znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 245/08-61

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti D., a. s., O., Č. r., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 CoZm 34/07-326 z 29. januára 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti D., a. s., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 CoZm 34/07-326 z 29. januára 2008 v časti jeho výroku vo veci samej p o r u š e n é n e b o l o.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti D., a. s., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   6   CoZm   34/07-326   z 29.   januára   2008   v   časti   jeho   výroku   o   trovách prvostupňového konania p o r u š e n é   b o l o.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 CoZm 34/07-326 z 29. januára 2008 v časti jeho výroku o trovách prvostupňového konania z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

4. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   zaplatiť   obchodnej   spoločnosti D., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 398,98 € (slovom tristodeväťdesiatosem eur a deväťdesiatosem   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr. R.   B.,   B.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., O., Č. r. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoZm 34/07-326 z 29. januára 2008 (ďalej len „rozsudok z 29. januára 2008“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala ustálenie skutkového stavu, ako aj právne závery   krajského   súdu   v   rozsudku,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Zm 953/2005-243 z 21. mája 2007 (ďalej len „rozsudok z 21. mája 2007“) v časti jeho výroku vo veci samej a zmenený v časti výroku o trovách   prvostupňového   konania, a   navrhla, aby ústavný   súd   o jej   sťažnosti   rozhodol týmto nálezom:

„I. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29. 1. 2008, č. k. 6 CoZm 34/07-326, ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   V   zo   dňa   21.   5.   2007,   č.   k. 2 Zm 953/2005-243 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 1. 2008, č. k. 6 CoZm 34/07-326 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   zároveň   navrhla,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   rozsudku krajského súdu z 29. januára 2008 v časti výroku o trovách prvostupňového konania a vydal toto uznesenie:

„Ústavný   súd   SR   odkladá   vykonateľnosť   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 29. 1. 2008, č. k. 6 CoZm 34/07-326 v časti výroku o povinnosti zaplatiť žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne trovy prvostupňového konania vo výške 10.324.632,60,- Sk, a to až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   245/08-14   zo   7.   augusta   2008   prijal   podľa 25 ods. 3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) na   konanie   sťažnosť sťažovateľky, a zároveň rozhodol o odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 29. januára 2008 v časti jeho výroku o trovách prvostupňového konania až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k podanej   sťažnosti   vyjadrila   predsedníčka krajského súdu podaním č. Spr. 3614/2008 z 3. októbra 2008 doručeným 6. októbra 2008 tak,   že   predložila   ústavnému   súdu   vyjadrenie   predsedníčky   senátu   6   CoZm,   v   ktorom v celom rozsahu zotrvala na správnosti a ústavnosti napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu na základe výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu stanovisko, ktoré bolo doručené ústavnému   súdu   23.   októbra   2008,   v ktorom   zotrvala   v celom   rozsahu   na   svojej argumentácii   uvedenej   v sťažnosti.   Svoje   stanovisko   sťažovateľka   doplnila   podaním z 11. februára 2009, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 26. februára 2009.

Dňa 25. júna 2009 sťažovateľka zároveň doručila ústavnému súdu rozhodnutia súdov v inom, ako v posudzovanom konaní.

Právny zástupca sťažovateľky a predsedníčka krajského súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

A. Predmet posudzovaného súdneho konania a dôvody rozhodnutia krajského súdu v časti jeho výroku vo veci samej

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení predsedníčky krajského súdu, stanovísk sťažovateľa a z príslušného spisu zistil nasledovné:

«Sťažovateľ   sa   návrhom   zo   dňa   23.   12.   2005   domáhal   proti   obchodnej spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., Mlynské Nivy 44/a, 825 11 Bratislava, IČO:   35   815   256   (ďalej   len   „žalovaný“),   na   Okresnom   súde   Bratislava   V   vydania zmenkového platobného rozkazu na zaplatenie sumy 400.000.000,- Kč s príslušenstvom. Okresný   súd   Bratislava   V   vydal   dňa   6.   3.   2006   zmenkový   platobný   rozkaz, č. k. 2 Zm 953/2005-62,   v   ktorom   zaviazal   žalovaného   na   zaplatenie   zmenkovej   istiny 400.000.000,- Kč   so   6   %   úrokom   od   2.   11.   2005   do   zaplatenia,   zmenkovej   odmeny 1.333.333,- Kč a náhrady trov konania 3.783.150,- Sk.

Proti tomuto zmenkovému platobnému rozkazu podal žalovaný námietky. Rozsudkom zo dňa 21. 5. 2007, č. k. 2 Zm 953/2005-243 Okresný súd Bratislava V zrušil zmenkový platobný rozkaz zo dňa 6. 3. 2006, č. k. 2 Zm 953/2005-62 a žalovanému nepriznal náhradu trov konania o námietkach.

Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   V   zo   dňa   21.   5.   2007, č. k. 2 Zm 953/2005-243 podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a zmenkový platobný rozkaz potvrdil. O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29. 1. 2008, č. k. 6 CoZm 34/07-326 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil, v časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového konania vo výške 10.324.632.60,- Sk a tiež zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 2.398.087,- Sk.» (citované z obsahu sťažnosti, pozn.).

Okresný   súd   v   rozsudku   z   21.   mája   2007   ustálil,   že   zmenku,   na   základe   ktorej sa sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v   posudzovanom   konaní   domáhala   od   spoločnosti Slovenský   plynárenský priemysel, a. s., ako odporcu   zaplatenia sumy 400 000 000 Kč s príslušenstvom (ďalej len „zmenka“) «... vystavil v B. dňa 1. 10. 1998 právny predchodca odporcu S. p. p., štátny podnik, ako vlastnú zmenku. Zaviazal sa ňou bez protestu efektívne zaplatiť vo V. ú. b., a. s... B., zmenkovú sumu 400.000.000,- Kč na rad S. G., a. s..., L. Dátum splatnosti zmenky, 1. november 2005, bol do zmenky vpísaný dodatočne... Zmenku   v   mene   právneho   predchodcu   odporcu   ako   vystaviteľa   podpísal   vtedajší štatutárny zástupca Ing. J. D., ktorého podpis je na zmenke notársky overený...

Rub zmenky nie je vyplnený, indosamenty sú napísané na prívesku, ktorý je k zmenke pripojený   zošívaciou   sponkou.   V záhlaví   prívesku   je   zmenka identifikovaná obchodným menom   vystaviteľa   a   remitenta,   zmenkovou   sumou,   miestom   a   dátumom   jej   vystavenia a údajom o tom, že dátum splatnosti nie je udaný.

Zmenka bola prvý krát indosovaná dňa 20. 2. 1999 na rad R. Z.-S., ďalší indosament je z 20. 2. 2002 na rad P. P.-C., s. r. o. a posledný indosament na rad navrhovateľa je nedatovaný...

Z   výpovede   svedka   Ing.   M.   Š.,   ktorý   bol   v   čase   vystavenia   zmenky   predsedom predstavenstva S. G., a. s. súd zistil, že zmenka sa nikdy vlastníctvom tejto spoločnosti nestala,   vystaviteľ   jej   zmenku   neodovzdal.   Naproti   tomu   R.   Z.,   ktorý   bol   ako   svedok vypočutý dožiadaným súdom v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 2 Zm 952/05 tvrdil,   že   táto   zmenka,   ktorá   sa   vzťahovala   ku   zmluve   o   dielo   na   akciu   „Výmena kompresorové stanice pro uložiště plynu“, bola po podpísaní zmluvy odovzdaná jemu a on ju   potom   odovzdal   Ing.   Š.   Navrhovateľ   predložil   oznámenie   vystavené   riaditeľom   pre financovanie S. š.p. Ing. M., ktorým spoločnosti S. G. a. s. oznamuje, že na základe ich žiadosti   podľa   čl.   XIII.   zmluvy   o   dielo   bola   vystavená   zmenka   na   rad   generálneho dodávateľa   S.   G.,   a.   s.   na   čiastku   400 mil. Kč.   Tvrdenie   Ing.   Š.   bolo   týmito   dôkazmi spochybnené   a   keďže   ani   samotný   odporca   nežiadal   svedka   s   dodatočne   zistenými skutočnosťami   konfrontovať,   súd   vychádzal   zo   zistenia,   že   zmenka   bola   remitentovi odovzdaná, hoci len sprostredkovane cez R. Z. R. Z. tiež potvrdil, že remitent začiatkom roku 1999 naňho ako na fyzickú osobu zmenku indosoval...

Svedok   Ing.   M.   Š.   sa   k   otázke   splatnosti   zmenky,   ani   k   tomu,   či   zmenka   bola vystavená ako blanket, vyjadriť nevedel, keďže tvrdil, že spoločnosti S. G. a. s. nebola zmenka nikdy odovzdaná. Naproti tomu R. Z. uviedol, že doba splatnosti bola stanovená na rok 2005, čo bolo od počiatku konzultované s Ing. Š., lebo sa predpokladalo, že v tom čase už dôjde, po chaose, ktorý nastal po smrti Ing. D., k narovnaniu.

Výpoveďou   R.   Z.   a   návrhom,   spoločnosti   D.   I.   z   28.   8.   2002   na komplexné vyporiadanie   vzťahov   SPP   a.   s.   v   oblasti   zmeniek,   bolo   preukázané,   že zmenka zabezpečovala záväzky odporcu zo zmluvy o dielo, ktorú na akciu „Výmena kompresorové stanice pro uložistě plynu“ uzavreli odporca ako objednávateľ a S. G., a. s. ako zhotoviteľ dňa   10.   9.   1998...   V   skutočnosti   nebola   zmenka   vystavená   na rad   zhotoviteľa,   ale generálneho dodávateľa, čo je zrejmé z vyššie uvedeného oznámenia Ing. M...

Navrhovateľ   v   návrhu   uviedol,   že   je   vlastníkom   zmenky   a   že   dátum   splatnosti do zmenky   doplnil   vlastník.   Dodatočne   svoje   tvrdenie   spresnil   tak,   že   on   zmenku už s vyplneným dátumom splatnosti nadobudol. Predložil k tomu zmluvu o prevode cenného papiera (zmenky), ktorú 30. 10. 2005 uzavrel so spoločnosťou P. P.-C., s. r. o.

