znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 245/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 198/2011 z 15. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 11. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 198/2011 z 15. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že „Sťažovateľ   bol   na   základe   pracovnej   zmluvy z 26. 06. 2003 zamestnancom spoločnosti U. s. r. o.,... K. (ďalej len žalovaný) vo funkcii vedúci   prevádzky.   Dohodou   z 01.   02.   2006   sa   zmenila   funkcia   sťažovateľa   na   riaditeľ reštauračných služieb. Žalovaný ukončil pracovný pomer sťažovateľa okamžitým skončením pracovného pomeru z 10. 07. 2007 (ďalej len OSPP) podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, pozn.)...

Sťažovateľ však mal za to, že neporušil pracovnú disciplínu a už vôbec nie závažným spôsobom a preto listom z 16. 07. 2007 oznámil žalovanému, že OSPP považuje za neplatné a trvá   na   ďalšom   zamestnávaní.   Nakoľko   žalovaný   trval   na   platnosti   OSPP,   podal sťažovateľ žalobu o neplatnosť OSPP, o ktorej bolo vedené konanie na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 12 C/127/07...

Na   podklade   odvolania   žalovaného   Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom sp. zn. 3 Co/177/2009-300 zo dňa 28. 01. 2010 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie...“.

Po   vrátení   veci   prvostupňový   súd   doplnil   dokazovanie... „a rozsudkom sp. zn. 12 C 127/07-341 z 13. 04. 2011 žalobu zamietol...

Sťažovateľ   mal   za   to,   že   prvostupňový   súd   nesprávne   posúdil   vykonané   dôkazy a s podstatnými dôkazmi a tvrdeniami sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal a preto podal proti rozsudku odvolanie...

Sťažovateľ v odvolaní poukázal na to,   že prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťami uvedenými v žalobe...

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom sp. zn. 2 Co/198/2011-368 z 15. 03. 2012.“.

3. Sťažovateľ tvrdí, že „Napriek skutočnosti, že... v podanom odvolaní poukazoval na   závažné   pochybenia   prvostupňového   súdu   v   otázke   vyhodnotenia   vykonaného dokazovania a tým na bezprecedentnú zmenu v skutkovom a právnom hodnotení veci, ktorá nevzišla   z doplneného   dokazovania,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   prvostupňový   súd sa nevysporiadal s formálnymi vadami OSPP a jeho neplatnosťou z dôvodu, že bolo dané po uplynutí lehoty určenej Zákonníkom práce, odvolací súd vo svojom rozsudku len stroho skonštatoval, že odvolanie považuje za nedôvodné bez toho, aby sa vysporiadal čo i len s jednou skutočnosťou namietanou sťažovateľom...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 2 Co/198/2011-368 zo dňa 15. 03. 2012 bolo porušené. Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 2 Co/198/2011-368 zo dňa 15. 03. 2012 a vracia vec Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

Krajský   súd...   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   tohto   konania   vo   výške 261,82 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   198/2011   z 15.   marca   2012.   Jeho   podstatná argumentácia spočívala (body 2 a 3) v tvrdení, že „prvostupňový súd nesprávne posúdil vykonané dôkazy a s podstatnými dôkazmi a tvrdeniami (... uvedenými v žalobe...) sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal“ a krajský súd „vo svojom rozsudku len stroho konštatoval, že odvolanie   považuje   za   nedôvodné   bez   toho,   aby   sa   vysporiadal   čo   i len   s jednou skutočnosťou namietanou sťažovateľom“.

8. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   sp. zn. I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   III. ÚS 168/05, I. ÚS 350/2011).

9.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

10. Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Co 198/2011 z 15. marca 2012 úvodom   poukázal   na podstatu   odôvodnenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý „Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.

