znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 244/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 239/2011 z 18. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2012 doručená sťažnosť Č., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie princípu právnej istoty rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 239/2011 z 18. septembra 2012 (ďalej len „krajský súd“ a,,rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažovateľkou podanej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe jej žaloby Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len,,okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 9 C 351/2010 z 1. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 594,56 € ako nezaplatenej istiny z poskytnutého úveru spolu s úrokom z úveru zo sumy 1 058,75 € vo výške 12,5 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania zo sumy 1 058,75 € vo výške 9 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia, s   úrokom   z   omeškania   zo   sumy   286,91   €   vo   výške   9   %   ročne   od   11.   augusta   2010 až do zaplatenia   a   s   úrokom   zo   sumy   48,90   €   vo   výške   25   %   ročne   od   1.   júla   2010 až do zaplatenia. Zároveň   okresný   súd   zaviazal   žalovaného nahradiť   sťažovateľke   trovy konania. Žaloba sťažovateľky, pokiaľ ide o úrok z omeškania zo sumy 1 058,75 € vo výške 6 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia a úrok z omeškania zo sumy 286,91 € vo výške 6 % ročne od 11. augusta 2010 až do zaplatenia, bola rozsudkom okresného súdu zamietnutá.   Posledným   výrokom   rozsudku   okresný   súd   určil,   že   zmluvné   podmienky sťažovateľky uvedené v zmluve o Č. spotrebiteľskom úvere, a to časť   ̶Úrok z omeškania, o oprávnenosti sťažovateľky účtovať žalovanému úrok z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy, ktorú je klient povinný zaplatiť z peňažných záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy a ktoré neboli zaplatené v dohodnutých termínoch ich splatnosti, Č. je oprávnená inkasovať úrok   z   omeškania   z   účtu   klienta   aj   bez   jeho   súhlasu   – sú   neplatné   z dôvodu   ich neprijateľnosti. Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   napadnutým   touto sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti.

3. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla: «Máme za to, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore právnym poriadkom, účinným v čase,   keď   zmluva   o Č.   spotrebiteľskom   úvere   bola   uzatvorená,   nakoľko   Krajský   súd pri rozhodovaní   o   merite   veci   nerešpektoval   znenie   relevantných   právnych   predpisov (vrátane ich prechodných ustanovení) aplikovaných na skutkový stav. Sme toho názoru, že rozhodovanie contra legem predstavuje závažné porušenie práva na spravodlivý súdny proces, garantované v čl. 46 Ústavy SR, ako aj v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Na preukázanie postupu Krajského súdu v Trnave v rozpore s právnymi predpismi si dovoľujeme   opätovne   poukázať   na   ust.   §   52   OZ,   účinného   v   čase,   keď   zmluva   o Č. spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená, ako aj na ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého „Spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské   zmluvy   o   práve   užívať   budovu   alebo   jej   časť   v   časových   úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch   mesiacov   odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona“.   V   čase   uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (zo dňa 11. 7. 2005), zmluva o úvere nebola začlenená pod spotrebiteľské zmluvy v § 52 OZ, a preto je nepochybné, že sa na sťažovateľa nemohla ani vzťahovať povinnosť zosúladiť predmetnú zmluvu s ust. § 53 a 54 OZ. Zmluva o úvere sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu na účely Občianskeho zákonníka až po 1. 1. 2008, kedy   bola   prijatá   novela   OZ,   pričom   ako   vyplýva   z   §   879j   Občianskeho   zákonníka „Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“

