znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 245/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 z 27. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2009 doručená sťažnosť P. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 z 27. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok z 27. novembra 2008“).

Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že rozsudok najvyššieho súdu z 27. novembra 2008, proti ktorému sťažnosť smeruje, nadobudol právoplatnosť 2. marca 2009.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v nesprávnych   právnych   záveroch   vyslovených   v   rozsudku   najvyššieho   súdu z 27. novembra 2008, a preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   P.   K.   na   spravodlivý   proces   upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 1 M Obdo V 9/2007 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 zrušuje a vracia mu vec na ďalšie konanie.

P. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť P. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

P. K. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 1.345,08 EUR..., ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. S..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   13.   februára   2003 Krajskému   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   návrh   na   vydanie   zmenkového platobného rozkazu na základe vlastnej zmenky vystavenej 30. septembra 2001 žalovaným A. S., s. r. o., na sumu 2 020 000 Sk, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť zmenkovú sumu spolu s príslušenstvom.

Krajský súd vydal 21. apríla 2003 zmenkový platobný rozkaz č. k. 22 Zm 4/03-22 (ďalej len „zmenkový platobný rozkaz“).

Proti zmenkovému platobnému rozkazu podal odporca námietky.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   22   Cb   163/03-258   z   27.   apríla   2005   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu z 27. apríla 2005“) zrušil zmenkový platobný rozkaz.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 27. apríla 2005 podal odvolanie.

Najvyšší   súd   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   tak,   že   svojím   rozsudkom č. k. 4 Obo 191/2005-292 z 20. júna 2006 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 20. júna 2006“) potvrdil rozsudok krajského súdu z 27. apríla 2005 a v odôvodnení svojho rozsudku uviedol (citované z rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra 2008, pozn.):

„... predmetom   odvolacieho   konania   bolo   posúdiť,   či   prvostupňový   súd   správne rozhodol,   keď   vyhovel   námietke   žalovaného   z   dôvodu,   že   žalobca   nepreukázal,   aký konkrétny kauzálny vzťah predmetná zmenka kryje. Základom každého zmenkového vzťahu je spravidla existencia reálneho obchodného vzťahu, ktorý sa vo vzťahu k zmenke nazýva príčinným   (kauzálnym   vzťahom).   Napriek   tejto   skutočnosti   pohľadávka,   vyplývajúca   zo zmenky je nezávislá od tohto vzťahu. Tieto dva právne vzťahy sú právne oddelené, a preto možno hovoriť o abstraktnom charaktere zmenky. Pokiaľ bol kauzálny vzťah, ktorý inicioval záväzok veriteľa krytý zmenkovoprávnym vzťahom, do tohto zmenkovoprávneho vzťahu sa neprenášajú   neperfektnosti   daného   kauzálneho   vzťahu.   Kľúčovú   úlohu   tu   zohráva ustanovenie § 17 zákona. Preto výnimočne sa môžu uplatniť aj námietky, vychádzajúce z kauzálneho   vzťahu,   ktorý   viedol   k   vystaveniu   samotnej   zmenky.   Námietka   kauzy   je prípustná, pričom v tomto prípade ide o námietku relatívnu. Možno ju použiť len medzi účastníkmi záväzkového vzťahu. Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah a že zmenka nebola vystavená bezdôvodne, súd prvého stupňa správne rozhodol, keď zmenkový platobný rozkaz zrušil. Námietku žalobcu, vznesenú na pojednávaní, že prvostupňový súd rozšíril zásadu koncentrácie, keď skúmal kauzu, považoval Najvyšší súd za bezdôvodnú vzhľadom na skutočnosť, že takmer všetky námietky žalovaného smerovali k preukázaniu tvrdenia, že zmenka bola vystavená bez toho, aby   kryla   nejakú   kauzu.   V   danej   veci   žalobca   nepreukázal   jej   existenciu   tak,   ako   to konštatoval prvostupňový súd.“

Proti rozsudku najvyššieho súdu z 20. júna 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu   z   27.   apríla   2005   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   mimoriadne   dovolanie,   v   ktorom   uviedol   (citované   z rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra 2008, pozn.):