Vychádzal zo záveru, že žalobcovi bol preukázateľne vyslovený zákaz, resp. nesúhlas s pokračovaním v obchodnej spolupráci so spol. E., s. r. o. Pokiaľ bolo žalobcovi vytýkané, že neurobil žiadne kroky smerujúce proti realizovaniu obchodu medzi spol. U. K., s. r. o. a E., s. r. o., čo malo byť zistené z emailovej komunikácie zo dňa 13. 10. 2006, kedy žalobca obdržal od Ing. M. S., konateľky a majiteľky tejto spoločnosti ponuku inventáru a dekorácie na rozlúčkový večer s viceprezidentom spol. U. K., s. r. o., súd nepovažoval tento dôvod za spôsobilý   na   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   so   žalobcom,   keďže   obchodná spolupráca bola zrealizovaná medzi materskou spoločnosťou U., s. r. o. a E., s. r. o. ako dvoma samostatnými právnymi subjektmi a niet žiadneho rozumného dôvodu, aby žalobca rozhodoval o tom, kedy bude obchodné kontakty realizovať spoločnosť U. K., s. r. o. Čo sa týka dôvodu na okamžité skončenie spočívajúce v tom, že dňa 10. 1. 2007 (v písomnom vyhotovení uvedený nesprávny dátum 17. 1. 2007, pričom sa jedná o zrejmú nesprávnosť) žalobca zo svojej služobnej emailovej schránky mal odoslať do emailovej schránky svojho syna a ten s jeho vedomím aj do emailovej schránky spol. E., s. r. o. ponuku spoločnosti žalovaného na zabezpečenie cateringových služieb pre spoločnosť V., a. s. na pracovný obed dňa 17. 1. 2007 pre Top managment V., a. s., pričom E., s. r. o. bol konkurentom žalovaného vo výberom v konaní na túto akciu, a mal napokon výberové konanie vyhrať, táto okolnosť nebola spornou, pokiaľ ide o odoslanie týchto správ a ich obsah. Spoločnosť V.,   a.   s.   potvrdila,   že   telefonicky   oslovila   do   výberového   konania   na   túto   akciu   tri spoločnosti,   medzi   ktoré   patrila   aj   spoločnosť   žalovaného   a spoločnosť   E.   s,   s.   r.   o. Napokon   si   vzhľadom   na porovnateľné   cenové   ponuky   všetkých   subjektov   vybrala   tretí subjekt, a to spoločnosť A. spoločenský servis, s. r. o. pre zaujímavejšiu ponuku jedál, a tiež na   základe   predchádzajúcich   skúseností.   Bez   ohľadu   na túto   skutočnosť   súd   považoval uvedené konanie žalobcu za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, vychádzajúc zo   záveru,   že   bol   vyslovený   zákaz   nespolupracovať   so spoločnosťou   E.,   s.   r.   o.,   a   táto spoločnosť navyše vystupovala vo vzťahu k žalovanému vo výberovom konaní ako konkurent pri poskytovaní ponuky. Odoslanie ponuky jedál a ich ceny je možné aj bez zreteľa na výsledok   výberového   konania   na cateringové   služby,   považovať   za   závažné   konanie   v rozpore   so záujmami   zamestnávateľa.   Sprístupnenie   takýchto   informácii   je   spôsobilé ovplyvniť   výsledky   výberového konania,   keď   konkurenčná   spoločnosť,   v ktorej pôsobila priateľka žalovabcovho syna a zjavne intenzívne spolupracovala aj so synom samotného žalobcu,   o čom   svedčí   táto   emailová   komunikácia,   mohla   hoc   aj   zhodnú   ponuku   jedál predložiť do výberového konania vo výhodnejšom cenovom rozpätí poznajúc ceny svojho konkurenta, a tým dosiahnuť vedomú výhodu. Pri vyhodnotení závažnosti tohto počínania žalobcu bolo prihliadnuté aj na jeho pracovnú pozíciu vedúceho zamestnanca, na ktorého sú   vo všeobecnosti   kladené   zvýšené   osobnostné   a   pracovné   nároky   pri   výkone   práce. Úlohou   žalobcu   ako   riaditeľa   reštauračných   služieb   bolo   mimo   iného   zabezpečiť   čo najväčšie   množstvo   obchodných   prípadov,   a   teda   snaha   výberové   konanie   vyhrať,   nie naopak umožňovať iným obchodným partnerom, aby v tomto konkurenčnom boji uspeli už len na základe poznania cenovej ponuky spoločnosti žalovaného, ktorej mohli následne prispôsobiť svoju cenu.

Dôvodom   skončenia   pracovného   pomeru   so   žalobcom   bolo   aj   jeho   konanie, či nekonanie, keď s jeho vedomím napriek zákazu spolupracovať so spoločnosťou E., s. r. o. mala   prebiehať   od   októbra   2006   netransparentným   spôsobom   spolupráca   medzi spoločnosťou   E.,   s.   r.   o.   a   prevádzkou   v K.   V   tomto   prípade   nebol   preukázaný   dôvod skončenia pracovného pomeru,   pokiaľ ide o vedomosť žalobcu o obchodnej spolupráci, keďže   vedúci   prevádzky   v K.   Ing.   M.   Š.   vo svojom   písomnom   vyjadrení   pre   potreby žalovaného   potvrdil,   že   o   tejto   obchodnej   spolupráci   žalobca   vedomosť   nemal,   keďže prebiehala len v kompetencii vedúceho tohto prevádzkového zariadenia. Konaním žalobcu, ktorý nerešpektoval pokyny nadriadeného zamestnanca, odosielal konkurenčnej spoločnosti informácie takého charakteru, ktoré boli spôsobilé privodiť neúspech zamestnávateľa vo výberových   konaniach   a   neorganizoval   prácu   svojich   podriadených,   keď   títo   bez   jeho vedomia   vykonávali   obchodné   prípady   aj so spoločnosťou,   u   ktorej   bol   vydaný   zákaz obchodovať žalobca porušil pracovný poriadok žalovaného a ust. § 81 písm. a/, e/, a § 82 Zákonníka práce, ako boli vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru. Porušenie povinnosti   žalobcu   možno   pritom   považovať   za   závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny prihliadajúc k okolnostiam, za ktorých k tomu porušeniu došlo, keď už v máji 2006 bola prerokovaná možnosť spolupráce s obchodnou spoločnosťou E., s. r. o. so záverom ukončiť preventívne obchodné prípady s týmto subjektom. Závažnosť porušenia pracovnej disciplíny je odôvodnená aj od pôsobnosti žalobcu ako riadiaceho pracovníka spoločnosti, u ktorého sa   obzvlášť   predpokladá   a   vyžaduje,   aby   dbal   na   dodržiavanie   pokynov   svojich nadriadených a tie následne prenášal do úpravy práv a povinnosti svojich podriadených zamestnancov.“.

