znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 244/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Gabrielom   Gulbišom,   BoženyNěmcovej   22,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduPrešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 884/2010 a jeho uznesením z 8. decembra 2011,postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 70/2013 a jehouznesením zo 4. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 5 Oboer 376/2013 a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a. s.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanieveci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie (súdnyproces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) postupom   Okresného   súduPrešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8   Er   884/2010   a jehouznesením   z   8.   decembra   2011   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“),   postupomKrajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.5 CoE 70/2013 a jeho uznesením zo 4. júna 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 5 Oboer 376/2013 a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 (ďalej len„uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s (ďalej len „povinná“)poistnú zmluvu č. 4459000004 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetkyspory   súvisiace   s   touto   poistnou   zmluvou   budú   riešené   pred   rozhodcovským   súdom.Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti povinnej,ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košicesp. zn. 2 C 957/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť sťažovateľkedlžné poistné v sume 33,79 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnomsúde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením sp. zn.8   Er   884/2010   z   8.   decembra   2011   zamietol.   Sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súdv súvislosti   so   svojím   rozhodnutím   nevykonal „prieskum   spisových   podkladov,   ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle základnej   logiky   musí   obsahovať   prieskum   spisu,   ktorý   vydaniu   exekučného   titulu predchádzal.

Z   postupu   okresného   súdu   je   zjavné,   že   okresný   súd   nevychádzal   z   obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu.“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermiokresného súdu a uznesením sp. zn. 5 CoE 70/2013 zo 4. júna 2013 uznesenie okresnéhosúdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súdodmietol ako neprípustné.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľnéa jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľkyspočívať   v   tom,   že «nie   je   zrejmé,   z   čoho   Najvyšší   súd   SR   vychádzal,   keď   uviedol, že exekučný súd vo fáze vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z akého dôvodu tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania a následne aj z konania   pojednávania...   Nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   NS   SR   spočíva   aj   v   tom,   že Najvyšší súd SR nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je, a prečo   je   uvedený   „nový“,   najvyšším   súdom   aprobovaný   postup   súdu   („vyvodzovanie právne významných skutočností preskúmaním do spisu vložených listín.“), v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy resp. v súlade s čl. 144 ústavy SR, aj keď nie je interpretovateľný zo žiadnej známej právnej normy vnútroštátneho právneho poriadku SR.

Najvyšší   súd   a   predtým   Krajský   súd   v   Prešove   svojím   postupom   neochránili oprávneného pred svojvoľným postupom okresného súdu, čím mu zjavne upreli právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu, spočívajúcu v tom, že každý má právo na to, aby v jeho veci rozhodol súd na základe platných právnych noriem v súlade s ústavou SR. Skutočnosť, že Krajský súd nezhojil popretie základného práva na kontradiktórnosť konania   oprávneného   konaním   okresného   súdu   vyplýva   zo   skutočnosti,   že   Krajský   súd nevenoval   vo   svojom   rozhodnutí   žiadnu   pozornosť   právnej   argumentácii   a   návrhom dôkazov zo strany oprávneného.

Tak   Krajský   súd   formou   opomenutých   dôkazov   (o   návrhoch   dôkazov   nebolo rozhodnuté   alebo   dôkazy   neboli   vykonané   a   to   bez   toho,   aby   to   KS   zdôvodnil)   odňal oprávnenému právo konať pred súdom...Okresný a následne Krajský súd popreli právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a to v tom, že v jeho veci nerozhodli   podľa   relevantných   právnych   noriem   vnútroštátneho   právneho   poriadku a judikátov ESD (v dôsledku ZEÚ).

Dôkazom   je,   že   okresný   súd   dospel   ku   nesprávnemu   skutkovému   záveru,   že rozhodcovská   doložka   v   dojednanej   spotrebiteľskej   zmluve   údajne   poškodzuje   právo spotrebiteľa na konanie pred všeobecným súdom (údajne konkrétne poškodzuje jeho právo na súdnu ochranu).

V dôsledku toho okresný súd urobil právny záver, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo znamená hrubú nerovnováhu v právach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V tomto jeho názore ho aproboval Krajský súd a následne NS SR.».

