znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 246/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti A. S., K., zastúpenej advokátkou Mgr. J. S., P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice-okolie   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   242/03   po   právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   vo   veci vedenej   pod   sp.   zn.   14   C   242/03   v   období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice-okolie   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   242/03 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice-okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť A. S., P., trovy právneho zastúpenia v sume 471,27 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťsedem centov) na účet jej právnej zástupkyne Mgr. J. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011 doručená sťažnosť A. S., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. J. S., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   vystupuje   v   pozícii   žalovanej   v   konaní o zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   prikázaním   veci   za   náhradu vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 242/03.

Keďže v konaní okresného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľka porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy namietala v konaní pred ústavným súdom 22. januára 2008. Ústavný súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľky rozhodol nálezom sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009, v ktorom vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd v jej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 C 242/03 z 10. júla 2008, proti ktorému podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 11 Co 298/08 zo 7. júla 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zrušenie rozsudku okresného súdu odôvodnil krajský   súd   tým,   že   okresný   súd   rozhodol   na   základe   nesprávnych   skutkových   zistení a neúplne   zisteného   skutkového   stavu,   nevyhodnotil   všetky   ním   vykonané   dôkazy a nevykonal navrhnuté dôkazy   spôsobilé preukázať právne významné skutočnosti   a vec nesprávne právne posúdil.

Spis okresného súdu sp. zn. 14 C 242/03 bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu 13. augusta 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že okresný súd 8. decembra 2010 vyzval súdneho znalca, aby vypracoval dodatok k znaleckému posudku, avšak ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu tento dodatok vypracovaný nebol a „nedošlo ani ku obhliadke predmetnej nehnuteľnosti znalcom. Sťažovateľka sa viackrát telefonicky obrátila na znalca s dotazom, kedy bude znalecký posudok vypracovaný. Znalec uviedol, že znalecký posudok vypracovať nemôže, pretože súd mu nedoručil podklady potrebné pre jeho vypracovanie, pričom mal zo strany súdu dostať pokyn, aby na podklady vyčkal a znalecký posudok zatiaľ nevypracovával.“.

Sťažovateľka „sa podaním doručeným okresnému súdu 29. 11. 2010 obrátila podľa § 62 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov   na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu odpovedal na sťažnosť sťažovateľky prípisom Spr. 2104/10 z 9. 12. 2010 tak, že sťažnosť vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže vo veci sa priebežne koná a v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach sa vykonáva dokazovanie. Uviedol, že bola urgovaná správa z Obecného úradu   Č.   a   8.   12.   2010   bol   vyzvaný   znalec   na   vypracovanie   dodatku   ku   znaleckému posudku. Sťažovateľka s názorom predsedu okresného súdu na to, že sťažnosť je nedôvodná nesúhlasí a to z nasledujúcich dôvodov:

Ako vyplýva z citovaného uznesenia krajského súdu, rozsudok okresného súdu bol zrušený preto, že okresný súd nevykonal dôkazy navrhnuté sťažovateľkou a vec nesprávne právne posúdil. Z uvedených dôvodov musela byť vec opätovne vrátená na okresný súd bez toho, aby krajský súd vo veci meritórne rozhodol. Vzhľadom na dôvod zrušenia rozsudku okresného súdu Krajským súdom v Košiciach možno činnosť okresného súdu hodnotiť tiež ako   nesústredenú   a   neefektívnu,   pričom   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   aj nesústredenou   a   neefektívnou   činnosťou   súdu   možno   porušiť   základné   právo   účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 345/08, I. ÚS 15/2010).

Spis bol z krajského súdu po zrušení rozsudku vrátený z krajského súdu 13. 8. 2010. Prvý úkon v zmysle pokynu krajského súdu urobil okresný súd až 5. 10. 2010, keď vyzval Obecný úrad Č. a Správu katastra K. o podanie správ. Takýmto bezdôvodným nekonaním došlo ku zbytočným prieťahom v dĺžke 2 mesiace. Napriek tomu, že Obecný úrad Č. na výzvu okresného súdu 2 mesiace nereagoval, okresný súd neurobil žiadne opatrenia, ktoré mu umožňuje Občiansky súdny poriadok, aby tento stav napravil. Zaslanie správy okresný súd urgoval až 7.   12.   2010,   teda   až   po tom,   čo sa sťažovateľka   obrátila   na predsedu okresného   súdu   so   sťažnosťou   na   prieťahy   (ďalšie   2   mesiace   bezdôvodnej   nečinnosti). Taktiež znalca vyzval okresný súd na doplnenie znaleckého posudku až 8. 12. 2010, teda tiež po tom, ako bola predsedovi okresného súdu doručená sťažnosť na prieťahy. Nie je teda pravda, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti vo veci priebežne konal tak, ako to uvádza   predseda   okresného   súdu   v   odpovedi   na   sťažnosť   sťažovateľky,   pretože   vyššie uvedená   dva   úkony   boli   vykonané   až   po   doručení   sťažnosti   na   prieťahy   predsedovi okresného súdu.“.

Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľky „je zrejmé, že v konaní okresného súdu došlo ku viacerým obdobiam krátkodobej nečinnosti, obdobiu dlhodobej nečinnosti a taktiež ku neefektívnej a nesústredenej činnosti, ktoré spôsobili, že vo veci dochádza ku zbytočným   prieťahom   v   konaní   a   tým   ku   porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky chráneného čl. 48 ods. 2 ústavy“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   zdôraznila,   že   napriek   tomu,   že „vo   veci   už   raz rozhodoval ústavný súd a skonštatoval zbytočné prieťahy v konaní... Je zrejmé, že okresný súd   absolútne   ignoruje   túto   skutočnosť...   vo   veci   nekoná   tak   aby   nedochádzalo   ku zbytočným prieťahom. Domnievame sa preto, že opätovnú sťažnosť na prieťahy v konaní na ústavný   súd   je   potrebné,   vo   vzťahu   ku   súdu   voči   ktorému   sťažnosť   smeruje,   hodnotiť prísnejšími   kritériami,   ako   je   tomu   pri   prvej   sťažnosti.   Navyše   celková   doba   konania dosahujúca takmer 8 rokov, keď vo veci nerozhodol ešte ani súd prvého stupňa, nie je z ústavnoprávneho hľadiska podľa názoru sťažovateľky akceptovateľná.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03 porušil jej základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikáže   okresnému   súdu,   aby   konal   bez zbytočných   prieťahov,   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   246/08-13 z 23. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   a   predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a sudkyňa poverená plnením úloh predsedu okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení okresného súdu sp. zn. 1Spr. V 310/11 z 11. júla 2011, ktoré bolo ústavnému   súdu   doručené   14.   júla   2011,   je   uvedený   chronologický   popis   procesných úkonov okresného súdu v posudzovanom konaní od vrátenia súdneho spisu z krajského súdu   po   odvolacom   konaní.   Ďalej   okresný   súd   vo   vyjadrení   konštatoval: „Z   prehľadu úkonov v spise je zrejmé, že vo veci sa priebežne koná. Pokiaľ došlo ku krátkodobejšej nečinnosti   súdu   a   k   vzniku   prieťahov,   tieto   boli   zavinené   objektívnymi   okolnosťami. Vybavujúca sudkyňa JUDr. A. A. bola hospitalizovaná v nemocnici a následne dlhodobo práceneschopná.   V   dôsledku   jej   dlhodobej   práceneschopnosti   vec   bola   od   1.   4.   2011 pridelená inému senátu.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku z 2. augusta 2011, ktorým reagovala na vyjadrenie okresného súdu sp. zn. 1Spr. V 310/11 z 11. júla 2011, okrem iného uviedla: „Na základe urgencie znalca za účelom vypracovania dodatku ku znaleckému posudku 2. 5. 2011 sa na okresný súd 13. 5. 2011 dostavil znalec, ktorý oznámil, že vo veci bude potrebné vypracovať   nový   znalecký   posudok.   Uznesenie   o   ustanovení   znalca   však   okresný   súd vypracoval až 29. 6. 2011, teda až 7 týždňov po tom, čo sa dozvedel, že bude potrebné vypracovať nový znalecký posudok. Poukazujem tiež na tú skutočnosť, že toto uznesenie bolo vypracované presne v deň, keď bola na okresný súd doručená výzva na vyjadrenie sa ku   ústavnej   sťažnosti,   čo   zvádza   ku   názoru,   že   uznesenie   bolo   vypracované   iba   kvôli uvedenej žiadosti ústavného súdu. Zdôrazňujem, že znalec bol na vypracovanie dodatku ku znaleckému posudku vyzvaný už 7. 12. 2010. Od toho času uplynula už lehota 8 mesiacov a napriek   tomu   dodatok   ku   znaleckému   posudku   a   ani   znalecký   posudok   vypracované neboli.   V   priebehu   tohto   obdobia   okresný   súd   (okrem   jednej   urgencie)   neprijal   žiadne opatrenie   na   zjednanie   nápravy.   V   tejto   súvislosti   poukazujeme   na   ustálenú   judikatúru ústavného   súdu   podľa   ktorej   všeobecný   súd   vzhľadom   na   jeho   povinnosť   organizovať procesný postup v súdnom konaní tak. aby čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné   využitie   procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   na   tento   účel   zveruje   (vrátane poriadkových opatrení je zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku... (napr. III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02). Pasivita   znalca   resp.   neschopnosť   okresného   súdu   zabezpečiť   znalcovi   potrebné podklady pre vypracovanie dodatku ku znaleckému posudku spôsobili, že od vypracovania znaleckého posudku č. 8/2010 z 10. 4. 2010, ku ktorému mal byť vypracovaný z dodatok ku znaleckému posudku uplynul 10. 4. 2011 už 1 rok a preto už nepostačovalo vypracovanie dodatku ku znaleckému posudku, ale je potrebné vypracovať nový znalecký posudok, čo zároveň spôsobilo, že bolo potrebné vypracovať nové uznesenie o ustanovení znalca. Čo sa týka obrany okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o zmene zákonného sudcu,   túto   nie   je   možné   akceptovať,   pričom   toto   je   zrejmé   aj   z   ustálenej   judikatúry ústavného   súdu.   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   či   námietka   častých zmien   zákonných   sudcov,   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   či dokonca technická nefunkčnosť súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. (napr. III. ÚS 40/07).

