znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 245/07-98

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   júna   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť MUDr. Ľ. Ž., N., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície   v N.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-67/01-NR-1997-Ty,   postupom Krajskej   prokuratúry   v T.   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Kv 197/00   a postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 69/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr.   Ľ. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v N. v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-1997-Ty p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v N. p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-1997-Ty konalo bez zbytočných prieťahov.

3.   MUDr.   Ľ.   Ž. p r i z n á v a primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je p o v i n n é   Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície v N. vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. MUDr. Ľ. Ž. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 663 Sk (slovom   deväťtisícšesťstošesťdesiattri   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajské   riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície v N. p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti MUDr. Ľ. Ž. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 245/07-39 z 5. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Ľ. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v N. (ďalej len „krajské riaditeľstvo PZ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-1997-Ty, postupom Krajskej prokuratúry v T. (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kv 197/00 a postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 69/02.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tomto opísanom skutkovom stave:

„... dňa 23. 4. 2001 bolo proti mne začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr. zákona - č. 140/1961 Zb. Proti vzneseniu   obvinenia   som   podal   sťažnosť,   ktorá   bola   zamietnutá.   Pri   oboznamovaní   sa s výsledkami vyšetrovania som podal návrh na zastavenie trestného konania voči mne, lebo skutok, z ktorého som bol obvinený, som nespáchal. Napriek uvedenému krajský prokurátor v T. podal proti mne obžalobu pod č. k. 1 T 69/02 dňa 6. 6. 2002 Okresnému súdu v Nitre. (...) Okresný   súd   v Nitre   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   1   T   69/02   zo   dňa   15.   6.   2004, po vykonaní dokazovania tak, že ma uznal vinným,... za čo mi súd za použitia § 224 ods. 2 Tr. zákona uložil trest.

(...) S uvedeným rozsudkom Okresného súdu v Nitre som sa nemohol stotožniť a preto som proti rozsudku Okresného súdu v Nitre zo dňa 15. 06. 2004, č. k. 1 T 69/02 podal dňa 15. 6. 2004 odvolanie.

(...) Krajský   súd   v Nitre   sa   s mojou   argumentáciou   stotožnil,   uznal   moje   odvolanie za dôvodné   a uznesením   sp.   zn.   1   To   125/04   zo   dňa   4.   10.   2005   napadnutý   rozsudok Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 1 T 69/02 zo dňa 15. 6. 2004 v celom rozsahu zrušil a vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.

(...) Proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 125/04 zo dňa 4. 10. 2005 podal Generálny prokurátor SR sťažnosť pre porušenie zákona (...) a žiadal toto uznesenie zrušiť a aby bola vec opätovne prikázaná krajskému súdu na prejednanie a rozhodnutie.

(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o tejto sťažnosti dňa 14. 6. 2006 (...) tak, že ju zamietol, a to uznesením sp. zn. 1 Tz 7/2006...

(...) Od predmetného rozhodnutia (...) uplynulo bezmála 10 mesiacov a prvý vyšetrovací úkon bol nariadený na 15. 3. 2007 a 16. 3. 2007, hoci podľa § 209 ods. 2 Tr. poriadku je vyšetrovanie potrebné skončiť do štyroch mesiacov.

Sťažovateľ porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru, ako aj trestnoprávnych noriem opísal takto:

Zdĺhavosť,   s akou   prebieha   môj   trestný   postih   so   závažnými   pracovnými a spoločenskými dôsledkami od... 26. 09. 1996, teda už pomaly 11 rokov, ohrozil moju odbornú existenciu a moju právnu istotu. Tento stav je vyvolaný najmä zdĺhavým procesne nesprávnym   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   bez   jeho   právoplatného ukončenia. Na zdĺhavosti tohto konania som sa ničím nepodieľal. Naopak vždy som sa domáhal,   aby   orgány   činné   v trestnom   konaní   postupovali   objektívne,   hodnotili   dôkazy nestranne, aj v môj prospech, zastavili trestné stíhanie alebo mňa oslobodili, čo sa nestalo. Celá   situácia   je   o to   zložitejšia,   že   som   vypočúvaný   a podrobovaný   výsluchom bezmála 11 rokov. (...)

Všetky odborné stanoviská potvrdili, že nenesiem právnu zodpovednosť za smrť p. B. a ako lekár – pôrodník som postupoval správne. (...)

Napriek   uvedenému   vyšetrovacie   orgány   nerešpektovali   tieto   závery   znalcov a odborníkov a po piatich rokoch od úmrtia pacientky mňa začali stíhať. Toľko trvala moja neistota   v osobnom   živote   a na   pracovisku,   ktorou   som   bol   päť   rokov   postihovaný a nakoniec aj obžalovaný neprávoplatne odsúdený a uznaný vinným. (...)

