znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 244/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   L.   T.,   V.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 307/2012-113 z 31. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. L. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 20. novembra   2013   doručená   sťažnosť   Mgr.   L.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 307/2012-113 z 31. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Košice – okolie uznesením č. k. 7 C 96/2010-101 z 13. júna 2012 na základe späťvzatia žaloby zastavil konanie   o   nahradenie   prejavu   vôle,   v   ktorom   mala   sťažovateľka   procesné   postavenie žalovanej, a súčasne zaviazal žalobcu na náhradu trov konania vo výške 16,50 € z titulu súdneho poplatku z návrhu na zrušenie predbežného opatrenia a vo výške 176 € z titulu trov právneho zastúpenia, to všetko na účet zástupcu sťažovateľky.

3.   Na   základe   odvolania   žalobcu   krajský   súd   napadnutým   uznesením   zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľke nebola priznaná ani náhrada trov odvolacieho konania.

4. Sťažovateľka sa nestotožnila so závermi uznesenia krajského súdu, považuje ho za arbitrárny a ústavne neakceptovateľný, majúci za následok porušenie jej označených základných práv. Podstatu ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky k aplikácii § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zo strany krajského súdu, keď podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   v   rozpore   s   ustálenou   rozhodovacou   praxou pri rozhodovaní o nepriznaní náhrady trov konania prihliadal výlučne na okolnosti na strane žalobcu   bez   toho,   aby   sa   vysporiadal   so   všetkými   skutkovými   okolnosťami v prerokovávanej veci.

5. V tejto súvislosti sťažovateľka v podstatnom uvádza: „Krajský súd nad rámec ústavnej konformnosti aplikoval cit. § 150 ods. 1 O. s.p. len z dôvodu existencie nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie žalobcu. Táto skutočnosť bola   jediným   predmetom   jeho   skúmania   v   odvolacom   konaní,   resp.   v   rozhodnutí   sa vysporiadal jedine s majetkovými a sociálnymi pomermi žalobcu na základe jeho tvrdení a vo   vzťahu   k   ostatným   okolnostiam   ktoré   je   potrebné   posudzovať,   ich   existenciu   len konštatoval, bez bližšej konkretizácie.“

6.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina vo svojom čl. 36 ods. 1 garantuje obsahovo totožné základné právo.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia zákonov.

12. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   záväznou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

13. V súlade s vyššie uvedenou deľbou právomoci súdnej moci medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo), ústavný súd pristúpil   k   prieskumu   ústavnej   sťažnosti,   či   v   danom   prípade   nejde   o   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde.  

14. Podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

15. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Aplikácia § 150 ods. 1 O. s.p. prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, v ktorých ide predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako tvrdosť voči   účastníkovi   a   neodporovalo   dobrým   mravom.   Cit.   ust.   možno   použiť   vo   všetkých prípadoch, v ktorých sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak existujú také dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré sa náhrada trov konania (výnimočne) celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Podľa ustálenej súdnej praxe pri skúmaní dôvodov hodných osobitného   zreteľa   treba prihliadať   na osobné,   majetkové,   zárobkové a iné pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takého rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Okrem toho pri skúmaní danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému konaniu treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu nároku na súde, ako aj ich postoj   v   konaní   a   skutočnosť,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi odvolania podaného žalobcom, ktoré v celom rozsahu považuje za opodstatnené a na tieto poukazuje. V prejednávanej veci súd prvého stupňa pri rozhodovaní nepostupoval v súlade s cit. ustanovením a uvedenými zásadami, nezohľadnil okolnosti, ktoré žalobcu viedli k uplatneniu nároku na súde, okolnosti prípadu a nepriaznivú sociálnu situáciu žalobcu, ktorý má jediný príjem z invalidného dôchodku na hranici životného minima (vo výške 311,90 € mesačne), je umiestnený v DD a SS v Barci, ťažko zdravotne postihnutý, neschopný samostatnej chôdze a pripútaný na lôžko (lekárska správa zo 6.2.2012 na č. l. 74), v dôsledku čoho má zvýšené výdavky (uvedené v odvolaní) na   uspokojovanie   nevyhnutných   životných   potrieb   a   zaplatenie   žalovanej   prisúdenej náhrady   trov   konania   by   tak   pre   neho   predstavovalo   mimoriadnu   záťaž.   Skutočnosti, na ktoré žalobca poukazuje v odvolaní, sú aj podľa názoru odvolacieho súdu okolnosťami hodnými osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú, aby žalovanej náhrada trov konania nebola priznaná v celom rozsahu podľa § 150 ods. 1 O. s.p. Žalovaná je vlastníčkou nehnuteľného majetku, ktorý má v úmysle odpredať (čo vyplynulo z jej vyjadrenia k odvolaniu), pričom vo vyjadrení k odvolaniu ani netvrdila, že by nepriznanie náhrady trov konania v uplatnenej výške sa výrazne negatívne prejavilo v jej majetkovej sfére, preto z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaná nemá právo na ich náhradu, lebo v odvolacom konaní nebola úspešná a o trovách žalobkyne nebolo rozhodnuté, lebo nenavrhla o nich rozhodnúť (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 prvá veta O. s. p.).“

16. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým, že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jej právnym názorom o trovách konania, inak povedané, sťažovateľka namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy.

17.   Vo   všeobecnosti   platí,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a   slobôd,   akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd pri posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné   právo   (napríklad   IV.   ÚS   248/2008,   III.   ÚS   125/2010,   I.   ÚS   622/2013   a   tam citovaná judikatúra).

18. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone,   a   dospel   tiež   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zmenil prvostupňové   uznesenie,   aj náležite   odôvodnil.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   sa   rozhodne nemožno   stotožniť   s   tvrdením   sťažovateľky,   že   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní posudzoval iba skutkové okolnosti týkajúce sa žalobcu a okolnosti vzťahujúce sa na jej osobu   úplne   opomenul.   Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   okolnosti týkajúce   sa   sťažovateľky   boli   predmetom   skúmania   krajského   súdu   (napr.   posúdenie majetku sťažovateľky či potenciálny negatívny zásah do jej majetkovej sféry) a krajský súd ich pri svojom rozhodovaní vzal aj do úvahy. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný názor a skutkové   okolnosti   sama   vyhodnotila   opačne   než   konajúci   súd,   nezakladá   porušenie označených   základných   práv   a   slobôd.   Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   zasahovať do záverov   krajského   súdu.   Prehodnocovanie   skutkového   stavu,   tak   ako   to   požaduje sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti, by bolo v príkrom rozpore s rozdelením súdnej moci   a   de   facto   by   znamenalo   opätovné   posúdenie   veci   ústavným   súdom   ako   ďalšou opravnou inštanciou. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie   garantované   ústavou,   listinou   a   dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   návrhom   účastníka   konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

19.   K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou v jej vyjadrení k odvolaniu proti uzneseniu súdu prvého stupňa ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Napadnuté uznesenie krajského súdu v odôvodnení výroku jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval, na základe akých   skutkových   okolností   a   právnych   predpisov   bolo   vo   veci   rozhodnuté,   a   preto ústavnému súdu nezostáva nič iné, než konštatovať, že ústavné požiadavky na určitú kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia boli splnené.

20.   Napokon   k   namietanej   odlišnej   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov ústavný   súd   uvádza,   že   mu   zásadne   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

21.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

22.   Pretože namietané uznesenie   krajského súdu   nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod   zasiahnuť   do   právneho   názoru   krajského   súdu.   Sťažnosť   sťažovateľky   považuje za zjavne neodôvodnenú.

23. Naostatok ústavný súd k namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy uvádza, že označené ustanovenie má predovšetkým charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy (napr. IV.   ÚS   70/2011),   a   neformuluje   žiadne   základné   právo   ani   slobodu   účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť jeho porušenie (napr. III. ÚS 119/2011). V naznačených súvislostiach je preto sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014