«Podľa čl. I § 17 zákona č. 191/1950 Zb., kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem, ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,   ak   súd   použije   iný   právny   predpis,   ako   má   správne   použiť,   alebo   aplikuje   síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloží. O takýto prípad v prejednávanej veci ide. Z   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa…,   ako   aj   z   rozhodnutia   odvolacieho   súdu... vyplýva,   že   súdy   v   prejednávanej   veci   zaujali   právny   názor,   spočívajúci   v   tom, že navrhovateľ v konaní nepreukázal konkrétny kauzálny vzťah, ktorý zmenka kryla. Preto dospeli k právnemu záveru, že odporca sa vznesenou námietkou pod bodom č. 2 námietok ubránil   proti   povinnosti   zaplatiť   zmenkovú   sumu   z   predmetnej   zmenky.   Odvolací   súd uvedenú   skutočnosť   ešte   jasnejšie   a   výstižnejšie   konštatoval   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia,   kde   uviedol:   „Keďže   žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno   a   nepreukázal, že medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah a že zmenka nebola vystavená bezdôvodne, súd prvého stupňa rozhodol správne, keď zmenkový platobný rozkaz zrušil“.

Uvedený   právny   záver   súdov   o   dôkaznom   bremene,   zaťažujúcom   navrhovateľa v predmetnom konaní nie je vecne správny.

Súdy v predmetnej veci postupovali ako v „bežnom sporovom konaní“, kde musí navrhovateľ preukazovať existenciu dlhu, hoci v prejednávanej veci bol dlh preukázaný zmenkou. Platnosť uvedenej zmenky nebola spochybnená ani súdmi, keď námietky odporcu voči   jej   platnosti   boli   vyhodnotené   ako   nedôvodné   (viď   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu prvého stupňa).

Z povahy zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku vyplýva, že majiteľ zmenky nemusí pri jej predložení k zaplatení prípadne vymáhaniu, preukazovať, že mu odporca (povinný) zmenkovú sumu aj skutočne dlhuje. Z ustanovenia § 17 zák. č. 191/1950 Zb. síce vyplýva, že kto je žalovaný (povinný) zo zmenky, môže vznášať (robiť) proti zmenkovému nároku   určité   námietky,   je   však   na   ňom,   aby   oprávnenosť   týchto   námietok   preukázal. Dôkazné   bremeno   teda   spočíva   na   odporcovi   (povinnom)   a   nie   na   navrhovateľovi (oprávnenom), ako nesprávne ustálili v prejednávanej veci ustálili súdy.

Pokiaľ   povinný   dôkazné   bremeno   neunesie,   bude   nútený   podľa   zmenky   plniť. Ak dôkazné bremeno unesie, bude v konaní úspešný.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   aj   na   to,   že   pri   kauzálnych   námietkach nie je možné   prenesenie   dôkazného   bremena   z   odporcu   (povinného)   na   navrhovateľa (oprávneného) z dôvodu, že by sa tým poprel celý zmysel a účel zmenkového a šekového zákona...

Je   nevyhnutné   rozlišovať   medzi   neunesením   dôkazného   bremena,   ktoré   zaťažuje odporcu (povinného) a hodnotením dôkazov súdmi v zmysle § 132 OSP, ktoré hodnotenie nemôže byť zákonným dovolacím dôvodom ako mimoriadneho, tak aj riadneho dovolania. V konaní však súdy svoj záver, vedúci k neoprávnenosti navrhovateľom uplatneného nároku vyvodili z toho, že tento neuniesol v konaní dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo. Nevyhovenie   návrhu   neodôvodnili   výsledkami   vykonaného   dokazovania   a   hodnotením dôkazov, ktoré hodnotenie nemôže byť podrobené prieskumu dovolacieho súdu.

V   dôsledku   nesprávneho   právneho   záveru   o   dôkaznom   bremene,   zaťažujúcom navrhovateľa,   hodnotili   výsledky   vykonaného   dokazovania   z   tohto   uhľa   pohľadu (v „neprospech navrhovateľa“), a preto zaťažili konanie aj tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1 písm. b) OSP]...

