znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 246/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa čl. 19   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jej právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 14 P/325/2005   z 18.   septembra   2009   v spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   sp.   zn. 14 P/325/2005   z 18.   septembra   2009   a jeho   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C/207/2005   a rozsudkami   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   4   CoP/29/2009 a 4 CoP/30/2009 z 26. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2010   doručená   sťažnosť   A.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s jej právami podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 P/325/2005 z 18. septembra 2009 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 14 P/325/2005 z 18. septembra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)   a jeho postupom   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C/207/2005   (ďalej   aj „napadnuté konanie“) a rozsudkami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoP/29/2009 a 4 CoP/30/2009 z 26. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2.   Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľka podala na okresnom   súde   návrh na rozvod manželstva (sp. zn. 7 C 207/2005) a návrh na zverenie svojho maloletého syna F. do svojej osobnej starostlivosti (sp. zn. 14 P/325/2005). V súvislosti s návrhom o rozvod manželstva sťažovateľka po uvedení chronológie vykonaných úkonov v predmetnej veci namietala v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 207/2005 prieťahy, t. j. porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o namietané poručenské rozhodnutia   (v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   P/325/2005),   v súvislosti   s ktorými sťažovateľka namietala porušenie čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru, okresný súd jej návrhu nevyhovel a maloletého syna F. zveril do osobnej starostlivosti jeho otca Š. B. a zaviazal   ju   k   vyživovacej   povinnosti.   Krajský   súd   napadnutými   rozhodnutiami prvostupňový rozsudok potvrdil.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Ústavou   zaručené   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného   a   rodinného   života   a   právo   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného života bolo porušené tým, že sťažovateľke bola odňatá možnosť starať sa osobne o svoje maloleté dieťa napriek výsledku znaleckého dokazovania...

Ústavou   zaručené   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   porušené   tým,   že   vec   nebola   spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná.   Od   podania   návrhu   na   rozvod   manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na Okresnom súde v Poprade dňa 3. 10. 2005, vedenom pod spis. zn. 7 C/207/205 uplynuli 4 roky a 8 mesiacov...

Konanie vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu vyžaduje... starostlivý prístup všeobecného súdu... povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty...

... ústavný súd by mal prihliadnuť najmä na povahu a dôležitosť dotknutých práv. Samotné deklarovanie porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom preto nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné...

Sťažovateľka   žiada   primerané   finančné   zadosťučinenie...   aj   s   ohľadom   k   tomu, že boli porušené jej zaručené práva v dvoch článkoch Ústavy.“

4. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo... na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy... a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   8.   Dohovoru...   rozsudkom   Okresného   súdu...   sp.   zn. 14P/325/2005   a   rozsudkom   Krajského   súdu...   sp.   zn.   4CoP/29/2009   a 4CoP/30/2009 porušené bolo.

2. Základné právo... na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/207/2005 porušené bolo.

3.   Rozsudok   Okresného   súdu...   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom...   sp.   zn. 14P/325/2005   a rozsudok   Krajského   súdu...   sp.   zn.   4   CoP/29/2009   a 4   CoP/30/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Okresnému súdu... prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/207/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

6.... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- €...,

7.... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.A

K napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 14 P/325/2005

7.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľka nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

8.   Pokiaľ   ide   o   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   v poručenskej   veci sťažovateľky, ústavný súd vzhľadom   na už uvedené   poukazuje na skutočnosť,   že   proti tomuto   rozhodnutiu   bolo   možné   podať   odvolanie   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a   preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K napadnutým rozhodnutiam krajského súdu sp. zn. 4 CoP/29/2009 a 4 CoP/30/2009

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

10. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označila za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že sťažovateľka (kvalifikovane zastúpená advokátkou) v petite sťažnosti (pozri výrok 1 a 3 v bode 4 odôvodnenia) namietala porušenie čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru.   Sťažovateľka   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   poukázala   na   podľa   nej   priamu súvislosť medzi porušením jej označených práv a napadnutými rozhodnutiami okresného a krajského   súdu „ústavou   zaručené   právo...   bolo   porušené   tým,   že   sťažovateľke   bola odňatá možnosť starať sa osobne o svoje maloleté dieťa...“.

11.   Podľa   čl.   19 ods.   2 ústavy každý   má právo na ochranu pred   neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života.   Podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   každý má právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného   a rodinného   života,   obydlia a korešpondencie.

12.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy (aj v spojení s čl. 8 ods. 1 dohovoru ) ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

13. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv (bod 10, 11 a 12) a vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   jej   sťažnosť   vo   vzťahu   aj   k   namietaným rozhodnutiam krajského súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14. Nad rámec uvedeného ústavný súd v rozsahu namietaných skutočností týkajúcich sa časti II.B tohto odôvodnenia dodáva, že sťažovateľka v samotnej sťažnosti nesúhlasila tiež s hodnotením dôkazov a s právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou príslušných zákonných ustanovení, hodnotením skutkového stavu a právnym názorom v jej veci. Aj uvedené-sťažovateľkou namietané skutočnosti by boli dôvodom na odmietnutie sťažnosti   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Podľa   svojej   konštantnej judikatúry   ústavný   súd   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

II.C

K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/207/2005

15. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

16.   Predmetom   sťažnosti   v tejto   časti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C/207/2005   došlo   k   porušeniu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „od podania návrhu na rozvod manželstva... na Okresnom súde v Poprade dňa 3. 10. 2005... uplynuli 4 roky a 8 mesiacov“.

17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

18. V prípade namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru je týmto účinným   prostriedkom   nápravy   (bod   15)   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   adresovaná predsedovi súdu   podľa   § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa citovanej právnej normy, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľka neuviedla a ani ústavný súd ich nezistil.

19. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa zákona   o   súdoch   (bod   18)   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými   prieťahmi v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie   zákona č. 385/2000 Z.   z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

20. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

21.   Sťažovateľka   nepreukázala,   že   podala   kvalifikovanú   sťažnosť   na   prieťahy v konaní (adresovanú predsedovi okresného súdu). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ   konal v   súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením daného   prostriedku   súvisia. Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom   postupe   má   za   následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III.   ÚS   44/03).   V   kontexte   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   podanie   sťažovateľky z 8. apríla 2010 adresované okresnému súdu k prerokovávanej veci nie je možné považovať za sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona o súdoch, a aj keby ju za takú bolo potrebné považovať, ústavný súd zastáva názor, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v krátkom   čase   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (25. mája   2010)   sa   javí   byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (II.C) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

III.

23. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010