znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 244/2011-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti K. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 328/2009 z 29. novembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. H. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   328/2009   z   29.   novembra   2010 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   3   Cdo   328/2009 z 29. novembra 2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť K. H. trovy právneho zastúpenia   v   sume   314,18   (slovom   tristoštrnásť   eur   a osemnásť   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. J. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2011 doručená sťažnosť K. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Cdo   328/2009   z   29.   novembra   2010   (ďalej   len   „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„Základné právo K. H… vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1/ Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k.: 3Cdo 328/2009 zo dňa 29. 11. 2010 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k.: 3Cdo 328/2009 zo dňa 29. 11. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Slovenská republika, zast. Najvyšším súdom SR je povinná nahradiť sťažovateľovi – K. H... trovy konania a právneho zastúpenia na účet JUDr. J. S., advokáta,… do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   a   uznesením č. k. I. ÚS 244/2011-15 z 23. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním č. k. KP 4/2011-62 z 12. júla 2011.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   podaním   z 22.   júla   2011   vyjadril   k   stanovisku predsedu najvyššieho súdu.

Predseda najvyššieho súdu v podaní z 12. júla 2011 a právny zástupca sťažovateľa v podaní z 22. júla 2011 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný   súd   preto   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu rozsudku   najvyššieho súdu   vyplýva nasledujúci priebeh   konania, ktorý tomuto rozsudku   predchádzal, zhodne opísaný aj v sťažnosti sťažovateľa, ako aj obsah samotných dôvodov rozsudku najvyššieho súdu:

«Žalobou z 18. marca 1992 sa žalobca podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“) domáhal, aby súd zaviazal žalovaných uzavrieť s ním do 3 dní dohodu o vydaní nehnuteľností v katastrálnom území B., ktoré sú vedené ako dom súpisné č. 35 na parcele č. 1336 a parcela č. 1336 – zastavané plochy vo výmere   2621   m2 (ďalej   len   „nehnuteľnosti“).   Na   odôvodnenie   žaloby   uviedol,   že nehnuteľnosti nadobudol v roku 1943 dedením po JUDr. V. H. a ako ich vlastník uzatvoril 2.   februára 1948 s J.   B.   a M.   B.,   právnymi   predchodcami   žalovaných 2/ až   5/4   kúpnu zmluvu   (ďalej   len   „kúpna   zmluva“).   Na   jej   základe   ale   nedošlo   k   prevodu   vlastníctva nehnuteľností, lebo kúpna zmluva nebola uzatvorená platne (v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon nebol schválený poručenským súdom, konal v tiesni, kúpna cena mu nebola   vyplatená,   prevod   bol   len   fiktívny,   aby   sa   predišlo   hroziacemu   znárodneniu). Neskoršie znárodnenie nehnuteľností štátom znamenalo majetkovú krivdu relevantnú podľa zákona č. 87/1991 Zb., ktorá ale so zreteľom na neplatnosť kúpnej zmluvy bola spôsobená jemu   (jeho   vlastníctvo   bolo   odňaté),   teda   nie   J.   B.   a M.   B.   Štátny   podnik   Pivovary   a sladovne M., š. p. „v likvidácii.“, ktorý v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 87/1991 Zb. spravoval znárodnený objekt vo vlastníctve štátu, mal preto nehnuteľnosti vydať jemu ako   oprávnenej   osobe.   Pokiaľ   ich   napriek   tomu   dohodou   zo   17.   októbra   1991,   ktorú registrovalo Štátne notárstvo v B. rozhodnutím zo 17. februára 1992 sp. zn. R VI 96/1991, vydal M. B. a právnym nástupcom jej nebohého manžela J. B. (ďalej len „dohoda o vydaní nehnuteľností“),   je   dohoda   o   vydaní   nehnuteľností   neplatná   a žalovaných   zaťažuje povinnosť vydať mu nehnuteľnosti.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 26. októbra 1992 č. k. 20 C 80/1992-41 žalobu   zamietol…   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   uznesením   z   3.   júna   1993   sp.   zn. 14 Co 1474/93   napadnutý   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie...