V   bode   1.2   zmluvy   je   prevádzaná   zmenka   presne   identifikovaná   všetkými jej náležitosťami, údaj o dátume splatnosti v tejto identifikácii chýba...

bod 3.1 zmluvy o prevode cenného papiera z 30. 10. 2005... konštatuje, že je zmenka vyplnená so všetkými údajmi a „pokiaľ bola vystavená ako blanket, prevodca ubezpečuje nadobúdateľa, že všetky údaje do nej vpísané boli vpísané oprávnenou osobou na základe vystaviteľom   udeleného   vyplňovacieho   práva,   pričom   prevod   sa   uskutočňuje   pred splatnosťou zmenky...» (citované z rozsudku okresného súdu, pozn.).

Odporca   v   námietkach   podaných   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   okrem iného namietal, že v danom prípade ide o vistazmenku (zmenku splatnú na videnie), že text vistazmenky bol neoprávnene zmenený (doplnením dátumu splatnosti do zmenky), a preto nie je viazaný touto zmenkou. Z obsahu tejto časti námietok odporcu vyplýva, že v podstate za osobu, ktorá neoprávnene doplnila dátum splatnosti do zmenky, považoval sťažovateľku. Z   kontextu   tej   časti   námietok   odporcu,   ktoré   označil   ako „námietka   neexistencie nepretržitého radu indosamentov“ (námietka nebola konajúcimi súdmi akceptovaná, pozn.), vyplýva, že v nich uviedol aj samostatné a od tejto časti námietok oddeliteľné tvrdenie, že sťažovateľka   pri   nadobúdaní   zmenky   konala   vedome   na   škodu   odporcu.   Odporca vzhľadom na to, že zmenku považoval za vistazmenku, ktorá nebola predložená na platenie v premlčacej lehote, zároveň namietol premlčanie sťažovateľkou uplatňovaných práv z tejto zmenky.

Okresný súd aj krajský súd považovali za dôvodné už uvedené námietky odporcu proti zmenkovému platobnému rozkazu.

1. Krajský súd zhodne s okresným súdom dospeli k záveru, že posudzovaná zmenka bola po jej vyplnení vystaviteľom vistazmenkou, a nie blankozmenkou (teda nie zmenkou so zámerne nevyplneným údajom splatnosti zmenky s právom vlastníka tento údaj do nej doplniť,   ako   to   tvrdila   sťažovateľka).   Na   základe   uvedeného   podľa   nich   došlo k neoprávnenému zásahu do textu zmenky, keď do nej bol dodatočne neoprávnene dopísaný dátum splatnosti.

Na podporu svojho záveru, že posudzovaná zmenka je vistazmenkou, okresný súd uviedol: „K   tomu,   aby   mohla   byť   vystavená   platná   blankozmenka,   bolo   potrebné,   aby vystaviteľ zmenky uzavrel s jej prvým majiteľom aspoň neformálnu dohodu o vyplnení“, pričom uzavretie takejto aspoň neformálnej dohody o vyplnení dátumu splatnosti na zmenke považoval za nepreukázané z dvoch dôvodov, keď uviedol: „Ani z výpovede Ing. Š. a ani z výpovede   R.   Z.   nevyplynulo,   že   by   s   odporcom   uzavreli   akúkoľvek   dohodu   o   vyplnení zmenky, R. Z. sa v otázke splatnosti dovolával len dohody, ktorú on uzavrel s Ing. Š., nie s odporcom.“ Okresný súd ešte pri vyporiadaní sa s obranou sťažovateľky dodal: „Tvrdenie navrhovateľa, že obvyklou praxou pri zmenkách na videnie je priamo v texte zmenky uviesť, že ide o vistazmenku, môže byť síce pravdivé, ale podľa čl. I. § 76 ods. 2 zmenkového zákona platí o vlastnej zmenke, v ktorej nie je údaj splatnosti, že je splatná na videnie.“

Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu a doplnil ďalšie dva dôvody v prospech záveru, že v danom prípade ide o vistazmenku. Jedným z dôvodov doplneným krajským súdom bol poukaz na popis zmenky na jej prívesku, na ktorom „... sú popísané všetky vyplnené podstatné náležitosti tejto zmenky a súčasne je uvedené, že ide o zmenku bez určenia dátumu splatnosti“, čo podľa krajského súdu svedčí o tom, že „Zmenka sa... začala   indosovať   bez   vyplneného   údaju   o   dátume   splatnosti...“ a   bola   vistazmenkou. Druhým krajským súdom doplneným dôvodom bol ním vyslovený záver: „V prípade, ak by bolo pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že zmenka bola vystavená nie ako vistazmenka, ale ako blankozmenka, muselo by sa so zmenkou prevádzať na nového majiteľa aj vyplňovacie oprávnenie na vyplnenie tohto údaju. Keďže navrhovateľ a predchádzajúci navrhovateľ si zvolili písomnú formu zmluvy o prevode zmenky, nutne by muselo byť v zmluve uvedené ako bolo dohodnuté vyplňovacie oprávnenie na doplnenie údaju o splatností zmenky. Takéto ustanovenie sa však v zmluve nenachádza a samotný navrhovateľ popiera, že údaj splatnosti doplnil on...“

Okresný   súd   uviedol   aj   ďalší   dôvod   na podporu   svojho   záveru,   že   posudzovaná zmenka je vistazmenkou (ktorý však krajským súdom nebol potvrdený): «Výpoveďou R. Z. a návrhom, spoločnosti D. I. z 28. 8. 2002 na komplexné vyporiadanie vzťahov SPP a. s. v oblasti zmeniek, bolo preukázané, že zmenka zabezpečovala záväzky odporcu zo zmluvy o dielo, ktorú na akciu „Výmena kompresorové stanice pro uložistě plynu“ uzavreli odporca ako objednávateľ a S. G., a. s. ako zhotoviteľ dňa 10. 9. 1998. Zo zmluvy je zrejmé, že zmenka nemohla byť vystavená ako blanket, keďže podľa čl. XIII. ods. 3 až 5 mala byť vystavená na dobu od zahájenia výstavby do 31. 8. 1999 na rad zhotoviteľa, ktorý ju bol oprávnený odpredať aj so skoršou dobou splatnosti, nie menej než 6 mesiacov od vystavenia a o odpredaji objednávateľa informovať. V skutočnosti nebola zmenka vystavená na rad zhotoviteľa, ale generálneho dodávateľa, čo je zrejmé z vyššie uvedeného oznámenia Ing. M., napriek tomu zo zmluvy je jednoznačné, že k zmenke, ktorú mal objednávateľ vystaviť, nemohla byť uzavretá dohoda o vyplnení, ktorá by oprávňovala majiteľa zmenky doplniť do nej ako dátum splatnosti 1. november 2005.»

Krajský   súd   odmietol   uvedenú   argumentáciu   okresného   súdu,   keď   uviedol: «Ohľadne   námietok,   ktoré   prvostupňový   súd   vyhodnotil   ako   dôvodné,   odvolací   súd poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   v   napadnutom   rozhodnutí   prvostupňový   súd vychádzal nad rámec obsahu podaných námietok, keď svoj záver, že žalovaná zmenka bola vystavená   ako   vistazmenka   okrem   iného   založil   na   dôkaze   -   Zmluva   o   dielo   na   akciu „Výmena   kompresorovej   stanice   pre   úložisko   plynu“,   ktorú   dňa   10.   9.   1998   uzavrel odporca so spoločnosťou S. G. (č. l. 200), a s touto zmluvou súvisiacim ďalším listinným dôkazom   -   oznámením   riaditeľa   SPP   pre   financovanie   Ing.   Maroša   zo 16. 10. 1998,   že zmenka v zmysle čl. XIIL Zmluvy bola na žiadosť zhotoviteľa vystavená na rad generálneho dodávateľa diela S. g. Tieto dôkazy a ani skutočnosti s nimi súvisiace neboli obsahom námietok   odporcu   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu,   čím   nebola   dodržaná koncentračná zásada zmenkového konania.»

Podľa názoru krajského súdu odporca dostatočne preukázal svoje tvrdenie o tom, že v danom prípade ide o vistazmenku, a k tomu uviedol: „V žalobe navrhovateľ uviedol, že je   vlastníkom   žalovanej   zmenky,   zmenku   presne   popísal   a   navyše   uviedol,   že   dátum splatnosti bol   vyplnený vlastníkom   zmenky   na 1.   11.   2005.   To isté uviedol aj   vo výzve odporcovi zo dňa 9. 11. 2005 na zaplatenie zmenky (č. l. 5). Z týchto tvrdení podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že dátum splatnosti do zmenky doplnil navrhovateľ ako vlastník zmenky...   Na   tieto   skutočnosti   v   námietkach   poukazoval   aj   odporca   v   časti   pod   bodmi 2. a 4. námietok   a   odôvodnil   nimi   svoje   tvrdenie,   že   zmenka   bola   vystavená ako vistazmenka.   Podľa   názoru   odporcu   navrhovateľ   do   zmenky   neoprávnene   dopísal dátum splatnosti, čím neoprávnene zmenil text zmenky a odporca v súlade s § 69 nie je zaviazaný z takto zmeneného textu zmenky. Odporca svoje tvrdenie, že ide o vistazmenku teda   odôvodnil   konkrétnymi   skutočnosťami,   ktoré   boli   v   konaní   preukázané   listinnými dôkazmi...“

2. Krajský súd dospel k zhodnému záveru s okresným súdom aj v tom, že dátum splatnosti   bol   do   zmenky   dopísaný   samotnou   sťažovateľkou,   a   nie   niektorým z predchádzajúcich vlastníkov zmenky, ako to tvrdila sťažovateľka. Okresný súd svoj záver odôvodnil takto: „... V bode 1.2 zmluvy [zmluvy o prevode cenného papiera (zmenky), ktorú 30.   októbra   2005   uzavrela   sťažovateľka   so   spoločnosťou   P.   P.-C.,   s.   r.   o.,   pozn.] je prevádzaná   zmenka   presne   identifikovaná   všetkými   jej   náležitosťami,   údaj   o dátume splatnosti v tejto identifikácii chýba, čím je tvrdenie navrhovateľa, že dátum splatnosti bol do zmenky doplnený ešte pred tým, než ju on nadobudol, spochybnené...“

Krajský   súd   na   podporu   záveru,   že   dátum   splatnosti   do   zmenky   dopísala sťažovateľka,   k   argumentácii   okresného   súdu   ešte   doplnil: „V   zmluve   je   v   bode   1.2 žalovaná   zmenka   presne   popísaná,   pričom   tu   opätovne   nie   je   uvedený   údaj   o   dátume splatnosti na deň 1. 11. 2005. To znamená, že v čase prevodu zmenky, dva dni pred jej splatnosťou,   sa na   zmenke   ešte   nenachádzal   údaj   o   splatnosti   zmenky,   čo   potvrdzuje predchádzajúci záver, že zmenka bola na navrhovateľa indosovaná bez vyplneného dátumu splatnosti   a tento   údaj   na   zmenku   musel   doplniť   navrhovateľ...   Ak   by   bolo   pravdivé... tvrdenie navrhovateľa, že zmenku vlastnil predchádzajúci majiteľ zmenky s už vyplneným dátumom splatnosti, potom by sa v uvedenej zmluve musel v popise zmenky nachádzať aj údaj o splatnosti zmenky, ktorý tam nie je.“

Navyše, podľa krajského súdu skutočnosť, že dátum splatnosti do zmenky doplnila sťažovateľka,   vyplýva   aj   z   toho,   že „V   žalobe   navrhovateľ   uviedol,   že   je   vlastníkom žalovanej   zmenky,   zmenku   presne   popísal   a   navyše   uviedol,   že   dátum   splatnosti   bol vyplnený vlastníkom zmenky na 1. 11. 2005. To isté uviedol aj vo výzve odporcovi zo dňa 9. 11. 2005 na zaplatenie zmenky (č. l. 5). Z týchto tvrdení podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že dátum splatnosti do zmenky doplnil navrhovateľ ako vlastník zmenky...“.