Následne   krajský   súd   oboznámil   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľa,   ktorý „Nesúhlasil   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   bolo   preukázané   porušenie   pracovnej disciplíny tak ako je mu to vytýkané v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru. Má za to, že ani z vyjadrenia Ing. S. nevyplýva, že by na stretnutí so žalobcom bol vyzvaný na ukončenie akýchkoľvek aktivít týkajúcich sa spoločnosti E., s. r. o. Zotrval na tvrdení, že takýto záver je nepravdivý a nie je ničím preukázaný. Ďalej poukázal na to, že z výpovede Ing.   Š.,   ktorá   ako   jediná   osoba   mohla   potvrdiť   tvrdenie   Ing.   S.,   že   hneď   po   stretnutí konanom dňa 22. 5. 2006 bol uložený žalobcovi zákaz spolupráce so spoločnosťou E., s. r. o., toto tvrdenie nepotvrdila. Žalobca v konaní zotrval na svojom tvrdení, že po stretnutí mu Ing. S. žiaden priamy a ani nepriamy zákaz spolupráce so spoločnosťou E., s. r. o. nedal. To znamená, že toto tvrdenie Ing. S. je v konaní sporným, čím nie je daný postup súdu podľa § 120 ods.3 O. s. p. Považoval za nesprávne, že súd prvého stupňa prevzal vyššie uvedené sporné   tvrdenie   Ing. S.   bez   toho,   aby   sa   s   ním   v   rozsudku   náležitým   spôsobom   súd vyporiadal. Zotrval na tvrdení, že dôvody pre skončenie pracovného pomeru v listine o skončení   sú   uvedené   nezrozumiteľne   a   z   konania   nevyplývajú   skutočnosti   tvrdené žalovaným,   že   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   bolo   dané   žalobcovi   z   dôvodu porušenia zákazu žalovaného nespolupracovať so spoločnosťou E., s. r. o. Ďalej uviedol, že žalovaný v konaní pri preukázaní skutkových dôvodov poukázal na úplne iné skutočnosti ako   tie,   ktoré   sú   uvedené   v   listine   o   okamžitom   skončení   pracovného   pomeru a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že niektoré skutky sa nestali. Žalovaný počas celého konania nepreukázal, že by žalobcovi uložil zákaz spolupráce so spoločnosťou E., s. r. o. a to takým spôsobom, aby bolo možné usúdiť, že žalobcovi bola uložená táto povinnosť podľa § 81 písm. a/ Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Pokiaľ ide o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, priznať náhradu mzdy vo výške 1.867,69 € mesačne a priznať aj trovy konania.“.

Svoje   skutkové   a právne   závery   formuloval   odvolací   súd   takto: „Krajský   súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), rozsudok verejne vyhlásil v súlade s ust. § 156 ods. 1 O. s. p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne aj vec rozhodol. Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody rozsudku prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktoré sú   uvedené   v   dôvodoch   napadnutého   rozsudku   a   k   týmto   nemá   čo   dodať.   Odvolacie námietky žalobcu považuje odvolací súd v celom rozsahu za nedôvodné. Odvolací súd má za to, že s týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu v dôvodoch napadnutého rozsudku vyporiadal súd prvého stupňa a to najmä, pokiaľ ide o existenciu dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodov hrubého porušenia pracovnej disciplíny tak   ako   je   to   uvedené   v   listine   o   okamžitom   skončení   pracovného   pomeru   zo   dňa 10. 7. 2007. Súd prvého stupňa správne z vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobcovi bol vyslovený zákaz, resp. nesúhlas v pokračovaní v obchodnej spolupráci so spoločnosťou E., s. r. o. a že táto skutočnosť bola aj obsahom listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru.   V   tejto   časti   súd   prvého   stupňa   správne   vyhodnotil   aj   dopady,   ktoré nerešpektovanie tohto zákazu zo strany žalobcu mohli pre žalovaného priniesť.

Z týchto dôvodov krajský súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

11. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu s ním potvrdenými   závermi   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   považoval   ústavný   súd za relevantné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Košice II – ďalej len „okresný súd“ (jeho skutkové a právne závery). Po oboznámení s dokazovaním zisteného skutkového stavu okresný súd svoje faktické a právne závery formuloval takto: «Pokiaľ ide o formálne predpoklady platného ukončenia pracovného pomeru súd uzavrel, že boli splnené podmienky vyžadované ustanovením § 68 ods. 1, písm. b/ a ust. § 70 Zák. č. 311/2001   Z.   z.   Zák.   práce   v   znení   platnom   ku   dňu   ukončenia   pracovného   pomeru. V zmysle   uvedených   ustanovení   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musí v ňom skutkovo vymedziť dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a v stanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer ak zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu, a to v lehote   jedného   mesiaca   odo   dňa,   keď   sa   o   dôvodoch   skončenia   pracovného   pomeru dozvedel, najneskôr v lehote 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