Nemôžem   súhlasiť   s   tvrdením   predsedu   okresného   súdu   o   tom,   že   súd   vo   veci priebežne koná. Spis bol z krajského súdu vrátený na okresný súd 13. 8. 2010, pričom do dnešného dňa nebol pokyn krajského súdu vyplývajúci zo zrušujúceho uznesenia splnený. Samotná   skutočnosť,   že okresný súd v priebehu   posledných   12 mesiacov   vyzýval rôzne orgány ku podaniu vyjadrení a je nútený v dôsledku svojej pasivity vypracovať uznesenie o ustanovení znalca a znalec musí vypracovať úplne nový znalecký posudok neznamená, že vo   veci   priebežne   koná.   Okresnému   súdu   nič   nebránilo   vyžiadať   si   potrebné   podklady v jeden deň ihneď po doručení spisu z krajského súdu a vytvoriť tak podmienky znalcovi na vypracovanie dodatku ku znaleckému posudku a tým zároveň predísť potrebe vypracovania úplne nového znaleckého posudku.

Z   uvedených   dôvodov   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že   v   jej   veci   dochádza   ku zbytočným prieťahom a teda ku porušovaniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a túto skutočnosť sa vyjadrením okresného súdu nepodarilo vyvrátiť.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky si v predmetnom vyjadrení uplatnila trovy konania za uvedené vyjadrenie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním veci za náhradu, v ktorom sťažovateľka vystupuje v pozícii žalovanej, došlo v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája   2009,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   18.   júla   2009,   k   porušeniu   označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním veci   za náhradu. Vzhľadom   na nutnosť nariadenia opakovaného znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Uvedené konštatoval ústavný súd už v náleze sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 a nie je potrebné na   ňom   nič   meniť.   Samotnú   vecnú   zložitosť   však   nemožno   dávať   do   súvislosti s neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu v napadnutom konaní. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní predmetného spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v období po 18. júli 2009,   t.   j.   v   období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009.

Vychádzajúc zo skutočností uvádzaných v sťažnosti a v jej prílohách, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že na vrub okresnému súdu nie je možné pripísať obdobie od nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 do 13. augusta 2010, keď bol súdny   spis   okresnému   súdu   vrátený   z   krajského   súdu   po   odvolacom   konaní   spolu s uznesením krajského súdu, ktorým bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 242/03 z 10. júla 2008 v spojení s uznesením sp. zn. 14 C 242/03 zo 6. októbra 2008 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