V   ďalšom   konaní   Okresný   súd   Banská   Bystrica   pripustil   „vzájomnú   žalobu“ žalovanej 1/ proti ostatným žalovaným na určenie neplatnosti dohody o vydaní veci a na uloženie ich povinnosti vydať nehnuteľnosti žalovanej 1/… rozsudkom z 18. novembra 1993 č.   k.   20   C   80/92-110   žalobu   voči   žalovanej   1/   zamietol   a   ostatným   žalovaným   uložil povinnosť vydať nehnuteľnosti... žalobcovi. Zároveň určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná; vzájomnú žalobu žalovanej 1/ vo zvyšku zamietol. V odôvodnení uviedol, že žalobca   nebol   v   čase   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy   plnoletý…   a   jeho   právny   úkon   nebol schválený   predpísaným   spôsobom,   preto   je   kúpna   zmluva   neplatná.   Pokiaľ   boli nehnuteľnosti   znárodnené   podľa   zákona   č.   115/1948   Zb…   majetková   krivda   postihla žalobcu – oprávnenú osobu v zmysle zákona č. 87/1991 Zb… Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 17. novembra 1994 sp. zn. 14 Co 3617/94 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie…

Rozsudkom z 19. novembra 2002 č. k. 20 C 80/92-368 Okresný súd Banská Bystrica uložil žalovaným 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 povinnosť vydať nehnuteľnosti... žalobcovi. Žalobu voči žalovaným 1/ a 4/ zamietol. Určil, že dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná. Zároveň zamietol „vzájomnú žalobu“ žalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala, aby ostatní žalovaní boli   zaviazaní   súdom   vydať   jej   nehnuteľnosti...   Vychádzal   z   tohto,   že   kúpna   zmluva   je neplatná, lebo žalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a zmluvu uzatvoril v tiesni pod tlakom hroziacej perzekúcie. Nehnuteľnosti preto zostali vo vlastníctve žalobcu a jemu boli znárodnené v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi…

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žalovaným 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 uložená povinnosť vydať nehnuteľnosti žalobcovi... tak, že túto povinnosť uložil aj žalovanej 4/. Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu voči žalovanej 1/ potvrdil, a výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností, zmenil tak, že „vzájomnú žalobu“ žalovanej 1/ zamietol. Potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvého   stupňa,   ktorým   bola   zamietnutá   „vzájomná   žaloba“   žalovanej   1/   na   uloženie povinnosti ostatným žalovaným vydať jej nehnuteľnosti… V odôvodnení uviedol, že po tom, ako boli nehnuteľnosti už vydané postupom podľa zákona č. 87/1991 Zb., treba žalobou uplatnený nárok žalobcu posudzovať podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. V zmysle tohto ustanovenia   platí,   že   ak   bola   vec   vydaná,   môžu   osoby,   ktorých   nároky   uplatnené v stanovenej lehote neboli uspokojené, uplatniť svoje nároky na súde voči osobám, ktorým sa vec vydala, a to do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona... kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, že žalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon nebol schválený   poručenským   súdom…   oprávnenou   osobou   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   bol žalobca, mali byť nehnuteľnosti vydané jemu…

Opravným uznesením z 31. júla 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 Krajský súd v Banskej Bystrici…   doplnil   o   výrok,   v   zmysle   ktorého   sa   pripúšťa   dovolanie…   Na   odôvodnenie vyslovenia prípustnosti dovolania odvolací súd uviedol, že za otázku zásadného právneho významu považoval otázku platnosti právneho úkonu žalobcu (kúpnej zmluvy) „vo vzťahu k jeho neplnoletosti a úpravu Rakúsko – Uhorského práva, podľa ktorého sa žalobca mohol v lehote 32 rokov od dáta vkladu domáhať obnovenia predošlého pozemkovoknižného stavu len žalobou o výmaz. Je potrebné zodpovedať otázku, či jeho právny úkon je platný aj s prihliadnutím na ďalší vývoj právnej úpravy, ako aj na to, že 32 ročnú lehotu podľa Uhorského práva nemohol využiť. Na základe týchto skutočností je potrebné posúdiť, či v prípade neexistencie podanej žaloby o výmaz podľa Uhorského práva možno považovať právny úkon žalobcu za platný“...