Rozhodujúcimi   predpismi,   podľa   ktorých   bolo   potrebné   posudzovať   predmetnú zmluvu o Č. spotrebiteľskom úvere je (i) zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý expressis verbis   stanovuje,   aké   náležitosti   musí   zmluva   obsahovať,   aby   sa   považovala   za platnú, resp. aby nebola považovaná za bezúročnú a bez poplatkov, a (ii) Obchodný zákonník, ktorý je   potrebné   aplikovať   v   tých   otázkach,   ktoré   neboli   výslovne   upravené   zákonom o spotrebiteľských úveroch [(vzhľadom na ust. § 261 ods. 3 písm. d)]. To platí aj o úrokoch z   omeškania.   Nakoľko   zákon   o   spotrebiteľských   úveroch   neobsahoval   úpravu   úrokov z omeškania, bolo potrebné aplikovať ust. Obchodného zákonníka. Na predmetnom závere pritom nemení nič ani existencia zákona č. 634/1992 Zb., ktorý v znení od 25. 11. 2004 do 31.   3.   2006 zaviedol definíciu   spotrebiteľskej   zmluvy   na   účely predmetného   zákona. Je pravdou,   že   ust.   §   23a   vyššie   citovaného   zákona   subsumovalo   pod   definíciu spotrebiteľskej zmluvy aj typovú zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, avšak táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená, že sa v dôsledku toho rozšírila aplikácia ust. § 53 a 54 Občianskeho zákonníka aj na zmluvu o úvere. Ak mal zákonodarca v úmysle rozšíriť aplikáciu predmetných ust. aj na iné zmluvy, tak ako k tomu napokon aj došlo novelou Občianskeho zákonníka účinnou ku dňu 1. 1. 2008, urobil by tak priamo v novele Občianskeho zákonníka, a nie prostredníctvom ust. ďalšieho zákona...

Máme za to, že úmyslom zákonodarcu v súvislosti so subsumovaním zmluvy o úvere (ako typovej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka) pod predmetnú definíciu spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutej v § 23a zákona o ochrane spotrebiteľov, bolo výlučne rozšíriť povinnosti uvedené v predmetnom zákone aj na túto zmluvu, t. j. aj pri uzatváraní zmluvy o úvere sú poskytovatelia úverov povinní zdržať sa akéhokoľvek postupu, v dôsledku ktorého   by   spotrebiteľ   bol   diskriminovaný,   šikanovaný.   resp.   vyhnúť   sa   konaniu,   ktoré napĺňa znaky klamania, či zavádzania spotrebiteľa...

Predmetný zákon však nehovorí nič o úprave úrokov z omeškania, a preto možnosť uplatnenia si úrokov z omeškania podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka nebola nijako dotknutá týmto zákonom.

Rovnako poukazujeme na to, že aby sa ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. mohlo vzťahovať aj na zmluvu o úvere, musel by Obchodný zákonník výslovne odkazovať na aplikáciu tohto nariadenia (tak ako je tomu teraz, keď v ust. § 369 ods. 1 sa výslovne uvádza, že „Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva“). Bez odkazu na použitie tohto právneho predpisu (resp. odkazu na ust. občianskeho zákonníka)   nie   je   možné   aplikovať   nar.   vlády   č.   87/1995   Z.   z.   na   zmluvy   neupravené Občianskym zákonníkom, a to práve s ohľadom na to, že nariadenie vlády je vykonávacím právnym predpisom k Občianskemu zákonníku.

V období, keď bola zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená, jediným relevantným ust. ohľadom úrokov z omeškania (vzhľadom na ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka) bolo ust. § 369 ods. 1Obchodného zákonníka, ktoré umožňovalo dohodu strán o výške úrokovej sadzby. Nakoľko predmetná zmluva obsahovala v čl. VI. Zmluvy výšku úrokov z omeškania, bolo potrebné aplikovať toto ust. t. j. 15 % ročne.

Máme za to, že postup podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v predmetnej veci by nebol odôvodnený ani argumentáciou, že hoci Občiansky zákonník nezahrnul pod pojem spotrebiteľské   zmluvy   aj   zmluvu   o   úvere,   takýto   záver   je   možné   vyvodiť   zo   smernice o nekalých obchodných podmienkach (implementovaná do Občianskeho zákonníka, § 52 a nasl.), ktorá mala v úmysle poskytnúť ochranu spotrebiteľom v čo najširšej miere... Dovoľujeme   si   zároveň   poukázať   aj   na   nejednotnosť   rozhodovacej   praxe   súdov v otázke   aplikácie   úrokov   z   omeškania   podľa   ust.   Obchodného   zákonníka   v   období pred účinnosťou   novely   Občianskeho   zákonníka,   ktorým   sa   rozšírila   definícia spotrebiteľskej zmluvy, obsiahnutá v § 52 na všetky zmluvy uzatvorené medzi spotrebiteľom a dodávateľom, bez ohľadu na právnu formu. Zatiaľ čo niektoré súdy napr. Krajský súd v Bratislave   vo   veci   sp.   zn.   9   Co   81/2010,   či   vo   veci   sp.   zn.   16   Co/46/2011   potvrdil správnosť právneho názoru sťažovateľa a nemožnosť aplikácie ust. Občianskeho zákonníka v týchto prípadoch (t. j. nemožnosť aplikácie ust. § 517 ods. 2 OZ), iné súdy, napr. Krajský súd v Trnave alebo Krajský súd v Košiciach sp. zn. 3 Cob/232/2011 dospeli k odlišnému záveru. Máme za to, že takáto nejednotnosť v rozhodovaní závažným spôsobom zasahuje do princípu právnej istoty, ako jedného z hlavného princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).»