V zmysle uznesenia krajského súdu bol okresný súd povinný doplniť dokazovanie vo veci   a   na   tento   účel   si   vyžiadať   od   súdneho   znalca   vypracovanie   doplnku   znaleckého posudku   z   10.   apríla   2010,   ako   aj   dopytom   na   Obecnom   úrade   v Č.,   prípadne   na Katastrálnom úrade v K. zistiť, či v predchádzajúcom období došlo v obci Č. k prevodom alebo   prechodom   nehnuteľností,   a   tiež   zabezpečiť   pre   potreby   znalca   ďalšie   potrebné doklady. Súdny znalec bol okresným súdom 7. decembra 2010 vyzvaný, aby vypracoval doplnok znaleckého posudku, teda po uplynutí viac ako 4 mesiacov od vrátenia súdneho spisu,   a   napriek   tomu,   že   na   výzvu   okresného   súdu   v stanovenej   pätnásťdňovej   lehote nereagoval, bol okresným súdom opätovne urgovaný až 2. mája 2011, t. j. po uplynutí ďalších takmer 5 mesiacov. Následne (13. mája 2011) súdny znalec okresnému súdu osobne oznámil, že doplnok k znaleckému posudku v uvedenej veci už nie je možné vypracovať a vo veci bude potrebné vyhotoviť nový znalecký posudok. Uznesenie o ustanovení súdneho znalca na vypracovanie nového znaleckého posudku bolo okresným súdom vyhotovené 29. júna 2011, a teda pokyn krajského súdu vyplývajúci zo zrušujúceho uznesenia krajského súdu nebol dosiaľ splnený. Ústavný súd konštatuje, že toto obdobie neefektívnej činnosti rozhodne nadobudlo charakter zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (napr. III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02, IV. ÚS 207/08).

Na tieto skutočnosti poukázala aj sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu prihliadol najmä na skutočnosť, že napriek tomu, že ústavný súd už raz vyslovil, že základné právo sťažovateľky bolo v napadnutom konaní porušené, všeobecný súd neorganizoval svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil   stav   právnej   neistoty   sťažovateľky.   Vec   je   stále   na   okresnom   súde   bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej, a preto mal okresný súd venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť.

Sudkyňa   poverená   plnením   úloh   predsedu   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení z 11. júla   2011   uznala,   že   v   napadnutom   konaní   došlo   ku   krátkodobejšej   nečinnosti okresného súdu a ku vzniku prieťahov, ktoré odôvodnila dlhodobou práceneschopnosťou zákonnej sudkyne, ktorá spôsobila pridelenie veci inému senátu okresného súdu v apríli 2011.   Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   na   uvedených   argumentoch,   ktoré   mali   byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Ústavný súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (m.   m.   IV.   ÚS   137/04,   IV.   ÚS   147/2010) konštatoval, že ani táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil na všeobecný súd so žiadosťou o odstránenie svojej právnej neistoty, dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu,   najmä   s   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   a   na   skutočnosť,   že   od nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009 uplynuli ďalšie dva roky, dospel k záveru, že celková dĺžka konania v trvaní takmer 8 rokov nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy. Nález ústavného súdu, ktorým boli zistené zbytočné prieťahy, bol vydaný 5. mája 2009. Po tomto období bol postup okresného súdu opätovne poznačený   zbytočnými   prieťahmi   a   jeho   činnosť   bola   neefektívna   a   nesústredená, v dôsledku čoho okresný súd vec právoplatne dosiaľ neskončil a nenastolil právnu istotu vo veci. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 242/03 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal   [podobne   aj   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde].   Vo   veci   sp.   zn. I. ÚS 316/08 už bol vydaný príkaz na konanie bez prieťahov 3. decembra 2008, ktorý je platný a účinný do právoplatného skončenia veci okresným súdom.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, poukazujúc najmä na opakované porušenie jej základných práv, nerešpektovanie nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009, ako aj stav jej právnej neistoty trvajúci takmer 8 rokov, ktorý v sťažovateľke vyvoláva pocit krivdy a   nedôvery   v   súdny   systém   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľka   sumu   požadovaného finančného zadosťučinenia odôvodnila tiež narastajúcou sumou škody, ktorá jej vzniká na nehnuteľnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 14 C 242/03,   ako   aj   na   záver   o   nesústredenosti   a   neefektívnosti   jeho   postupu   od nadobudnutia právoplatnosti nálezu sp. zn. II. ÚS 377/08 z 5. mája 2009, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nie je ani po takmer 8 rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 000 €   sťažovateľke   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu, písomné vyjadrenie   k   stanovisku   predsedníčky   okresného   súdu).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za tri úkony právnej služby sumu   392,73 €.   Odmena advokátke za poskytnuté právne   služby   v konaní pred ústavným   súdom   zvýšená   o   daň   z   pridanej   hodnoty   (keďže   advokátka   je   jej   platcom) predstavuje celkovú sumu 471,28 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011