Krajský súd sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľky, ktorá svoje tvrdenie, že zmenku nadobudla s už vyplneným dátumom splatnosti, opierala aj o znenie čl. 3.1 Zmluvy o prevode cenného papiera, a uviedol: „K výkladu navrhovateľa k obsahu čl. 3.1 Zmluvy o prevode cenného papiera, ktorý sa týka prevodu zmenky a v ktorom je uvedené, že zmenka bola vyplnená so všetkými údajmi a pokiaľ bola vydaná ako blanket, potom prevodca ubezpečuje nadobúdateľa, že všetky údaje do nej vpísané boli vpísané oprávnenou osobou na základe výstavcom udeleného vypĺňovacieho oprávnenia, pričom strany prevod zmenky   činia   pred   splatnosťou   zmenky,   odvolací   súd   uvádza   nasledovné:   zo   zmenky samotnej vyplýva, že bola výstavcom podpísaná vo forme blanketu, pretože vystavená bola až o dva dni neskôr ako ju podpísal štatutárny zástupca spoločnosti vystaviteľa zmenky. Uvedené   vyhlásenie   prevodcu   v   zmluve   sa   preto   logicky   vzťahuje   k   vyplneniu   obsahu zmenky po jej vystavení, a nie k vyplneniu samotného údaju o splatnosti zmenky, ako tvrdí navrhovateľ, pretože tento údaj sa na zmenke nenachádzal ani ku dňu 30. 10. 2005, kedy bola zmluva o prevode zmenky uzavretá.“

3. Krajský   súd   žiadnym   spôsobom   nespochybnil   záver   okresného   súdu o nedobromyseľnosti   sťažovateľky   pri   nadobúdaní   zmenky   (a   to   aj   v   tom   prípade, ak by sťažovateľka nadobudla zmenku s už vyplneným dátumom splatnosti). Okresný súd pri odôvodnení tohto svojho záveru poukázal na príslušné zákonné ustanovenie: „Podľa čl. I. § 17 zmenkového zákona, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem   ak   majiteľ   pri   nadobúdaní   zmenky   konal   vedome   na   škodu   dlžníka...“,   a   ďalej uviedol: „Zo   všetkých   okolností   prípadu   súd   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľovi   pri nadobúdaní zmenky dobromyseľnosť chýbala. Nadobudol zmenku, ktorá síce po formálnej stránke spĺňala všetky predpísané náležitosti, ale z ktorej mu muselo byť zrejmé, že koná na škodu dlžníka...

Už pri zbežnej kontrole zmenky muselo byť navrhovateľovi zrejmé, že údaj o dátume splatnosti (ak ho do zmenky nedoplnil on sám) bol vpísaný až dodatočne.

Z   úvodného   prehlásenia   na   prívesku   musel   zistiť,   že   dátum   splatnosti   nebol   pri vystavení   zmenky   uvedený   a   keďže   záhlavie   alonže   neodkazovalo   na   žiadnu   dohodu o vyplňovacom práve, hoci ostatné náležitosti zmenky sú v ňom dostatočne popísané, musel si byť vedomý, že doplnenie tohto údaju do zmenky je spochybniteľné.

Pri nadobúdaní zmenky neoveroval, či bola dohoda o vyplňovacom práve uzavretá a či   mohol   byť   dátum   splatnosti   oprávnene   doplnený.   Svedčí   o   tom   bod   3.1   zmluvy o prevode cenného papiera z 30. 10. 2005, v ktorom sa konštatuje, že je zmenka vyplnená so všetkými   údajmi   a   „pokiaľ   bola   vystavená   ako   blanket,   prevodca   ubezpečuje nadobúdateľa, že všetky údaje do nej vpísané boli vpísané oprávnenou osobou na základe vystaviteľom   udeleného   vyplňovacieho   práva,   pričom   prevod   sa   uskutočňuje   pred splatnosťou zmenky. Z tejto formulácie je zrejmé, že ani prevodca nevedel, či bola zmenka vystavená ako blanket.

Navrhovateľ v čase nadobudnutia zmenky vedel, že odporca jej plnenie odmieta, všeobecne známou skutočnosťou bolo, že odporca platnosť zmeniek, podpísaných Ing. D., popiera, že sa zmenkami zaoberajú aj orgány činné v trestnom konaní. Zrejmé je to aj z bodu   2.2   zmluvy   o   prevode   zmenky,   podľa   ktorého   z   dohodnutej   kúpnej   ceny 200.000.000,- Kč   vyplatil   navrhovateľ   prevodcovi   len   jej   časť   vo   výške   1.800.000,-   Kč, zvyšok sa mal stať splatným až po splnení záväzku, pričom všetky náklady na súdne konanie sa zaviazal znášať on sám.

Navrhovateľ teda vedome nadobudol zmenku... s nevyplneným, resp. dopisovaným dátumom splatnosti, ku ktorému zjavne došlo neoprávnene, keďže ani zmluva o prevode zmenky nemá v tomto smere jednoznačné znenie, resp. vzbudzuje pochybnosti, či bol pri nadobudnutí   zmenky   v   nej   dátum   splatnosti   vyplnený.   Ak   za   týchto   okolností   zmenku nadobudol, zrejme len spoliehajúc sa na abstraktný účinok indosamentu, konal vedome na škodu dlžníka...“

Krajský   súd   k   otázke   nedobromyseľnosti   sťažovateľky   doplnil: „Neoprávnené doplnenie textu zmenky navrhovateľom zakladá aj dôvody pre záver, že navrhovateľ nebol pri nadobúdaní tejto zmenky dobromyseľný...“

4. Krajský súd dospel k rovnakému záveru ako okresný súd, podľa ktorého mohol odporca   úspešne   uplatniť   námietku   neoprávneného   zásahu   do   zmenky, keď   uviedol: „... odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca je zaviazaný zo zmenky   len   podľa   textu,   ktorý   bol   na   zmenke   pred   neoprávneným   doplnením   údaju splatnosti na deň 1. 11. 2005.“

Okresný   súd   pri   odôvodnení   svojich   záverov   v   tejto   časti   poukázal   na   príslušné zákonné ustanovenie: „podľa čl. I. § 69 v spojení s § 77 ods. 1 zmenkového zákona, ak bol text zmenky zmenený, sú tí, ktorí sa podpísali na zmenku po tejto zmene, zaviazaní podľa zmeneného textu; tí, ktorí sa podpísali prv, sú zaviazaní podľa textu pôvodného“, a ďalej uviedol: „... Odporcu, ktorý sa na zmenku podpísal pred neoprávneným doplnením dátumu jej splatnosti, by mal preto zaväzovať len ten text zmenky, ktorý podpísal. S prihliadnutím k abstrakčnému   účinku indosamentu   je však rozhodujúce kto   a   kedy   takto   neoprávnene do textu   zmenky zasiahol.   Názory,   či   námietku neoprávneného zásahu   do   textu zmenky, je možné úspešne uplatniť len proti prvému majiteľovi zmenky, resp. len proti tomu, kto do textu   zmenky   neoprávnene   zasiahol,   alebo   aj   proti   ďalším   nadobúdateľom   takejto zmenky,   nie   sú   v   súdnej   praxi   jednoznačne   vyriešené.   Napriek   abstrakčnému   účinku rubopisu, ktorý posilňuje formálny charakter zmenky, je súd toho názoru, že neoprávnený zásah do textu zmenky tak závažným spôsobom oslabuje postavenie zmenkového dlžníka, že mu nie je možné uprieť obranu voči tomu majiteľovi zmenky, ktorý sám do textu zmenky neoprávnene   zasiahol,   ale   ani   voči   tomu   indosatárovi,   ktorý   síce   zmenku   nadobudol po neoprávnenom   zásahu   do   jej   textu,   ktorý   ale   nebol   pri   nadobúdaní   zmenky dobromyseľný...“

Okresný súd preto dospel k záveru, že „... bez ohľadu či dátum splatnosti do zmenky doplnil navrhovateľ sám, alebo už zmenku s dopisovaným údajom splatnosti nadobudol, môže byť odporca v zmysle čl. I. § 17 a § 69 zmenkového zákona zaviazaný len podľa toho textu zmenky, na ktorý sa podpísal. Odporca sa zaviazal na plnenie zmenkou na videnie a nie je od neho možné požadovať, aby plnil záväzok z dennej zmenky.“.

