znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 246/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. K., bytom B., vo veci namietaného porušenia základného práva na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. BN 1 T 64/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2006 doručená sťažnosť JUDr. D. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. BN 1 T 64/2004.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva uzneseniami okresného súdu č. k. BN 1 T 64/2004-106 z 30. decembra 2005 a sp. zn. BN 1 T 64/2004 z 11. mája 2006 s tým, aby boli obe uznesenia okresného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   advokát   bol   ustanovený   za   obhajcu mladistvého obvineného. Po skončení obhajoby predložil okresnému súdu vyúčtovanie trov obhajoby v celkovej sume 71 369 Sk. Uznesením okresného súdu č. k. BN 1 T 64/2004-106 z 30. decembra 2005, ktoré vydala vyššia súdna úradníčka, bola sťažovateľovi priznaná iba čiastka 35 332,25 Sk. Proti uzneseniu podal sťažovateľ opravný prostriedok, avšak ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. BN 1 T 64/2004 z 11. mája 2006 (ktoré vydal predseda senátu   okresného   súdu)   bola   sťažnosť   ako   nedôvodná   zamietnutá.   Nárok   sťažovateľa na zaplatenie   trov   ním   vykonanej   obhajoby   spochybnil   okresný   súd   v časti,   v ktorej sťažovateľ účtoval za obhajobu pri výsluchoch desiatich svedkov vykonaných 21. júna 2004 desaťkrát po 4 534 Sk. Podľa názoru okresného súdu totiž nebolo možné za každý tento úkon priznať odmenu osobitne, lebo bolo potrebné vychádzať z čistého času, ktorý všetky tieto výsluchy spolu trvali. Sťažovateľ považuje takýto výklad za nesprávny a pridržiava sa názoru, že za účasť pri každom výsluchu svedka mu mala byť priznaná odmena osobitne.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. BN 1 T 64/2004 z 11. mája 2006 vyplýva, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. BN 1 T 64/2004-106 z 30. decembra 2005 bola zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb treba vykladať tak, že sa má vychádzať z časového hľadiska. To znamená, že obhajcovi patrí odmena za každé začaté dve hodiny jeho účasti, resp. jeho konania pred orgánom činným v trestnom konaní. Toto pravidlo je modifikované tým, že treba brať do úvahy čistý čas trvania úkonu. V prípade, ak bolo vykonaných v priebehu jedného dňa bezprostredne po sebe viacero vyšetrovacích úkonov na tom istom mieste, je potrebné určiť časy trvania ako jeden celok.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu okresného súdu č. k. BN 1 T 64/2004-106 z 30. decembra 2005 vydanému vyššou súdnou úradníčkou,   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu.   Ako   to   totiž   vyplýva   z   citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach pre porušenie základných   práv a slobôd   je daná iba subsidiárne,   teda   iba vtedy,   keď ochranu týmto právam a slobodám neposkytuje všeobecný súd. Keďže voči uzneseniu vydanému vyššou súdnou   úradníčkou   bolo   prípustné   odvolanie,   o ktorom   rozhodoval   predseda   senátu okresného súdu, právomoc poskytnúť ochranu voči uzneseniu vyššej súdnej úradníčky mal predseda senátu konajúci v druhom stupni. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   ohľadom   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu okresného súdu sp. zn. BN 1 T 64/2004 z 11. mája 2006 vydanému predsedom senátu okresného   súdu.   S odvolaním   sa   na   uvedenú   judikatúru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť považovať v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu výklad dotknutého právneho predpisu, ktorý použil okresný súd, nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani za nie dostatočne zdôvodnený. Ide o legitímny výklad, ktorý je v právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd preto nezistil žiaden   ústavne   relevantný   dôvod   na   to,   aby   do   tohto   výkladu   svojím   rozhodovaním zasiahol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2006