Teraz prebieha celý prípad od začiatku. Opakujú sa 11 rokov tie isté výpovede – nie mojou vinou – svedkov a lekárov.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„V trestnej veci obvineného MUDr. Ľ. Ž. pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 zákona č. 140/1961 Zb. Tr. zákon, bolo porušené základné právo MUDr. Ľ. Ž.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   článkom   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.500.000,- Sk (...).... uhradiť náklady konania vrátane trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. B., so sídlom B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, tak ako budú stanovené ústavným súdom.“

3.   Sťažovateľ   svoju   žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodnil tým, že: „Stav neistoty o mojej vine alebo nevine v súvislosti so smrťou p. B. závažne vplýva na môj celý život. Neustále prežívam duševné stresy pri každom predvolaní na výsluch alebo vypočutie, ktorým sa podrobujem už 11 rokov. Odborne nemôžem rásť, lebo nevidím perspektívy môjho ďalšieho pracovného postupu. Na každom pracovisku som totiž   vystavený   podozrievaniu   o mojej   odbornej   spôsobilosti   a to   zo   strany   pacientiek, zdravotníckeho personálu a kolegov. (...)

Roky   od   tejto   udalosti   sú   pre   mňa   naplnené   neistotou,   útrapami   a existenčnými problémami. (...)

Napriek tomu, že som mal vybudovanú dobrú odbornú povesť, o čom svedčí aj to, že zdravotné sestry z nemocnice, kde som pracoval, sa domáhali, aby ich rodiny mohli rodiť u mňa, môj život sa stával stále neznesiteľnejší. (...)

Nemohol som ďalej pracovať bez ujmy na mojej psychike na tomto pracovisku. Bol som nakoniec nútený odísť a zamestnal som sa na gynekologickom oddelení NsP v Č. ako zástupca primára,   vzhľadom na kvalifikáciu. Na tomto pracovisku som mohol zostať len do obdobia pokiaľ do Č. neprenikla správa, že som trestne stíhaný za údajnú smrť rodičky v N.. Musel som opustiť aj toto pracovisko a vrátil som sa do Z., kde denne dochádzam a taktiež nemôžem byť poverený žiadnou zodpovednou funkciou lebo sa vedie voči mne trestné stíhanie.

Mal som aj možnosť pracovať ako gynekológ v zahraničí za lukratívnych finančných podmienok. Moja nádej trvala len dovtedy dokiaľ neprenikla do Nemecka správa, že som trestne stíhaný. Nový zamestnávateľ stratil o mňa záujem.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa 3. januára 2008 k veci písomne vyjadrilo krajské riaditeľstvo PZ pod sp. zn. Č. p.: KRP-385/JKP-TČ-2007 a k jeho vyjadreniu zaujal právny zástupca sťažovateľa písomné stanovisko z 11. februára 2008.

4.1 Riaditeľ krajského riaditeľstva PZ vo svojom vyjadrení pod sp. zn. Č. p.: KRP-385/JKP-TČ-2007 z 3. januára 2008 uviedol: „Uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa 23. 4. 2001 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie MUDr. Ľ. Ž. za trestný čin ublíženie na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (...) na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti predmetného uznesenia, proti ktorému si obvinený podal sťažnosť, ktorá bola (...) odmietnutá (...). Poukazujem na to, že až do dňa 23. 4. 2001 vystupoval MUDr. Ľ. Ž. v uvedenej trestnej veci v procesnom postavení svedka, preto neobstojí jeho tvrdenie, že 11 rokov je obviňovaný zo smrti rodičky (...) Po vznesení obvinenia bol vykonaný pred vyšetrovateľom   PZ   výsluch   obvineného   (...)   dňa   17.   5.   2001,   kedy   využil   svoje   právo v zmysle § 33 Trestného poriadku (...) a k veci odmietol vypovedať. Ďalší a tým aj posledný výsluch obvineného (...) pred vyšetrovateľom PZ bol vykonaný po vrátení veci na došetrenie dňa 23.   5.   2007 a tento bol vykonaný po vzájomnej dohode (...) a termín výsluchu bol prispôsobený povinnostiam obvineného (...).

Dňa 14. 9. 2006 bol príslušný vyšetrovací spis spolu s uznesením Najvyššieho súdu SR   (...)   zo   dňa   14.6.2006   doručený   na   ÚJKP   KR   PZ   N.   spolu   so   záväzným   pokynom prokurátora KP T.. Uvedená trestná vec bola na Úrade justičnej a kriminálnej polície KR PZ N. dňa 25. 9. 2006 pridelená vyšetrovateľovi, ktorý nebol dovtedy oboznámený s daným trestným činom (...). Zo záväzného pokynu prokurátora KP T. zo dňa 5. 9. 2006, ktorý vychádza z Uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 125/04, ktorým vrátil predmetnú trestnú vec na došetrenie vyplynulo, že je potrebné do konania pribrať znalecký ústav na vypracovanie   znaleckého   posudku   z odboru   zdravotníctvo   (...).   Rovnako   je   potrebné v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí vypočuť svedkov v konaní proti MUDr. Ž. všetkých svedkov, ktorí boli vypočutí pred tým, ako mu bolo vznesené obvinenie (...).

Vzhľadom k tomu, že Krajský súd v Nitre neuznal znalecké posudky Ústavu LF UPJŠ K.   ako aj   ÚSL   LF   UK   B.   ako   dôkaz a nariadil   pribrať   do konania iný   ústav,   ktorého pracovníci   sa   doposiaľ   vôbec   nepodieľali   na   žiadnom   skúmaní   v danej   veci   (...), po vzájomnej   konzultácii   s prokurátorkou   KP   T.   bolo   dohodnuté,   že   následne   budú do konania   pribratí   dvaja   znalci   z odboru   zdravotníctvo,   odvetvie   –   gynekológia a pôrodníctvo.