Krajský súd však čiastočne pozmenil právne závery okresného súdu, ktorý vzhľadom na abstrakčné účinky indosamentu pripustil možnosť úspešného namietania neoprávneného zásahu   do   textu   zmenky   odporcom   pre   prípad,   že   sťažovateľka   už   nadobudla   zmenku s doplneným dátumom splatnosti, len ak pri nadobúdaní takejto zmenky konala na škodu odporcu   (nedobromyseľne).   Krajský   súd   úspešné   vznesenie   tejto   námietky   pripustil nezávisle   od   dobromyseľnosti   alebo   nedobromyseľnosti   sťažovateľky   pri   nadobúdaní už pozmenenej zmenky, keď uviedol: „Odvolací súd pri tomto závere vychádzal z dikcie citovaného ustanovenia § 69 ZaŠZ, ako aj z odborného výkladu k tomuto ustanoveniu, podľa ktorého je námietka zmeny textu možná voči každému majiteľovi zmenky, teda aj voči tomu, kto pozmenenú zmenku nadobudol dobromyseľne...“

5. Na   záver   okresný   súd   akceptoval   odporcom   vznesenú   námietku   premlčania a uviedol: „Zmenku splatnú na videnie bolo potrebné podľa čl. I. § 34 ods. 1 v spojení s § 77   ods.   1   zmenkového   zákona   predložiť   na   zaplatenie   do   jedného   roka   od   dátumu vystavenia, t. j. do 1. 10. 1999, kedy sa stala splatnou. Zmenkové nároky proti akceptantovi cudzej zmenky, ktorý je zaviazaný rovnako ako vystaviteľ vlastnej zmenky, sa premlčujú do troch rokov odo dňa splatnosti zmenky (čl. I. § 70 ods. 1 a § 78 ods. 1 zmenkového zákona). Premlčacia lehota začala v tomto prípade plynúť 2. 10. 1999 a uplynula 2. 10. 2002. Návrh na súd bol podaný až 29. 12. 2005 po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom k tomu súd zmenkový platobný rozkaz zrušil v celom rozsahu.“ S týmto záverom sa krajský súd stotožnil.

B. Dôvody sťažnosti v časti smerujúcej proti výroku rozsudku krajského súdu vo veci samej

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala, že   odporca   znášal   dôkazné   bremeno na preukázanie   svojho   tvrdenia   o   vistazmenke,   ktoré   však   podľa   jej   názoru   neuniesol. Napriek tomu okresný súd a krajský súd (ďalej aj „všeobecný súd“ alebo „všeobecné súdy“) učinili   nesprávny   záver,   že   sporná   zmenka   bola   vistazmenkou   (a   nie   blankozmenkou, ako tvrdila sťažovateľka), k čomu uviedla:

„Súd   prvého   stupňa   ako   aj   odvolací   súd   sa   stotožnili   s   námietkou   žalovaného, že predložená zmenka bola vystavená ako vistazmenka, bez toho, aby žalovaný v konaní predložil jediný dôkaz o tejto skutočnosti. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov (zmenka, prívesok ku zmenke. Zmluva o prevode cenného papieru zo dňa 30. 10. 2005) nemožno vyvodiť záver, že vystaviteľ vystavil vistazmenku.

Súdy   odôvodnili   svoj   názor,   že   sa   jednalo   o   vistazmenku   zo   skutočnosti, že na zmenke, prívesku ku zmenke a v Zmluve o prevode cenného papieru nie je uvedený dátum splatnosti zmenky. Z logického hľadiska však neuvedenie dátumu splatnosti môže rovnako   preukazovať   vystavenie   blankozmenky,   teda   zmenky   zámerne   vystavenej   bez uvedenia dátumu splatnosti...“

Sťažovateľka ďalej namietala závery všeobecného súdu o tom, že text vistazmenky bol neoprávnene pozmenený samotnou sťažovateľkou a ona dopísala do zmenky dátum jej splatnosti, k čomu uviedla:

«... je otázne, ako dospel odvolací súd ku skutkovému zisteniu, že žalobca doplnil do zmenky dátum splatnosti. Táto skutočnosť nie je z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vôbec zrejmé, a teda sa jedná len o špekuláciu, ktorá je v príkrom rozpore jednak s tvrdením   svedka   Z.,   ktorý   vyhlásil,   že   zmenku   už   on   prevádzal   vyplnenú   a   jednak so Zmluvou o prevode cenného papieru, kde sa v čl. 3.1 výslovne uvádza, že „zmenka je vyplnená   so   všetkými   údajmi   a   pokiaľ   bola   vystavená   ako   blanket,   tak   prevodca ubezpečuje   nadobúdateľa,   že   všetky   údaje   do   nej   dopísané,   boli   dopísané   oprávnenou osobou na základe výstavcom udeleného vyplňovacicho práva“. Z tohto ustanovenia nie je možné vyvodiť iný záver, než ten, že zmenku nemohol vystaviť žalobca, ale bola vyplnená už skôr... odvolací   súd   na   strane   13   svojho   rozsudku   uvádza,   že   „keďže   žalobca a predchádzajúci majiteľ si zvolili písomnú formu zmluvy o prevode zmenky, nutne muselo byť   v zmluve uvedené ako   bolo dohodnuté vyplňovacie oprávnenie   na doplnenie údaju o splatnosti   zmenky“.   Dovoľujeme   si   tvrdiť,   že   takýto   názor   nemá   oporu   v   zákone zmenkovom   a   šekovom,   pretože   zákon   zmenkový   a   šekový   nepredpisuje   pre   dohodu o vyplňovacom   oprávnení   žiadnu   formu,   a preto   nie   je   jasné,   ako   odvolací   súd   dospel k záveru o nutnosti písomnej formy dohody o vyplňovacom oprávnení. (Rozsudok Vrchného súdu   v   Prahe   zo   dňa   20.   2.   2001,   sp.   zn.   58 Cmo   556/2000   -   „...   dohoda   o vyplnení v blankozmenky podľa čl. 10 ZZS nemá stanovenú žiadnu formu. Nedostatok takejto dohody musí preukázať   ten,   kto   je   na zmenke podpísaný...“   Z   citovaného   rozhodnutia vyplýva, že takúto dohodu možno uzavrieť i ústne, dokonca aj konkludentne. Rozsah vyplňovacieho práva   bol   daný   žalovaným   už   tým,   že   vystavil   zmenku   neúplnú,   teda   s   nevyplneným dátumom splatnosti a rým vlastne vymedzil rozsah vyplňovacieho práva (a v konaní pred súdom   nepreukázal   opak).   Je   teda   z   takto   vystavenej   zmenky   zaviazaný   a   znáša aj potencionálne riziko spojené s neoprávneným doplneným zmenky,   resp.   jej vyplnením v rozpore s pôvodnou dohodou o vyplňovacom práve...»

V   súvislosti   s   namietaním   nesprávnych   záverov   všeobecného   súdu   pri   posúdení zmenky   ako   vistazmenky   a   v   otázke,   kým   bol   doplnený   dátum   splatnosti   do   zmenky, sťažovateľka   ešte   uviedla: „Druhostupňový   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s   výpoveďou svedka R. Z., ktorého výpoveď absolútne opomenul, hoci bola pre konanie významná z toho pohľadu, že svedok R. Z. vyhlásil, že zmenku už on prevádzal vyplnenú...“

Sťažovateľka   namietala,   že   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   nepredloženia „vistazmenky“ na platenie do jedného roka od jej vystavenia bolo na strane odporcu, ktorý túto skutočnosť podľa sťažovateľky nepreukázal. Preto je podľa sťažovateľky nesprávny aj záver všeobecného súdu o nepredložení „vistazmenky“ na platenie v premlčacej lehote, a tým   záver   o   splnení   podmienok   pre   akceptovanie   námietky   premlčania   práv   z   tejto zmenky vznesenej odporcom. K týmto dôvodom svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla:«Najdôležitejším porušením sťažovateľovho práva na súdnu ochranu je skutočnosť, že   Okresný   súd   Bratislava   V   aj   Krajsky   súd   v   Bratislave   rozhodli   o premlčaní   nároku z dôvodu nepredloženia vistazmenky do jedného roka od vystavenia bez toho, aby žalovaný predložil   jediný   dôkaz   o   tom,   že   mu   zmenka   nebola   v lehote   jedného   roka   predložená na platenie.   Okrem   iného   sa   v   konaní   prezentovali   dôkazy   o   tom   (ktoré   predložil   sám žalovaný), že žalovaný bol už predtým viackrát oslovený s tým, aby túto a aj iné zmenky zaplatil   mimosúdne.   Už   z   tohto   samotného   faktu   vyplýva   skutočnosť,   že   táto   zmenka mu už predtým   bola   predložená   na   platenie.   Podľa   ustálenej   zmenkovej   judikatúry je na žalovanom, aby preukázal, že mu zmenka nebola riadne a včas predložená bez ohľadu na problémy so zaobstaraním takéhoto dôkazu. V zmysle rozsudku Vrchného súdu v Prahe zo   dňa   23.   1.   1994,   sp.   zn.   5   Cmo   435/93   „ak   dlžník   nie   je   schopný   predložiť   dôkaz o riadnom   a   včasnom   nepredložení   zmenky,   platí   voči   nemu   zmenka   za   riadne   a   včas predloženú k plateniu.“...»

V ďalšom sťažovateľka namietala, že všeobecný súd rozhodol v rozpore so zásadou obráteného   bremena   tvrdenia   a   dôkazného   bremena,   podľa   ktorého   uvedené   znáša zmenkový dlžník, teda odporca, a nie sťažovateľka, v rozpore so „zákonom o zmenkách a šekoch“ a aj v rozpore s ustáleným výkladom tohto zákona a súvisiacou judikatúrou, pričom   všeobecný   súd   svoje   odlišné   závery   náležite   neodôvodnil.   Svoju   argumentáciu sťažovateľka vymedzila takto:

„Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd rozhodli… v príkrom rozpore so zákonom zmenkovým a šekovým, doktrinálnym výkladom a početnou judikatúrou...

Ak…   konajúci   súd…   svoje   rozhodnutie   a   odklonenie   sa   od   ustáleného   právneho názoru náležité neodôvodní, nemožno toto rozhodnutie považovať za súladné s Ústavou SR a princípom predvídateľnosti práva...

