znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 246/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. L., P. B., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych   právach   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   12   S   221/1997-155 z 11. augusta   2008   a jemu   predchádzajúcim   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 201/2008 z 25. februára 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2009 faxom a následne 13. mája 2009 poštou doručená sťažnosť Mgr. V. L., P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina´“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 7 Medzinárodného paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   právach   (ďalej   len   „pakt“)   uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 S 221/1997-155 z 11. augusta 2008   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   a jemu   predchádzajúcim   postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 201/2008   z 25.   februára   2009   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu“)   a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol „Uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14 Nc 30/96 zo dňa 14. 2. 1997... ustanovený navrhovateľovi   R.   K...   za   zástupcu   v   konaní   proti   odporcovi   Sociálna   poisťovňa, Bratislava.

Na základe tohto uznesenia... navrhovateľa R. K. zastupoval ako právny zástupca - advokát vo veci vedenej pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 12S 221/97, a to až do právoplatného skončenia konania...

Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj porušovateľ 1/) rozsudkom č. k. 12S 221/97-84 zo dňa 18. 7. 2000 rozhodol ako súd prvého stupňa... o náhrade trov konania... tak, že zaviazal odporkyňu zaplatiť náhradu trov konania navrhovateľa k mojim rukám vo výške 2 225,-- Sk... Navrhovateľ   podal   proti...   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolanie,   o   ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj porušovateľ 2/)... rozsudkom sp. zn. 3 So 290/2000 zo dňa 25. 4. 2001 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

O   náhrade   trov   odvolacieho   konania   rozhodol   odvolací   súd   tak,   že   účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal...

Navrhovateľ podal proti rozsudku porušovateľa 2/ sp. zn. 3 So 290/2000 zo dňa 25. 4. 2001 dovolanie, pričom uznesením porušovateľa 2/ sp. zn. 12S 221/97 zo dňa 12. 4. 2002 som bol navrhovateľovi ustanovený za zástupcu aj v tomto dovolacom konaní... O dovolaní navrhovateľa rozhodol porušovateľ 2/, ako súd dovolací, uznesením sp. zn. Sdo 17/02 zo dňa 29. 6. 2002 tak, že dovolanie navrhovateľa odmietol.

O náhrade trov konania rozhodol dovolací súd tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov dovolacieho konania...

Po právoplatnom skončení vecí, t. j. riadneho i dovolacieho konania, som písomným podaním zn. 22/02 zo dňa 18. 11. 2003 požiadal porušovateľa 1/ o priznanie trov právneho zastúpenia   za   zastupovanie   navrhovateľa   v   dovolacom   konaní   a   písomným   podaním   - žiadosťou zn. 11/97 zo dňa 5. 12. 2006 som požiadal porušovateľa 1/ o priznanie trov právneho zastúpenia za zastupovanie navrhovateľa v prvostupňovom a odvolacom konaní... O   mojich   žiadostiach   o   priznanie   trov   právneho   zastúpenia   navrhovateľa v prvostupňovom konaní, v odvolacom konaní a v dovolacom konaní rozhodol porušovateľ 1/ jedným rozhodnutím, a to uznesením č. k. 12S/221/1997-155 zo dňa 11. 8. 2008 tak, že mi priznal trovy právneho zastúpenia navrhovateľa iba za dovolacie konanie, a to vo výške 2 540,-- Sk.

Z dôvodu, že porušovateľ 1/ mi nepriznal trovy právneho zastúpenia za zastupovanie navrhovateľa   v   prvostupňovom   konaní   a   odvolacom   konaní,   podal   som   proti   tomuto uzneseniu porušovateľa 1/ odvolanie zo dňa 26. 8. 2008, o ktorom rozhodol porušovateľ 2/ uznesením sp. zn. 9So 201/2008 zo dňa 25. 2. 2009 tak, že mnou napadnuté uznesenie porušovateľa 1/ potvrdil.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že «„Porušovateľ 1/... uznesenie, ktorým mi priznal iba trovy právneho zastúpenia navrhovateľa v dovolacom konaní, a ktorým mi nepriznal trovy právneho zastúpenia za zastupovanie navrhovateľa v prvostupňovom konaní a v odvolacom konaní, odôvodnil tým, že tieto trovy mi nepriznal preto, lebo „Navrhovateľovi sa náhrada iných trov, ako vyššie uvedených nepriznáva, nakoľko o náhrade trov v rámci riadneho konania   bolo rozhodnuté   rozhodnutím tunajšieho súdu pod   č.   k.   12S/221/97-84 zo dňa 18. júla 2000 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky č. k. 3 So 290/2000-101 zo dňa 25. apríla 2001.“».