(...)   po   naštudovaní   vyšetrovacieho   spisu   boli   výsluchy   svedkov   v tejto   veci naplánované na dni 15. 3. 2007 a 16. 3. 2007, čo bolo zaslané do Advokátskej kancelárie JUDr. A. B., ktorý v zastúpení listom zo dňa 8. 3. 2007 žiadal o odloženie plánovaných vyšetrovacích úkonov, nakoľko sa až do 19. 3. 2007 mal zdržiavať mimo územia SR. (...). Dňa   21.   3.   2007   boli   vykonané   výsluchy   svedkov   (...),   dňa   22.   3.   2007   boli   vykonané výsluchy svedkov(...). Dňa 25. 4. 2007 boli vykonané výsluchy svedkov (...) dňa 26. 4. 2007 boli vykonané výsluchy svedkov (...). Dňa 23. 5. 2006 bol vykonaný výsluch svedka (...). Výsluch obvineného (...) bol po vzájomnej dohode (...) vykonaný dňa 23. 5. 2007.

Vyšetrovateľ PZ následne oslovil znalcov (...). Po skompletizovaní nového spisového materiálu   (...)   vyšetrovateľ   PZ   znova   dôkladne   naštudoval   celý   vyšetrovací   spis a sformuloval otázky pre znalcov tak, aby pokryli celú problematiku, ktorá je predmetom vyšetrovania   (...).   Dňa   31.   10.   2007   boli   (...)   pribratí   uznesením   vyšetrovateľa   PZ   do konania   dvaja   znalci,   ktorým   bol   zaslaný   spisový   materiál   a bol   im   poskytnutý   čas   na vypracovanie znaleckého posudku do 31. 1. 2008 a tento im bude podľa potreby predĺžený, nakoľko sami uviedli, že sa jedná o komplikovanú vec (...). Poukazujem na to, že proti uvedenému   uzneseniu   o pribratí   znalcov   z odboru   zdravotníctvo   a farmácia,   odvetvie gynekológia a pôrodníctvo si obvinený (...) podal (...) sťažnosť, v ktorej navrhoval niektoré otázky vypustiť, čo by však neviedlo k zisteniu objektívnej pravdy.

Sme toho názoru, že Krajské riaditeľstvo PZ nespôsobilo žiadne prieťahy v konaní proti obvinenému MUDr. Ľ. Ž., ktorý ich ani doteraz nijakým spôsobom v konaní pred vyšetrovateľmi PZ neavizoval (...) Predmetnému vyšetrovaciemu spisu bola a je zo strany orgánov   činných   v trestnom   konaní   prikladaná   náležitá   pozornosť,   jedná   sa   o značne obtiažnu a citlivú záležitosť, kedy zomrela matka novonarodeného dieťaťa.“

4.2   Právny zástupca   sťažovateľa k   vyjadreniu   riaditeľa   krajského riaditeľstva   PZ zaujal toto stanovisko: „Som toho názoru, že v mojej trestnej veci (...) došlo k závažným procesným pochybeniam vyšetrovateľa, ktoré v konečnom dôsledku zapríčinili súčasný stav trestného   konania,   ako   aj   stav   mojej   niekoľkoročnej   právnej   neistoty,   ľudského, spoločenského a pracovného utrpenia. (...) Vyšetrovateľ sa dopustil závažného procesného pochybenia, keď v trestnom konaní použil dôkazy vykonané predtým, ako bolo voči mne vznesené obvinenie, čím došlo nepochybne k porušeniu môjho práva na obhajobu. (...) Je   nepochybné,   že   vyšetrovateľ   postupoval   v rozpore   s Trestným   poriadkom a zásadami trestného konania, nakoľko voči mne vzniesol obvinenie v rozpore s § 2 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku.

(...) V prvom rade tento nesprávny a procesne chybný postup vyšetrovateľa zapríčinil, že v mojej   trestnej   veci   nie   je   doteraz   právoplatne   rozhodnuté,   že   celé   trestné   konanie sa muselo po 7 rokoch od vznesenia obvinenia (2001) vrátiť do prípravného konania, aby sa odstránili   horeuvedené   závažné   procesné   pochybenia   vyšetrovateľa   v prípravnom konaní. (...)“

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa 7. januára 2008 k veci písomne vyjadrila krajská   prokuratúra   pod   č.   k.   Kv 13/05-51   a k jej   vyjadreniu   zaujal   právny   zástupca sťažovateľa písomné stanovisko 11. februára 2008.

5.1 Krajská prokuratúra vo svojom vyjadrení č. k. Kv 13/05-51 zo 7. januára 2008 uviedla: „Obvinený (...) je v súčasnosti vyšetrovateľom (...) trestne stíhaný pre trestný čin ublíženia na zdraví (...), pričom prokurátorský dozor vykonáva Krajská prokuratúra (...), a to na základe rozhodnutia Generálnej prokuratúry (...) zo dňa 13. 12. 2000 (...).

