SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 244/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, BoženyNěmcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduPrešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 884/2010 a jeho uznesením z 8. decembra 2011,postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 70/2013 a jehouznesením zo 4. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 5 Oboer 376/2013 a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanieveci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie (súdnyproces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súduPrešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 884/2010 a jehouznesením z 8. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.5 CoE 70/2013 a jeho uznesením zo 4. júna 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 5 Oboer 376/2013 a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 (ďalej len„uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len „povinná“)poistnú zmluvu č. 4459000004 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetkyspory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom.Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti povinnej,ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košicesp. zn. 2 C 957/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť sťažovateľkedlžné poistné v sume 33,79 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnomsúde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.8 Er 884/2010 z 8. decembra 2011 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súdv súvislosti so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle základnej logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý vydaniu exekučného titulu predchádzal.
Z postupu okresného súdu je zjavné, že okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu.“.
Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermiokresného súdu a uznesením sp. zn. 5 CoE 70/2013 zo 4. júna 2013 uznesenie okresnéhosúdu potvrdil.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súdodmietol ako neprípustné.
Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľnéa jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľkyspočívať v tom, že «nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd SR vychádzal, keď uviedol, že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj z konania pojednávania... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia NS SR spočíva aj v tom, že Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je, a prečo je uvedený „nový“, najvyšším súdom aprobovaný postup súdu („vyvodzovanie právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy resp. v súlade s čl. 144 ústavy SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.
Najvyšší súd a predtým Krajský súd v Prešove svojím postupom neochránili oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to, aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s ústavou SR. Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť konania oprávneného konaním okresného súdu vyplýva zo skutočnosti, že Krajský súd nevenoval vo svojom rozhodnutí žiadnu pozornosť právnej argumentácii a návrhom dôkazov zo strany oprávneného.
Tak Krajský súd formou opomenutých dôkazov (o návrhoch dôkazov nebolo rozhodnuté alebo dôkazy neboli vykonané a to bez toho, aby to KS zdôvodnil) odňal oprávnenému právo konať pred súdom...Okresný a následne Krajský súd popreli právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že v jeho veci nerozhodli podľa relevantných právnych noriem vnútroštátneho právneho poriadku a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).
Dôkazom je, že okresný súd dospel ku nesprávnemu skutkovému záveru, že rozhodcovská doložka v dojednanej spotrebiteľskej zmluve údajne poškodzuje právo spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo na súdnu ochranu).
V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».
Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republikyexistuje pre spotrebiteľa možnosť, v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,dosiahnuť nápravu v súdnom konaní na všeobecnom súde podaním žaloby o zrušenierozhodcovského rozsudku.
Podľa názoru sťažovateľky „Prejudiciálny výklad smernice 93/13/EHS Súdneho dvora je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov a teda aj všeobecný súd mal povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze IV. ÚS 95/2010... Ak si súd výkladom právnej normy nebol istý, mal prerušiť konanie a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie IV. ÚS 95/2010.
Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu. Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd ku autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto smere je ESD a ako vidno vo svojom stanovisku C - 342/13 dal vlastne jednoznačne za pravdu práve výkladu sťažovateľa.
Exekučný súd porušil aj právo oprávneného na právnu istotu nerešpektovaním judikátu ESD C - 40/08 Asturcom, v znení čl. 36-39.
Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou ESD (najmä ESD C - 40/08) okresný súd a následne krajský súd poškodili právo oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.
Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdompripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľkysmerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, akoaj voči jeho právu porušiť zásadu právnej istoty údajne vyplývajúceho z rozhodnutiaSúdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci sp. zn. C - 40/08ASTURCOM.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jejsťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné právazaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, abyoznačené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátilna ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdua najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základeprávoplatného rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka akooprávnená v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní vykonali dokazovanie beznariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a takporušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že všeobecnésúdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia založili nanesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložkyako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj jejzákladné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právo napokojné užívanie svojho majetku.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozporejudikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.
1. K namietanému porušeniu označených práv namietaným postupom a uznesením okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresnéhosúdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresnéhosúdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namietaporušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemupredchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením krajského súdu
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to tedavšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať závero zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmerunamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil okresnému súdu žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku, nazáklade exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2 C 957/2009 z 8. marca2010, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnymúradníkom napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnoupodmienkou a ako taká je neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinnéhov čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul –rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže teda byť exekučným titulomspôsobilým na vykonanie exekúcie, pretože predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacuvo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolaniena krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu beznariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniesťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:«Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú zmluvu.
Tvrdenie oprávneného, že v danom prípade išlo medzi účastníkmi o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku, je tvrdením nepodloženým, nemajúcim oporu v skutkovom stave. Podľa oprávneného medzi účastníkmi išlo o jednoznačné individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, keďže povinná podľa vlastnej vôle mohla a nemusela osobitne podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach. Pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah. Rozhodcovská doložka bola uzavretá medzi účastníkmi individuálne.