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 v spojení s jeho opravnými uzneseniami napadla dovolaním žalovaná 1/, ktorá uviedla, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), lebo „žalobca v danom konaní nie je aktívne legitimovaný a nemá spôsobilosť byť účastníkom konania“. Podľa jej názoru došlo v konaní tiež k tzv. inej vade majúcej za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   (§   241   ods.   2   písm.   b/   O.   s.   p.).   Napadnutý rozsudok spočíva na skutkovom zistení, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a tiež na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.)…

Aj žalovaní 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 podali proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 v spojení s jeho opravnými uzneseniami dovolanie… uplatnili dovolací dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (nesprávne právne posúdenie veci). Za nesprávny označili záver odvolacieho súdu, že kúpna zmluva je neplatná. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy platilo uhorské obyčajové právo. Vtedajším právnym poriadkom bol žalobca považovaný za neplnoletého a jeho právny úkon nebol schválený poručenským súdom. Pokiaľ bolo povolenie zápisu vykonané proti pravidlám týkajúcim sa schopnosti konať, mohol skutočný vlastník proti nepravému vlastníkovi začať spor o výmaz a až na základe rozhodnutia súdu mohol byť   nesprávny zápis vymazaný z pozemkovej knihy. Žalobca žalobu o výmaz v 32-ročnej lehote nepodal. Podľa uhorského obyčajového práva platilo, že ak bol úkon podmienečne platný „a táto podmienka“ nebola zrušená, ostal platný aj naďalej. Znárodňovací výmer bol vydaný až po tom, ako právni predchodcovia   žalovaných   21   až   5/4   boli   v   pozemkovej   knihe   zapísaní   ako   vlastníci. Nehnuteľnosti boli preto v súlade so zákonom č. 87/1991 Zb. vydané oprávneným (skutočne perzekuovaným) osobám...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací rozsudkom z 24. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/2006: 1. zamietol dovolanie žalovanej 1/, 2. zamietol   dovolanie   žalovaných   2/,   3/   a   5/1   až   5/4   v   časti   smerujúcej   proti   výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici… ktorým rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica…   zmenil   tak,   že   žalovaní   2/,   3/   a   5/1   až   5/4   sú   povinní   vydať   nehnuteľnosti žalobcovi...;   vo   zvyšnej   časti   dovolanie   týchto   žalovaných   odmietol…   Dovolací   súd v odôvodnení   svojho   rozsudku...   Zdôraznil,   že   po   stránke   vecnej   správnosti   mohol posudzovať   len   tie   výroky   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktoré   boli   napadnuté   procesne prípustným dovolaním… Pokiaľ ide o dovolanie žalovanej 1/, dovolací súd… konštatoval, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia vád v zmysle § 237 O. s. p. a tiež v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p… Dovolací súd vo vzťahu k dovolaniu žalovaným 21, 3/ a 5/1až 5/4   uviedol,   že   i keď   je   nimi   napadnutý   výrok   formálne   označený   ako   „zmeňujúci“, z hľadiska žalovaných 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 ide po rozhodujúcej (obsahovej) stránke o výrok potvrdzujúci   (zmeňujúci   je   z hľadiska   