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 9 Cmo 533/2000..., z ktorého právnej vety vyplýva, že námietka proti zmenkovému platobnému rozkazu spočíva v tom, že odporca navrhovateľovi nič nie je dlžný, nie je námietkou, ktorá by v zmysle § 17 zák. č. 191/1950 Zb. zbavovala zmenkového dlžníka jeho povinnosti zaplatiť zmenku. Tvrdenie, že odporca navrhovateľovi nie je nič dlžný, môže byť relevantné iba v spojení s tvrdeným zánikom dohodnutého dôvodu vystavenia zmenky, ktorý   musí   byť   obsiahnutý   tiež   v   námietkach   podaných   proti   zmenkovému   platobnému rozkazu.

Námietky, založené na § 17 zmenkového a šekového zákona, aj keď sú dôvodné, sú len obranou dlžníka proti povinnosti zmenku zaplatiť. Nemôžu však viesť k neplatnosti zmenky (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 5 Cm 194/95...).

Uviesť je potrebné aj to, že nie je možné zároveň namietať neexistenciu zmenky a nedostatok   kauzy   zmenky,   teda   nedostatok   dôvodu,   pre   ktorý   bola   zmenka   vystavená. Takúto dvojicu námietok je potrebné považovať za námietku jedinú, popierajúcu existenciu uplatňovanej zmenky a z nej vyplývajúceho zmenkového dlhu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 9 Cmo 65/99...).

Z   hľadiska   koncentračnej   zásady   platí,   že   v   námietkach   proti   zmenkovému (šekovému) platobnému rozkazu musí byť uvedené všetko, čo odporca proti platobnému rozkazu namieta. Obsah námietok môže vychádzať z práva hmotného alebo procesného (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   15.   júna   2000,   sp.   zn. 5 Obo 80/2000...).»

Najvyšší súd rozsudkom z 27. novembra 2008 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Dovolací súd dovolacie námietky generálneho prokurátorom a predovšetkým ním, vyslovený právny názor o dôkaznom bremene zaťažujúcom v konaní o nárokoch zo zmenky žalovaného vo všeobecnosti v teoretickej rovine považuje za správny. Generálny prokurátor však opomenul prihliadať na konkrétny, špecifický obsah spisu, ktorý obsah neumožňuje v danom konkrétnom prípade vychádzať len z uvedeného právneho názoru generálneho prokurátora.

Generálny prokurátor v súlade s právnym názorom, z ktorého vychádzal súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd správne poukazuje na abstraktný charakter zmenky. V tomto smere odvolací súd však ďalej správne uvádza, že základom každého zmenkového vzťahuje spravidla existencia reálneho obchodného vzťahu. Inak povedané, to znamená, že je vždy vystavená na základe určitého právneho dôvodu, nejde tu o ľubovôľu vystavovateľa, ale jej vystavenie vychádza z určitého reálneho základu. Tým najčastejším základom vystavenia zmenky je existencia reálneho obchodnoprávneho vzťahu. V danom prípade. Ide o vlastnú zmenku zo dňa 30. 09. 2001, bez protestu s miestom vystavenia u P. K., Ž. Vystaviteľom zmenky je A. s., s. r. o., Č., pričom za vystaviteľa zmenku podpísal P. K., teda žalobca, ktorý v čase vystavenia zmenky bol konateľom žalovaného. Zmenka nie je avalovaná. Pokiaľ ide o náležitosti zmenky, tieto sú v súlade so zákonom.   Žalobca v priebehu konania tvrdil, že zmenka   zabezpečovala   vklady,   ktoré   žalobca   poskytol   v   čase,   keď   bol   konateľom a spoločníkom   žalobcu,   ako   pôžičky   žalovanému,   ktoré   mali   slúžiť   na   realizáciu prevádzkových potrieb a nákladov žalovaného. Podľa tvrdenia žalobcu malo ísť o vklady zo dňa 02. 06. 2001, 22. 06. 2001 a 26. 09. 2001. V tomto smere súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie a najmä z výsluchu svedkyne pani T. účtovníčke žalovaného nemal za preukázané, že by, žalobca finančné prostriedky vložil v prospech žalovaného v súvislosti so spornou zmenkou. Tvrdila, že od žalobcu nikdy takéto finančné prostriedky neprevzala. Súdy dôvodne a správne vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý skutkový stav súd prvého   stupňa   v   odôvodnení   rozsudku   aj   podrobne   vymedzil   a   odôvodnil   výsledkami vykonaného dokazovania.

