znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 246/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 P 64/2002 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 316/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2008 doručená   sťažnosť J.   Š. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   23   P/64/2002   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/316/2006.

Sťažovateľ uviedol, že namietanou nečinnosťou všeobecných súdov v označených veciach, v ktorých sa v postavení navrhovateľa domáha úpravy styku so svojím maloletým synom J. Š., bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalší priebeh konania opísal sťažovateľ takto:Dňa 20. júna 2002 podal návrh na začatie konania. Súdy napriek skutočnosti, že od podania návrhu na začatie konania uplynulo už šesť rokov, nedokázali vo veci meritórne rozhodnúť a vec   nebola právoplatne skončená. Sťažovateľ poukázal na viaceré   obdobia nečinnosti medzi úkonmi okresného súdu (okrem iného):

- ustanovenie kolízneho opatrovníka maloletému synovi uznesením 18. marca 2003, teda až deväť mesiacov po začatí konania,

- uskutočnenie prvého pojednávania vo veci až po dvoch rokoch od podania návrhu 8. júna 2004,

-   vyhotovenie   znaleckého   posudku   znalcom   až   po   piatich   mesiacoch   od   jeho ustanovenia uznesením 30. augusta 2004,

-   prenesenie   miestnej   príslušnosti   na   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   uznesením z 30. augusta 2006.

Sťažovateľ   poukázal   taktiež   na   namietané   obdobie   nečinnosti   krajského   súdu (o odvolaní podanom sťažovateľom 6. septembra 2006 rozhodol krajský súd uznesením po viac ako 16-ich mesiacoch uznesením 10. januára 2008).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádzal,   že   „označené   súdy   nepostupovali v predmetnom   konaní   s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením   s ohľadom   na   predmet konania a na skutočnosť, že konanie trvá už neprimerane dlho“.

Sťažovateľ   taktiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   „Výsledkom   celého   doterajšieho konania je stav, že konanie je na úplnom začiatku. Doteraz nazhromaždený spisový materiál (znalecký posudok, výpovede matky a otca, šetrenie vykonané kolíznym opatrovníkom) je nepoužiteľný.“. Na základe uvedeného sťažovateľ konštatoval, že „Stav, v akom sa konanie o mojom   návrhu,   v ktorom   žiadam   upraviť   môj   styk   so   synom,   nachádza   po   takmer   6 rokoch, podlomil moju dôveru v spravodlivosť a justíciu“.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„1.   Okresný   súd   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   P/64/2002   porušil základné právo J. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa jeho vec prejednala v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/316/2006 porušil základné právo J. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa jeho vec prejednala v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Prikazuje Okresnému súdu Košice II v konaní sp. zn. 23 P/64/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

4. J. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000 Sk, ktoré sú mu Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. J. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.734 Sk, ktoré sú mu Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. J. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa   § 53   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým   na   skutočnosť,   že   v prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy,   v ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   podaním z 24. januára 2008 obrátil na okresný súd so sťažnosťou na prieťahy v konaní, v ktorej poukazoval na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom (od podania návrhu na začatie konania 20. júna 2002 do vydania uznesenia 30. augusta 2006), t. j. 4 roky, a preto žiadal predsedu okresného súdu o odstránenie prieťahov. Predseda okresného súdu sťažovateľovi listom z 31. januára 2008 odpovedal, že „po oboznámení sa s predmetným spisom som zistil, že tunajším súdom boli v ňom vykonávané úkony a vytyčované pojednávania“, a informoval ho, že z dôvodu predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie po podaní odvolania nie je   v jeho   právomoci   za   daného   stavu   prijať   sťažovateľom   požadované   opatrenia k urýchlenému ukončeniu veci. V odpovedi na sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní z 28.   januára   2008   pritom   bolo   sťažovateľovi   oznámené,   že   „odvolací   súd   vo   veci   už rozhodol dňa 10. 1. 2008, kedy rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“. Sťažovateľ 28. februára 2008 podal sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za   také   prieťahy   aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľa   v okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom   štátnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   zastáva   okrem   toho   názor,   že   doručovanie   sťažnosti   predsedovi okresného   súdu   (listom   z 24.   januára   2008)   v krátkom   čase   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu (28. februára 2008) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej prílohy nezistil, že by sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred 24. januárom 2008,   a ani   z obsahu   sťažnosti   a jej   prílohy   nevyplýva,   že   by   k nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo strany sťažovateľa z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   v nej   dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008