MUDr. Ľ. Ž. bolo (...) vznesené obvinenie dňa 23. 4. 2001. S poukazom na uvedenú skutočnosť považujem za vyvrátené tvrdenie MUDr. Ž., že od   roku   1996   (...)   pociťoval   nepriaznivé   účinky   trestného   konania   voči   jeho   osobe spočívajúce v ohrození jeho odbornej existencie a právnej istoty, nakoľko až do momentu vznesenia   obvinenia   mu   v danej   veci   prislúchalo   procesné   postavenie   svedka.   (...)   Pre úplnosť   dávam   do   pozornosti,   že   tunajšia   krajská   prokuratúra   vykonáva   prokurátorský dozor   odo   dňa   13. 12.   2000.   (...)   Tunajšej   krajskej   prokuratúre   bolo   (...)   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spolu s vyšetrovacím spisom doručené dňa 18. 8. 2006. Následne dozorujúci prokurátor dňa 5. 9. 2006 v intenciách rozhodnutí príslušných súdov (...) dal vyšetrovateľovi záväzný pokyn s termínom jeho splnenia do 20. 11. 2006. Na základe   žiadosti   prokurátora   o podanie   správy   o stave   prípravného   konania   zo   dňa 13. 12. 2006 bolo zistené, že vyšetrovateľ, ktorý vykonával vyšetrovanie, už nie je služobne zaradený na Krajskom riaditeľstve PZ v N.,   a preto bolo namieste vec prideliť novému vyšetrovateľovi (...). Dňa 31. 10. 2007 vyšetrovateľ (...) pribral do trestného konania dvoch znalcov z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia gynekológie a pôrodníctva na podanie znaleckého posudku. Proti tomuto uzneseniu podal obhajca obvineného dňa 8. 11. 2007 sťažnosť (...). Prokurátor tunajšej krajskej prokuratúry o sťažnosti rozhodol dňa 29. 11. 2007   (...).   Predmetný   znalecký   posudok   doposiaľ   nebol   vypracovaný,   pričom   bez   tohto dôkazu   nie   je   možné   ukončiť   prípravné   konanie.   Som   toho   názoru,   že   v danej   veci dozorujúci prokurátor Krajskej prokuratúry v T. vykonával v priebehu celého prípravného konania aktívny prokurátorský dozor, vykonal celkovo 8 previerok stavu vyšetrovania (...), uložil 6 záväzných pokynov (...) taktiež rozhodoval o podaných opravných prostriedkoch (...). V rámci výkonu prokurátorského dozoru prokurátor nezistil nečinnosť vyšetrovateľa. (...)“

5.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   k   vyjadreniu   krajskej   prokuratúry   zaujal   toto stanovisko: „Počas prípravného konania ako aj konania pred súdom som niekoľkokrát namietal   porušovanie   zákona,   predkladanie   a rozhodovanie   na   základe   dôkazných prostriedkov získaných nezákonným spôsobom. S mojimi zisteniami a tvrdeniami sa v celom rozsahu stotožnil Krajský súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 4. 10. 2005 (...) ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 14. 6. 2006 (...). Krajská prokuratúra (...) nebrala tieto moje námietky do úvahy (...). Právna zodpovednosť Krajskej prokuratúry v T. je v tomto prípade jednoznačne daná (...) tým, že svojim konaním zapríčinila opätovné vrátenie   mojej   trestnej   veci   do   prípravného   konania.   Zavinila   tým   neúnosné   prieťahy v konaní.   (...)   Záverom   by   som   chcel   poukázať,   že   nepoukazujem   najmä   na nečinnosť a nezákonný   postup   prokuratúry   v prípravnom   konaní,   ktoré   prebieha   v súčasnosti,   po zrušení prvostupňového rozhodnutia Krajským súdom v Nitre a po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o sťažnosti prokurátora pre porušenie zákona (...). Zdôrazňujem najmä   nečinnosť   a nezákonný   postup   prokuratúry   vykonávaného   dozoru,   v čase   začatia trestného stíhania voči mojej osobe v roku 2001, ako aj v čase podania obžaloby.(...)“

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa 7. januára 2008 k veci písomne vyjadril predseda   okresného   súdu   (sp.   zn.   Spr.   1627/2007)   a k jeho   vyjadreniu   zaujal   právny zástupca sťažovateľa písomné stanovisko 11. februára 2008.

6.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   1627/2007 zo 7. januára 2008 uviedol: „(...) Som toho názoru, že zo strany Okresného súdu Nitra nevznikli žiadne prieťahy v konaní a čo sa týka právneho rozhodovania, som toho názoru, že sudkyňa rozhodovala podľa zákona, riadila sa stanoviskom krajského súdu, keď krajský súd   vec   zrušil   a vrátil   vec   do   prípravného   konania,   boli   jednoznačne   uvedené   dôvody v uznesení krajského súdu.“

6.2 Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu zaujal toto stanovisko: „S uvedeným stanoviskom Okresného súdu (...) nemôžem súhlasiť... okresný súd (...) konal a rozhodoval na základe nezákonne získaných dôkazných prostriedkov. (...) Podľa môjho názoru mal Okresný súd Nitra vec vrátiť prokurátorovi (...) už pri predbežnom prejednaní obžaloby.   Takto   však   OS   (...)   nepostupoval   ale   naopak   posudzoval   vec   na   základe nezákonne získaných a vykonaných dôkazov. (...) Z uvedeného vyplýva, že Okresný súd (...) porušil   základné   zásady   trestného   konania   a tým   spôsobil,   že   celá   trestná   vec   je momentálne opäť v prípravnom konaní (...). Týmto Okresný súd (...) spôsobil neprípustné prieťahy v konaní, ktoré nemali objektívnu opodstatnenosť.(...)

7. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   Jej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaných práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností   potrebných   nameritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t. j.   rozhodnutie   o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a zo spisov krajského riaditeľstva PZ   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-67/01-NR-1997-Ty,   krajskej   prokuratúry   sp.   zn.   2   Kv   197/00 a okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   69/02   ústavný   súd   zistil   tento   relevantný   priebeh   a stav predmetného konania:

1.   Krajské   riaditeľstvo   PZ vydalo   23.   apríla   2001   uznesenie   pod sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-97-Ty,   ktorým   začalo   trestne   stíhať   sťažovateľa   ako obvineného za trestný čin ublíženia na zdraví. Uznesením sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-97-Ty   z 24.   apríla   2001 pribralo ako   znalca z odboru   zdravotníctva,   odvetvia   gynekológie a pôrodníctva prof. MUDr. K. H.. Dňa 17. apríla 2001 doručený pokyn krajskej prokuratúry č. k. 2 Kv 197/00-59 z 5. apríla 2001 ako vo veci postupovať a žiadosť o zaslanie spisu k vykonaniu   previerky.   Dňa   29.   apríla   2001   podal   sťažovateľ   sťažnosť   proti   uzneseniu o začatí   trestného   stíhania.   Dňa   15.   mája   2001   vyšetrovateľ   krajského   riaditeľstva   PZ vypočul svedka a spísal zápisnicu o výsluchu. Krajské riaditeľstvo PZ odoslalo spis krajskej prokuratúre   21.   mája   2001   na   vykonanie   previerky   a   rozhodnutie   o   sťažnosti   proti uzneseniu   vyšetrovateľa.   Krajské   riaditeľstvo   PZ   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-67/OVVK/01-NR-97-Ty 31. mája 2001 pribralo ústav - Lekárska fakulta K. - na podanie posudku   z odboru   zdravotníctva   a preskúmanie   posudku   č.   99.   Vyšetrovateľ   krajského riaditeľstva   PZ   v priebehu   júna   2001   vypočul   a spísal   zápisnice   o   výsluchu   viacerých svedkov.   Dňa   4.   júla   2001   krajský   úrad   vyšetrovania   odoslal   vyšetrovací   spis   krajskej prokuratúre na rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa. Dňa 6. augusta 2001 odoslal   list   Lekárskej   fakulte   K.,   v ktorom   bol   stanovený   nový   termín   na   podanie znaleckého   posudku.   Vyšetrovateľ   krajského   riaditeľstva   PZ   v priebehu   februára   2002 vypočul   a   spísal   zápisnicu   o   výsluchu   viacerých   svedkov.   Vyšetrovateľ   krajského riaditeľstva PZ 5. februára 2002 odoslal vyšetrovací spis krajskej prokuratúre na vykonanie previerky. Krajské riaditeľstvo PZ uznesením sp. zn. ČVS: KÚV-67/OVVK/01-NR-97-Ty 4. februára 2002 zastavilo trestné stíhanie proti spoluobvinenému sťažovateľa. Dňa 16. mája 2002 doručovalo spis spolu s návrhom na podanie obžaloby krajskej prokuratúre. Po zrušení prvostupňového rozsudku Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie bol 14. septembra 2006 krajskému riaditeľstvu PZ doručený z krajskej prokuratúry vyšetrovací spis a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tz 7/2006 zo 14. júna 2006 aj so záväzným pokynom ako   ďalej vo   veci   postupovať. Krajské   riaditeľstvo   PZ   listom   z 2.   marca   2007   zaslalo právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   vyrozumenie   o plánovaných   procesných   úkonov v konkrétnych termínoch. Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným krajskému úradu vyšetrovania 9. marca 2007 požiadal o preloženie termínu z 15. marca 2007 na 19. marec 2007. V priebehu marca až júna 2007 krajské riaditeľstvo PZ spísalo zápisnicu o výsluchu viacerých svedkov. Krajské riaditeľstvo PZ vydalo uznesenie sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-97-Ty   31. októbra   2007,   ktorým   pribralo   do   konania   znalcov   z odboru   zdravotníctva a farmácie,   odvetvia   gynekológie   a pôrodníctva   na   vypracovanie   znaleckého   posudku s termínom   do   31.   januára   2008. Dňa   9. novembra   2007   sťažovateľ   podal   krajskému riaditeľstvu PZ sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-97-Ty z 31. októbra 2007. Krajské riaditeľstvo PZ 19. novembra 2007 predložilo odvolanie proti sťažnosti aj odvolací spis krajskej prokuratúre. Krajská prokuratúra rozhodla o odvolaní sťažovateľa uznesením č. k. Kv 13/05-200 29. novembra 2007. Ustanovený súdny znalec 21. novembra 2007 požiadal krajské riaditeľstvo PZ o zapožičanie zdravotnej dokumentácie.