Podľa   sťažovateľa   je „Toto   odôvodnenie...   zjavne   formalistické,   rozhodnutie porušovateľa l/je arbitrárne, nezákonné a protiústavné“.

Podľa sťažovateľa „Porušovateľ 1/ postupoval protizákonne, a tým aj protiústavné, keď svoje rozhodnutie opieral o výroky o náhrade trov konania rozsudku porušovateľa 1/ č. k. 12S/221/97-84 zo dňa 18. 7. 2000 a rozsudku porušovateľa 2/ č. k. 3 So 290/2000-101 zo dňa 25. 4. 2001, ktorých obsahom nebolo rozhodnutie o zaplatení trov ustanoveného zástupcu   -   advokáta,   teda   mňa,   voči   štátu,   ale   tieto   rozhodnutia   boli   výsledkom rozhodovania súdov o náhrade trov konania účastníkov...

Porušovateľ 1/ pri svojom rozhodovaní o mnou uplatnených nárokoch na zaplatenie trov   konania   ustanoveného   zástupcu   -   advokáta   vôbec   nerozlíšil   medzi   náhradou   trov konania, ktorá je upravená v § 142 až § 150 O. s. p. a platením trov konania, ktoré je upravené v § 140 až § 141 O. s. p., a zvlášť, neodlíšil od náhrady trov konania nárok advokáta, ako ustanoveného zástupcu účastníka konania, ktorý je upravený v § 140 ods. 2 O. s. p...

Keďže uznesením porušovateľa 1/ mi boli priznané iba trovy právneho zastúpenia za zastupovanie navrhovateľa v dovolacom konaní vo výške 2 540,-- Sk, a neboli mi priznané trovy právneho zastúpenia navrhovateľa v riadnom konaní, možno konštatovať, že súdom mi neboli priznané a štátom zaplatené trovy právneho zastúpenia v sume 4 362,-- Sk, čo po prepočítaní konverzným kurzom 1 € = 30,1260 Sk, predstavuje 144,79 €...

Rozhodnutie   porušovateľa   1/   o   tom,   že   mi   nepriznal   trovy   právneho   zastúpenia navrhovateľa v prvostupňovom a odvolacom konaní,   po právnej stránke porušovateľ 1/ riadne, resp. vôbec, neodôvodnil, riadne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa teda absentuje...

Aplikovaním   nesprávnej   právnej   normy   §   148   ods.   1   O.   s.   p.   a   neaplikovaním správnej právnej normy § 140 ods. 2 O. s. p. a jej správnej interpretácie pri rozhodovaní o mojom nároku na zaplatenie trov konania - právneho zastúpenia navrhovateľa v riadnom konaní,   porušovateľ   1/   nerešpektoval   príkaz   ústavne   súladnej   interpretácie   a   aplikácie práva...

Absencia   právneho   posúdenia   veci   porušovateľom 1/... spôsobuje   nejasnosť a nepreskúmateľnosť... rozhodnutia.“.

Sťažovateľ taktiež uvádza, že „navrhovateľa R. K. v riadnom konaní nezastupoval na základe   plnej   moci,   ale...   na   základe   vyššie   cit.   uznesenia   Okresného   súdu   Považská Bystrica,   na   základe   ktorého   porušovateľ   1/,   ako   aj   porušovateľ   2/,   so   mnou,   ako   s ustanoveným právnym zástupcom navrhovateľa, po celú dobu konali...

Dôsledkom formalistického prístupu a postupu porušovateľa 1/ k mnou uplatneným nárokom   na   trovy   právneho   zastúpenia   navrhovateľa   v   riadnom   konaní,   arbitrárneho rozhodnutia   porušovateľa   1/   o   týchto   mojich   nárokoch,   obsahujúceho   prvky   svojvôle, nepreskúmateľnosťou   jeho   rozhodnutia,   nesprávnou   interpretáciou   právnej   normy, aplikovaním   nesprávnej   právnej   normy,   neaplikovaním   správnej   právnej   normy,   boli postupom a uznesením porušovateľa 1/ porušené moje základné ľudské práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie, ochranu môjho majetku, a to ochranu legitímneho očakávania toho, že môj majetkový nárok bude zo strany štátu uspokojený, ako aj právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu.“.

