znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 245/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. C., V., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v disciplinárnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Dso 2/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2005   doručená   sťažnosť   JUDr.   S.   C.,   V.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v disciplinárnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Dso 2/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti   vyplynuli   nasledovné   skutočnosti: «Sťažovateľ   bol   dňa   3.   8.   2000 pozbavený výkonu funkcie sudcu OS vo Veľkom Krtíši, pretože sa mal dopustiť závažného kárneho previnenia podľa § 2 ods. 2 zákona č. 412/1991 Zb. na tom skutkovom základe, že sa v tam uvedených konaniach mal dopustiť korupčného správania sa voči účastníkom. (...) Najvyšší súd ako disciplinárny súd rozhodnutím z 27. 11. 2001, sp. zn. 1 Dso po tom, čo   I.   stupňový   disciplinárny   súd   zastavil   disciplinárne   konanie,   na   odvolanie   ministra spravodlivosti,   prerušil   disciplinárne   konanie   s odkazom   na   §   125   ods.   2   zákona č. 385/2000 Z. z., lebo voči sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie aj pre skutok, ktorý je predmetom disciplinárneho konania.

Listami z 30. 4. 2004, 15. 6. 2004 a 19. 5. 2005 sťažovateľ žiadal disciplinárny súd o pokračovanie a skončenie tohto konania, a to najmä s poukazom, že nespáchal žiaden skutok kladený mu za vinu, a tiež že sa vo veci malo konať podľa úpravy zák. č. 412/1991 Zb. a nie podľa zákona č. 385/2000 Z. z.

Ostatným   listom   z 28.   7.   2005   podal   voči   disciplinárnemu   konaniu   sťažnosť predsedovi NS SR; tento listom z 30. 8. 2005 sťažovateľovi odpovedal, že v predmetnej veci nezistil neodôvodnené prieťahy. (...)

Z uvedených skutočností, ktoré sú inak známe aj ústavnému súdu z iných konaní - napr.   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   822/00-7,   IV.   ÚS   210/04-13,   IV.   ÚS   162/05-15   -   môžeme konštatovať, že:

1. sťažovateľ bol dňom 18. 8. 2000 dočasne zbavený výkonu funkcie sudcu ministrom spravodlivosti,   hoci   ústavná   úprava   v SR   to   neumožňovala,   takže   jeho   konanie   treba považovať za konanie protiústavné (v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy);

2.   „dočasnosť“   zbavenia   funkcie   sudcu   trvá   už   vyše   5   rokov   a sťažovateľ   nemá žiaden právny prostriedok na ukončenie dočasnosti;

3.   nevykonávaním   funkcie   sudcu   u sťažovateľa   došlo   k výraznému   zníženiu   platu a tým aj sociálneho statusu (poberá plat vo výške 30 %);

4. a že ani disciplinárny senát nekoná, a to aj napriek existujúcemu nálezu ÚS SR o prieťahoch   v trestnom   konaní   (IV.   ÚS   210/04)   a tým   sa   podieľa   na   trvalom   vylúčení sťažovateľa z výkonu verejných funkcií, do ktorých bol ústavne zvolený.

Okrem   konštatovania   uvedených   porušení   orgánmi   verejnej   moci   SR   sťažovateľ žiada prisúdiť aj nemajetkovú ujmu vo výške minimálne 5 mil. Sk; domnievame sa však, že táto sťažnosť môže byť aj odmietnutá, ale pred jej uplatnením na ESĽP sa musíme najskôr obrátiť na domáce inštitúcie. (...)

Navrhujeme preto prednostne prerokovať túto sťažnosť a prijať nález v tomto znení:

1.   Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote a spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Dso 2/2001 porušené bolo.

2. Najvyššiemu súdu SR ukladá konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov.

3. Rozhodnutie MS SR z 3. 8. 2000, č. 18613/2000-410 zrušuje.

4.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5   mil.   Sk,   ktoré   mu zaplatí Naj. súd SR do 2 mesiacov.