2.   Krajská   prokuratúra okrem   početných   a   systematicky   vykonávaných dozorových opatrení vo vzťahu ku krajskému riaditeľstvu PZ spracovala 6. júna 2002 pod č. k. 2 Kv 197/00-150 obžalobu na sťažovateľa (spis jej bol s návrhom na podanie obžaloby doručený 20. mája 2002, pozn.), ktorú odoslala okresnému súdu 10. júna 2002. O podaní obžaloby upovedomila listom č. k. 2 Kv 197/00-172 zo 6. júna 2002 sťažovateľa. Dňa 29. septembra 2004 bol krajskej prokuratúre doručený rozsudok okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1T 69/02. (Krajská prokuratúra v roku 2005 doterajšiu spisovú značku v konaní   zmenila   na:   Kv 13/05,   pozn.)   Dňa   30.   januára   2006   bolo   doručené   krajskej prokuratúre zrušujúce uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 To 125/04 a vec bola vrátená prokurátorovi   na   došetrenie.   Krajská   prokuratúra   prebrala   13.   februára   2006   okresným súdom vrátený predmetný súdny spis č. k. 1T 69/02. Krajskej prokuratúre bolo 18. augusta 2006 doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tz 7/2006, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti   na   porušenie   zákona.   Krajská   prokuratúra   listom   č.   k.   Kv   13/05-26 z 5. septembra   2006   zaslala   vyšetrovací   spis   sťažovateľa   krajskému   riaditeľstvu   PZ so záväzným pokynom ako vo veci postupovať aj so stanovením termínu 20. november 2006 na predloženie vyšetrovacieho spisu na vykonanie previerky.

3.   Okresnému   súdu bola   11.   júna   2002   doručená   obžaloba   na   sťažovateľa   pre trestný čin ublíženia na zdraví, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 1 T 69/02. Sudca dal 13. septembra 2002 pokyn kancelárii aby nariadila hlavné pojednávanie na 1. október 2002.Listom z 29. septembra 2002 právny zástupca žiadal odročiť hlavné pojednávanie z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa. Hlavné pojednávanie 1. októbra 2002 okresný súd odročil na   26.   november   2002   z dôvodu   neúčasti   sťažovateľa.   Na   hlavnom   pojednávaní 26. novembra   2002   bol   vypočutý   sťažovateľ   a   poškodený.   Okresný   súd   hlavné pojednávanie odročil na 18. február 2003 za účelom vypočutia ďalších svedkov a znalcov. Sudca dal 6. decembra 2003 pokyn kancelárii na zmenu hlavného pojednávania s termínom 3.   -   4.   marec   2003.   Na   hlavnom   pojednávaní   3.   -   4.   marca   2003   bol   vypočutý sťažovateľ, predvolaní svedkovia a znalci. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 15. máj 2003 za účelom vypočutia ďalších svedkov a znalcov. Okresný súd na hlavnom pojednávaní 15.   mája   2003   vypočul   predvolaných   svedkov.   Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Sudca dal 11. júla 2003 pokyn kancelárii, aby nariadila hlavné pojednávanie na 7. október 2003. Okresný súd na hlavnom pojednávaní 7. októbra 2003 vypočul predvolaných svedkov a znalca. Hlavné pojednávanie bolo   odročené   na 15.   január   2004   za   účelom   vykonania ďalšieho   dokazovania.   Listom z 13. januára   2004   právny   zástupca   žiadal   odročiť   hlavné   pojednávanie   z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa. Okresný súd hlavné pojednávanie 15. januára 2004 odročil na 25. marec 2004 z dôvodu neúčasti sťažovateľa. Okresný súd na hlavnom pojednávaní 25. marca 2004   vypočul   predvolaných   svedkov.   Hlavné pojednávanie bolo   odročené   na 16. apríl   2004   za   účelom   pokračovania   dokazovania.   Listom   z 15.   apríla   2004   právny zástupca   žiadal   odročiť   hlavné   pojednávanie   z dôvodu   akútneho   lekárskeho   ošetrenia. Okresný súd hlavné pojednávanie 16. apríla 2004 odročil na 15. jún 2004 z dôvodu neúčasti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu. Okresný súd na hlavnom pojednávaní 15. júna 2004 rozhodol rozsudkom vo veci samej. Predseda okresného súdu na žiadosť predĺžil lehotu na vypracovanie rozsudku do 15. augusta 2004. Sťažovateľ podal 7. októbra 2004 odvolanie proti rozsudku okresného súdu. Spis bol krajskému súdu v dôsledku podaného odvolania doručený 15. októbra 2004.

4.   Krajský   súd prevzal   15.   októbra   2004   odvolanie   sťažovateľa   aj   so   spisom okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní a uznesením sp. zn. 1 To 125/04 zo 4. októbra 2005 zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil prokurátorovi na došetrenie. Na žiadosť predsedu   senátu   z 3.   novembra   2005   predseda   krajského   súdu   predĺžil   lehotu   na vypracovanie rozsudku do 9. decembra 2005 a na ďalšiu žiadosť z 9. decembra 2005 bol termín predĺžený do 24. januára 2006.