Táto odvolacia námietka oprávneného je nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti – Rozhodcovské konanie, pričom v súlade s ustanovením § 788 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, všeobecné podmienky poistenia (poistné podmienky) tvoria súčasť poistnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto ustanovenia, poistné podmienky sú záväzné a sú obligatórnou súčasťou poistnej zmluvy.
Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.
Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi – povinnej predložená, je skôr o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, čo predstavuje nekaloobchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinná vymieňovala rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka).
Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok len kvôli nadpisu, ktorý ani nekorešponduje s presným označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia".
Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi, ak tak vehementne chce docieliť arbitrážny proces pre spotrebiteľa.
Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2). Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „O nekalých obchodných praktikách“, články 5 a nasl.
Javí sa nanajvýš nevierohodné, že zrazu si spotrebitelia osobitne vyjednávajú rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemajú ani rušenia a oprávnený nemôže očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Aj exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (č1. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).
Nie je treba preto aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné skonštatovať, že oprávnený ako dodávateľ mal v čase uzatvárania zmluvy explicitne zakázané dojednávať v typových zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície (pórov, rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO, bod. 25), by rovnako nemali byť žiadne pochybnosti.
Z uvedeného (aj zo Smernice) teda vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci.
Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu a platí to aj pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu o tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom.
Oprávnený v odvolaní vyjadruje aj výhradu, že arbitrážny rozsudok, ktorý je exekučným titulom, spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti. K tejto odvolacej námietke oprávneného odvolací súd uvádza, že materiálna právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Treba však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodnutia. Napríklad súd nie je viazaný podľa § 135 ods. 1 O. s. p. rozhodnutím priestupkového orgánu v blokovom konaní, ďalej pri mimoriadnych opravných prostriedkoch a pod. V predmetnej veci zákonodarca výslovne upravil prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a aj v tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie. Nie je akceptovateľný názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konám nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).
Pokiaľ sa týka námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať dokazovanie, odvolací súd konštatuje, že oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd sa totiž s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležité zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva.»
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresnéhosúdu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutievšeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, vzásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavnýsúd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľačl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutiavšeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom(a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovaciačinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľaktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, zčoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriťk vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovanímo vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkouv tejto sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale aj v jeho celom priebehu.
Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu dospel k názoru, žev danej veci sa všeobecný súd nedopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpornapadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranuči práva na spravodlivé súdne konanie.
Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudokSúdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina RodríguezNogueira (C - 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskýmizmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhuna výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnenýkonštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojhorozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahurozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bezúčasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidláv rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípadeprináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa danéhovnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenoudoložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudokrozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postupvšeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právnehoporiadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkomSúdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutíkrajského súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto častiodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,ktorý ho odmietol ako neprípustné.
Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žeodôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačujearbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobiláspochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiežvysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktoránepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou[§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež žepostupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom[§ 237 písm. f) OSP].
Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorávzhľadom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byťprerokovaná verejne a v jej prítomnosti. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriťk vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súdjej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:
„Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Oprávnený tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti v preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ust. § 120 až § 136 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Táto námietka oprávneného je vzhľadom na uvedené nedôvodná.
Dovolací súd ďalej k námietkam oprávneného pre úplnosť uvádza, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu; je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd) v exekučnom konám nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C - 40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christína Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“
V súvislosti s posúdením uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazujena obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, ktorým došlok zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečeniazáruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie stanoviskom, podľa ktorého sa pri preskúmavaní žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „môžu primerane uplatniťustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučnýsúd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcievychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosťo vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného,je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučnýsúd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného právaoprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak jeoprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Z uvedeného dôvodupotom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsťk tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnostikonať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľky, že v jej veci konajúcevšeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimonariadenia pojednávania a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebepostačuje pre záver o porušení jej označených práv v prvom rade zdôrazňuje, že je topredovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetkyskutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súdv tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C - 472/11 z 21. 2. 2013), podľaktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“) sa majúvykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bolazrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý vrámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor užrozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konaniaoboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnýmiprávnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebodokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohlivyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu, ako aj z ďalšíchuvedených skutočností danej veci je nutné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodovuvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadilpojednávania pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sas výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v uznesení okresného súdu malamožnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čímdošlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie)nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bolaspôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutéhouznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcichprípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnostiústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnejsúvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdua postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právamisťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálnedospieť k záveru o porušení týchto práv.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupeexekučného súdu, a teda aj porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že napriek vedomosti o existencii rozdielnych výkladov§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozhodol v exekučnej veci bez toho, abypredtým konanie prerušil a podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnejotázke, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je vecouvnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie zodpovednosť zarozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosťrozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemudvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či súsplnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnejotázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súduo (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkovéhoústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikáciepráva Európskej únie.
Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu„nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora nie je podávať výklad na riešeniekonkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sadostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej stranea dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadomna skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súdpoukázal na túto judikatúru Súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 378/2012z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvodypodľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných veciach, bezpotreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
5. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu
Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenianajvyššieho súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo bysignalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformnýmspôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavnýsúd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu, ako aj namietanýmuznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledkučoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky zohľadňujúc aj skutočnosť, žesťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej častiodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015