V   danom   prípade   tak   súdy   oboch   stupňov   porušili   zákonom   stanovený   princíp zmenkového konania, ktorým je obrátené bremeno tvrdenia (zmenkové námietky) a bremeno dôkazné. Je to zmenkový dlžník - žalovaný, kto je povinný tvrdiť a preukázať svoje námietky. V prípade, že takto tvrdené námietky nepreukáže, nemôže sa ubrániť povinnosti žalovanú zmenku zaplatiť. Pokiaľ súdy oboch stupňov uzavreli, že to bol žalobca, kto nepreukázal, že predmetná   zmenka   bola   vystavená   ako   blanko   zmenka,   došlo   tým   bez   ďalšieho k porušeniu zákona zo strany súdov a takého rozhodnutie je vydané v rozpore so zákonom zmenkovým a šekovým a tiež s čl. 46 Ústavy SR…

V posudzovanom prípade bol súdom v rozpore so zákonom zvýhodnený žalovaný, keď napriek tomu, že nepreukázal svoje tvrdenia vo forme zmenkových námietok, súd mu vyhovel   a   zvýhodnil   ho   pred   žalobcom,   aj   keď   k   tomu   neboli   splnené   ďalšie   zákonom stanovené podmienky. Súdy bez opory v právnom predpise vyhodnotili námietky žalovaného ako   opodstatnené.   Navyše,   ak   žalobca   v   žalobe   tvrdil   určitú   skutočnosť,   ktorá   nebola označená medzi účastníkmi za nespornú a iba na základe tohto dôkazmi nepreukázaného tvrdenia   uzatvára   skutkové   závery,   možno   to   považovať   za   také   podstatné   porušenie Občianskeho súdneho poriadku, ktoré nie je možné zhojiť inak než zrušením napadnutého rozhodnutia,   naviac   za   situácie,   kedy   tak   vykonal   i odvolací   súd.   Uvedeným   zásahom všeobecných   súdov   došlo   k   porušeniu   ústavných   princípov   rovnosti   pred   zákonom   a ochrany vlastníckeho práva...“

V závere sťažovateľka namietala aj absenciu nestrannosti a nezávislosti všeobecného súdu pri svojom rozhodovaní, keď uviedla:

„... Možno sa taktiež domnievať, že rozhodnutie súdov nebolo nestranné a nezávislé, keď   výkonná   moc   (vyhlásenie   vlády   SR)   deklaruje   dopredu   svoju   vôľu   nebyť   viazaná záväzkami súkromnej právnickej osoby (žalovaného) a súd na túto skutočnosť odkazuje. Uvedené vyhlásenie nemá a nemôže mať akúkoľvek relevanciu, a napriek tomu je mu súdom kladená podstatná úloha. I keď je súdna moc formálne nezávislá na moci výkonnej, v tomto prípade možno o jej nezávislosti pochybovať...“

Krajský   súd   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   uviedol,   že „...   Tvrdenia   sťažovateľa k jednotlivým dôkazom sú vytrhnuté z kontextu ostatných dôkazov a účelovo prispôsobené tvrdeniam v sťažnosti...“, sťažnosť nepovažoval za dôvodnú, a v ďalšom zhrnul podstatné závery obsiahnuté v jeho rozsudku, ako aj ďalšie skutočnosti na podporu ich správnosti. Vo vzťahu k výpovedi svedka R. Z., pri ktorej sťažovateľka namietala, že sa s ňou krajský súd v rozsudku z 29. januára 2008 nevysporiadal, krajský súd v podstate poukázal na obsah výpovede   tohto   svedka,   v   spojení   s   výpoveďou   svedka   Ing. Š.,   ktorý   bol   štatutárnym zástupcom   prvého   majiteľa   zmenky,   rovnako   ako sú   tieto   výpovede   uvedené   v   obsahu rozsudku okresného súdu z 21. mája 2007 a už boli citované.

Krajský   súd   k   námietke   sťažovateľky,   že   odporca   nepreukázal,   že   mu   nebola predložená zmenka na platenie do jedného roka od jej vystavenia, uviedol: „... Žalovaný popiera, že by mu do začatia tohto súdneho konania bola zmenka predložená na platenie a prvý   krát   ju   videl   až   po   podaní   návrhu   na   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu aj s vyplneným dátumom splatnosti. Na zmenku bol dopísaný dátum splatnosti 1. 11. 2005 a k tomuto dátumu splatnosti sa aj žalobca domáhal zaplatenia zmenky. Žalobca popiera, žeby   zmenka   bola   vystavená   ako   vistazmenka,   tvrdí,   že   ju   nadobudol   už   vyplnenú aj s dátumom splatnosti t. j. ako fixnú zmenku, splatnú k dátumu uvedenom na zmenke. Žalobca nikdy netvrdil, že zmenka bola predložená dlžníkovi na platenie ako vistazmenka v priebehu plynutia jednoročnej lehoty… a žalovaný túto skutočnosť jednoznačne poprel. Preto nebol ani dôvod, aby súd vykonával v tomto smere dokazovanie. Žalobca podal na súd žalobný návrh dňa 29. 12. 2005, pričom trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nárokov zo žalovanej zmenky (ako vistazmenky splatnej 1. 10. 1999) uplynula dňa 2. 10. 2002.“

Zo   stanoviska   sťažovateľky   k   vyjadreniu   krajského   súdu   k   sťažnosti   v   spojení s doplnením   tohto   stanoviska   vyplýva,   že   obsah   vyjadrenia   nepovažuje   za   spôsobilý spochybniť jej argumentáciu uvedenú v sťažnosti, na ktorej v celom rozsahu zotrvala.

Sťažovateľka   vo   svojom   stanovisku   a   jeho   doplnení   opätovne   zdôraznila   svoje argumenty o neunesení dôkazného bremena odporcom vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že sporná zmenka   je   vistazmenkou,   a   o   nesprávnosti   záverov   všeobecných   súdov   o   tom,   že   táto zmenka je vistazmenkou, a uviedla:

„... V danej veci súd prvého stupňa i odvolací súd v rozpore s ustanovením § 175 O. s.   p.   fakticky   obrátil   dôkazné   bremeno,   keď   uzavrel,   že   žalobca   nepreukázal   svoje tvrdenia   o   tom,   že   predmetná   zmenka   bol   vystavená   ako   úplná   a   vyplnená   zmenka. V zmenkových sporoch je to vždy žalovaný, kto musí svoje tvrdenia obsiahnuté v námietkach ako obranu proti povinnosti zaplatiť   zmenku preukázať,   a nie žalobca,   ktorý by nemal preukazovať žiadnu skutočnosť, iba existenciu zmenky.

Žalovaný   síce   v   námietkach   tvrdil,   že   sa   jedná   o   vistazmenku   a   bolo   jeho povinnosťou, aby k preukázaniu svojej námietky označil dôkazy a tieto navrhol vykonať. Žiadny dôkaz, z ktorého vyplýva, že sa jednalo o vistazmenku, však vykonaný nebol… Ústavný súd v zásade nemá možnosť prehodnotiť dokazovanie vykonané všeobecnými súdmi,   avšak   táto   zásada   je   prelomená   v   prípade,   keď   sú   právne   závery   v   extrémnom rozpore   s   vykonanými   skutkovými   zisteniami.   Pokiaľ   odvolací   súd   dospel   k   záveru, že z vykonaných dôkazov, a to najmä z dôkazu zmluvy o predaji cenných papierov uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou P. P. C. s. r. o. ako indosantom zo dňa 30. 10. 2005, zo zmenkovej žaloby a z výzvy k dobrovoľnému plneniu, sú preukázané tvrdenia žalovaného ohľadom námietky vystavenia vistazmenky, nehľadiac k nehodnotenému dôkazu zmluvou o dielo o výstavbe kompresorovej stanice, ide o tento extrémny nesúlad, pretože z týchto dôkazov takýto záver vyvodiť nemožno.“

V ďalšom sťažovateľka polemizuje s dôvodmi doplnenými krajským súdom (popri dôvodoch   uvedených   okresným   súdom)   v   prospech   záveru,   že   sporná   zmenka je vistazmenkou. Podľa krajského súdu aj so samotného popisu zmenky na jej prívesku vyplýva, že ide o vistazmenku. Sťažovateľka k tomu uviedla:

«Z prívesku ku zmenke súd vyvodil záver, že sa jednalo o vistazmenku, keď je tu uvedené, že sa jedná o dokument tvoriaci indosamentnú radu žalovanej zmenky vystavenej „bez dátumu splatnosti“. Tento text umožňuje dva závery. Buď sa jednalo o blankozmenku alebo sa jednalo o vistazmenku. O tom, že by sa jednalo o vistazmenku, však v dokumente nie je nič uvedené, a dokonca ani na lícnej strane zmenky nie je, ako to býva obvyklé v kolónke „dátum splatnosti“, v našom prípade „splatná dňa“ uvedené a vista, na videnie alebo aspoň tejto údaj preškrtnutý. Z uvedeného možno teda dôvodiť, že sa pravdepodobne jednalo najskôr o blankozmenku. Okrem toho, v prípade, že existujú objektívne dva výklady, teda jednak výklad priaznivý pre žalobcu a jednak výklad priaznivý pre žalovaného, je potrebné   za   použitia   zákonnej   zásady   upravujúcej   preukazovanie   zmenkových   námietok dlžníkom, uzavrieť, že za použitia takéhoto dôkazu dlžník neuniesol dôkazné bremeno...»

Sťažovateľka v prospech záveru, že posudzovaná zmenka bola blankozmenkou, a nie vistazmenkou, poukazovala na obsah „Zmluvy o výstavbe kompresorovej stanice“, ktorá bola podľa nej kauzou spornej zmenky, a uviedla:

„Z   vyjadrenia   právnej   zástupkyne   žalovaného   zo   dňa   2.   4.   2007   uskutočneného v rámci ústneho pojednávania explicitne vyplýva, že žalovaný súhlasí stým, že predmetná zmenka sa vzťahovala k zmluve o dielo o výstavbe kompresorovej stanice zo dňa 10. 9. 1998) Z obsahu tejto zmluvy vyplýva jednoznačný záver, a síce, že k tejto zmluve nebola vystavená vistazmenka, ale naopak, že bola vystavená blankozmenka s oprávnením majiteľa zmenky túto doplniť spôsobom uvedeným v zmluve, a to s ohľadom na ustanovenie či. XIII ods. 4, podľa ktorého má majiteľ zmenky právo túto doplniť o dátum splatnosti (dokonca so skoršou, než všeobecne dohodnutou splatnosťou). Z tohto ustanovenia je celkom zrejmé, že nemohlo ísť o vistazmenku, ktorú už ako hotovú zmenku dopĺňať nemožno.