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že aj v právnom poriadku Slovenskej republikyexistuje pre spotrebiteľa možnosť, v prípade, že sa konanie viedlo na rozhodcovskom súde,dosiahnuť   nápravu   v   súdnom   konaní   na   všeobecnom   súde   podaním   žaloby   o   zrušenierozhodcovského rozsudku.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Prejudiciálny   výklad   smernice   93/13/EHS   Súdneho dvora   je   záväzný   pre   všetkých   sudcov   členských   štátov   a   teda   aj   všeobecný   súd   mal povinnosť takto vykladať túto podmienku, čo potvrdzuje aj Ústavný súd SR v svojom náleze IV. ÚS 95/2010...   Ak   si   súd   výkladom   právnej   normy   nebol   istý,   mal   prerušiť   konanie a položiť prejudiciálnu otázku, čo stanovuje aj rozhodnutie IV. ÚS 95/2010.

Ak tak jednotlivé súdy neurobili, porušili aj právo oprávneného na zákonného sudcu. Uvedené právo na zákonného sudcu bolo zo strany krajského súdu porušené už tým, že vedel, že existujú dva možné výklady § 53 ods. 4 písm. r), pričom jeden si osvojil súd a jeden proklamoval vo svojich vyjadreniach sťažovateľ. Nič neoprávňovalo všeobecný súd ku autoritatívnemu uprednostneniu jeho výkladu, pretože jediný autoritatívny orgán v tomto smere je   ESD a   ako vidno   vo   svojom   stanovisku C - 342/13   dal   vlastne jednoznačne za pravdu práve výkladu sťažovateľa.

Exekučný   súd   porušil   aj   právo   oprávneného   na   právnu   istotu   nerešpektovaním judikátu ESD C - 40/08 Asturcom, v znení čl. 36-39.

Svojvoľným rozhodnutím v rozpore s vnútroštátnym poriadkom SR a judikatúrou ESD   (najmä   ESD   C   -   40/08)   okresný   súd   a   následne   krajský   súd   poškodili   právo oprávneného na pokojné užívanie svojho majetku, pričom pohľadávka jednoznačne spĺňa ústavnú definíciu majetku podľa judikatúry ÚS SR.“.

Vzhľadom na uvedené malo byť dovolanie podané sťažovateľkou najvyšším súdompripustené. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí ignoroval podstatné námietky sťažovateľkysmerujúce voči „neobhájiteľnému“ vyvodzovaniu záverov z listín vložených do spisu, akoaj   voči   jeho   právu   porušiť   zásadu   právnej   istoty   údajne   vyplývajúceho   z   rozhodnutiaSúdneho   dvora   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“) vo veci   sp.   zn.   C   -   40/08ASTURCOM.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jejsťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej   základné   právazaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.2 listiny, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, abyoznačené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátilna ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdua najvyššieho   súdu,   ktoré   rozhodovali   o   jej   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   na   základeprávoplatného   rozhodcovského   rozsudku.   Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľka   akooprávnená   v   tom,   že   všeobecné   súdy   v   exekučnom   konaní   vykonali   dokazovanie   beznariadenia pojednávania, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a takporušili princíp kontradiktórnosti konania. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že všeobecnésúdy konajúce v jej veci nedostatočne zistili skutkový stav a svoje rozhodnutia založili nanesprávnom právnom posúdení, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie rozhodcovskej doložkyako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené aj jejzákladné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právo napokojné užívanie svojho majetku.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozporejudikatúrou ústavného súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   namietaným   postupom a uznesením okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresnéhosúdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresnéhosúdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd.Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namietaporušenie   práv   sťažovateľky   predmetným   uznesením   okresného   súdu,   ako   aj   jemupredchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením krajského súdu

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecnýmsúdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecnésúdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   tedavšeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane   uviedol   (napr.   II. ÚS 13/01,   I. ÚS 241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,I. ÚS 241/07).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať závero   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   patrí   aj   absencia   ústavnoprávneho   rozmerunamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil okresnému súdu žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku, nazáklade exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku sp. zn. 2 C 957/2009 z 8. marca2010, ktorý vydal Arbitrážny súd Košice, pričom okresný súd obsadený vyšším súdnymúradníkom napadnutým uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie   zamietol   z   dôvodu,   že   rozhodcovská   doložka   je   neprijateľnou   zmluvnoupodmienkou a ako taká je neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinnéhov čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul –rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže teda byť exekučným titulomspôsobilým na vykonanie exekúcie, pretože predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacuvo   vykonaní   exekúcie.   Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odvolaniena krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,a svoje   odvolacie   dôvody   oprela   o   ustanovenia   §   205   ods.   2   písm.   a),   b),   d)   a   f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu beznariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniesťažovateľky nie je dôvodné, pričom v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol:«Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej   činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú zmluvu.