Sťažovateľ „proti   uzneseniu   porušovateľa   1/...   podal   odvolanie...   očakávajúc,   že porušovateľ 2/, ako odvolací súd, odstráni porušenia základných ľudských práv, ktorých sa dopustil porušovateľ 1/, avšak... porušovateľ 2/ tieto porušenia základných ľudských práv neodstránil, ale naopak, s týmito sa stotožnil...“.

Sťažovateľ   ďalej   cituje   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   a konštatuje,   že „z... odôvodnenia uznesenia porušovateľa 2/ je zrejmé, že ani porušovateľ 2/ nerozlišuje medzi dvoma rôznymi právnymi inštitútmi, náhradou trov konania a platením trov konania, a že mnou uplatnené nároky na zaplatenie trov konania ustanoveného zástupcu voči štátu považuje za rovnaký nárok, akým je nárok na náhradu trov konania“.

Podľa sťažovateľa „Je... protizákonné, aby ustanovený zástupca účastníka, ktorým je advokát... bol honorovaný podľa miery úspechu tohto účastníka v konaní“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že „... svoje odvolanie proti uzneseniu porušovateľa 1/ skutkovo i právne odôvodnil, pričom porušovateľ 2/, ako odvolací súd, sa... skutkovou a právnou argumentáciou vôbec nezaoberal...

Moja argumentácia spočívala najmä v tom, že zo zákona, podľa § 140 ods. 2 O. s, p. mám   voči   štátu   nárok   na   zaplatenie   hotových   výdavkov   a   odmeny   za   zastupovanie navrhovateľa nielen v dovolacom konaní, ale aj v prvostupňovom a odvolacom konaní, tak, ako som si tieto uplatnil mojou žiadosťou zo dňa 5. 12. 2006, že právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a jeho záver o tom, že mi tieto trovy právneho zastúpenia už boli priznané v rámci riadneho konania rozsudkom prvostupňového súdu, ktorým rozhodoval o veci samej a o náhrade trov prvostupňového konania a rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým rozhodoval o odvolaní navrhovateľa a o náhrade trov odvolacieho konania (obidva súdy   podľa   miery   úspešnosti   účastníkov   v   konaní)   sú   nesprávne,   lebo   porušovateľ   1/ nerozlišuje medzi nárokom na náhradu trov konania, ktorý je upravený v § 142 až § 150 O. s. p.,   a   nárokom   ustanoveného   zástupcu   -   advokáta   voči   štátu   na   zaplatenie   trov konania, ktorý je upravený v § 140 ods. 2 O. s. p., a že rozhodnutie porušovateľa 1/ je tiež nepreskúmateľné.

V   odvolaní   som   ďalej   poukázal   na   to,   že   právo   na   náhradu   trov   konania   má v súdnom spore účastník konania, a nie jeho právny zástupca (i keď tomuto právnemu zástupcovi je účastník, ktorému bola uložená ich náhrada, povinný ju podľa § 149 ods. 1 O. s. p. zaplatiť),   že   naproti   tomu   nárok   na   zaplatenie   trov   konania   advokáta,   ako ustanoveného zástupcu účastníka, má priamo ustanovený advokát...

Keďže porušovateľ 1/, ako súd prvého stupňa, mi podľa § 140 ods. 2 O. s. p. trovy právneho zastúpenia navrhovateľa za zastupovanie v prvostupňovom a odvolacom konaní nepriznal,   pričom ja som proti uzneseniu porušovateľa 1/ podal riadne odvolanie,   mal porušovateľ   2/,   ako   odvolací   súd,   môjmu   odvolaniu   vyhovieť   a   napadnuté   uznesenie porušovateľa 1/ podľa § 220 O. s. p. zmeniť tak, že mi prizná za zastupovanie navrhovateľa voči štátu trovy právneho zastúpenia v prvostupňovom a odvolacom konaní v sume 4 362,-- Sk, túto priznanú sumu mohol následne, resp. súčasne, započítať so sumou 2 050,-- Sk, ktorú mi na základe cit. rozsudku porušovateľa 1/ zaplatila na trovách právneho zastúpenia navrhovateľa   odporkyňa   (z   priznanej   sumy   2 225,--   Sk   predstavovala   čiastka   175,--   Sk osobné   trovy   -   hotové   výdavky   navrhovateľa,   náhrada   trov   právneho   zastúpenia navrhovateľa predstavovala čiastku 2 050,-- Sk).“.