žalovanej   4/,   ktorá   ale   dovolanie   nepodala). Prípustnosť   dovolania   týchto   dovolateľov   vyslovil   odvolací   súd   v   samostatnom   výroku svojho rozhodnutia. Dovolací súd osobitne zdôraznil, že ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p., je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len   z dôvodu,   že   spočíva   na   nesprávnom   právnom posúdení veci,   a to práve len   v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené… so zreteľom na vyššie uvedené   medze   dovolacieho   prieskumu   v   danom   prípade…   dovolací   súd   uviedol,   že pripustením dovolania bola vytvorená možnosť (len) pre preverenie správnosti riešenia otázky   platnosti   kúpnej   zmluvy…   dospel…   k   záveru,   že   odvolací   súd   vyriešil   otázku neplnoletosti žalobcu v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy správne. So zreteľom na to, že žalobca   v   čase   uzatvorenia   zmluvy   nebol   plnoletý,   nemohla   byť   kúpna   zmluva   platná. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe, bolo možné nadobudnúť   spravidla   len   vpisom   do   pozemkovej   knihy.   Náležitosti   listín,   na   základe ktorých sa mal vykonať zápis do pozemkovej knihy, upravoval vtedajší právny poriadok. Ak bolo vkladové povolenie vystavené maloletou osobou bez súhlasu zákonného zástupcu alebo poručenského súdu, bol vklad od začiatku neplatný. V zmysle § 69 pozemkovoknižného poriadku medziiným platilo, že na základe listín, vydaných maloletými bez predpísaného „sudcovského“ schválenia, nemohol sa vykonať vklad alebo záznam. Pokiaľ sa v týchto prípadoch vklad napriek tomu vykonal, pozemková kniha odporovala skutočnému právnemu stavu.   Tento   stav,   ktorý   bol   na   ujmu   skutočného   vlastníka,   pripúšťal   vtedajší   právny poriadok riešiť žalobou o výmaz. Nepodanie žaloby v stanovenej lehote nemalo dopad na (ne)platnosť   vkladu   alebo   (ne)platnosť   zmluvy,   Nepodaním   žaloby   v   stanovenej   lehote skutočný vlastník stratil možnosť preukázať v konaní o takejto žalobe neplatnosť vkladu. Zo spisu   vyplýva,   že   žalobca   v   čase   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy   nebol   plnoletý.   Vkladové povolenie tvorilo v danom prípade súčasť kúpnej zmluvy. To znamená, že aj toto povolenie urobila osoba neplnoletá. Vychádzajúc z vyššie uvedeného bolo potrebné vysloviť názor, že neplatným právnym úkonom bola kúpna zmluva vrátane vkladového povolenia. Záverečnú časť   odvolacím   súdom   pripustenej   dovolacej   otázky   dovolací   súd   zodpovedal   tak,   že neskoršia   právna   úprava   nezmenila   nič   na   tom,   že   žalobca   v   čase   uzatvorenia   kúpnej zmluvy nebol plnoletý; táto neskoršia právna úprava neobsahovala ustanovenia, ktoré by spätne za platné označovali právne úkony, urobené pred jej prijatím osobami, ktoré pre neplnoletosť neboli spôsobilé na ich urobenie. Z vyššie uvedeného dovolací súd vyvodil, že dovolanie   žalovaných   2/,   3/   a   5/1   až   5/4   smeruje   v   tejto   časti   proti   výroku   rozsudku odvolacieho   súdu,   ktorý   je   aj   podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   založený   na správnom právnom posúdení veci. Ich dovolanie bolo preto potrebné v tejto časti zamietnuť podľa § 243b ods. 1 O. s. p. ako neopodstatnené.

