znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 245/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. v konkurze, D., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Mobdo 8/2009 z 25. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. v konkurze, o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a.   s.   v   konkurze   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   MObdo   8/2009   z   25.   marca   2010   (ďalej   len   „napadnuté uznesenie“).

2.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla: „Na   majetok   sťažovateľa   bol   uznesením Okresného súdu Trenčín č. 29 K 26/2008-138 zo dňa 11. 9. 2008 vyhlásený konkurz..., pričom účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňom 17. 9. 2008. Keďže sťažovateľ považoval uznesenie o vyhlásení konkurzu za nezákonné..., podal... proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom   rozhodol   ako   odvolací   súd   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   č. 1 CoKR 14/2008-430 zo dňa 11. 11. 2008 tak, že uznesenie o vyhlásení konkurzu potvrdil.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   považoval   aj   rozhodnutie   odvolacieho   súdu... za nezákonné...,   podal   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   podnet   zo   dňa 21. 12.   2009   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu z dôvodu,   že   nápravu   nezákonného   stavu   nebolo   možné   dosiahnuť   už   žiadnym   iným zákonným postupom...

Generálny prokurátor Slovenskej republiky... podaním zo dňa 30. 11. 2009... podal proti   vyššie   označenému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   mimoriadne   dovolanie,   ktorým navrhol toto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V dôvodoch mimoriadneho dovolania poukázal generálny prokurátor Slovenskej   republiky   na   porušenie   viacerých   ustanovení   ZoKR   ako   aj   O.   s.   p.   a   zák. č. 511/1992 Zb...., na ktoré odvolací súd pri preskúmavaní uznesenia o vyhlásení konkurzu neprihliadol... Zároveň sa generálny prokurátor Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom sťažovateľa na prípustnosť podaného mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré bolo mimoriadnym dovolaním napadnuté...

Najvyšší   súd...   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky... rozhodol svojim uznesením č. 6 MObdo 8/2009 zo dňa 25. 3. 2010 tak, že toto mimoriadne dovolanie odmietol... svoje rozhodnutie odôvodnil Najvyšší súd... vyslovením záveru o tom, že podané mimoriadne dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie   je   prípustné,   keď   výklad   generálneho   prokurátora   o prípustnosti   mimoriadneho dovolania   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   obchádza   ZoKR   ako   zákon   lex specialis v citovanom § 198 ods. 1. Na základe toho Najvyšší súd... podľa § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. mimoriadne dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal vecou z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 O. s. p.“

3. Sťažovateľka na základe už uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   R.   a.   s.   v   konkurze   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... č. 6 MObdo 8/2009 zo dňa 25. 3. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... č. 6 MObdo 8/2009 zo dňa 25. 3. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd...   je   povinný   uhradiť   R.   a.   s.   v konkurze   trovy   konania   v   sume 303,31 € na účet advokáta... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV.   ÚS   100/04,   IV.   ÚS   42/06).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú sťažovateľom považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

8. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

9. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: „Konkurz na majetok dlžníka R., a. s. v likvidácii..., bol vyhlásený uznesením Okresného súdu v Trenčíne dňa 11. septembra 2008 č. k. 29K 26/2008-138 podľa zákona č. 7/2005 Z. z. v znení zmien a doplnkov.

Podľa ust. § 198 ods. 1 vyššie uvedeného zákona - súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon.   Dovolanie ani   mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona, nie je prípustné.

Dovolací   súd   sa   nestotožnil   s   názorom   generálneho   prokurátora   vyjadreným v mimoriadnom   dovolaní   o   prípustnosti   dovolania   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Bratislave o prípustnosti mimoriadneho dovolania, keďže takýto výklad obchádza zákon č. 7/2005 Z. z. v znení zmien a doplnkov ako zákona lex specialis a to citovaného § 198 ods. 1. Z uvedeného vyplýva, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné...“

10. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   vyvodzuje   sťažovateľka   zo   spôsobu,   akým   najvyšší   súd   v   dovolacom konaní   uplatňoval   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a §   198   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „len zákon č. 7/2005 Z. z.“), teda z jeho právneho názoru, na základe ktorého dospel v danej veci k záveru, že „...   mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora... odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“. K uvedenému ústavný súd dodáva, že výklad ustanovenia § 198 ods. 1 zákona   č. 7/2005 Z. z.,   ktorý   použil   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení,   nie   je   vo všeobecnej súdnej praxi ojedinelý (pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 21/2004 z 28. apríla 2004, databáza ASPI, judikatúra k zákonu č. 7/2005 Z. z.).

11. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),   tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad v prípade   Delcourt,   resp.   Monnel   a   Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

12. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   ku   všeobecným   súdom.   Kritériom   pre   rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

13. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   neúspech   v súdnom   konaní,   resp.   skutočnosť, že sa všeobecný súd nestotožní s právnymi názormi účastníka konania, nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

14.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu primeraným   spôsobom   odôvodnené   a   v   žiadnom   prípade   ho   nemožno   považovať za arbitrárne.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   dôvod   na   vyslovenie   záveru   o   ich porušení. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup   občianskoprávnych   súdov v opravných   konaniach   (podobne   aj   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   811/00).   Ústavný   súd   preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

15.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   v   celom   rozsahu,   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010