5.   Sťažovateľovi prizná náhradu trov konania 6.312 Sk,   ktorú NS SR vyplatí   do 1 mesiaca k rukám JUDr. E. Ľ.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Dso 2/2001, v ktorom sa proti sťažovateľovi vedie disciplinárne konanie, došlo k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Zo   spisu   najvyššieho   súdu   týkajúceho   sa   disciplinárneho   konania   vedeného   pod sp. zn. 1 Dso 2/2001, ale aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, že posudzované súdne konanie, v ktorom   podľa   sťažovateľa   dochádza   k porušeniu   jeho   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bolo   na   základe   uznesenia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Dso   2/2001   z   27.   novembra   2001 obligatórne   prerušené   v zmysle   §   125   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“).

Z uznesenia o prerušení napadnutého konania okrem iného vyplýva, že:„V odvolacom konaní odvolací disciplinárny senát zistil, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ SR B. z 11. júna 2001, ČVS: KÚV-25/OVEK-2001, bolo podľa § 160 ods. 1 a § 163 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie proti JUDr. S. C., sudcovi Okresného súdu vo V., okrem iného aj pre skutok, pre ktorý je proti nemu vedené disciplinárne konanie.

Podľa § 125 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. disciplinárny senát preruší disciplinárne konanie aj vtedy, ak sa dozvie, že pre skutok, pre ktorý sa disciplinárne konanie začalo, sa proti sudcovi vedie trestné konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   odvolací   disciplinárny   senát   disciplinárne   konanie   podľa citovaného   ustanovenia   §   125   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   prerušil.   Prerušenie disciplinárneho konania bude trvať do právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní (§ 125 ods. 3 veta prvá zákona č. 385/2000 Z. z.).“

Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred najvyšším súdom 27. novembra 2001 ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným uvedeným uznesením,   nemôžu   sa   v prerušovanom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho   postupu,   tak   ako   je   to v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní, resp. prejednanie veci v neprimeranej lehote (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 124/04), aj keď uznáva a napokon vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 210/04 aj vyslovil, že v súvisiacom trestnom konaní vedenom   pod   sp. zn.   ČVS:   KÚV-25/OVEK-2001 bolo porušené   základné   právo sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a sťažovateľovi priznal aj primerané finančné zadosťučinenie.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie   práva   sťažovateľa   garantovaného v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   ústavný   súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť, i keď si je vedomý toho, že prerušenie napadnutého konania je nesmierne zdĺhavé,   toto   je   však   vzhľadom   na   obligatórnosť   prerušenia   plne   závislé   od   trestného konania pôvodne vedeného pod sp. zn. ČVS: KÚV-25/OVEK-2001, ktoré touto sťažnosťou napadnuté nebolo.

Pokiaľ sa sťažovateľ v bode 3 petitu svojej sťažnosti domáhal zrušenia rozhodnutia ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   z 3.   augusta   2000,   vo   vzťahu   k takémuto rozhodnutiu nie je daná príčinná súvislosť, pretože sťažovateľ - ktorý je právne vzdelaný a je aj kvalifikovane právne zastúpený - vo svojom sťažnostnom návrhu vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu nežiadal vyslovenie porušenia žiadneho základného práva alebo slobody, preto je jeho sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená. Okrem toho je zrejmé, že v tejto časti sťažnosť nebola podaná v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že pokiaľ sťažovateľ poukázal na to, že „sa   vo   veci   malo   konať   podľa   úpravy   zák.   č.   412/1991   Zb.   a nie   podľa   zákona č. 385/2000 Z. z.“, jeho tvrdenie je contra legem, konkrétne je v rozpore s prechodným ustanovením § 151 ods. 10 zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého „disciplinárne konania začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a disciplinárne previnenia a priestupky   spáchané   pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   sa   dokončia   a posudzujú   podľa   tohto   zákona“. Citované   ustanovenie   zákona   o sudcoch   a prísediacich Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   disciplinárny   súd   aplikoval   už   aj   vo   svojom rozhodnutí sp. zn. 2 Ds 1/2001 z 5. júna 2001, ktorým zastavil napadnuté konanie proti sťažovateľovi, pričom sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nepodal.

Okrem uvedeného bolo v sťažnosti argumentované aj tým, že „sťažovateľ bol dňom 18. 8. 2000 dočasne zbavený výkonu funkcie sudcu ministrom spravodlivosti, hoci ústavná úprava v SR to neumožňovala“. Tieto právne skutočnosti sú však predmetom samotného disciplinárneho   (odvolacieho)   konania,   teda   v danom   štádiu   konania   preskúmanie uvedených tvrdení ústavným súdom nepripadá do úvahy pre nedostatok jeho právomoci.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2005