá. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 148/2012-11 z 30. mája 2012 sťažnosť odmietol, keď dospel k záveru, že,,Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal iný senát   najvyššieho   súdu   rozhodujúci   o   sťažnosti.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu...

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   1   Tost   40/2011.   Jadrom   tejto   časti   sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a to v spojení s čl. 142 ods. 2 ústavy. Uvedenú námietku sťažovateľa treba považovať za neprípustnú.... Sťažovateľ namieta, že v rozpore s výslovným ustanovením § 185   ods.   3   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   o   uložení   poriadkovej   pokuty   mal rozhodnúť   predseda   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu,   v   skutočnosti   rozhodoval a rozhodol   o uložení   poriadkovej   pokuty   celý   odvolací   senát   najvyššieho   súdu,   čím   bol sťažovateľ   odňatý   zákonnému   sudcovi.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedenú   námietku sťažovateľ v riadnom opravnom prostriedku podanom proti uzneseniu odvolacieho senátu najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 neuplatnil. Možno preto konštatovať, že hoci sťažovateľ z formálneho hľadiska vyčerpal možnosť podania riadneho opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty, z hľadiska materiálneho   túto   možnosť   nevyužil,   pretože   uvedenú   námietku   v   riadnom   opravnom prostriedku neuplatnil. Obstojí preto záver, podľa ktorého sťažovateľ v materiálnom zmysle nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený podľa Trestného poriadku ako osobitného predpisu.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   k   uplatneniu   námietky nedošlo   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec   neprichádzal   do   úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ďalšie námietky sťažovateľa treba považovať za zjavne neopodstatnené.

Podľa názoru sťažovateľa uloženie poriadkovej pokuty bolo v rozpore s ustanovením §   70   ods.   1   Trestného   poriadku,   keďže na možnosť   uloženia   poriadkovej   pokuty nebol vopred upozornený. Je tiež presvedčený, že pokuta mohla byť prípadne uložená spoločnosti s ručením obmedzeným, v mene ktorej ako konateľ vystupoval, nie teda jemu ako fyzickej osobe, ktorý advokáciu vo vlastnom mene nevykonáva.

O   uvedených   námietkach   sťažovateľa   možno   už   na   prvý   pohľad   konštatovať, že nemajú nič spoločné s čl. 48 ods. 1, ale ani s čl. 142 ods. 2 ústavy, porušenie ktorých sťažovateľ namieta. Sťažovateľove námietky by bolo možné subsumovať pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy definujúce základné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ však porušenie tohto článku ústavy nenamieta.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“.

9. Dôvodmi odmietnutia predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa bol teda nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, neprípustnosť a zjavná neopodstatnenosť.

10. Sťažnosť, ktorá bola odmietnutá týmto uznesením, smerovala proti napadnutému uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   ktorému   sťažovateľ   vytýka   zásah do práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto smere však ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je prima facie zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

11.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd   rozhodnutiami   všeobecných   súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. f) Trestného   poriadku   odmietol,   keďže   bolo   podané   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému dovolanie   nie   je   prípustné.   Najvyšší   súd   zároveň   skonštatoval,   že   dovolanie ako mimoriadny   opravný   prostriedok   možno   podať   iba   proti   takým   právoplatným rozhodnutiam   súdu,   ktoré   ustanovujú   §   368   ods.   1   a   2   Trestného   poriadku,   v   zmysle ktorých:

,,Dovolanie   možno   podať   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúceho obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.“

13. Z dikcie Trestného poriadku takto vyplýva, že samotná skutočnosť, že vo veci podľa   názoru   sťažovateľa   bol   naplnený   dôvod   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku (súd rozhodol v nezákonnom zložení), ešte neznamená, že dovolanie je procesne   prípustné.   Predpokladom   prípustnosti   dovolania   je   totiž   aj   skutočnosť, že k porušeniu   zákona   došlo   právoplatným   rozhodnutím   podľa   §   368   ods.   2   Trestného poriadku. Uznesenie o poriadkovej pokute, ako aj rozhodnutie o sťažnosti proti takémuto uzneseniu   zreteľne   medzi   tieto   rozhodnutia   nepatrí,   a preto   ústavný   súd   v   napadnutom uznesení   najvyššieho   súdu   nevzhliadol   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   nekonformným a vyžadujúcim   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu.   Aj   najvyšší   súd   je   totiž   viazaný ústavným   imperatívom   konať   iba   na   základe   ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ak by najvyšší súd konal podľa predstáv sťažovateľa, teda že by neodmietol jeho dovolanie podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku,   ale   naopak,   toto   vecne   prejednal,   prekročil   by   vlastnú   právomoc   a   nekonal by tým v súlade ani s ústavou a ani s Trestným poriadkom.

14. Na uvedenom závere nič nemení ani sťažovateľova argumentácia, že bol zbavený účinného (podľa jeho názoru,,užitočného“) prostriedku nápravy proti (podľa jeho názoru) nezákonnému   a   neústavnému   rozhodnutiu   o   uložení   poriadkovej   pokuty.   Sťažovateľ totiž mal   takýto   prostriedok   k   dispozícii   v   podobe   ústavnej   sťažnosti,   ktorú   podal proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012, ktorým bola jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   o   uložení   poriadkovej   pokuty   zamietnutá.   Z   procesných dôvodov   na   jeho   strane   bola   táto   sťažnosť   ústavným   súdom   odmietnutá   uznesením č. k. II. ÚS 148/2012-11   z   30. mája   2012.   Sťažnosťou,   ktorá   bola   odmietnutá   týmto uznesením,   sa   sťažovateľ   pokúsil   iba   preniesť   na   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd zodpovednosť   za   vlastné   pochybenia   pri odôvodňovaní   sťažnosti   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 a pri formulovaní dôvodov a petitu sťažnosti, ktorú ústavný súd už skôr odmietol uznesením č. k. II. ÚS 148/2012-11 z 30. mája 2012.

15. Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013