Skutočnosti,   že   žalovaný   si   je   vedomý   toho,   že   k   zmluve   o   dielo   sa   viaže blankozmenka,   a   nie   vistazmenka,   nasvedčujú   aj   námietky   žalovaného   podané   v   inom zmenkovom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V, sp. zn. 2 Zm 952/2005, keď je zrejmé, že v týchto druhých námietkach uplatňuje žalovaný kauzálne námietky iba vo vzťahu k   blankozmenke,   ktorú   odvodzuje   od   tej   istej   zmluvy   o   výstavbe   kompresorovej   stanice a žiadna námietka vistazmenky v týchto (druhých) námietkach žalovaným uvádzaná nie je. Z tohto omylu žalovaného, ktorý právna zástupkyňa žalovaného v rámci pojednávania dňa 2. 4. 2007 vysvetľuje krátkou lehotou pre dohliadanie interných oznámení u žalobcu, potom pramení logický záver o tom, že žalovaný vlastne nevedel v dobe podávania námietok o tom, aká   je   vlastne   kauza   tu   žalovanej   zmenky.   Pokiaľ   teda   žalovaný   v   námietkach   tvrdil, že zmenka bola vystavená ako vistazmenka a ako súdu prvého stupňa právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že až dodatočne zistili, že táto zmenka sa vzťahuje k zmluve o dielo, mohol   v   tomto   konaní   len   ťažko   preukázať   opodstatnenosť   podaných   námietok,   ktoré sa vlastne fakticky vzťahujú k celkom inej zmenke.

Pretože z uvedeného dôkazu - zmluvy o dielo - možno jednoznačne vyvodiť záver o vystavení blankozmenky, pričom nebola v tomto konaní uplatnená akákoľvek námietka týkajúca   sa   neoprávneného   doplnenia   blankozmenky,   a   teda   nieje   dôvod   sa   touto skutočnosťou zaoberať.“

Sťažovateľka ďalej vo vzťahu k namietanému záveru všeobecných súdov, že dátum splatnosti do spornej zmenky bol ňou dopísaný, vo svojom stanovisku opätovne zdôraznila, podľa nej nesprávne vyhodnotenie „zmluvy o prevode cenného papiera z 30. 10. 2005“ okresným   súdom   pri   posudzovaní   tejto   otázky,   tak   ako   to   už   uviedla   aj   v   sťažnosti. Sťažovateľka uviedla ďalšie argumenty, prečo podľa nej na rozdiel od názoru všeobecného súdu zo žaloby ani z výzvy na plnenie nevyplýva, že dátum splatnosti do zmenky doplnila ona, a ani to, že zmenka je vistazmenkou:

«Súd   z   tvrdení   uvedených   v   žalobe   a   výzve   na   plnenie   vyvodil   záver,   že   dátum splatnosti doplnil žalobca, a teda sa jednalo o vistazmenku. Takýto záver však nie je možné vyvodiť,   keď žalobcovi muselo byť z textu na prívesku zmenky zrejmé,   že zmenka bola pôvodne vystavená bez dátumu splatnosti a s ohľadom na jej aktuálne znenie teda zmenku o dátum splatnosti musel niekto neskôr doplniť. Tvrdenie v žalobe a výzve na plnenie teda korešponduje so znením samotnej zmenky a nemožno z tohto tvrdenia urobiť záver o tom, kým bola vlastne zmenka o dátum splatnosti doplnená a už vôbec z tohto tvrdenia nemožno urobiť   záver   o   tom,   že   to   bol   žalobca,   kto   zmenku   doplnil.   Záver   o   doplnení   zmenky žalobcom je v rozpore s inými vykonanými dôkazmi, najmä so zmluvou o prevode cenného papieru zo dňa 30. 10. 2005 a z výsluchu svedka R. Z.

Je   tiež   potrebné   zdôrazniť,   že   ani   keby   zmenku   skutočne   doplnil   žalobca,   nebol by takýto úkon žalobcom vôbec dôkazom o tom, že bola emitovaná žalovaným skutočne vistazmenka...“,   ako   tvrdí   žalovaný   a   nie   je   zrejmé,   prečo   bol   druhostupňovým   súdom urobený práve takýto záver...»

III.

A.   Dôvody   rozhodnutia   krajského   súdu   v   časti   jeho   výroku   o   trovách prvostupňového konania

Okresný súd v rozsudku z 21. mája 2007 nepriznal odporcovi nárok na náhradu trov prvostupňového konania napriek jeho úspechu vo veci a v odôvodnení rozhodnutia uviedol:„O náhrade trov konania súd podľa prvej vety § 151 ods. 1 OSP rozhoduje len na návrh. Odporca síce v námietkach uviedol, že žiada zaviazať navrhovateľa na náhradu trov konania, vo svojom záverečnom návrhu sa však vyjadril tak, že náhradu trov konania prisúdiť nepožaduje, preto, i keď mal v konaní o námietkach plný úspech, mu súd náhradu trov nepriznal.“

Na základe odporcom podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu z 21. mája 2007   v   časti   jeho   výroku   o   trovách   prvostupňového   konania   krajský   súd   rozsudkom z 29. januára 2008 zmenil rozsudok okresného súdu v tejto časti tak, že sťažovateľke uložil povinnosť   zaplatiť   odporcovi   trovy   prvostupňového   konania   v   sume 10 324 632,60   Sk, zároveň   jej   uložil   povinnosť   zaplatiť   odporcovi   trovy   odvolacieho   konania.   Následne krajský súd uznesením č. k. 6 CoZm 34/2007-349 z 27. júna 2008 (ďalej len „opravné uznesenie“) opravil svoj rozsudok vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania tak, že namiesto   sumy 10 324 632,60   Sk je   sťažovateľka   povinná   zaplatiť   sumu 11 324 632,60 Sk. Krajský súd odôvodnil svoj rozsudok z 29. januára 2008 v časti výroku, ktorým zmenil výrok prvostupňového súdu o trovách konania odporcu takto:

„Zo súdneho spisu odvolací súd zistil, že nárok na náhradu trov konania si odporca uplatnil písomne už v podaných námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu s tým, že ich   výšku   vyčísli   najneskôr   do   troch   dní   odo   dňa   vyhlásenia   rozsudku   Tento   nárok odporca výslovne nevzal späť, avšak v zápisnici z pojednávania dňa 21. 5. 2007 je uvedené jeho   vyjadrenie,   že   nežiada   priznať   náhradu   trov   konania.   Zástupkyňa   odporcu   túto protokoláciu vysvetľuje tým, že na otázky zákonnej sudkyne ohľadne náhrady trov konania odpovedala v omyle, pretože sa domnievala, že súvisia s inými skutočnosťami. Následne právna zástupkyňa   v zákonnej lehote   do   troch dní odo dňa vyhlásenia rozsudku   nárok na priznanie   náhrady   trov   konania   riadne   vyčíslila.   Odvolací   súd   dospel   k   záveru, že vzhľadom   na   písomné   uplatnenie   nároku   na   náhradu   trov   konania   v   podaných námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu za celé súdne konanie až do vyhlásenia rozsudku a následné riadne vyčíslenie trov konania po vyhlásení rozsudku, bola preukázaná vôľa odporcu uplatniť si v konaní nárok na náhradu trov konania a tieto mu v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p. odvolací súd priznal.

V   podaní   zo   dňa   29. 1. 2008   odporca   vyčíslil   trovy   prvostupňového   konania na celkovú   čiastku   12.190.521,60   Sk   za   uhradený   súdny   poplatok   za   podané   námietky vo výške 600.000,- Sk a 11 úkonov právneho zastúpenia… Z uplatnených úkonov odvolací súd neuznal úkon… ďalšia porada s klientom, ktorá mala byť dňa 27. 2. 2006… Výšku trov právneho zastúpenia ostatných úkonov súd vyčíslil v súlade s tarifnou odmenou podľa § 10 ods. 1 a podľa povahy úkonu v súlade s § 14 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení, pričom peňažnú sumu, ktorá bola základom pre výpočet tarifnej odmeny za konkrétny úkon súd prepočítal podľa aktuálneho kurzu NBS slovenskej a českej koruny. Keďže právna zástupkyňa   odporcu   preukázala,   že   je   platcom   DPH,   súd   podľa   §   18   ods.   3   citovanej vyhlášky zvýšil tarifnú odmenu aj o daň z pridanej hodnoty. Výšku odmeny za jednotlivé úkony súd určil nasledovne:

1. prevzatie   a   príprava   veci,   9. 1. 2006,   kurz   1,300,   odmena   v   plnej   výške: 1.252.817,50 Sk

2. vyjadrenie   k   žalobe,   10. 1. 2006,   kurz   1,297,   odmena   v   plnej   výške: 1.249.961,50 Sk

3. námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu, 16.3.2006, kurz 1,304, odmena v plnej výške: 1.256.625,50 Sk

4. pojednávanie   vo   veci,   26.9.2006,   kurz   1,318,   odmena   v   plnej   výške: 1.269.953,50 Sk

5. odročené pojednávanie 13. 11. 2006, kurz 1,284, V odmeny: 309.519,30 Sk

6. odročené pojednávanie, 10. 1. 2007, kurz 1,244, 1/4 odmeny: 300.013,30 Sk

7. pojednávanie v Olomouci, 15. 1. 2007, kurz 1,250, celá odmena: 1.205.231,50 Sk

8. pojednávanie v Ostrave, 6. 3. 2007, kurz 1,221, celá odmena: 1.177.623,50 Sk

9. pojednávanie vo veci, 2. 4. 2007, kurz 1,190, celá odmena: 1.148.111,50 Sk

10. pojednávanie vo veci, 21. 5. 2007, kurz 1,197, celá odmena: 1.124.775,50 Sk Spolu   za   konanie   na   prvom   stupni   súd   priznal   odporcovi   náhradu   trov   konania vo výške 10.324.632,60 Sk.