Abstraktný charakter zmenky v súdnom konaní je právne relevantný len dovtedy, pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym vzťahom. Tento kauzálny vzťah v danom prípade vymedzil žalobca. Keďže vymedzenie kauzálneho vzťahu vzišlo zo strany žalobcu, správne súdy konštatovali, že v tejto časti dôkazné bremeno je na žalobcovi. Generálny prokurátor pokiaľ ide o jeho tvrdenie o dôkaznom bremene, zaťažujúcom len žalovaného, neuvádza žiadne ustanovenie, z ktorého by tento právny názor vyplýval.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní pochybenie súdov vidí iba v tom, že pri   hodnotení   dokazovania   vychádzali   z   toho,   že   dôkazné   bremeno   o   existencii kauzálneho   vzťahu   bolo   na   žalobcovi.   V   danom   prípade   s   týmto   právnym   názorom generálneho prokurátora nemožno súhlasiť. Ak by v uvedenom smere dôkazné bremeno malo byť na žalovanom, ktorý tvrdí, že v súvislosti so spornou zmenkou kauzálneho vzťahu niet, potom by išlo o to, že žalovaný by mal preukázať skutočnosť, o ktorej prípadne ani nemá vedomosť. Ak existenciu kauzálneho vzťahu tvrdí žalobca, potom je logické, že on má mať   vedomosť,   ako   je   možné   jeho   existenciu   preukázať.   Nepochybne,   ako   správne konštatujú oba súdy, žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol hoci za právnickú osobu sám zmenku podpisoval, a to vo svoj prospech ako fyzickej osoby. Napokon úvaha o tom, koho v konkrétnom prípade zaťažuje dôkazné bremeno, ani nie je rozhodujúca, ale rozhodujúce sú   výsledky   vykonaného   dokazovania,   ktoré   dokazovanie   súd   prvého   stupňa   vyhodnotil v súlade s § 132 OSP, dospejúc k záveru, že v súvislosti so spornou zmenkou kauzálny vzťah preukázaný nebol a na základe tohto skutkového stavu vo veci aj rozhodol. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku konštatoval, že základný záväzkový vzťah nebol preukázaný. Žalobca   nepreukázal   vymedzením   konkrétnych   skutkových   okolností,   aký   konkrétny kauzálny vzťah predmetná zmenka kryje, nevedel to špecifikovať, bol povinný preukázať, ktorú konkrétnu kauzu predmetná zmenka mala zabezpečovať, pričom v tejto časti konania dôkazné   bremeno   prešlo   na   žalobcu.   Teda   súd   prvého   stupňa   dôsledne   rozlišuje z procesného   hľadiska tzv.   dôkazné   bremeno a   povinnosť   tvrdenia (§   120   ods.   1   OSP) a samotným hodnotením vykonaného dokazovania (§ 132 OSP). Podľa neho žalobca ani nevedel   náležité   špecifikovať   ním   tvrdený   kauzálny   vzťah.   V   tomto   smere   dovolací   súd poukazuje aj na publikáciu Zmenkové právo, komentár Dr. Karol Kislink, Dr. Ján Spišiak, dedičia,   Heuréka,   jún   2005,   str.   151,   v   ktorej   sa   uvádza,   že   ak   dojednanie,   slúžiace za podklad zažalovanej zmenky, je tak neurčitej a všeobecnej povahy, že nie je spôsobilým dôvodom majetkoprávneho záväzku, nemožno uplatňovať nároky zo zmenky (Czel. 704). Generálny   prokurátor   právny   názor   súdu   prvého   stupňa   inak   (teda   okrem   dôkazného bremena) nespochybňuje, a preto dovolací súd správnosť ďalších právnych záverov súdov nepreskúmaval...“