Sťažovateľ   konštatuje,   že   najvyšší   súd sa   jeho „odvolaním   proti   uzneseniu porušovateľa   1/   riadne   nezaoberal,   vôbec   sa   nezaoberal...   skutkovou   a   právnou argumentáciou,   uvedenou   v   odvolaní,   jeho   prístup   k   prejednaniu...   odvolania   bol formalistický,   jeho   rozhodnutie   arbitrárne,   a   keďže   sa   stotožnil   s   dôvodmi   uznesenia porušovateľa 1/, dopustil sa tých istých pochybení, ako porušovateľ 1/... najmä nesprávne právne   posúdil   vec   -   môj   nárok   na   zaplatenie   trov   konania   -   právneho   zastúpenia navrhovateľa   v   prvostupňovom   a   odvolacom   konaní   voči   štátu,   taktiež   nesprávne interpretoval tento mnou uplatnený nárok ako nárok na náhradu trov“.

Na záver sťažovateľ uvádza, že uznesením a postupom krajského súdu a uznesením a postupom najvyššieho súdu boli porušené jeho základné ľudské práva označené v petite sťažnosti „... pretože aplikáciou a výkladom (interpretáciou) zákonných právnych noriem, ktoré použili porušovatelia 1/, 2/, popreli ich význam a účel, pri rozhodovaní aplikovali nesprávnu právnu normu, neaplikovali správnu právnu normu, ich postup a rozhodnutia sú v   rozpore   so   zákonmi   Slovenskej   republiky,   najmä   Občianskym   súdnym   poriadkom a zákonmi o advokácii, v rozpore s ustálenou praxou všeobecných súdov, aplikácia a výklad zákonných   právnych   noriem   porušovateľmi   1/, 2/ sú   zjavne   arbitrárne,   nesúce   znaky svojvoľnej aplikácie práva a z ústavného hľadiska sú neakceptovateľné a neudržateľné“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9So 201/2008 zo dňa 25. 2. 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 9So 201/2008, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, a Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 12S/221/1997-155 zo dňa 11. 8. 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. 12S/221/1997, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, porušili právo sťažovateľa Mgr. V. L., advokáta, na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd,   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd a právo každého človeka na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá   poskytuje   ako   minimum   všetkým   pracovníkom: (I) spravodlivú   mzdu   a   rovnakú odmenu   za   prácu   rovnakej   hodnoty   bez   akéhokoľvek   rozlišovania,   zaručené   v   čl.   7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So 201/2008 zo dňa 25. 2. 2009 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 12S/221/1997-155 zo dňa 11. 8. 2008 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. T. B., do 3 dní od právoplatností tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 7 paktu uznesením krajského súdu   a jemu   predchádzajúcim   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu   a jemu predchádzajúcim postupom.

Z argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v   sťažnosti   vyplýva,   že   k   porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že

- v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovení § 140 až § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) krajským súdom a najvyšší súdom mu nebola priznaná odmena a hotové výdavky za zastupovanie účastníka v konaní na základe uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14 Nc 30/1996,

-   uznesenia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   sú   arbitrárne,   nezákonné a protiústavné   a odôvodnenia   v nich   uvedené   sú   nejasné,   neurčité,   a tým   aj nepreskúmateľné.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 28, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu   a podľa čl.   7 paktu uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu krajského súdu odvolanie najvyššiemu súdu. Sťažovateľ mal teda k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, a tento aj využil, čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv postupom a uznesením krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis krajského súdu sp. zn. 12 S 221/1997 a spis Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14 Nc 30/96, z ktorých zistil nasledujúci stav:

Sťažovateľ ako advokát bol uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14 Nc 30/96 zo 14. februára 1997 ustanovený za zástupcu navrhovateľovi R. K. (ďalej len „navrhovateľ“)   proti   odporcovi   S.   p.,   B.   (ďalej   len   „odporca“),   vo   veci   preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Po skončení prvostupňového konania sťažovateľ ako zástupca navrhovateľa podaním z 27. júla 2000 uplatnil trovy konania v celkovej sume 4 181,10 Sk, ktoré pozostávali z trov právneho   zastúpenia   v sume   3 642   Sk   a hotových   výdavkov   navrhovateľa   v sume 539,10 Sk.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k..   12   S   221/1997-84   z 18.   júla   2000   rozhodol o trovách   konania   týmto   výrokom: „Odporkyňa   je   povinná   zaplatiť   k rukám   právneho zástupcu navrhovateľa Mgr. V. L... trovy konania vo výške 2. 225,- Sk a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Priznané trovy konania pozostávali z trov právneho zastúpenia v sume 2 050 Sk a hotových výdavkov navrhovateľa v sume 175 Sk. Krajský súd napriek návrhu   sťažovateľa   nepriznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   niektoré   porady s navrhovateľom   a cestovné na tieto porady   z dôvodu,   že ich   považoval za nadbytočné. Sťažovateľ ako zástupca navrhovateľa podal proti uvedenému rozsudku odvolanie, ktoré smerovalo tiež proti výroku o trovách konania a bolo odôvodnené tým, že porady, za ktoré krajský súd náhradu trov konania nepriznal, boli potrebné, a zároveň si uplatnil aj trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 500 Sk.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 So 290/2000 z 25. apríla 2001 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, aj čo sa týka náhrady trov konania, a trovy odvolacieho konania navrhovateľovi nepriznal z dôvodu, že navrhovateľ nemal v konaní úspech.

Odporca trovy konania v sume 2 225 Sk sťažovateľovi nahradil.

Podaním   z 5.   decembra   2006   sťažovateľ   požiadal   o priznanie   trov   právneho zastúpenia   navrhovateľa   za   jeho   zastupovanie   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod sp. zn. 12 S 221/97. O tomto návrhu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 S 221/97 z 11. augusta   2008   tak,   že   náhradu   trov   konania   sťažovateľovi   nepriznal.   Proti   tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením, ktoré je predmetom preskúmavania ústavným súdom.

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania. Problematika trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípadoch extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá v sebe zahŕňa črty svojvôle.

Najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia v tejto veci uviedol: „Pokiaľ krajský   súd   nepriznal   právnemu   zástupcovi   aj   náhradu   za   prvostupňové   a odvolacie konanie, odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu, že o trovách právneho zastúpenia už bolo právoplatne rozhodnuté. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že aj pre prvostupňové konanie bol navrhovateľovi právny zástupca ustanovený súdom (pod sp. zn. 14Nc 30/96 OS Považská Bystrica). Náhrada bola priznaná za úkony advokáta v prvostupňovom konaní k rukám právneho zástupcu (totožný s osobou odvolateľa v tomto konaní) a preto niet dôvodu priznať odmenu a hotové náklady opakovane.“

Toto odôvodnenie nadväzuje na odôvodnenie uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem   iného   uvádza: „Navrhovateľovi   sa   náhrada   iných   trov   ako   vyššie   uvedených nepriznáva,   nakoľko   o náhrade   trov   v rámci   riadneho   konania   bolo   rozhodnuté rozhodnutím   tunajšieho   súdu   pod   č.   k.   12S/221/97-84   zo   dňa   18.   júla   2000   v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 So 290/2000-101 z dňa 25. apríla 2001.“

Krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania v rozsudku č. k. 12 S 221/1997-84 z 18. júla 2000 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu o trovách“), na ktorý sa najvyšší súd a krajský súd v uzneseniach odvolávajú, rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, teda podľa úspechu   účastníka   v konaní,   a priznal   účastníkovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za zastupovanie   sťažovateľom.   O náhrade   trov   právneho   zastúpenia   rozhodol   krajský   súd napriek   tomu,   že   účastníka   konania   zastupoval   sťažovateľ   ex   offo,   a nie   na   základe splnomocnenia, teda účastníkovi trovy právneho zastúpenia nemohli vzniknúť. Krajský súd mal správne postupovať tak, že v konaní neúspešného účastníka mal zaviazať na náhradu hotových výdavkov a odmeny ustanoveného advokáta štát podľa § 149 ods. 2 OSP a podľa § 140 ods. 2 OSP priznať sťažovateľovi hotové výdavky a odmenu na účet štátu. Toto rozhodnutie   krajského   súdu   však   nie   je   predmetom   preskúmavania   ústavným   súdom. Navyše,   ani   v dôsledku   takéhoto   pochybenia   nebol   sťažovateľ   ukrátený   na   odmene a hotových   výdavkoch,   keďže   tieto,   ako   sám   v sťažnosti   uvádza,   mu   boli   neúspešným účastníkom uhradené a aj si ich ponechal. Krajský súd v rozhodnutí o trovách nepriznal náhradu trov za všetky úkony právnej pomoci, ktoré sťažovateľ vykonal, avšak odôvodnil to tým, že tieto úkony neboli potrebné. Keďže úkony advokáta majú byť účelné a hospodárne bez ohľadu na to, či je ustanovený súdom, alebo účastníka konania zastupuje na základe splnomocnenia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľov nárok na odmenu za zastupovanie účastníka konania v konaní pred súdom prvého stupňa bol v plnom rozsahu uspokojený.

Čo sa týka odmeny sťažovateľa za zastupovanie v odvolacom konaní, náhrada trov právneho zastúpenia nebola účastníkovi konania, ktorého sťažovateľ zastupoval, najvyšším súdom v uznesení č. k. 3 So 290/2000-101 z 21. apríla 2001 priznaná z dôvodu, že tento účastník nemal v konaní úspech. Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že nárok na odmenu ustanoveného advokáta za zastupovanie účastníka v konaní nie je možné odvíjať od úspechu alebo neúspechu   zastupovaného účastníka v konaní. Ústavný súd však zároveň konštatuje, že predstava, že nepriznanie odmeny sťažovateľovi za zastupovanie účastníka v odvolacom   konaní   [v okolnostiach   prerokúvanej   veci   si   sťažovateľ   uplatnil   nárok   na zaplatenie sumy 16,60 € (500 Sk)], by sa mohla materiálne dotknúť akéhokoľvek ústavou garantovaného práva, a preto je neprijateľná.

S poukazom na uvedené ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku osvojujúc si názor krajského súdu, pokiaľ ide o nárok sťažovateľa na odmenu a hotové výdavky za zastupovanie účastníka na základe rozhodnutia súdu, síce stručne, ale napriek tomu   dostačujúco   odôvodnil,   prečo   odmenu   a hotové   výdavky   sťažovateľovi   nepriznal. Ústavný   súd   považuje   za   ústavne   akceptovateľné,   aby   vzhľadom   na   celkové   okolnosti prípadu už najvyšší súd odmenu a hotové výdavky sťažovateľovi nepriznal, keďže o jeho nároku už bolo nielenže rozhodnuté, ale tento bol aj uspokojený.

Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením uznesenia krajského súdu, na ktorý sa najvyšší súd odvoláva, v časti týkajúcej sa nepriznania odmeny a hotových výdavkov advokáta za zastupovanie v prvostupňovom   a odvolacom   konaní   nie   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   v rozpore so zmyslom   a účelom   právnej   úpravy   týkajúcej   sa   trov   konania,   a preto   ich   nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy, dohovoru a listiny. Vzhľadom na to nemožno   tieto   skutkové   a právne   závery   označiť za   nepreskúmateľné a za   svojvoľné,   a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať a ani prípadne nahrádzať vlastnými.

Ústavný   súd   na   záver   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   samotná   skutočnosť,   že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky advokáta pri zastupovaní klienta na súde, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú   prácu,   je   na   druhej   strane   vyvážené   výhodami   súvisiacimi   s výkonom   tejto profesie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   uznesením   najvyššieho   súdu   a jemu   predchádzajúcim postupom

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva pokojne užívať svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy (čo v celom rozsahu   platí,   pokiaľ   ide   o právo   zaručené   v čl.   11   ods.   1   listiny   a   čl.   1   dodatkového protokolu)   zahŕňa   požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených priamo   v označenom   článku   ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak rozhodnutím   okresného   súdu   v označenom   konaní nedošlo k   porušeniu   základného práva   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy   a práva čl.   6 ods.   1 dohovoru, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Napokon   ústavný   súd   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením okresného súdu a namietaným porušením označených práv podľa čl. 28 listiny a čl. 7 paktu, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009