Na základe sťažnosti žalobcov 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3, 5/4 a spoločnosti Q., s. r. o. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 15. mája 2008 sp. zn. III. ÚS 303/07 (ďalej len „nález“) vyslovil, že ich základné právo… podľa čl. 20 ods. 1… podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo… podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007. Ústavný súd uvedený rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rozsudku najvyššieho súdu vytkol, že sa „nevysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci…“... Najvyšší súd, viazaný právnym názorom ústavného súdu,… dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie…

Krajský súd v Banskej Bystrici… rozsudkom zo 17. júna 2009 sp. zn. 15 Co 6/2009 rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 19. novembra 2002 č. k. 20 C 80/1992-368 v spojení s opravným uznesením… 1. zmenil vo výroku o povinnosti žalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať žalobcovi nehnuteľnosti… tak, že žalobu zamietol, 2. potvrdil vo výroku, ktorým bola žaloba voči žalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, 3. zmenil vo výroku určujúcom neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností tak, že žalobu zamietol, 4. potvrdil vo výroku zamietajúcom   návrh   žalovaného   1/   na   vydanie   nehnuteľností.   Krajský   súd   v   Banskej Bystrici rozhodol zároveň o trovách konania… V odôvodnení tohto rozsudku odvolací súd uviedol, že vzhľadom na návrh spoločnosti Q., s. r. o. na odvolacom pojednávaní, ktorá nadobudla spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach od Ing. E. F. pripustil podľa § 211 ods. 2 O. s. p. a § 92 ods. 2 O. s. p., aby do konania namiesto žalovanej 4/ vstúpila uvedená obchodná spoločnosť. Na základe výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a doplneného v odvolacom konaní pristúpil odvolací súd krieseniu otázok, či žalobca je osobou oprávnenou v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb., či nehnuteľnosti v čase ich prechodu na štát boli v jeho vlastníctve a či teda utrpel majetkovú ujmu v zmysle uvedeného zákona.   Aj   v   súlade   s   názorom   ústavného   súdu   označil   odvolací   súd   za   rozhodujúce posúdenie   kúpnej   zmluvy.   Vzhľadom   na   dátum   uzavretia   tejto   zmluvy   sa   jej   platnosť posudzuje   podľa   uhorského   obyčajového   práva.   S   poukazom   na   výsledky   dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, že predávajúci v čase jej uzavretia nebol plnoletý a v konaní nevyšlo najavo,   že by jeho úkon bol schválený zákonom predpokladaným postupom. Obdobne nebolo preukázané, že by predávajúci tento úkon   dodatočne   konvalidoval   v   čase   svojej   plnoletosti   –   posledný   úkon   žalobcu   pri uzatváraní kúpnej zmluvy bol jeho prejav, ktorým 3. februára 1948 (ešte v čase svojej neplnoletosti) uznal podpis na zmluve za svoj. Odvolací súd poukázal aj na to, že „vkladové povolenie“   tvorilo v danom   prípade   súčasť kúpnej zmluvy   a keďže ju   uzavrel   účastník neplnoletý bez schopnosti samostatne konať, je neplatné i toto „vkladové povolenie“. V takom   prípade   údaje   evidované   v   pozemkovej   knihe   odporovali   skutočnému   stavu   (ako vlastník bol v nej vedený ten, kto vlastníkom v skutočnosti nebol). Pretože tento stav bol na ujmu   skutočnému   vlastníkovi,   mohol   sa   skutočný   vlastník   v   lehote   32   rokov   domáhať výmazu vlastníctva. V danom prípade uvedená lehota začala plynúť 9. februára 1948 (a v dôsledku neskorších legislatívnych zmien uplynula dňom 1. januára 1961), žalobca však žalobu   o   výmaz   vlastníctva   nikdy   nepodal.   