Podľa sťažovateľa najvyšší súd svojím rozsudkom z 27. novembra 2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „... najmä tým, že… porušil ustanovenie § 157 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   v   zmysle   ktorého   má   každý   účastník   súdneho konania   právo   na   náležité   zdôvodnenie   rozhodnutia...“. Podľa   sťažovateľa   označený rozsudok najvyššieho súdu „obsahuje rozporuplné tvrdenia, v dôsledku týchto skutočností je   rozsudok   nepresvedčivý,…   v   rozpore   so   zásadami   zmenkového   práva   vyjadrenými v zákone   č.   191/1950   zmenkový   a   šekový   zákon,   ako   aj   so   zásadami   vyjadrenými v Ženevskom dohovore o jednotnom zmenkovom zákone z roku 1930...

je nelogický, protichodný, v rozpore s právnymi predpismi... nedáva   jasne   a   zrozumiteľne   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky...“.

Sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   k   rozpornosti   rozsudku   najvyššieho   súdu z 27. novembra 2008 uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozsudku síce konštatoval, že dovolacie námietky generálneho prokurátora uvedené v mimoriadnom dovolaní, ako aj jeho právny názor týkajúci sa dôkazného bremena zaťažujúceho v konaní o nárokoch zo zmenky odporcu (žalovaného), považuje vo všeobecnosti v teoretickej rovine, za   správne,   no   v   rozsudku   sa   od   tohto   názoru   odchýlil.   Úplne   protichodne   však   ďalej uvádza, že abstraktný charakter zmenky v súdnom konaní je právne relevantný len dovtedy, pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym vzťahom. Tento kauzálny vzťah v danom prípade   vymedzil   navrhovateľ.   Keďže   vymedzenie   kauzálneho   vzťahu   vzišlo   zo   strany navrhovateľa,   súdy   správne   konštatovali,   že   v   tejto   časti   je   dôkazné   bremeno na navrhovateľovi. Taktiež konštatoval, že generálny prokurátor, pokiaľ ide o jeho tvrdenie o dôkaznom bremene, zaťažujúcom len odporcu, neuvádza žiadne ustanovenie, z ktorého by tento právny názor vyplýval. Toto jeho tvrdenie je však opäť v rozpore s jeho vlastným názorom   vysloveným   v   rozsudku,   t.   j.   že   dovolacie   námietky   generálneho   prokurátora uvedené v mimoriadnom dovolaní, ako aj jeho právny názor týkajúci sa dôkazného bremena zaťažujúceho   v   konaní   o   nárokoch   zo   zmenky   odporcu   (žalovaného),   považuje vo všeobecnosti v teoretickej rovine, za správne...“

V   ďalšom   sťažovateľ   poukázal   na   odôvodnenie   mimoriadneho   dovolania a v závere uviedol: „Na jednej strane Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007 zo dňa 27. 11. 2008 uznáva, že právny názor generálneho prokurátora prezentovaný v mimoriadnom dovolaní, týkajúci sa toho, že dôkazné bremeno v konaní o nárokoch   zo   zmenky,   zaťažuje   odporcu,   je   správny,   no   na   strane   druhej   vyhodnotil dôkazy, resp. skutkové zistenia vyplývajúce z predmetného súdneho spisu v rozpore s týmto názorom.   Z   vykonaných   skutkových   zistení   vyplýva,   že   odporca   nepreukázal   tvrdenia uvádzané vo svojich námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu...“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v namietanej nesprávnosti právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v napádanom rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra 2008.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za   následok porušenie základného práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu z 27. novembra 2008 (ako aj jemu predchádzajúcich rozsudkov všeobecných súdov) konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku najvyššieho súdu je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Ako   vyplýva   z   obsahu   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   proti rozsudku   najvyššieho súdu   z 20.   júna 2006   (odvolacieho súdu)   v spojení   s rozsudkom krajského súdu z 27. apríla 2005 (prvostupňového súdu) a ako to ustálil aj najvyšší súd vo svojom   rozsudku   z   27.   novembra   2008, „Generálny   prokurátor   v   mimoriadnom dovolaní pochybenie súdov vidí iba v tom, že pri hodnotení dokazovania vychádzali z toho, že dôkazné bremeno o existencii kauzálneho vzťahu bolo na žalobcovi“.

