znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 246/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. O., L., zastúpenej advokátom JUDr. P. L.,, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 M Cdo 1/2011 z 26. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2012 doručená sťažnosť J. O. (ďalej len „sťažovateľka, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 M Cdo 1/2011 z 26. januára 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že„Okresný   súd   Považská   Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“,   pozn.) rozsudkom z 20. septembra   1999   č.   k.   6   C   320/94-183   vyporiadal   bezpodielové   spoluvlastníctvo navrhovateľky J. O... a odporcu M. O...

Krajský   súd   Trenčín (ďalej   len   „krajský   súd“,   pozn.) na   odvolanie   odporcu uznesením zo 04. februára 2004 sp. zn. 5 Co 58/00 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Okresný súd... v poradí druhým rozsudkom z 18. decembra 2008 č. k. 6 C 320/1994- 378 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo navrhovateľky a odporcu.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   včas   odvolanie   odporca.   Žiadal,   aby   odvolací   súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Následne však odporca   svojím   podaním   doručeným   odvolaciemu   súdu   dňa   22.   12.   2009   vzal   svoje odvolanie   späť.   Odvolací   súd   vzhľadom   na   dispozičný   úkon   odporcu,   ktorým   podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vzal späť predtým, než odvolací súd o tomto odvolaní rozhodol, odvolacie konanie zastavil...

Dňa 05. 01. 2011 podal proti rozsudku Okresného súdu... zo dňa 18. decembra 2008 č.   k.   6   C   320/1994-378   na   podnet   odporcu   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“, pozn.) mimoriadne dovolanie. Navrhol, aby najvyšší súd vec zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

K mimoriadnemu dovolaniu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie zo dňa 14. 03. 2011 a doplnenie vyjadrenia dňa 25. 08. 2011 v ktorom žiadala mimoriadne dovolanie zastaviť pre nedostatok jednej z podmienok konania... Uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 7 M Cdo 1/2011 zo dňa 26. januára 2012... bol rozsudok Okresného súdu... zrušený a vec bola vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie.“

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd „v   rozpore   so   zákonom...   v   rozpore s podmienkami   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   uvedenými   v   §   243e   Občianskeho súdneho poriadku rozhodol o prípustnosti mimoriadneho dovolania, čoho následkom bolo aj vydanie uznesenia zo dňa 26. januára 2012, ktorým... zrušil rozsudok Okresného súdu... z 18. decembra 2008... a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čím porušil čl. 46 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

odporca, v prospech ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané, k dispozícii právne prostriedky   ochrany   svojich   práv   a   právom   chránených   záujmov   mal   ale   nevyužil   ich v plnom rozsahu a s náležitou starostlivosťou...

pripustenie   predmetného   mimoriadneho   dovolania   odporuje   nielen   §   243e Občianskeho súdneho poriadku, ale aj čl. 46 ods. 1 Ústavy... ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., keďže   účastníkovi   konania,   ktorý   z   dôvodov   na   jeho   strane   riadne   a   náležité   nevyužil prostriedky   ochrany,   ktoré   mu   právny   poriadok   poskytuje   (napr.   odvolanie),   ponúka možnosť zvrátiť ustanovený postup konania obchádzaním inštitútu opravných prostriedkov, lehôt na ich podanie a náležitostí týchto opravných prostriedkov...

Najvyšší   súd   sa   v   predmetnom   rozhodnutí   vôbec   nezaoberal   odôvodnením prípustnosti   mimoriadneho   dovolania,   napriek   tomu,   že   sme   na   jeho   neprípustnosť poukazovali vo vyjadrení k dovolaniu zo dňa 14. 03. 2011...“

4. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení (názorov) obšírne citovala z judikatúry ústavného   súdu   (napr.   PL.   ÚS   43/95,   PL.   ÚS   57/99,   II.   ÚS   48/97,   I.   ÚS   356/06, PL. ÚS 11/09...), ako aj z judikatúry najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 4 M Cdo 19/2008, sp. zn. 4 M Cdo 16/2007 a sp. zn. 2 M Cdo 14/2005...).