Odvolací   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   za vlastníkov sporných nehnuteľností v čase znárodnenia bolo potrebné považovať J. B. a M. B. K vydaniu zákona č. 115/1948 Zb. došlo 28. apríla 1948, teda v tzv. rozhodnom období vymedzenom v zákone č. 87/1991 Zb. Prechodom majetku na štát podľa tohto zákona došlo k majetkovej krivde v zmysle § 1 ods. 1 uvedeného zákona. Dobu vzniku tejto krivdy treba vztiahnuť k dátumu prijatia predmetného znárodňovacieho predpisu, v dôsledku čoho treba mať za to, že vlastníctvo bolo odňaté J. B. a M. B. Skutočnosť, že k znárodneniu došlo v rozpore   s   predmetným   znárodňovacím   predpisom   (nehnuteľnosti   totiž   neslúžili   na produkciu piva ani na prevádzku znárodneného pivovarníckeho podniku), zakladá dôvod na vydanie nehnuteľností v zmysle § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb. Odvolací súd dodal, že v danom prípade vydaný znárodňovací výmer ako administratívny akt nespĺňal náležitosti účinného administratívneho aktu. Aj so zreteľom na obsah nálezu odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku konštatoval, že kúpna zmluva bola (pre obe zmluvné strany) uzavretá v ťaživých spoločensko-politických podmienkach. Výhodnejšia však bola pre predávajúceho, ktorý za nehnuteľnosti získal aspoň čiastočné plnenie, J. B. a M. B. však za   znárodnené   nehnuteľnosti   nebola   poskytnutá   žiadna   odplata   a   dokonca   boli perzekvovaní, trestne stíhaní, odsúdení a vykonali trest odňatia slobody. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobe vyhovel, a to tak, že neopodstatnene podanú žalobu zamietol. V súlade so svojím názorom zaujatým   v uvedenom   zmeňujúcom   výroku   zároveň   potvrdil   zamietajúci   výrok   rozsudku súdu prvého stupňa proti žalovaným 1/ a 4/.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   uvedenému   v   predchádzajúcom   odseku   podal žalobca dovolanie s odôvodnením, že v konaní mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. f/ O. s. p.) a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzoval z procesného postupu odvolacieho   súdu (pripustenie   zmeny   účastníka   konania   žalovanej   4/   bez   písomného vyhotovenia uznesenia a možnosti podať proti nemu odvolanie, pozn.)... Podľa jeho názoru mu   možnosť   konať   pred   súdom   bola   odňatá   aj   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   trovách konania… Na odôvodnenie opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolateľ uviedol, že odvolací súd celkom prehliadol podstatnú skutočnosť, že totiž žalobca ako pôvodný vlastník nehnuteľností v spoločensko-politických pomeroch existujúcich v čase znárodnenia v roku 1948 a po ňom ani reálne nemohol využiť lehotu 32 rokov na podanie žaloby o výmaz vlastníctva. Takáto žaloba by mala smerovať proti tomu, koho vlastníctvo sa navrhuje vymazať, J. B. a M. B. však boli v pozemkovej knihe vedení ako vlastníci nehnuteľností len pomerne krátky čas, lebo po znárodnení bol ako   vlastník   zapísaný   štát.   Podanie   predmetnej   žaloby   preto   právne   i fakticky   nebolo možné. Úvahy odvolacieho súdu o dôsledkoch nevyužitia uvedenej lehoty preto popierajú zmysel a účel zákona č. 87/1991 Zb. Podanie žaloby o výmaz vlastníctva napokon ani nebolo potrebné. Žalobca v súvislosti stým poukázal na § 879 Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811. Keďže kúpna zmluva bola neplatná, čo konštatoval aj odvolací súd, nebolo   potrebné   ju   vyhlasovať   za   neplatnú.   Neplatnosť   nastávala   ex   lége   a   bol   na   ňu povinný   prihliadnuť   aj   súd.   Nesprávnosť   právneho   posúdenia   veci   odvolacím   súdom spočíva podľa názoru dovolateľa tiež vtom, že k znárodneniu došlo ku dňu stanovenému v zákone č. 115/1948 Zb., teda k 1. januáru 1948; v uvedený deň bol však v pozemkovej knihe vedený ako vlastník žalobca.   Nehnuteľnosti teda neboli znárodnené (a majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. nebola spôsobená) J. B. a M. B., ale žalobcovi. Odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   vyslovil   svoje   závery   o   retroaktivite znárodňovacieho výmeru, avšak k tomu, že rozhodujúcim pre posúdenie veci bol 1. január 1948, ku ktorému boli nehnuteľnosti znárodnené (§ 1 ods. 1 zákona č. 115/1948 Zb.), sa vôbec nevyjadril, resp. túto skutočnosť celkom opomenul…

