znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 246/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PaedDr.   M.   U.,   P.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   to,   aby   jej   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na účinné   právne prostriedky nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Cdo 79/2007, ako aj jeho uznesením sp.   zn. 4 Cdo 79/2007 z 25. apríla 2007 a postupom   Krajského súdu   v Trenčíne   v konaniach vedených   pod   sp. zn. 17   Co   142/05 a pod sp. zn. 17 Co 210/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PaedDr. M. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2007   doručená   sťažnosť   PaedDr.   M.   U.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), v ktorej   namietala porušenie svojich práv: „čl. 6 – právo na spravodlivé súdne konanie v primer. lehote, čl. 13 –   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   Dohovoru   o ochrane   ĽP   a ZS,   ktorú   SR ratifikovala“ postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 79/2007, ako aj jeho uznesením z 25. apríla 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „28. mája 2007 prevzal môj právny zástupca uznesenie Najvyššieho súdu SR – spis zn. 4 Cdo 79/2007, ktorým moje dovolanie... z 08. 03. 2007   odmietol   ako   neprípustné...“ (predmetné   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ako   aj splnomocnenie pre advokáta JUDr. B. P. z 1. marca 2007 spolu s ďalšími písomnosťami pripojila sťažovateľka k sťažnosti, pozn.).

2. Keďže predmetná sťažnosť bola označená ako „Doplnenie sťažnosti podanej 4. 4. 2007...“ a súvisela s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   17   Co   210/2006   z 12.   decembra   2006,   ktorú   ústavný   súd   odmietol   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti (uznesenie č. k. I. ÚS 155/07-20 z 21. júla 2007) a právnemu zástupcovi sťažovateľky listom zo 4. augusta 2007 oznámil, že „pokiaľ nepreukážete opak, ústavný   súd   posúdi   toto   podanie   ako   samostatný   návrh“, a vyzval   ho   na   odstránenie nedostatkov   podania   (sťažnosti)   z 28.   júla   2007.   List   s   rovnakým   obsahom   adresoval ústavný súd v uvedený deň aj sťažovateľke, ktorá ho prevzala 28. augusta 2007.

3. Na výzvu ústavného súdu zo 4. augusta 2007 reagovala sťažovateľka podaním z 10.   septembra   2007   (doručeným   ústavnému   súdu   11.   septembra   2007),   ktoré označila ako „Sťažnosť   podľa   čl.   127...   Ústavy   SR...   proti   Krajský   súd   v Trenčíne... č. k. 17 Co 73/05-166 zo dňa 07. 09. 2004, č. k. 17 Co 73/04 zo dňa 03. 08. 2005 náväzne Najvyšší súd SR 4 Cdo 79/2007 z 25. 04. 2007...“.

V predmetnom podaní sťažovateľka okrem iného chronologický popísala „Priebeh súdnych konaní a rozhodnutí všeobecných súdov“ od podania žaloby 2. januára 2001 [vec je vedená pod sp. zn. 4 C 2/2001 Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“), pozn.] do rozhodnutia najvyššieho súdu o jej dovolaní uznesením z 25. apríla 2007.

Sťažovateľka   uviedla,   že   zasiela „sťažnosť   (novú)...,   zároveň   prosím   prideliť advokáta...“, t. j., že jej podanie z 28. júla 2007 doplnené podaním z 10. septembra 2007 treba posudzovať ako nový návrh na začatie konania pred ústavným súdom.

a) Sťažovateľka konkretizovala (spresnila) svoj návrh v tom zmysle, že namieta: „ - porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote nezávislým   a nestranným súdom, zaručené v čl. 6 Dohovoru (úst. čl. 48 ods.. 2)   - porušenie práva na účinný opravný prostriedok zaručené v čl. 13 Dohovoru.“

b) Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd:   „ - preskúmal postupy a rozhodnutia odvolacieho súdu v Trenčíne – 2. -hé odvolacie   konanie na návrh žalovaného zamestnávateľa vedené na KS v Trenčíne pod spis. zn. 17 Cc 142/02-202 – uznesením z 3. augusta

-mieru jeho odchýlenia sa od právneho názoru NS – SR z 28. 04. 2005

-nedôvodnosť   zrušenia   2.-hého   rozsudku   OS   z 09.   12.   2003   (ktorý   s dodržaním princípu viazanosti   právnym názorom   odvolacieho súdu -   §   226 OSP   –   vykonal doplnené dokazovanie a určil, že výpoveď je neplatná...)