Generálny prokurátor zdôraznil, že prvostupňový a odvolací súd «svoj záver, vedúci k neoprávnenosti navrhovateľom (sťažovateľom, pozn.) uplatneného nároku vyvodili z toho, že tento neuniesol v konaní dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo. Nevyhovenie návrhu neodôvodnili výsledkami vykonaného dokazovania a hodnotením dôkazov, ktoré hodnotenie nemôže byť podrobené prieskumu dovolacieho súdu. V dôsledku nesprávneho právneho záveru o dôkaznom bremene, zaťažujúcom navrhovateľa, hodnotili výsledky vykonaného dokazovania z tohto uhľa pohľadu (v „neprospech navrhovateľa“), a preto zaťažili konanie aj tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1 písm. b) OSP].».

Podľa   §   243f   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   mimoriadnym dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   súdu   za   podmienok   uvedených v § 243e,   ak   konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   dôsledne   vysporiadal   s   takto vymedzeným dovolacím dôvodom generálneho prokurátora, keď uviedol: „... úvaha o tom, koho   v   konkrétnom   prípade   zaťažuje   dôkazné   bremeno,   ani   nie   je   rozhodujúca,   ale rozhodujúce sú výsledky vykonaného dokazovania, ktoré dokazovanie súd prvého stupňa vyhodnotil v súlade s § 132 OSP, dospejúc k záveru, že v súvislosti so spornou zmenkou kauzálny vzťah preukázaný nebol a na základe tohto skutkového stavu vo veci aj rozhodol... Teda   súd   prvého   stupňa   dôsledne   rozlišuje   z   procesného   hľadiska   tzv.   dôkazné bremeno a povinnosť tvrdenia (§ 120 ods. 1 OSP) a samotným hodnotením vykonaného dokazovania (§ 132 OSP)...

Generálny   prokurátor   právny   názor   súdu   prvého   stupňa   inak   (teda   okrem dôkazného   bremena)   nespochybňuje,   a   preto   dovolací   súd   správnosť   ďalších   právnych záverov súdov nepreskúmaval...“

V dovolacom konaní bolo podstatným posúdenie toho, či právny názor o znášaní dôkazného   bremena   sťažovateľom   bol   určujúcim   kritériom   pri   vyhodnotení   výsledkov dokazovania   a   či   takýto   postup   pri   hodnotení   výsledkov   dokazovania   mal   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z   citovaného   obsahu   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   generálnym prokurátorom   spochybňovaný   záver   o   znášaní   dôkazného   bremena   sťažovateľom   nebol určujúcim   pri   vyhodnocovaní   výsledkov   dokazovania,   a   tým   nie   je   daná   ani   príčinná súvislosť   medzi   spochybňovaným   právnym   názorom   o   znášaní   dôkazného   bremena a samotnými závermi prvostupňového a odvolacieho súdu vo veci samej.

Ústavný súd konštatuje, že v týchto záveroch najvyššieho súdu nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti osobitne vzhľadom na rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a dôsledné vyhodnocovanie vykonaných dôkazov v jeho rozsudku.

Vzhľadom   na už uvedené   (dovolacie   dôvody   a   ich   posúdenie   najvyšším   súdom) samostatné   posudzovanie   správnosti   spochybňovaného   právneho   názoru   (v   otázke,   kto znáša dôkazné bremeno o existencii, resp. neexistencii kauzy zmenky) v okolnostiach danej veci opomína ústavnoprávny rozmer. Samostatné posudzovanie spochybňovaného právneho názoru   nemôže   mať   vplyv   na   záver   ústavného   súdu   o   absencii   možnosti   porušenia označeného základného práva sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu z 27. novembra 2008, ako celku.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009