Dovolanie   v   časti,   ktorá   smeruje   proti   výroku   (1.)   zmeňujúcemu   prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaných 21, 31, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať žalobcovi nehnuteľnosti, je procesné prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p.

Procesnú   prípustnosť   dovolania   v   časti,   ktorá   smeruje   proti   výroku   (2.) potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovaným 1/ a 4/, nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p.; obdobne procesná prípustnosť dovolania v časti napadajúcej výroky o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovaným náhradu trov konania nevyplýva z ustanovení § 239 ods. 1 až 3 O. s. p. Prípustnosť týchto častí dovolania by prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p...

dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   procesnú   prípustnosť   dovolania   v   časti,   ktorá smeruje   proti   výroku   (2.)...   a   tiež   procesnú   prípustnosť   dovolania   v   časti   napadajúcej výroky o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovaným náhradu trov konania nemožno vyvodiť ani z § 237 O. s. p...

V ďalšom sa preto zaoberal len vecnou správnosťou výroku, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku o povinnosti žalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať žalobcovi nehnuteľnosti tak, že žalobu zamietol… Existencia procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. a v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Žalobca   v   dovolaní   namieta,   že   napadnutý   rozsudok   spočíva   na   nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)…

a/   Prvý   okruh   námietok   dovolateľa   sa   týka   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   zápisu vlastníctva v pozemkovej knihe v prospech právnych predchodcov žalovaných, 32-ročnej lehoty (v ktorej bolo podľa vtedajšieho právneho poriadku možné vo všeobecnosti podať žalobu o výmaz), žalobcom tvrdenej nadbytočnosti takejto žaloby v danom prípade (keďže kúpna   zmluva   bola   neplatná,   čo   konštatoval   aj   odvolací   súd),   a   tiež   existencie individuálnych okolností brániacich žalobcovi podať takúto žalobu.

K podstate právnych otázok, ktoré súvisia s obsahom vyššie uvedených námietok sa najvyšší súd vyjadril už v rozsudku z 24. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/2006, na ktorý v tomto smere v plnom rozsahu poukazuje s poznámkou, že ústavný súd v náleze, ktorým zrušil predmetný   rozsudok   najvyššieho   súdu,   neoznačil   tieto   právne   závery   za   ústavne nekonformné.

Dovolací súd dodáva, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy platilo uhorské obyčajové právo,   podľa   ktorého   treba   aj   v   súčasnosti   posudzovať   otázku   platnosti   predmetného právneho úkonu. Odvolací súd dospel k správnemu záveru, že kúpna zmluva je neplatná, lebo predávajúci v čase jej uzavretia nebol plnoletý a v konaní nevyšlo najavo, že by jeho úkon bol schválený zákonom predpokladaným postupom. Obsahovo zhodný záver zaujal dovolací súd už v konaní sp. zn. 3 Cdo 3/2006, v ktorom uviedol, že „na základe listín, vydaných maloletými bez predpísaného 'sudcovského' schválenia, nemohol sa vykonať vklad alebo záznam; pokiaľ sa v týchto prípadoch vklad napriek tomu vykonal, pozemková kniha odporovala   skutočnému   právnemu   stavu   a   tento   stav,   ktorý   bol   na   ujmu   skutočného vlastníka,   pripúšťal   vtedajší   právny   poriadok   riešiť   žalobou   o výmaz“.   Výsledkami vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že takáto žaloba nebola zo strany žalobcu nikdy podaná. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je pritom so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto žaloby nedošlo.

Za   rozhodujúcu   skutkovú   okolnosť   pre   posúdenie   určujúcej   otázky   (koho nehnuteľnosti   boli   znárodnené   a   komu   bola   znárodnením   spôsobená   majetková   krivda) považoval odvolací súd to, že zápis v pozemkovej knihe v čase znárodnenia deklaroval vlastníctvo J. B. a M. B. Keďže správnosť tohto zápisu nebola relevantným spôsobom – v spore o výmaz – účinne spochybnená, bolo potrebné vychádzať z toho, že znárodneným bol majetok J. B. a M. B. a že im bola aktom znárodnenia nehnuteľností spôsobená majetková krivda   v   zmysle   zákona   č.   87/1991   Zb.   Dovolací   súd   považuje   tieto   právne   závery   za správne.