Okresný súd prevzal 30. januára 2006 uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 To 125/04 zo 4. októbra 2005. Dňa 30. januára 2006 sudca dal pokyn kancelárii doručiť uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 To 125/04 zo 4. októbra 2005 sťažovateľovi a krajskej prokuratúre. Zároveň bol daný pokyn na doručenie súdneho spisu krajskej prokuratúre. Okresný súd listom z 13. februára 2006 odoslal predmetný súdny spis krajskej prokuratúre.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského riaditeľstva PZ v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-1997-Ty, postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kv 197/00 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 69/02, teda v trestnej veci proti sťažovateľovi, došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   základné   právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa aj v prípravnom trestnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných   orgánov   v   primeranej   lehote   (III.   ÚS   99/02).   Na   základe   uvedeného k prieťahom   v posudzovanej   veci   mohlo   dôjsť   najskôr   od   23.   apríla   2001,   keď   bolo vo vzťahu k sťažovateľovi začaté trestné stíhanie (uznesením sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-1997-Ty).

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníkov   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral v predmetnom prípade do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú na rozhodnutie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   trestnoprávne   konanie (vyšetrovanie skutku, rozhodovanie o vine a treste za spáchaný skutok), ktoré sa začalo vznesením   obvinenia   proti   sťažovateľovi pre trestný   čin   ublíženia na zdraví uznesením krajského   riaditeľstva   PZ   sp. zn.   ČVS:   KÚV-67/01-NR-1997-Ty   z   23.   apríla   2001. Vzhľadom na obsah sťažnosti a doterajší stav trestného konania ústavný súd posudzoval namietané trestné konanie ako celok, t. j. od času začatia trestného stíhania sťažovateľa, a to aj preto,   že   v súčasnosti   je konanie opätovne   vo   fáze prípravného   konania a vecou sa zaoberá krajské riaditeľstvo PZ. Trestné konanie vedené proti sťažovateľovi trvá (zatiaľ) viac ako 7 rokov. Vo veci bolo začaté trestné stíhanie (krajským riaditeľstvom PZ), bola podaná   obžaloba   (krajskou   prokuratúrou),   bolo   rozhodnuté   o vine   a treste   (okresným súdom),   bolo   zrušené   toto   rozhodnutie   a vec   bola   vrátená   prokurátorovi   na   došetrenie (krajským súdom), bola podaná sťažnosť na porušenie zákona (generálnym prokurátorom Slovenskej   republiky),   ktorá   bola   zamietnutá   (najvyšším   súdom)   a   vec   bola   vrátená krajskému riaditeľstvu PZ so záväzným pokynom (krajskou prokuráturou).

Vychádzajúc   z obsahu   predovšetkým   spisov   krajského   riaditeľstva   PZ   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-67/01-NR-1997-Ty,   krajskej   prokuratúry   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Kv 197/00 a okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 69/02 v trestnej veci proti sťažovateľovi a ich postupu v uvedených veciach ústavný súd nezistil žiadnu právnu okolnosť, na základe ktorej by sa malo preskúmavané konanie vyhodnotiť ako   zložité.   V súvislosti   s posudzovaním   trestnej   veci   proti   sťažovateľovi   ústavný   súd pripúšťa   skutkovú   náročnosť   spočívajúcu   v potrebe   vykonania   znaleckého   dokazovania, táto okolnosť však nesmie ísť na úkor rozumného a efektívneho   procesného správania predovšetkým   orgánov   prípravného   konania   (krajského   riaditeľstva   PZ)   spočívajúceho v zákonne dostatočnom vymedzení rozsahu dokazovania (najmä znaleckého), ktoré malo (má)   byť   relevantnou   okolnosťou,   pri   posúdení   prípadnej   trestnej   zodpovednosti sťažovateľa.  

1.2   Správanie   sťažovateľa   v priebehu   doterajšieho   konania   treba   posudzovať komplexne. Jeho mnohé návrhy, žiadosti, podnety a sťažnosti, ktoré v doterajšom priebehu trestného konania vedeného proti jeho osobe produkoval, sú súčasťou práva na obhajobu, motivované v konečnom dôsledku snahou dosiahnuť priaznivé rozhodnutie či už v priebehu prípravného   konania,   alebo   v konaní   pred   súdom.   V tejto   súvislosti   neušli   pozornosti ústavného súdu   napr. žiadosti   sťažovateľa o odročenie súdnych   pojednávaní (1. októbra 2002, 15. januára 2004, 16. apríla 2004), ale tiež viaceré jeho úkony v priebehu prípravného konania,   ktoré   síce   súviseli   so   sťažovateľom   zvoleným   spôsobom   obhajoby,   avšak objektívne prispeli k predĺženiu konania.  

1.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského riaditeľstva PZ, krajskej prokuratúry   a   okresného   súdu   v predmetnej   veci,   pričom   treba   uviesť,   že   ústavný   súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľa, ale vychádzal z komplexného posúdenia priebehu doterajšieho   konania   s prihliadnutím   na   predmet   sporu,   jeho   právnu   úpravu,   ako   aj doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania.   Pri   posudzovaní   postupu   sťažovateľom   označených porušovateľov jeho práv nie je úlohou ústavného súdu - ktorý ani nie je orgánom činným v trestnom konaní - nahradzovať činnosť týchto orgánov a určovať,   aký najoptimálnejší postup v konaní trestná vec sťažovateľa vyžadovala. Úlohou ústavného súdu je zistiť, či konkrétny   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   nie   je   z hľadiska   naplnenia základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený (obdobne pozri napr. I. ÚS 13/00).