Vzhľadom úspech odporcu v konaní mu odvolací súd súčasne priznal podľa § 142 ods. 1 O. s. p. aj náhradu trov odvolacieho konania za dva úkony právneho zastúpenia... Spolu za odvolacie konanie súd priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.398.087,- Sk.“

B.   Dôvody   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   krajského   súdu z 29. januára 2008 v časti jeho výroku o trovách prvostupňového konania

Sťažovateľka   k namietanému   porušeniu   označených   základných   a iných   práv rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách prvostupňového konania uviedla:„V prvom rade sťažovateľ uvádza, že považuje za nesprávny postup odvolacieho súdu v súvislosti s prepočtom českej koruny na slovenské koruny podľa dátumu, kedy úkon právnej služby vykonal. Sťažovateľa má za to, že takýto prepočet sa vykoná iba raz, a to ku dňu prevzatia právneho zastúpenia žalovaným, t. j. ku dňu 9. 1. 2006 a takto určený kurz sa potom použije na všetky úkony právnych služieb poskytnutých v rámci celého konania. V druhom rade sťažovateľ namieta účelnosť úkonov právnej služby - konkrétne sa jedná o písomné vyjadrenie žalovaného k návrhu žalobcu zo dňa 10. 1. 2006 (žalobca podal dňa 22.   12.   2005 na príslušný súd návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu; odhliadnuc   od skutočnosti,   ako sa žalovaný   o podaní   takéhoto   návrhu dozvedel,   keďže návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu sa nedoručuje žalovanému, považujeme v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, aby za vyjadrenie, ku ktorému žalovaného nikto nevyzval, mu bola priznaná náhrada trov konania) a o pojednávanie na Krajskom súde v Ostrave dňa 6. 3. 2007 - v predmetnej veci nebolo nariadené žiadne iné dožiadanie, iba dožiadanie na OS Olomouc, a preto je absurdné, aby za tento úkon žalovaný dostal 1.177.623,50,-   Sk ako náhradu   trov konania.   Menované   úkony   právnych   služieb neboli potrebné   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva,   a preto   priznanie   ich   náhrady je v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom...

sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k trovám konania uplatneným žalovaným, ich výške ani účelnosti ich vynaloženia...

Súčasťou   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   aj   zachovanie dvojinštantnosti   konania,   ktorá   bola   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   porušená. Dvojinštančnosť   konania   je   ústavnoprocesný   princíp,   ktorému   musí   byť   podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov.   Zásada   preskúmania   rozhodnutí   vydaných   v   sústave   všeobecných   súdov   patrí k základným ústavným princípom spravodlivého procesu (II. ÚS 195/06, III. ÚS 164/98). Výrok   o   náhrade   trov   prvostupňového   konania   preto   sťažovateľ   považuje   za   rozporný s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.“

Krajský súd k tejto časti sťažnosti sťažovateľky vo vyjadrení uviedol:„Je absurdné   tvrdenie   sťažovateľa,   že   týmto   postupom   bola   porušená dvojinštančnosť   konania   a   bola   porušená   zásada   preskúmania   rozhodnutí   vydaných v sústave všeobecných súdov. Podľa tohto výkladu by odvolacie súdy v zásade nemohli aplikovať ustanovenie § 220 O. s. p. a sami rozhodnúť o náhrade trov prvostupňového konania, ale vždy vec vrátiť na nové rozhodnutie súdu prvého stupňa.“

Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedla:«Krajský súd v Bratislave v časti výroku o náhrade trov prvostupňového konania zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového konania vo výške 10.324.632,60,- Sk… Navyše Krajský súd v Bratislave dňa 27. 6. 2008 vydal Opravné uznesenie č. k. 6 Co Zm 34/2007-349, ktorým „zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi 11.324.632,60 Sk titulom trov prvostupňového konania“. Čiže   znovu   vydané   opravné   uznesenie   v   rozpore   so   zákonom,   bez   možnosti   opravného prostriedku, pričom uplatnený súdny poplatok 600.000.- Sk a priznaný 1.000.000.- Sk... Náhradu trov prvostupňového konania je účastník povinný uplatniť do skončenia konania na súde prvého stupňa, t. j. do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Náhradu trov konania si žalovaný do vyhlásenia rozsudku na súde prvého stupňa neuplatni), to znamená, že odvolací súd nie je oprávnený zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti výroku o náhrade   trov   konania   tak,   že   mu   ich   náhradu   prizná.   Z   postupu   Krajského   súdu v Bratislave možno vyvodiť jediný záver, a to, že účastník konania si môže uplatniť trovy prvostupňového konania až do skončenia konania na súde druhého stupňa. Sťažovateľ má nepochybne za to, že takýto postup je v rozpore s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku...»

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   a základného práva na ochranu vlastníctva podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu v časti jeho výroku vo veci samej, ako aj v časti jeho výroku   o   trovách   prvostupňového   konania   jeho   nesprávnymi   skutkovými   a   právnymi závermi.

Ústavný súd skúmal, či napadnutým rozsudkom krajský súd porušil základné práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   v nadväznosti na toto aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 20 ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu.

I. K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu v časti výroku vo veci samej

Okresný súd rozsudkom zrušil zmenkový platobný rozkaz vo veci sťažovateľky ako navrhovateľky   a   zmenkového   veriteľa   a odporcu   ako zmenkového   dlžníka.   Na   základe odvolania sťažovateľky krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v časti jeho výroku o zrušení zmenkového platobného rozkazu.

Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti rozsudku krajského súdu (okrem iného) proti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo veci samej.

Ústavný súd sa podrobne oboznámil s obsahom príslušného spisu okresného súdu (osobitne   s   obsahom   návrhu   na   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu,   obsahom námietok podaných odporcom, obsahom rozsudku okresného súdu aj rozsudku krajského súdu),   ako   aj   s   obsahom   argumentácie   sťažovateľky   v   sťažnosti   a   ňou   uvedenými skutočnosťami, v ktorých videla nesprávnosť skutkových a právnych záverov okresného súdu aj krajského súdu.

1. Sťažovateľka uviedla podrobnú argumentáciu, v čom vidí nesprávne vyhodnotenie dôkazov okresným súdom a krajským súdom, keď dospeli k záveru o tom, že posudzovaná zmenka je vistazmenkou (a nie blankozmenkou, ako to tvrdí sťažovateľka).

Sťažovateľka   najmä   poukazovala   na   nesprávne   vyhodnotenie   obsahu   výpovede svedka Z., obsahu zmenky a prívesku k nej, „Zmluvy o prevode cenného papiera“, obsahu „žaloby“ a „výzvy na plnenie“.

Na podporu svojho záveru, že posudzovaná zmenka je vistazmenkou, okresný súd uviedol: „K   tomu,   aby   mohla   byť   vystavená   platná   blankozmenka,   bolo   potrebné, aby vystaviteľ zmenky uzavrel s jej prvým majiteľom aspoň neformálnu dohodu o vyplnení“, pričom uzavretie takejto aspoň neformálnej dohody o vyplnení dátumu splatnosti na zmenke považoval za nepreukázané z dvoch dôvodov, keď uviedol: „Ani z výpovede Ing. Š. a ani z výpovede   R.   Z.   nevyplynulo,   že   by   s odporcom   uzavreli,   akúkoľvek   dohodu   o   vyplnení zmenky, R. Z. sa v otázke splatnosti dovolával len dohody, ktorú on uzavrel s Ing. Š., nie s odporcom.“ Okresný súd ešte pri vyporiadaní sa s obranou sťažovateľky dodal: „Tvrdenie navrhovateľa, že obvyklou praxou pri zmenkách na videnie je priamo v texte zmenky uviesť, že ide o vistazmenku, môže byť síce pravdivé, ale podľa čl. I. § 76 ods. 2 zmenkového zákona platí o vlastnej zmenke, v ktorej nie je údaj splatnosti, že je splatná na videnie.“

Sťažovateľka   sa   vo   svojej   argumentácii   žiadnym   spôsobom   nevenuje   tejto   časti odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu,   a   teda   s   týmito   dôvodmi   okresného   súdu nepolemizuje.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukazuje na nesprávnosť ostatných dôvodov v prospech   záveru,   že posudzovaná   zmenka   je vistazmenkou,   ktoré   doplnil   krajský   súd (označenie zmenky na jej prívesku, nutnosť písomnej zmluvy o vyplňovacom oprávnení k zmenke za stavu, keď zmluva o prevode zmenky bola písomná).

Napriek   tomu,   že   je   možné   čiastočne   pripustiť   rozpornosť   ostatných   dôvodov doplnených krajským súdom v prospech záveru, že posudzovaná zmenka je vistazmenkou, dôvody uvedené okresným súdom pre tento záver sa javia ako relevantné a ústavne súladné.

Krajský   súd   nepoprel   dôvody   uvedené   okresným   súdom,   ale   tieto   len   doplnil uvedením   ďalších   dôvodov   na   podporu   správnosti   záverov   okresného   súdu   o   tom, že posudzovaná zmenka je vistazmenkou. Ústavný preto konštatuje, že dôvody všeobecných súdov, ktoré je potrebné posudzovať v ich vzájomnej spojitosti, sa rozhodne nejavia ako neobhájiteľné a arbitrárne.

Sťažovateľka namietala v doplňujúcom stanovisku aj to, že krajský súd neprihliadal na   obsah   zmluvy   - „Výmena   kompresorovej   stanice   pre   úložisko   plynu“, ktorá   podľa vyjadrení   účastníkov   mala   tvoriť   kauzu   zmenky.   Podľa   sťažovateľky   z   tejto   zmluvy vyplýva, že posudzovaná zmenka bola blankozmenkou, a nie vistazmenkou.

Ústavný   súd   túto   argumentáciu   sťažovateľky   považuje   za   neakceptovateľnú z dôvodov,   ktoré   boli   jednoznačne   vyjadrené   v   rozsudku   krajského   súdu,   keď   uviedol: «... v napadnutom   rozhodnutí   prvostupňový   súd   vychádzal   nad   rámec   obsahu   podaných námietok, keď svoj záver, že žalovaná zmenka bola vystavená ako vistazmenka okrem iného založil na dôkaze - Zmluva o dielo na akciu „Výmena kompresorovej stanice pre úložisko plynu“, ktorú dňa 10. 9. 1998 uzavrel odporca so spoločnosťou S. G. (č. l. 200), a s touto zmluvou súvisiacim ďalším listinným dôkazom - oznámením riaditeľa SPP pre financovanie Ing. M. zo 16. 10. 1998, že zmenka v zmysle čl. XIIL Zmluvy bola na žiadosť zhotoviteľa vystavená na rad generálneho dodávateľa diela S. g. Tieto dôkazy a ani skutočnosti s nimi súvisiace neboli obsahom námietok odporcu proti zmenkovému platobnému rozkazu, čím nebola dodržaná koncentračná zásada zmenkového konania.»

2.   Sťažovateľka   uviedla   aj   podrobnú   argumentáciu,   v   čom   vidí   nesprávne vyhodnotenie dôkazov okresným súdom a krajským súdom, keď dospeli k záveru o tom, že dátum splatnosti do posudzovanej zmenky bol dopísaný sťažovateľkou.