4.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol, že rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jej ,,základného   práva   na   spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj k porušeniu princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy“. Zároveň žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

9.   K   sťažnostným   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   tvrdeného   porušenia jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (správne na súdnu ochranu, pozn.) napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd uvádza, že tieto zakladajú prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého ,,Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke   zásadného   významu,   alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.“.

10. Z výroku rozsudku okresného súdu, ktorý právny zástupca sťažovateľky doručil až   na   výzvu   ústavného   súdu   4.   apríla   2013,   vyplýva,   že   tento   okrem   žalobe   sčasti vyhovujúceho a sčasti zamietajúceho výroku obsahuje aj určujúci výrok o tom, že zmluvné podmienky sťažovateľky uvedené v zmluve o Č. spotrebiteľskom úvere sú v časti týkajúcej sa   úroku   z   omeškania   vo   výške   15   %   p.   a.   neplatné   z   dôvodu   ich   neprijateľnosti (bod 2 odôvodnenia   tohto   uznesenia).   Predpoklady,   ako   aj   dôsledky   tohto   rozhodnutia upravujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka.

Podľa § 153 ods. 3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku súd môže v rozsudku, ktorý sa týka   sporu   zo   spotrebiteľskej   zmluvy,   aj   bez   návrhu   vysloviť,   že   určitá   podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať   spotrebiteľovi   bezdôvodné   obohatenie,   nahradiť   škodu   alebo   zaplatiť   primerané finančné   zadosťučinenie,   súd   aj   bez   návrhu   výslovne   uvedie   túto   zmluvnú   podmienku vo výroku rozhodnutia.

Podľa   §   53a   ods.   1   a   2   Občianskeho   zákonníka   ak   súd   určil   niektorú   zmluvnú podmienku   v   spotrebiteľskej   zmluve,   ktorá   sa   uzatvára   vo   viacerých   prípadoch,   a   je obvyklé,   že   spotrebiteľ   obsah   zmluvy   podstatným   spôsobom   neovplyvňuje,   alebo vo všeobecných   obchodných   podmienkach   za   neplatnú   z   dôvodu   neprijateľnosti   takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný   zdržať   sa   používania   takejto   podmienky   alebo   podmienky   s   rovnakým významom   v   zmluvách   so   všetkými   spotrebiteľmi.   Dodávateľ   má   rovnakú   povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie,   nahradiť   škodu   alebo zaplatiť primerané finančné   zadosťučinenie.   Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Ak sa rozhodnutie súdu podľa odseku 1 týka len časti zmluvnej podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú v odseku 1 v rozsahu tejto časti.

11. Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla, prečo proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho   súdu   nepodala   dovolanie,   o   ktorom   by   následne   rozhodoval   dovolací   súd. Zároveň   neuviedla   žiadnu   právnu   argumentáciu,   prečo   by   podľa   jej   názoru   dovolanie nemalo byť prípustným, a teda účinným právnym prostriedkom nápravy ňou tvrdeného porušeného   práva.   Ústavný   súd   si   je   vedomý   korektívu,   ktorý   z   pohľadu   prípustnosti dovolania zakotvuje § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, nemá však právomoc na to, aby sám formoval doktrínu prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní, keďže táto právomoc patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (m. m. I. ÚS 393/08). Tento je však v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) povinný pri posudzovaní prípustnosti dovolania v obdobných veciach zohľadniť to, čo zákonodarca sledoval   zakotvením   prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku vo väzbe na záruky, ktoré v rámci základného práva na súdnu ochranu obsahuje čl. 46 ods. 1 ústavy.

12. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému rozsudku krajského súdu   ako   súdu   odvolacieho   je   možné   zo   sťažovateľkou   tvrdených   pochybení   podať dovolanie (§ 238 ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku), právomoc poskytnúť ochranu označenému   právu   sťažovateľky   má   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   čím   bola   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané   na   to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013