Žalobca   uplatnil   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   v   zákonnej   lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 77 Zák. práce, a teda v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

K   námietke   žalobcu   o   nedodržaní   zákonnej   jednomesačnej   lehoty   na   ukončenie pracovného pomeru súd uvádza, že tak ako to vyplýva aj z vyjadrení samotného žalobcu v priebehu konania, pred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancom musí mať zamestnávateľ zistený dôvod tohto okamžitého skončenia, nestačí iba podozrenie, že takýto dôvod je daný. Nie je preto možné odvíjať plynutie lehoty na ukončenie pracovného pomeru od listiny „Zistenia riaditeľa spoločnosti“ zo dňa 22. 5. 2007, ktorou Ing. L. S. žiadal   vykonať   šetrenie   obchodnej   spolupráce   medzi   spoločnosťou   žalovaného a spoločnosťou E., s. r. o. prostredníctvom osoby žalobcu. Práve tento listinný doklad bol vyhotovený ešte len pre podozrenie na strane zamestnávateľa, že k takémuto konaniu, a teda aj   k   tvrdenému   porušeniu   pracovnej   disciplíny   zo   strany   žalobcu   mohlo   dôjsť.   Až následnými   úkonmi   prostredníctvom   k   tomu   oprávnenej   a   kompetentnej   materskej spoločnosti U. K., a jej organizačnej zložky Ochrany spoločnosti, došlo k zabezpečeniu informácii, ktoré preukázali, že na strane zamestnávateľa existujú dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru tak, ako ich neskôr vymedzil aj v tomto právnom úkone. Obdobie   od   času   získania   prvých   relevantných   informácií   zamestnávateľa   o možnom porušení pracovnej disciplíny (22. 5. 2006) do definitívneho ukončenia šetrenia k 9. 7. 2007 je možné považovať za primerané, so zreteľom na charakter porušenia pracovnej disciplíny a s tým súvisiace úkony, ktoré bolo potrebné vykonať (vypočutie zamestnancov, preverenie účtovných dokladov, kontrola počítača). V konaní nebolo preukázané ani žalobcom tvrdené, aby sa zamestnávateľ preukázateľne už skôr dozvedel o skutočnostiach, ktoré vymedzil ako dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ku ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom   došlo   preto   v   zákonnej   lehote,   ak   šetrenie   bolo   ukončené   v   mesiaci   júl   a   v uvedenom mesiaci bola tiež vypracovaná listina o ukončení pracovného pomeru.

Pokiaľ   ide   o   skutkové   vymedzenie   dôvodov   okamžitého   skončenia   pracovného pomeru tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi (§ 70 Zák. práce), čo je tiež naplnenie podmienky platnosti právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti, ako to vyplýva z ustanovenia § 37 Obč. zák., súd konštatuje, že aj keď je spôsob formulácie okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   v   istej   časti   popisný   vychádzajúc   z   toto,   čo účastníci pracovného pomeru vykonali počas určitého obdobia a na základe čoho bolo následne konanie žalobcu hodnotené ako porušenie pracovnej disciplíny, je možné ustáliť, že   sa   jednalo   o   taký   spôsob   vymedzenia   dôvodov   okamžitého   skončenia   pracovného pomeru,   pri   ktorom   žiaden   z   účastníkov   nemal   pochybnosti,   o   ktoré   dôvody   ide.   Tejto okolnosti nasvedčuje aj samotné vyjadrenie žalobcu, ktorý už v rámci svojich prvotných stanovísk   napádajúcich   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   jasne   a   zreteľne formuloval námietky popierajúce, že by mu bol daný nejaký zákaz spolupráce s obchodnou spoločnosťou E., s. r. o. Zamestnávateľom vytýkanú emailovú komunikáciu rovnako vedel priradiť   ku   svojmu   konkrétnemu   konaniu   a   stotožniť   s   činnosťou,   ktorú   vykonával   s odôvodnením,   že   táto   komunikácia   spadala   len   do   bežnej   obchodnej   spolupráce.   Je nepochybné,   že obe sporové strany jednoznačne chápali predmet okamžitého skončenia pracovného pomeru, z ktorého sa dá nepochybne vyvodiť, že žalobcovi ako zamestnancovi je pričítané zavinené porušenie povinnosti ako riaditeľa reštauračných zariadení za to, že napriek jeho vedomiu o tom, že sa má ukončiť obchodná spolupráca medzi spoločnosťou E., s. r. o. a spoločnosťou žalovaného, v tejto spolupráci pokračoval a túto obchodnú činnosť realizovala s jeho vedomím aj prevádzka v K., kde jeho podriadený zamestnanec Ing. M. Š. nebol ním informovaný o tom, že takáto obchodná spolupráca nie je dovolená. Záveru o zrozumiteľnosti   a   určitosti   dôvodov   skončenia   pracovného   pomeru   nasvedčuje   aj formulácia   obsiahnutá   v   listine   o okamžitom   skončení   pracovného   pomeru,   obsahujúca informácie,   že   dňa   22.   5.   2006   za účasti   žalobcu   sa   uskutočnilo   jednanie   ohľadom ukončenia obchodných vzťahov medzi spoločnosťami žalovaného a spoločnosťou E., s. r. o. z dôvodu možného konfliktu záujmov a že obchodná spolupráca prebiehala napriek tomu, že o zákaze obchodovať so spoločnosťou E. s. r. o. žalobca mal vedomosť, že konaním, či nekonaním žalobcu (ako vedúceho zamestnanca vo vzťahu k prevádzke K. a jej vedúcemu Ing.   M.   Š.   nebola   kontrola   práce   riadne   vykonávaná,   a   teda   zákaz   spolupráce so spoločnosťou E., s. r. o. nebol dodržaný.