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo J. O... na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 M Cdo 1/2011 z 26. januára 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd... uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 M Cdo 1/2011 z 26. januára 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť J. O... trovy právneho zastúpenia v sume 254,32 Eur...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

9.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 7 M Cdo 1/2011 z 26. januára 2012 (pozri body 1 a 5), ktorému vytýka, že je „v rozpore so zákonom...“ a že sa „Najvyšší súd... vôbec nezaoberal odôvodnením prípustnosti mimoriadneho dovolania...“ (pozri bod 3).

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri   bod   6)   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení   práv sťažovateľky   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými   sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľka   nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   jej   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Z výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 M Cdo 1/2011 z 26. januára 2012 vyplýva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o nároku sťažovateľky (bod 2) neskončilo:

„Najvyšší   súd...   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu...   z 18.   decembra   2008   č.   k. 6 C 320/1994-378 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

13.   Ústavný   súd   konštatuje,   že napadnutým uznesením   sp.   zn. 7 M Cdo   1/2011 „Najvyšší súd... ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O. s. p. v spojení s § 222 ods. 1 O. s.   p.)   generálny   prokurátor...   (§   243e   ods.   1   O.   s.   p.),   bez   nariadenia   dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p.) v spojení s § 243a ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.“.

14.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri body 3 a 9) ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľkou tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Najvyšší   súd   neodmietol   sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť   v   ďalšom   štádiu   konania   pred   okresným   súdom   uplatniť   ochranu   označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.

15. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 26.   januára 2012. Sťažovateľka bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred okresným   súdom   (a následne   aj   pred   odvolacím   súdom,   resp.   dovolacím   súdom). Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, I. ÚS 219/2011).

16.   Ústavný   súd   rovnako   konštatuje,   že   dôvody   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 M Cdo 1/2011   z 26.   januára   2012   sú   zrozumiteľné   a dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a právne   závery a konštatuje („z uvedeného vyplýva“), že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie okresného   súdu „je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Generálny prokurátor... preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods.   1 písm. c/ O. s. p., keďže to vyžadovala ochrana práv a ním chránených záujmov účastníkov konania a túto nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd... preto rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).“.

17. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky o nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu („... v rozpore s podmienkami prípustnosti dovolania uvedenými v § 243e Občianskeho súdneho poriadku...“, pozri bod 3) poznamenáva, že podľa právneho názoru I. senátu ústavného súdu prezentovaného napr. v náleze sp. zn. I. ÚS 178/08 zo 4. februára 2009   „povinnosť   vyčerpať   riadne   opravné   prostriedky   pred   podaním   mimoriadneho dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Generálny prokurátor   je   teda   oprávnený   napadnúť   mimoriadnym   dovolaním   aj   také   právoplatné rozhodnutie okresného   súdu,   proti   ktorému   žiaden   z účastníkov nepodal   prípustný,   teda riadny   opravný   prostriedok.   Ak   je   právo   na   podanie   dovolania   zakotvené   v právnom predpise, požíva ústavnej ochrany, a to vzhľadom na ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy“. Pokiaľ najvyšší súd v posudzovanej právnej veci konal na základe mimoriadneho dovolania podaného   generálnym prokurátorom,   neporušil   tým ústavné právo   dotknutého účastníka (v danom prípade sťažovateľky) na riadny proces garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   (pozri   tiež   závery   v bodoch   14   a 15).   Ústavný   súd   poznamenáva,   že analogický právny názor sa vyskytuje aj v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, ktorý napr. uznesením sp. zn. 3 M Cdo 5/2010 z 21. októbra 2010 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušil právoplatný prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. 4 M Cdo 19/2010 a sp. zn. 3 M Cdo 15/2010).

18. Keďže podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu nemôžu byť sťažovateľkou označené práva porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdu nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s jeho procesným úspechom), prípadne porušené tou skutočnosťou, že všeobecný súd nedal odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, ústavný súd konštatuje (pozri tiež bod 16), že nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažnosťou napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv, čo zakladá tiež možnosť odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

19. Nad rámec už uvedeného (v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky) ústavný súd ešte poznamenáva, že ak iný senát všeobecného súdu (v danom prípade najvyššieho súdu)   má iný   právny   názor (bod   17 in   fine)   totožný s právnym názorom   sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať   tak   právomoc,   ktorá   podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najmä najvyššiemu súdu.

20.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012