Za zbytočný prieťah v konaní orgánu činného v trestnom konaní možno považovať dobu   jeho   nečinnosti   alebo   zjavne   neefektívnej   činnosti   pri   napĺňaní   účelu   Trestného poriadku,   predovšetkým   požiadavky,   aby   trestné   činy   boli   náležite   zistené   (§   1   ods.   1 Trestný poriadok). Zjavná neefektívnosť bola tou okolnosťou, v dôsledku ktorej ústavný súd v posudzovanej veci konštatoval porušenie sťažovateľom označených práv.  

Z priebehu doterajšieho trestného konania, ktoré je naznačené v II. časti odôvodnenia tohto nálezu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vyšetrovateľ – do podania obžaloby a po vrátení veci krajským súdom a krajskou prokuratúrou – síce vykonával procesné úkony (plnil   pokyny   prokurátora,   uznesením   pribral   znalcov   na   posúdenie   odborných   veci, vypočúval svedkov, vypracovával žiadosti o súčinnosť, zadovažoval písomné dokumenty a potrebné   informácie,   opakovane   pripravil   ďalšie   znalecké   dokazovanie   a opakovane vypočul svedkov), ale v kontexte dôvodov, pre ktoré bola vec krajským súdom vrátená do prípravného   konania,   sa   javí   byť   celková   doba   trestného   konania   vedeného   proti sťažovateľovi (do rozhodnutia ústavného súdu viac ako 7 rokov, pozn.) neprimerane dlhá a tým nesúladná s označenými právami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

  Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného nepovažoval za podstatné množstvo úkonov, ktoré   krajské   riaditeľstvo   PZ   v doterajšom   trestnom   konaní   vedenom   pod sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-1997-Ty   vykonalo,   ale   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   (II. ÚS 33/99,   II.   ÚS   71/01)   považoval   za   rozhodujúcu   predovšetkým skutočnosť,   či   ich   vykonanie bolo   efektívne,   rešpektovalo zásadu   procesnej   ekonomiky a zásadne   vytváralo   podmienky   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa   ako obvineného v tomto trestnom konaní.

  1.4 Okrem uvedeného hodnotenia veci podľa troch základných kritérií ústavný súd prihliadol aj na predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa. Z hľadiska hodnotenia povahy veci sa ústavný súd oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného konania spravidla spojený, musí posudzovať prísnejšie.

  V okolnostiach prípadu, keď v predmetnom trestnom konaní od vznesenia obvinenia voči   sťažovateľovi   uplynulo   viac   ako   7   rokov,   ústavný   súd   konštatoval,   že   krajské riaditeľstvo   PZ   nebralo   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   a je   v celom   priebehu trestného konania na základe pomalého postupu tohto štátneho orgánu v stave dlhodobej právnej neistoty (podobne III. ÚS 183/05).

  2. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom krajského   riaditeľstva   PZ,   ktorému   bola   trestná   vec   sťažovateľa   v dôsledku   súdmi (krajským   i najvyšším)   zistených „závažných“ procesných   vád   (predovšetkým   v oblasti dokazovania)   vrátená,   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto nálezu.

3.   Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   krajským riaditeľstvom PZ, prikázal mu (čl. 127 ods. 2 ústavy), aby vo veci konalo bez zbytočných prieťahov a odstránilo tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia v jeho trestnej veci.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto nálezu.

4. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené, posudzujúc celkovú dĺžku doterajšieho konania,   dôvody   jej   trvania   a vychádzajúc   z terajšej   „fázy“   prebiehajúceho   trestného konania   nezistil   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   vo   vzťahu   k ďalším porušovateľom   –   krajskou   prokuratúrou   a okresným   súdom,   preto   vo   vzťahu   k týmto sťažnosti nevyhovel.  

IV.

1.   Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku trestného konania (viac ako 7 rokov) a podiel krajského riaditeľstva PZ v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-67/01-NR-1997-Ty na jej   dĺžke,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   najmä   význam   uplatňovaného nároku   pre   sťažovateľa,   ako   aj skutočnosť,   že konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   a   správanie   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto nálezu.

2. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským riaditeľstvom PZ.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že právny zástupca sťažovateľa vo veci vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 26. júna 2007 a vyjadrenie podané ústavnému súdu 12. februára 2008. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   vykonaných   v roku   2007   je 1/6   z   výpočtového   základu   17   822   Sk,   t.   j.   je 2 970 Sk,   čo   spolu   s režijným   paušálom   178   Sk   predstavuje   sumu   3 148   Sk.   Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom v roku 2008 je 1/6 z výpočtového základu 19 056 Sk, t. j. je 3 176 Sk, čo spolu s režijným paušálom 191 Sk predstavuje   sumu   3 367   Sk.   Celková   odmena   advokáta   za   poskytnuté   právne   služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (2 úkony v roku 2007 a jeden úkon v roku 2008 právnych služieb) 9 663 Sk.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto nálezu.

3. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 12. júna 2008