Tvrdenie oprávneného, že v danom prípade išlo medzi účastníkmi o individuálne dojednanú   rozhodcovskú   doložku,   je   tvrdením   nepodloženým,   nemajúcim   oporu   v skutkovom stave. Podľa oprávneného medzi účastníkmi išlo o jednoznačné individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, keďže povinná podľa vlastnej vôle mohla a nemusela osobitne podpísať rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach. Pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah. Rozhodcovská doložka bola uzavretá medzi účastníkmi individuálne.

Táto   odvolacia   námietka   oprávneného   je   nedôvodná.   Zo   spisu   vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti – Rozhodcovské konanie, pričom v súlade s ustanovením § 788 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, všeobecné podmienky poistenia (poistné podmienky) tvoria súčasť poistnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto ustanovenia, poistné podmienky sú záväzné a sú obligatórnou súčasťou poistnej zmluvy.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ   si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.

Spôsob,   akým   bola   zmluva   spotrebiteľovi   –   povinnej   predložená,   je   skôr o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich   vylúčenie   spod   režimu   súdnej   kontroly   neprijateľných   zmluvných   podmienok,   čo predstavuje nekaloobchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinná vymieňovala rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka).

Odvolací súd preto nemal najmenší dôvod na to, aby vylúčil režim súdnej kontroly neprijateľných   podmienok   len   kvôli   nadpisu,   ktorý   ani   nekorešponduje   s   presným označením inštitútu „individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia".

Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných   službách   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   kde   oprávnený   má možnosť   nájsť   modus   vivendi,   ak   tak   vehementne   chce   docieliť   arbitrážny   proces   pre spotrebiteľa.

Konečne odvolací súd poznamenáva, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách,   podľa   ktorej   sa   podmienka   nepovažuje   za   individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2). Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie.   Naopak, ide   o sofistikované   docielenie   stavu, ktorý   má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú   praktiku   v   zmysle   cieľov   Smernice   2005/29   „O   nekalých   obchodných praktikách“, články 5 a nasl.

Javí   sa   nanajvýš   nevierohodné,   že   zrazu   si   spotrebitelia   osobitne   vyjednávajú rozhodcu, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemajú ani rušenia a oprávnený nemôže očakávať   od   súdu   len   akési   „formálne“   odklepnutie   exekúcie.   Aj   exekučné   konanie   je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro, Pannom), ako aj v zmysle Charty základných práv Európskej únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľa (č1. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

Nie je treba preto aplikovať ani nepriamy účinok Smernice na to, aby bolo možné skonštatovať,   že   oprávnený   ako   dodávateľ   mal   v   čase   uzatvárania   zmluvy   explicitne zakázané dojednávať v typových zmluvách podmienky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície (pórov, rozsudok   súdneho   dvora   MOSTAZA   CLARO,   bod.   25),   by   rovnako   nemali   byť   žiadne pochybnosti.

Z uvedeného (aj zo Smernice) teda vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci.

Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu a platí to aj pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu o tom, že rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností   považuje   za   neprimeranú   zmluvnú   podmienku,   ktorá   je   v   rozpore   s   platným právom.

Oprávnený   v   odvolaní   vyjadruje   aj   výhradu,   že   arbitrážny   rozsudok,   ktorý   je exekučným   titulom,   spĺňa   všetky   podmienky   jeho   materiálnej   vykonateľnosti.   K   tejto odvolacej námietke oprávneného odvolací súd uvádza, že materiálna právoplatnosť je síce veľmi   dôležitou   vlastnosťou   súdneho   rozhodnutia,   pretože   súvisí   s   dôležitým   princípom právnej   istoty   vyplývajúcim   z   právoplatne   rozhodnutej   veci   (res   iudicata).   Treba   však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodnutia. Napríklad   súd   nie   je   viazaný   podľa   §   135   ods.   1   O. s. p.   rozhodnutím   priestupkového orgánu v blokovom konaní, ďalej pri mimoriadnych opravných prostriedkoch a pod. V   predmetnej   veci   zákonodarca   výslovne   upravil   prelomenie   materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a aj v tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie. Nie je akceptovateľný názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 Zákona   o   rozhodcovskom   konaní).   Je   treba   zdôrazniť,   že   Európska   únia   vzhľadom   na význam   ochrany   spotrebiteľa   v   záujme   vyššej   kvality   života   ľudí   podporuje   v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany   spotrebiteľa   pred   neprijateľnými   podmienkami,   a   to   aj   keď   spotrebiteľ   v rozhodcovskom konám nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).