Ak žalobca tvrdil nezrozumiteľnosť a neexistenciu dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru spočívajúcu v emailovej komunikácii zo dňa 17. 1. 2007 (odoslanie ponuky pre V. a. s. jeho synovi do spoločnosti I. s. r. o., ktorý to s jeho vedomím preposlal spoločnosti E. s. r. o.) z dôvodu, že bolo v priebehu konania zistené, že ide o email zo dňa 10.   1.   2007,   ide   rovnako   o jednoznačne   identifikovateľný   dôvod   skončenia   pracovného pomeru,   pretože   dátum   uskutočnenia   je   zrejmý   priamo   z   tohto   elektronického   úkonu, obsahovo   sa   týka   presne   tých   skutočností,   ktoré   sú   uvedené   v   okamžitom   skončení pracovného pomeru (cateringových služieb pre spoločnosť V., a. s.), pričom nie je možnosť zámeny tohto skutku s iným konaním žalobcu, a takýto dôkaz ani produkovaný zo strany žalobcu nebol. Je zrejmé, že vo vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru došlo len k zrejmej nesprávnosti pri uvedení dátumu, keďže dňa 17. 1. 2007 sa mala realizovať akcia pre V., a. s. K. „Pracovný obed pre TOP managment“, čoho sa mailom odoslaná ponuka týkala.

Dôvody   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   so   žalobcom   možno   tak považovať   za   dostatočne   určité,   zrozumiteľné,   bez   možnosti   zámeny   s   iným   skutkovým konaním   žalobcu,   ktoré   by   nebolo   obsahom   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru a pritom   práve   z   týchto   absentujúcich   dôvodov   by   sa   žalovaný   dovolával   ukončenia pracovného pomeru.

Súd   preto   pristúpil   k   vyhodnoteniu   ďalších   hmotnoprávnych   podmienok vyžadovaných   zákonom   pre   platnosť   skončenia   pracovného   pomeru   so   zamestnancom formou okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda či došlo k porušeniu povinnosti zamestnanca − žalobcu vytýkaných mu v okamžitom skončení pracovného pomeru, a či tieto možno hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Žalobca popieral, aby žalovaný vydal zákaz spolupracovať so spoločnosťou E. s. r. o. a táto skutočnosť nebola podľa neho v konaní ani preukázaná, keďže výsledok stretnutia zástupcov spoločnosti žalovaného a spoločnosti U. zo dňa 22. 5. 2006 mal len odporúčajúci charakter. Tvrdenia nadriadeného Ing. S., že takýto zákaz vydal po tomto stretnutí nebol podľa   názoru   žalobcu   potvrdený   ani   výpoveďou   ďalšieho   konateľa   spoločnosti   Ing.   S., ktorej výpoveď považoval žalobca za rozpornú s tvrdeniami Ing. S. s odôvodnením, že Ing. S. vo výpovedi uvádzala, súhlas, že zákaz mal byť vydaný žalobcovi ešte pred stretnutím a následne po stretnutí v máji 2006 si nepamätala bližší termín ani spôsob vydania takéhoto zákazu.