Argumenty sťažovateľky proti záverom všeobecných súdov v otázke, kto dopísal dátum splatnosti do zmenky, opomínajú ústavnoprávny rozmer.

Posúdenie   otázky,   či   dátum   splatnosti   do   zmenky   dopísala   sťažovateľka   či   iný predchádzajúci   vlastník   zmenky,   nebolo   určujúcim   a   rozhodujúcim   pre   ostatné   právne závery vyslovené všeobecnými súdmi.

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd sa plne stotožnil s právnym záverom okresného súdu o nedobromyseľnosti sťažovateľky pri nadobúdaní zmenky, a to aj v tom prípade,   ak   by   sťažovateľka   nadobudla   zmenku   už   s   vyplneným   dátumom   splatnosti. Pre tento   záver   všeobecných   súdov   bolo   rozhodujúce,   že   posudzovaná   zmenka je vistazmenkou, ako aj ďalšie okresným súdom podrobne uvedené skutočnosti, a nie to, či dátum   splatnosti   do   zmenky   dopísala   sťažovateľka   alebo   iný   predchádzajúci   vlastník zmenky.

Rovnako   pre   právny   záver   všeobecných   súdov   o   tom,   že   odporcom   vznesená námietka neoprávneného pozmenenia textu zmenky je dôvodná, nebolo určujúcim, či dátum splatnosti do zmenky dopísala sťažovateľka alebo iný skorší vlastník zmenky. Pre tento záver bolo rozhodujúce, že ide o vistazmenku a že sťažovateľka nemohla byť dobromyseľná pri   nadobúdaní   zmenky   ani   v prípade,   ak   túto   nadobudla   s   už   vyplneným   dátumom splatnosti. Dokonca krajský súd úspešné vznesenie tejto námietky pripustil nezávisle od dobromyseľnosti   alebo   nedobromyseľnosti   sťažovateľky   pri   nadobúdaní   už pozmenenej zmenky.

Sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti spochybňovala len východiskový základ týchto   právnych   záverov   všeobecných   súdov   (o   nedobromyseľnosti   sťažovateľky a dôvodnosti námietky neoprávneného zásahu do textu zmenky), že posudzovaná zmenka je vistazmenkou.   S   nadväzujúcou   argumentáciou   všeobecných   súdov   sťažovateľka nepolemizovala.

3. Ústavný súd nepovažuje za dôvodný ani argument sťažovateľky spočívajúci v tom, že   okresný   súd   aj   krajský   súd   si   osvojili   tvrdenie   odporcu,   že   zmenka,   ktorá   bola vistazmenkou, mu nebola predložená na platenie v jednoročnej lehote od jej vystavenia, a to bez predloženia dôkazov zo strany odporcu k tomuto tvrdeniu. Z obsahu príslušného spisu a v ňom obsiahnutých dôkazov, námietok a rozhodnutí je zrejmé, že toto tvrdenie odporcu osvojené okresným súdom a krajským súdom je tvrdením logicky podloženým a vyplývajúcim z dôkazov vykonaných v posudzovanom konaní.

4.   Sťažovateľka   namietala   aj   to,   že   všeobecné   súdy   rozhodli   v   rozpore s koncentračnou zásadou, keď nevyhoveli jej návrhu, napriek tomu, že odporca neuniesol bremeno   tvrdenia   a   dôkazné   bremeno   vo   vzťahu   k   ním   vzneseným   námietkam   proti zmenkovému platobnému rozkazu.

Z obsahu príslušného spisu, ako aj rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že tieto k svojím   skutkovým   a   právnym   záverom   dospeli   na   základe   výsledkov   vykonaného dokazovania. Za tohto stavu podľa názoru ústavného súdu postupom všeobecných súdov nemohlo   dôjsť   k   sťažovateľkou   tvrdenému   porušeniu   koncentračnej   zásady v posudzovanom konaní.

Na   základe   uvedeného   ústavný súd   dospel   k   záveru,   že argumenty   sťažovateľky neboli   spôsobilé   spochybniť   ústavnosť   záverov   krajského   súdu   v   časti   výroku   vo   veci samej,   ktoré   nemajú   znaky   svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti   a   ktoré   by   mohli   viesť k vysloveniu porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky.

Vzhľadom na to možno podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   v   časti   výroku   vo   veci   samej (výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu o zrušení zmenkového platobného rozkazu) neboli porušené.

B. K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách prvostupňového konania

Okresný súd rozsudkom z 21. mája 2007 napriek úspechu odporcu nepriznal mu nárok na náhradu trov prvostupňového konania z dôvodu, že na poslednom pojednávaní vo veci   pred   vyhlásením   rozsudku   odporca   výslovne   uviedol,   že   si   náhradu   trov   konania neuplatňuje.   Krajský   súd   akceptoval   odvolacie   dôvody   odporcu   proti   tomuto   výroku rozsudku   okresného   súdu,   keď   jeho   vyjadrenie   na   poslednom   pojednávaní   hodnotil ako omyl a riadne uplatnenie nároku na náhradu trov konania odporcom mal za preukázané obsahom   ním   podaných   námietok   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu,   ako   aj vyčíslením trov konania do troch dní od vyhlásenia prvostupňového rozsudku.

Podľa   sťažovateľky   neboli   naplnené   zákonné   podmienky   na   priznanie   trov prvostupňového konania odporcovi za stavu, keď tento výslovne uviedol, že si ich náhradu neuplatňuje.

Sťažovateľka   zároveň   namietala   porušenie   zásady   dvojinštančnosti   konania postupom   krajského   súdu,   keď   tento   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   v   časti   výroku o trovách   prvostupňového   konania,   pričom   sťažovateľka   nemala   možnosť   sa   k   týmto trovám vyjadriť.

Ďalšie námietky sťažovateľky spočívajú v spochybnení správnosti výšky priznanej náhrady trov odporcovi. V tomto smere vytýka sťažovateľka aplikáciu prepočtu meny pri každom   jednotlivom   úkone,   ako   aj   neodôvodnenosť   priznania   náhrady   za   dva   úkony právnej pomoci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   všeobecných   súdov   o   trovách   konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 147/08, II. ÚS 56/05).

Rozhodnutie   krajského   súdu   o trovách   prvostupňového   konania   malo   vo   svojich účinkoch dopad na základné práva a slobody postihovanej osoby, ktorý sa nedá vylúčiť alebo   redukovať   na   prijateľnú   mieru   inak,   než   preskúmaním   ústavnosti   takéhoto rozhodnutia ústavným súdom.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v   časti   jeho   výroku o trovách prvostupňového konania a konštatuje, že zmena rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách prvostupňového konania je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho procesu obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odôvodnenie rozhodnutia a právne názory krajského súdu vo vzťahu k jeho výroku o trovách prvostupňového konania nie sú presvedčivé a správne a v tomto prípade sa podľa názoru ústavného súdu reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výslovne   uvedené   stanovisko   zástupcu   odporcu s právnickým   vzdelaním   na   poslednom   pojednávaní   pred   okresným   súdom   o   tom, že si odporca nárok na náhradu trov prvostupňového konania neuplatňuje, nie je možné hodnotiť   ako   omyl   odporcu.   Takéto   výslovne   uvedené   stanovisko   odporcu   nemožno hodnotiť   ako   omyl   ani   pri   prihliadnutí   na   to,   že   v   námietkach   proti   zmenkovému platobnému rozkazu si odporca nárok na náhradu trov uplatnil a následne po vyhlásení rozsudku   na   poslednom   pojednávaní   ich   vyčíslil.   Z   obsahu   príslušného   súdneho   spisu je zrejmé, že nebolo vyhovené ani námietkam odporcu proti protokolácii jeho stanoviska k náhrade trov konania v zápisnici z posledného pojednávania. Okresný súd, ako aj osoby prítomné pri protokolácii potvrdili, že obsah zápisnice presne zodpovedá obsahu prednesu odporcu na pojednávaní.

Za   daných   okolností   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu,   ktorými odôvodnil   svoj   zmeňujúci   rozsudok   v   časti   výroku   o   trovách   prvostupňového   konania, sú z ústavného hľadiska neudržateľné, zjavne neodôvodnené, a tým vyznačujúce sa prvkami arbitrárnosti.

Ďalšie argumenty sťažovateľky spočívajúce v namietaní správnosti sumy náhrady trov prvostupňového konania, ako o nich rozhodol krajský súd, opomínajú ústavnoprávny rozmer   za   stavu,   keď   podľa   názoru   ústavného   súdu   neboli   splnené   základné   zákonné predpoklady na priznanie náhrady trov prvostupňového konania odporcovi (resp. na takú zmenu rozsudku okresného súdu, ktorou sa priznala odporcovi náhrada trov prvostupňového konania).

Krajský   súd   je   viazaný   názorom   ústavného   súdu,   preto   je   už   bezpredmetné sa zaoberať ďalšími námietkami sťažovateľky (správnosťou prepočtu na české koruny či spochybňovaním   nároku   na   náhradu   trov   za   dva   úkony,   ale aj namietaným   porušením zásady dvojinštančnosti konania postupom krajského súdu).

Vychádzajúc   z   uvedeného   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd napriek tomu poznamenáva, že rozhodnutie odvolacieho súdu o zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách konania má oporu v procesných pravidlách rozhodovania o odvolaniach uvedených v Občianskom súdnom poriadku, a preto takýto postup nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie zásady dvojinštančnosti konania.

V.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu z 29. januára 2008 v časti výroku o trovách   prvostupňového   konania   v   spojení   s   opravným   uznesením   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   rozsudok   krajského súdu   v uvedenej   časti   v spojení s jeho opravným uznesením zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

VI.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym   zastupovaním pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. B.

Sťažovateľka ich požadovala uhradiť v sume 127 817,82 € vrátane DPH za tieto úkony   právnej   služby   – príprava   a prevzatie   veci, podanie   sťažnosti   a stanovisko sťažovateľky v roku 2008.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods.   1 a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavovala sumu 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu sumu 190 Sk.

Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľky za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, podanie sťažnosti a stanovisko sťažovateľky v roku 2008) priznal odmenu vrátane DPH v sume spolu 398,98 € (3 x 3 176 Sk, t. j. 3 x 105,42 € + 3 x 191 Sk, t. j. 3 x 6,34 € spolu 335,28 € + 19 % DPH z tejto sumy).

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009