Pokiaľ   sa   týka   námietky   oprávneného,   že   exekučný   súd   mal   vo   veci   vykonávať dokazovanie, odvolací súd konštatuje, že oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom   konaní   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   lebo   v   prípade,   ak   nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom   exekučného   súdu,   ktorý   rozhodol   len   na   základe   listinných   dôkazov, oprávnenému možnosť konať pred súdom odňatá nebola preto, lebo z predložených listín jednoznačne vyplývajú skutočnosti, pre ktoré bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Exekučný   súd   sa   totiž   s   istotou   a   najmä presvedčivým spôsobom   vysporiadal s   otázkou   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležité zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiadna pochybnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať akýmkoľvek spôsobom, nevyplýva.»

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu   za   neodôvodnené   a   nepreskúmateľné,   keďže   z   neho   vyplýva   dostatok   právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom.Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresnéhosúdu.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   totiž   vyplýva,   že   postup   a rozhodnutievšeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   vzásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavnýsúd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno   posudzovať   izolovane   (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľačl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutiavšeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom(a   pred   ním   okresným   súdom)   sama   osebe   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovaciačinnosť   ústavného   súdu   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97,   I. ÚS 232/08)   rešpektuje   názor,   podľaktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, zčoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ   sťažovateľka   „in   concreto“   namietala   skutočnosť,   že   sa   nemohla   vyjadriťk vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovanímo vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci   inštančného   postupu   zaoberali   aj   nosnými   dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľkouv tejto sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale aj v jeho celom priebehu.

Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu dospel k názoru, žev danej veci sa všeobecný súd nedopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpornapadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranuči práva na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudokSúdneho   dvora   vo   veci   Asturcom   Telecomunicaciones   SL   proti   Cristina   RodríguezNogueira (C - 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskýmizmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhuna   výkon   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku)   v   tom   zmysle,   či   je   oprávnenýkonštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojhorozsudku   konštatoval,   že   vnútroštátny   súd   môže   ex   offo   preskúmať   nekalú   povahurozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bezúčasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidláv   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.   V   takomto   prípadeprináleží   vnútroštátnemu   súdu   vyvodiť   všetky   dôsledky,   ktoré   z toho   podľa   danéhovnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom   zabezpečiť,   aby   spotrebiteľ   nebol   uvedenoudoložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudokrozhodcovského   súdu   v   právnej   veci   spotrebiteľa)   z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postupvšeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právnehoporiadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkomSúdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutíkrajského súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto častiodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žeodôvodnenie   jeho   právneho   názoru   o   neprípustnosti   dovolania   sa   nevyznačujearbitrárnosťou,   pričom   argumentácia   sťažovateľky   uvedená   v   sťažnosti   nie   je   spôsobiláspochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiežvysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktoránepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou[§   241   ods.   2   písm.   b) OSP],   že   krajský   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil   a   tiež   žepostupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom[§ 237 písm. f) OSP].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorávzhľadom   na   judikatúru   ústavného   súdu   (III. ÚS 60/04)   tvrdila,   že   jej   vec   mala   byťprerokovaná   verejne   a   v   jej   prítomnosti.   Rovnako   tvrdila,   že   sa   nemohla   vyjadriťk vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súdjej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:

„Dôvodom,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia,   je procesné   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Oprávnený tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jeho účasti v preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním   exekúcie.   Dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   tomto   štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva   dokazovanie   (ako   procesnú   činnosť   súdu   upravenú   v   ust.   §   120   až   §   136 O. s. p.)   –   postačujúce   je   totiž,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne   osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   a   za   prítomnosti   oprávneného a povinného. Táto námietka oprávneného je vzhľadom na uvedené nedôvodná.