Súd zohľadňujúc pozíciu žalobcu, ktorý ako konateľ spoločnosti a súčasne riaditeľ reštauračných služieb patril pod vedenie spoločnosti, berúc na zreteľ, že stretnutie medzi zástupcami spoločnosti žalovaného a materskou spoločnosťou dňa 22. 5. 2006 bolo zvolané práve z dôvodu, že prebiehala a bola zistená obchodná spolupráca s firmou E. s. r. o., ktorá sa   javila   ako   neželaná   a   výsledkom   stretnutia   bolo   odporúčanie   vedeniu   spoločnosti žalovaného preventívne ukončiť všetky obchodné kontakty s týmto subjektom, považoval tvrdenia Ing. S. o vydaní zákazu nespolupracovať s uvedenou spoločnosťou za pravdivé, majúc ich za potvrdené aj svedkyňou Ing. S., ďalšou konateľkou spoločnosti žalovaného. Pritom   pod   pojmom   „zákaz“   nemožno   chápať   len   výslovné   použitie   tohto   výrazového prostriedku, ale aj akékoľvek inak formulované rozhodnutie, ktoré svojím zmyslom a účelom napĺňa obsah tohto pojmu, čím bol zámer žalovaného ukončiť spoluprácu s E., s. r. o.. Skutočnosti,   že   takéto   rozhodnutie   v   organizácii   žalovaného   bolo   prijaté   vedením spoločnosti,   kam   patril   aj   žalobca,   nasvedčujú   aj   vyjadrenia   samotného   žalobcu,   ktorý možnosť ďalšej spolupráce so spoločnosťou E. s. r. o. po stretnutí s materskou spoločnosťou dňa   22.   5.   2006   odôvodňoval   len   vlastným   názorom   (považoval   obchodný   vzťah   so spoločnosťou E. s. r. o. za normálny. Vyhodnotil to tak, že neexistujú žiadne prekážky, pre ktoré by nemohla spoločnosť žalovaného realizovať obchodné vzťahy so spoločnosťou E., s. r. o. Nespomínal si, či po stretnutí zo dňa 22. 5. 2006 sa o tejto spoločnosti ešte bavili vo vedení).   Aj   keď   žalobca   bol   riaditeľom   reštauračných   služieb,   v   ktorej   oblasti   pôsobil relatívne nezávisle (v súlade so zápisom v Obchodnom registri sa na platnosť právnych úkonov   realizovaných   v   mene   spoločnosti   inak   vyžadoval   podpis   dvoch   konateľov spoločnosti),   nemožno   považovať   za   logický   argument,   že   o   obchodných   aktivitách spoločnosti rozhodoval on sám. Niet žiadneho rozumného argumentu, ktorým by sa dalo spochybniť, vydanie zákazu zo strany nadriadeného za situácie, ak práve z jeho iniciatívy sa konalo stretnutie dňa 22. 5. 2006 prerokovávajúce vhodnosť spolupráce so spoločnosťou E. s. r. o., pričom výsledkom tohto stretnutia bolo odporúčanie nepokračovať v tejto činnosti. Žalobca neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť záver, že si musel byť vedomý skutočnosti, že obchodná spolupráca so spoločnosťou E., s. r. o. je neželaná, a teda zakázaná. Od primerane rozumne uvažujúceho zamestnanca, zvlášť ak zastáva aj riadiacu funkciu, je rozumné požadovať, aby v prípade, ak existuje písomné podchytené stanovisko materskej spoločnosti, hoci len odporúčajúceho charakteru o tom, aby sa určitá činnosť   nevyvíjala,   aby   si   náležitým   spôsobom   ujasnil   u   jemu   nadriadených   osôb,   aké reálne povinnosti i práva z tohto záveru pre neho plynú. Z pozície žalobcu, ako jedného z konateľov spoločnosti a súčasne jedného z riadiacich pracovníkov, ktorý bol podriadený žalobcovi, nevyplývalo výlučné oprávnenie rozhodovať o obchodnej stratégii spoločnosti. Logickým odôvodnením sa javí postup Ing. S., ako riaditeľa spoločnosti, že po stretnutí zo dňa 22. 5. 2006, kde materskou spoločnosťou bolo odporúčané vedeniu žalovaného ukončiť obchodnú spoluprácu so subjektom E., s. r. o. inicioval aj stretnutie s ďalšími riadiacimi pracovníkmi a konateľmi spoločnosti a teda Ing. S. a žalobcom, na ktorom bolo prijaté rozhodnutie,   že   tieto   obchodné   vzťahy   je   potrebné   ukončiť.   Tieto   jeho   tvrdenia   sú podporované aj výpoveďou svedkyne, pričom jej vyjadrenia, že si nespomína na presný dátum,   kedy   k   tejto   skutočnosti   došlo   neznižujú   dôveryhodnosť   tejto   výpovede,   a   ani nepredstavujú rozpor s výpoveďou Ing. S.

Vychádzajúc zo záveru, že žalobcovi bol preukázateľne vyslovený zákaz, či nesúhlas s pokračovaním v obchodnej spolupráci so spoločnosťou E. s. r. o., súd zisťoval, či konanie vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru znamenalo porušenie tohto pokynu nadriadeného.

Pokiaľ   bolo   žalobcovi   vytýkané,   že   neurobil   žiadne   kroky   smerujúce   proti realizovaniu obchodu medzi spoločnosťami U. K., s. r. o. a E. s. r. o., čo malo byť zistené z emailovej komunikácie zo dňa 13. 10. 2006, kedy žalobca obdržal od Ing. M. S., konateľky a majiteľky   tejto   spoločnosti,   ponuku   inventáru   a dekorácie   na   rozlúčkový   večer   s viceprezidentami spoločnosti U. K., s. r. o., súd nepovažoval tento dôvod za spôsobilý na okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   so žalobcom,   keďže   obchodná   spolupráca   bola zrealizovaná   medzi   materskou   spoločnosťou   U.   K.   s.   r.   o.   a E.   s.   r.   o.   ako   dvoma samostatnými právnymi subjektmi a niet žiadne rozumného dôvodu, aby žalobca rozhodoval o tom, s kým bude obchodné kontrakty realizovať spoločnosť U. K. s. r. o.

