znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 245/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 246/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. novembra 2012 doručená sťažnosť Ing. J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 246/2012.

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   13.   apríla   2012   podal   námietky proti trovám   exekúcie   a 25.   apríla   2012   námietky   proti   exekúcii   vedenej   súdnym exekútorom JUDr. M. Z. (ďalej len „súdny exekútor“) a žiadal ho, aby od exekúcie v celom rozsahu   upustil,   resp.   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   V ďalšom   období bol sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu okresným súdom 29. mája 2012 a 2. augusta 2012 vyzvaný, aby preukázal plnenie výživného za obdobie od januára do júla 2012,   špecifikoval   jednotlivé   platby   a predložil   doklad   o platbách.   Podľa   tvrdení sťažovateľa napriek tomu, že okresnému súdu bolo už z podaných námietok proti exekúcii známe, že výživné na maloleté deti S. V. a S. uhrádza pravidelne, včas a v plnej výške tak, ako mu to bolo uložené rozhodnutím súdu, okresný súd zostal vo veci nečinný a nerozhodol o námietkach   sťažovateľa   proti   exekúcii.   Sťažovateľ   preto   21. septembra   2012   podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov. Podpredsedníčka okresného súdu v liste sp. zn. Spr 41/2012 zo 4. októbra 2012 sťažnosť vyhodnotila ako nedôvodnú. Sťažovateľ poukázal na nesprávne vyhodnotenie skutočností okresným   súdom,   ku   ktorým   došlo   v období   po podaní   sťažnosti.   Vzhľadom   na ďalšiu nečinnosť, ku ktorej došlo po odpovedi okresného súdu, je toho názoru, že v exekučnej veci došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.   Keďže   napadnuté   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   ukončené,   sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal okresnému   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Er   246/2012   konať   bez   zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu   (IV.   ÚS   253/04).   Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

6. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže   nútený   výkon   súdnych   a iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04). Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku   alebo rozhodnutia súdu   treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (III. ÚS 15/03).

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá   je   zjavne   neopodstatnená.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť aby mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 107/06).

8. Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľa   na   ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým mu boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy a porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote v exekučnom konaní.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   ma   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

11.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

12. Z judikatúry   ústavného súdu   vyplýva, že   nie každý   zistený   prieťah   v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (IV.   ÚS   147/04,   II.   ÚS   107/06, IV. ÚS 71/07). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00)   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, II. ÚS 107/06).

13. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 9 Er 246/2012 zistil, že všetky   skutočnosti   tak,   ako   ich   vo   svojej   sťažnosti   uviedol   sťažovateľ   a sú   uvedené v bode 2 tohto uznesenia, sú totožné a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti vychádza z analýzy   doterajšieho   priebehu   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 9 Er 246/2012. Sťažovateľovi bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie vydané   súdnym   exekútorom   pod   sp.   zn.   Ex   011/12   z 22.   marca   2012   o vymoženie výživného na maloleté deti S. V. a S., trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní a trov exekúcie. Sťažovateľ podal 13. apríla 2012 súdnemu exekútorovi námietky proti trovám exekúcie a následne 25. apríla 2012 námietky proti exekúcii a žiadal, aby súdny exekútor od exekúcie v celom rozsahu upustil, resp. vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Okresný   súd   vo   veci   opakovane   zisťoval,   ako   boli   platby   výživného   sťažovateľom realizované. Ústavný súd zistil, že okresný súd bol v exekučnom konaní nečinný v rozsahu 8 mesiacov (od 10. augusta 2012 do 20. marca 2013) s tým, že s exekúciou v sťažnosťou napádanej   veci   súviselo   konanie   vedené   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   7   P   89/2011 o zverení   detí   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   rodičov   a o zvýšenie   výživného. V uvedenej veci Krajský súd v Košiciach rozhodol rozsudkom č. k. 8 CoP 214/2012-441 z 9. novembra 2012.

V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   sťažovateľa   bolo   predmetné exekučné konanie na okresnom súde ukončené, a to uznesením č.   k. 9 Er 246/2012-81 z 20. marca   2013,   ktorým   okresný   súd   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú,   zastavil ju a námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol.

V namietanom exekučnom konaní teda došlo k obdobiu nečinnosti okresného súdu v trvaní   8   mesiacov.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v namietanom   konaní   nedošlo zo strany okresného súdu k prieťahom takej intenzity, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy porušujúce základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní,   a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

14. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   už   ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013