Dovolací   súd   ďalej   k   námietkam   oprávneného   pre   úplnosť   uvádza,   že   pokiaľ oprávnený   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   označí   za   exekučný   titul   rozsudok rozhodcovského   súdu;   je   exekučný   súd   oprávnený   a   zároveň   povinný   riešiť   otázku,   či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   9.   februára   2012   sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd) v exekučnom konám nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú   svoje   oprávnenie   vyplývajúce   zo   zákona,   a   to   z   ustanovenia   §   44   ods.   2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C - 40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christína Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd   má   aj   bez   návrhu   posudzovať   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky.   Podľa   názoru zaujatého   týmto   súdnym   dvorom   sa   má   Smernica   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti   spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi   a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa   vnútroštátnych   procesných   pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci obdobných   opravných   prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.   Ak   je   to   tak,   prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

V   súvislosti   s   posúdením   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazujena obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, ktorým došlok zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečeniazáruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie stanoviskom, podľa ktorého sa pri preskúmavaní žiadostiexekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   „môžu   primerane   uplatniťustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučnýsúd   pri   preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcievychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44ods.   2   Exekučného   poriadku   (exekučný   titul,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   žiadosťo vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného,je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučnýsúd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného právaoprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky.   Pre   ústavnú   konformnosť   konania   ako   celku   postačuje,   ak   jeoprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Z uvedeného dôvodupotom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci nemohlo dôjsťk tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnostikonať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   námietku   sťažovateľky,   že   v   jej   veci   konajúcevšeobecné   súdy   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimonariadenia   pojednávania   a   neumožnili   jej   tak   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   samo   osebepostačuje pre záver o porušení jej označených práv v prvom rade zdôrazňuje, že je topredovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetkyskutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súdv tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   judikatúru   Súdneho   dvora   (rozsudok   Súdneho   dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C - 472/11 z 21. 2. 2013), podľaktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkachv spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „smernica   o   nekalých   podmienkach“)   sa   majúvykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či   spotrebiteľ   informovaný   o   svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bolazrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý vrámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Súd   musí   tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor užrozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konaniaoboznamovať   sa   s dôkazmi   a   vyjadreniami   predloženými   súdu   a   vyjadrovať   sa   k   nim(rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnýmiprávnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebodokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohlivyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).

Vychádzajúc   z   prijatého   stanoviska   pléna   ústavného   súdu,   ako   aj   z   ďalšíchuvedených skutočností danej veci je nutné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodovuvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadilpojednávania   pre   účely   vykonávania   dokazovania,   sťažovateľka   po   oboznámení   sas výsledkami   ex   offo   šetrenia   a   právneho   posúdenia   v   uznesení   okresného   súdu   malamožnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čímdošlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie)nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bolaspôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutéhouznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcichprípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnostiústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnejsúvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdua postupmi,   ktoré   predchádzali   jeho   vydaniu,   a   v   sťažnosti   označenými   právamisťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálnedospieť k záveru o porušení týchto práv.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

4. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl.   48   ods.   1   ústavy   namietaným   postupom   a uznesením   krajského   súdu,   ako   aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupeexekučného súdu, a teda aj porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že napriek vedomosti o existencii rozdielnych výkladov§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozhodol v exekučnej veci bez toho, abypredtým konanie prerušil a podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnejotázke,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   je   vecouvnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie zodpovednosť zarozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosťrozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemudvoru   položí   (napr.   IV. ÚS 206/08,   II. ÚS 129/2010,   II. ÚS 163/2010),   ako   aj   to,   či   súsplnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnejotázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súduo (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkovéhoústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikáciepráva Európskej únie.

Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu„nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora nie je podávať výklad na riešeniekonkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sadostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej stranea dodávateľa   na   strane   druhej,   a   to   v   neprospech   spotrebiteľa,   ako   aj   vzhľadomna skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súdpoukázal na túto judikatúru Súdneho dvora napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 378/2012z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvodypodľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre rozhodnutie v daných veciach, bezpotreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

5. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu namietaným postupom a uznesením krajského súdu, ako aj namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenianajvyššieho   súdu   dospel   k   záveru,   že   z   ich   odôvodnenia   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   bysignalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformnýmspôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavnýsúd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   ako   aj   namietanýmuznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právompodľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladalamožnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledkučoho   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   zohľadňujúc   aj   skutočnosť,   žesťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej častiodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkamisťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015