Čo sa týka ďalšieho dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru spočívajúce v tom, že dňa 10. 1. 2007 (v písomnom vyhotovení uvedený nesprávny dátum 17. 1. 2007, pričom sa jedná o zrejmú nesprávnosť, ako to súd vyššie zdôvodnil, keď deň uskutočnenia vyplýva z dátumu emailovej komunikácie) žalobca zo svojej služobnej emailovej schránky mal   zaslať   do   emailovej   schránky   svojho   syna   a   ten   s   jeho   vedomím   aj   do   emailovej schránky   spoločnosti   E.   s.   r.   o.   ponuku   spoločnosti   žalovaného   na   zabezpečenie cateringových služieb pre spoločnosť V., a. s. na pracovný obed dňa 17. 1. 2007 pre Top managment V. a. s, pričom E. s. r. o. bol konkurentom žalovaného vo výberom konaní na túto akciu, a mal napokon výberové konanie vyhrať, táto okolnosť nebola spornou, pokiaľ ide o odoslanie týchto správ a ich obsah. Spoločnosť V., a. s. potvrdila, že telefonicky oslovila   do   výberového   konania   na   túto   akciu   tri   spoločnosti,   medzi   ktoré   patrila   aj spoločnosť   žalovaného   a spoločnosť   E.   s.   r.   o.   Napokon   si   vzhľadom   na   porovnateľné cenové ponuky všetkých subjektov vybrala tretí subjekt, a to spoločnosť A. s. r. o. pre zaujímavejšiu ponuku jedál, a tiež na základe predchádzajúcich skúseností. Je pravdou, že spoločnosť   E.   s.   r.   o.   bola   v   tomto   prípade   konkurentom   spoločnosti   žalovaného,   no nevyhrala   výberové   konania   na   úkor   žalovaného.   Bez   ohľadu   na   túto   skutočnosť   súd považoval uvedené konanie žalobcu za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, vychádzajúc zo záveru, že bol vyslovený zákaz nespolupracovať so spoločnosťou E. s. r. o., a táto spoločnosť navyše vystupovala vo vzťahu k žalovanému vo výberovom konaní ako konkurent pri poskytovaní ponuky. Odoslanie ponuky jedál a ich ceny je možné aj bez zreteľa   na   výsledok   výberového   konania   na   cateringové   služby,   považovať   za   závažné konanie   v   rozpore   so záujmami   zamestnávateľa.   Sprístupnenie   takýchto   informácii   je spôsobilé ovplyvniť výsledky výberového konania, keď konkurenčná spoločnosť, v ktorej pôsobila   priateľka   žalobcovho   syna,   a   zjavne   intenzívne   spolupracovala   aj   so   synom samotného žalobcu, o čom svedčí táto emailová komunikácia, mohla hoc aj zhodnú ponuku jedál predložiť do výberového konania vo výhodnejšom cenovom rozpätí poznajúc ceny svojho   konkurenta,   a   tým   dosiahnuť   vedomú   výhodu.   Pri   vyhodnotení   závažností   tohto počínania žalobcu bolo prihliadnuté aj na jeho pracovnú pozíciu vedúceho zamestnanca, na ktorého sú vo všeobecnosti kladené zvýšené osobnostné i pracovné nároky pri výkone práce. Úlohou žalobcu ako riaditeľa reštauračných služieb bolo mimo iné zabezpečenie čo najväčšieho množstva obchodných prípadov, a teda snaha výberové konanie vyhrať, nie naopak umožňovať iným obchodným partnerom, aby v tomto konkurenčnom boji uspeli už len   na základe poznania   cenovej   ponuky spoločnosti   žalovaného,   ktorej   mohli   následne prispôsobiť svoju cenu.

Dôvodom   skončenia   pracovného   pomeru   so   žalobcom   bolo   aj   jeho   konanie či nekonanie, keď s jeho vedomím napriek zákazu spolupracovať so spoločnosťou E., s. r. o.,   mala   prebiehať   od   októbra   2006   netransparentným   spôsobom   spolupráca   medzi spoločnosťou   E.,   s.   r.   o.   a   prevádzkou   v K.   V   tomto   prípade   nebol   preukázaný   dôvod skončenia pracovného pomeru,   pokiaľ ide o vedomosť žalobcu o obchodnej spolupráci, keďže   vedúci   prevádzky   v K.   Ing.   M.   Š.   vo svojom   písomnom   vyjadrení   pre   potreby žalovaného   potvrdil,   že   o   tejto   obchodnej   spolupráci   žalobca   vedomosť   nemal,   keďže prebiehala len v kompetenciách vedúceho tohto prevádzkového zariadenia. Súčasne ale uviedol,   že   mu   nebolo   nikým   oznámené,   že   spolupráca   so   spoločnosťou   E.   s.   r.   o.   je zakázaná, či neželaná. V nadväznosti na toto vyjadrenie Ing. M. Š. je tak naplnený ďalší dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, ktorý vychádza z porušenia povinnosti žalobcu ako vedúceho zamestnanca. Vedúci prevádzky Ing. M. Š., organizačne podliehal   žalobcovi   a   jeho   povinnosťou   ako   vedúceho   zamestnanca   bolo   riadiť   a kontrolovať   prácu   svojich   podriadených.   Konaním,   či   nekonaním   žalobcu   nebola   táto kontrola práce riadne realizovaná, a teda zákaz spolupráce so spoločnosťou E. s. r. o. nebol dodržaný. Skutočnosť, že žalobca, ako vedúci reštauračných zariadení neinformoval Ing. M. Š. o tom, že spolupráca s obchodnou spoločnosťou E. s. r. o. je neprijateľná, porušil svoje povinnosti plynúce mu z titulu výkonu riadiacej funkcie, a teda aj svoje pracovné povinnosti   riadiť   a   kontrolovať   prácu   zamestnancov,   zabezpečiť,   aby   nedochádzalo   ku porušovaniu   pracovnej   disciplíny   a   nekonalo   sa   v   rozpore   s   oprávnenými   záujmami zamestnávateľa.   Opätovne   vychádzajúc   z   pozície   žalobcu,   ktorý   bol   súčasťou   vedenia spoločnosti, riadiacim pracovníkom, možno takýto jeho postup vo vzťahu k podriadeným a kontrole práce považovať za dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, zvlášť ak bolo zistené, že takáto obchodná spolupráca prebiehala od minimálne od októbra 2006, teda pomerne dlhú dobu do času, než bola zistená.