-zmeškanie   lehoty   žalovaného   na   doplnenie   dôvodov   odvolania   pod   následkom zastavenia konania

-či   zmena   sudcu   (a   neskôr   celého   senátu)   v konaní   na   KS   v Trenčíne   nebola nesprávna (v zm. § 221 ods. 1 písm. g OSP) a či bola uskutočnená podľa §-u 51 ods. 7 a nasl. zákona 757/2004

-skontroloval   zlučiteľnosť   interpretácie   a aplikácie   práva   odvolacím   súdom a medzinárodnými   zmluvami,   ktoré   SR   ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom

-či   vyvodené   právne   závery   odvolacieho   súdu   nie   sú   zjavne   nedôvodné   alebo arbitrárne

-či trvanie na počiatku jednoduchého pracovnoprávneho sporu viac ako 6 rokov je v súlade s čl. 6 Dohovoru

-s právom, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote

-posúdil   ústavnosť   konania,   resp.   rozhodovania   odvolacieho   súdu   v tomto   konaní (na návrh žalovaného)

-či KS v Trenčíne chránil zákonnosť a ústavnosť

-či   v konaní   pred   súdom   nedošlo   k porušeniu   základných   práv   a práv   hmotného charakteru sťažovateľky v spojení s porušením ústavnoprocesných princípov postupu vyplývajúcich z čl. 46 až 48 ústavy a svojím rozhodnutím

-vyslovil,   že   právoplatným   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   boli   porušené   základné práva   alebo   slobody   alebo   ľudské   práva   a základné   slobody   vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktoré SR... a

-priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.“

c) Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla „aby ústavný súd vydal tento nález:

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vedenom na dovolacom súde pod spis. zn. 4 Cdo 79/2007 zo dňa 25. 04. 2007 a vracia   vec   na   ďalšie   konanie   a meritórne   rozhodnutie   v zm.   rozsudku   NS   SR sp. zn. 1 Cdo 224/2004/192 z 28. 04. 2005

2.   Ústavný   súd   prikazuje   Krajskému   súdu   v Trenčíne   aby   vyslovil,   že   dovolanie (4 Cdo   79/07)   Paed.Dr.   M.   U.   vo   veci   uvedenej   na   KS   v Trenčíne   pod sp. zn. 17 Co/210/2006 je prípustné

3. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 142/05 porušil právo Paed.Dr. M. U. na spravodlivé súdne konanie a aby sa jej vec prejednala v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom, zaručené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (podľa Ústavy SR čl. 48 ods. 2)

4. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 210/06 porušil právo Paed.Dr. M. U. na účinný opravný prostriedok, zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

5.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Paed.Dr.   M.   U.   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk (slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

6. Ústavný súd SR zakazuje Krajskému súdu v Trenčíne v porušovaní základných práv a slobôd Paed.Dr. M. U.“.

4.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 2/2001 (konanie o návrhu sťažovateľky vo veci vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pozn.).

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   konať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02,   IV.   ÚS   66/02),   a tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľka   domáha   v petite   svojej   sťažnosti   a vo   vzťahu   k tým subjektom, ktorých označila za porušovateľov svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

1.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   79/2007   a   v   ukončenom   uznesením z 25. apríla 2007 (ktorého zrušenie sťažovateľka požaduje v bode 1 petitu svojej sťažnosti, pozn.).

1.1 V prípade namietaného porušenia práva na „súdne konanie v primeranej lehote... čl. 6 dohovoru (ust. čl. 48 ods. 2)“ ústavný súd poznamenáva, že o dovolaní sťažovateľky z 8. marca 2007, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 4. apríla 2007, rozhodol najvyšší súd uznesením z 25. apríla 2007. Súdny spis bol doručený späť okresnému súdu 17. mája 2007.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   dobu   konania o dovolaní   na   najvyššom   súde   v trvaní 6 týždňov   nemožno   kvalifikovať ako   neprimerane dlhú,   teda   ako   takú,   ktorá   by   mohla porušiť sťažovateľkou označené základné právo.

1.2   Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie („čl. 6 dohovoru“), ústavný súd poznamenáva, že podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu   k porušeniu   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (ako   aj základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny) by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,   predovšetkým   ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 79/2007 z 25. apríla 2007 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by záver najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom rozpore, či urobeným v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov.

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Ústavný súd zároveň v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou vyslovuje názor, že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy   v spojení   s čl. 127   ods. 1   ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (II. ÚS 78/05).

Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v rámci rozhodovania o jej dovolaní porušil ňou označené   základné   práva,   akým   spôsobom,   resp.   postupom   v konaní,   však   bližšie nekonkretizovala.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   opätovne   poukazuje   na   skutočnosť,   že   právu   na spravodlivý proces, ktorého ochranu zaručuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, poskytuje aj čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý poskytuje ochranu jednak právu na prístup k súdu, ako aj právu na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces garantuje aj určitú kvalitu súdneho konania najmä   v podobe   procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Súčasťou   procesných   záruk spravodlivého súdneho konania je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najskôr   zaoberal   (oboznámil) obsahom dovolania a ním napadnutého rozhodnutia krajského súdu a ďalej uviedol, že „ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, ktorým by bol viazaný. Dovolací súd síce v tejto veci vo svojom rozsudku z 28. apríla 2005 sp. zn. 1 Cdo 224/2004 vyslovil právny názor, že výsledky vykonaného dokazovania (podľa stavu v čase jeho   rozhodovania)   nesvedčia   pre   záver   o splnení   podmienky   pre   platnosť   výpovede vyplývajúcej   z ustanovenia   §   46   ods.   2   Zákonníka   práce,   no   zároveň   konštatoval,   že doterajšie   dokazovanie na uvedenú okolnosť   je   nedostatočné.   Pretože   na   splnenie   tejto podmienky platnosti výpovede bolo v ďalšom vykonané doplňujúce dokazovanie, ktorým sa zmenil skutkový stav v porovnaní so stavom, z ktorého vychádzal dovolací súd, netrvala už viazanosť ním vysloveným názorom vychádzajúcim z iných skutkových záverov. Rovnako nejde   o potvrdzujúci   rozsudok,   vo   výroku   ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z hľadísk   uvedených   pod písmenami a) až g) ustanovenia § 237 O. s. p., aj keď neboli dovolateľkou namietané, pričom   nezistil   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v tomto zákonnom ustanovení.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. bez toho, aby sa mohol   zaoberať vecnou   správnosťou   dovolaním napadnutého   rozhodnutia z hľadiska správneho právneho posúdenia vec. (...)“

Ústavný súd konštatuje,   že   takto koncipované odôvodnenie   je zákonné a ústavne konformné,   je   zárukou   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny   a neosvedčuje okolnosti majúce za následok sťažovateľkou namietané porušenie jej práv.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť v tejto časti [body 1 a) a 1 b)] odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Sťažovateľka   v bode   2   petitu   svojej   sťažnosti   žiada   ústavný   súd   prikázať krajskému   súdu,   aby   vyslovil,   že   jej   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu z 12. decembra 2006 vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Co 210/2006 je prípustné.

Keďže ústava (a ani iné všeobecne záväzné právne predpisy) neobsahujú ustanovenia (právne   normy)   oprávňujúce   ústavný   súd   uložiť   sťažovateľkou   požadovanú   povinnosť všeobecnému súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. V bode 3 a 4 petitu sťažnosti sťažovateľka namieta neústavnosť konaní vedených krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 142/05 a pod sp. zn. 17 Co 210/06.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   v zmysle   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Pokiaľ sa sťažovateľka v konaní podľa čl. 127 ústavy domáha rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv alebo slobôd zaručených v ústave (resp.   relevantnej   –   medzinárodnej   zmluve)   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci,   je nevyhnutnou   podmienkou   včasného   podania   sťažnosti   dodržanie   zákonnej   lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.1 V konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 142/05 rozhodol krajský súd o odvolaní žalovaného   (Stredné   odborné   učilište   Prievidza,   pozn.)   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 4 C 2/01-132 z 9. decembra 2003 uznesením č. k. 17 Co 142/05-202 z 3. augusta 2005, ktorým prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súdny spis bol vrátený späť okresnému súdu 18. augusta 2005.

3.2   V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   210/2006   rozhodoval   krajský   súd o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 2/2001-296 z 12. mája 2006. Krajský súd rozsudkom č.   k. 17 Co 210/2006-350 z 12. decembra 2006 potvrdil prvostupňový   rozsudok.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva, že súdny spis bol vrátený okresnému súdu 29. januára 2007 a proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd zamietol uznesením z 25. apríla 2007.

Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bodoch 3.1 a 3.2 ústavný súd konštatuje, že sťažnosť   sťažovateľky   bola   podaná   oneskorene   a ústavný   súd   ju   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

Dôvodom na odmietnutie oboch namietaných rozhodnutí krajského súdu bola navyše okolnosť,   že   ústavný   súd   tieto   už   preskúmal   v konaní   sp.   zn.   III.   ÚS   139/06 a sp. zn. IV. ÚS 155/07 a sťažnosť sťažovateľky v oboch prípadoch odmietol (ako zjavne neopodstatnenú, resp. pre nedostatok právomoci).

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (predovšetkým o jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavným   súdom),   ako   aj   skúmanie   ďalších   zákonom   ustanovených   náležitostí sťažovateľkinej sťažnosti a prípadný postup na ich odstránenie stratili opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2007