Konaním žalobcu, ktorý nerešpektoval pokyny nadriadeného zamestnanca, odosielal konkurenčnej   spoločnosti   informácie   takého   charakteru,   ktoré   boli   spôsobilé   privodiť neúspech zamestnávateľa (žalovaného) vo výberových konaniach a neorganizoval prácu svojich   podriadených,   keď   títo   bez   jeho   vedomia   vykonávali   obchodné   prípady   aj so spoločnosťou,   u   ktorej   bol   vydaný   zákaz   obchodovať,   žalovaný   porušil   Pracovný poriadok žalovaného a ustanovenia § 81 písm.   a/,   e/,   § 82 Zákonníka práce,   ako boli vymedzené   v   okamžitom   skončení   pracovného   pomeru.   Porušenie   povinnosti   žalobcu, možno   pritom   považovať   za   závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny   prihliadajúc k okolnostiam, za ktorých k tomuto porušeniu došlo, keď už v máji 2006 bola prerokovaná možnosť spolupráce s obchodnou spoločnosťou E. s. r. o., so záverom ukončiť preventívne obchodné prípady s týmto subjektom. Napriek i tomu obchodná spolupráce prebiehala, ako o tom svedčí aj emailová komunikácia aj zistenia na prevádzke v K. Ako už bolo zmienené závažnosť   porušenia   pracovnej   disciplíny   je   odvodená   aj   od pôsobnosti   žalobcu   ako riadiaceho pracovníka spoločnosti, u ktorého sa obzvlášť predpokladá a vyžaduje, aby dbal na dodržiavanie pokynov svojich nadriadených a tieto následne prenášal do úpravy práv a povinnosti   svojich   podriadených   zamestnancov.   Pritom   práve   ustanovenia   do   riadiacej funkcie   zaväzuje   osobitne   svojou   povahou   zamestnanca   k zvýšenej   ochrane   záujmov zamestnávateľa.   Konanie,   ktorým   priamo   či   nepriamo   napomáha   konkurenčnej   firme nezodpovedá ani zásadám akceptovateľného etického konania zamestnanca.

Pretože súd vyhodnotil, že boli naplnené všetky predpoklady pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobcom, jeho žaloba bola zamietnutá.»

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13.   Podstata   argumentácie   sťažovateľa   sa   koncentrovala   (body   2,   3   a 7) na nedostatočne vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúci nedostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodené nesprávne právne závery a tiež v napadnutom rozhodnutí krajského súdu   v absencii   relevantného   zdôvodnenia   ním   potvrdených   záverov   a zistení prvostupňového   súdu.   Po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje, že v danej   veci   nezistil,   že   by   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   198/2011 z 15. marca 2012   (v   spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   C   127/07-341 z 13. apríla 2011) bol svojvoľný a že by tak zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   všeobecné   súdy   sa nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu ani okresného súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Závery, ktoré v napadnutých rozhodnutiach v merite veci vyslovil okresný súd a ktoré boli potvrdené krajským súdom, vychádzajú z podrobnej analýzy skutkového stavu právnej veci sťažovateľa a ich závery nachádzajú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu vo veci konajúce   všeobecné   súdy   sa   v dostatočnej   miere   (ako   výsledku   v konaní vykonaného dokazovania) vysporiadali s podstatou predmetného pracovnoprávneho sporu, a to   zisťovania   dôvodnosti   (existencie   závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny spočívajúcej v neplnení si základných povinností zamestnanca vyplývajúcich z „ust. § 81 písm.   a)   a písm.   c)   Zák.   práce“) a v danom   prípade   aplikovania   spôsobu   skončenia pracovného pomeru so sťažovateľom okamžitým skončením „podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce (zák. č. 311/2011 Z. z.)“.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu v jeho spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

15. Ústavný   súd   v   súvislosti   so   sťažovateľom   prejavenou   nespokojnosťou s namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a sťažovateľom   označenými   právami   (čl.   46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto ním podanú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012