Treba dodať, že odvolací súd v ostatne napadnutom rozsudku riešil aj otázky, ktoré nemohli byť v konaní sp. zn. 3 Cdo 3/2006 dovolacím súdom posudzované vzhľadom na obsah   dovolacej   otázky   vymedzenej   pri   pripustení   dovolania   (§   238   ods.   3   O.   s.   p.). Odvolací súd sa zaoberal medziiným otázkou, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaživých spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie postihol jednotlivé zmluvné strany, či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom a vyjadril sa tiež k podstate spôsobenej majetkovej krivdy. Právne závery prijal aj vo vzťahu k otázke, či žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 3 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. a žalovaní 2/, 3/ a 5/1 až 5/4 osobami uvedenými v § 4 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. Správnosť právnych záverov, ktoré odvolací súd v tomto smere prijal a vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca v dovolaní nespochybnil, a preto sa nimi dovolací súd nezaoberal.

b/   Do   druhého   argumentačného   okruhu   patria   námietky   dovolateľa   o   tom,   že k znárodneniu došlo ku dňu stanovenému v zákone č. 115/1948 Zb. – k 1. januáru 1948. V ten   deň   bol   totiž   ako   vlastník   vedený   žalobca.   Dovolateľ   vzhľadom   na   to   tvrdí,   že nehnuteľnosti boli znárodnené jemu a tým mu bola spôsobená majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb.; dodáva, že odvolací súd sa síce vyjadril o retroaktívite výmeru stanovujúceho   rozsah   znárodnenia,   podľa   názoru   dovolateľa   ale   k   časovému   momentu znárodnenia nezaujal stanovisko. Z uvedených časových súvislostí žalobca vyvodil, že ak boli (jemu) znárodnené nehnuteľnosti k 1. januáru 1948, nemohol ich (aj z tohto dôvodu) ako   nevlastník   platne   previesť   vo   februári   1948   na   právnych   predchodcov   žalovaných. Odvolací   súd   dospel   k   svojim   záverom   o   retroaktívite   na   báze   svojvoľných   úvah ignorujúcich   platné   právne   predpisy.   Dovolací   súd   sa   s   touto   argumentáciou   žalobcu nestotožňuje.

Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v náleze z 21. decembra 1992   sp.   zn.   I.   ÚS   597/92   uviedol,   že   je   jasnou   a   závažnou   právnou   skutočnosťou,   že k vydaniu zákona č. 115/1948 Zb. došlo dňa 28. apríla 1948, t. j. v tzv. rozhodnom období stanovenom zákonom č. 87/1991 Zb. Vydaním zákona č. 115/1948 Zb. došlo ku krivde, ktorú má na mysli § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Zákon č. 115/1948 Zb. bol koncipovaný ako nástroj triedneho boja, účelom ktorého bolo upevniť diktatúru totalitnej moci. O tom svedčí   aj   jeho   retroaktivita,   čo   vo   vzťahu   k   praktickému   výkonu   vlastníckeho   práva znamenalo   rozpor   tohto   normatívneho   aktu   s   právom   vlastniť   a   tiež   so   základnými princípmi právneho štátu. Za deň vzniku majetkovej krivdy v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. treba preto považovať deň prijatia zákona č. 115/1948 Zb. (t. j. 28. apríl 1948).

K uvedenej problematike sa vyjadril tiež najvyšší súd, ktorý v rozsudku z 29. júna 2007 sp. zn. 3 Cdo 14/2007, 15/2007 uviedol, že znárodňovacie predpisy z roku 1948 boli nástrojom   triedneho   boja   a   z   pohľadu   súčasnosti   sa   priečia   princípom   a   zásadám demokratickej spoločnosti. Zákon č. 87/1991 Zb. tento charakter znárodňovacích predpisov neprehliada.   Zohľadňuje,   že   predpisy   z   tzv.   druhej   etapy   znárodnenia   (najmä   zákony č. 114/1948 Zb. až č. 125/1948 Zb.), i keď vydané 28. apríla 1948 (prípadne 5. a 6. mája 1948),   ako   deň   znárodnenia   uvádzali   1.   január   1948.   Vychádzajúc   zo   všeobecne akceptovaného   princípu   zákazu   pravej   retroaktivity   právnych   predpisov   treba   však vychádzať z toho, že k znárodneniu došlo dňom prijatia týchto znárodňovacích zákonov. Dovolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že nehnuteľnosti boli znárodnené tomu, kto bol za ich vlastníka považovaný 28. apríla 1948; len tomuto subjektu mohla byť spôsobená majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. To znamená, že dovolací   dôvod   v   zmysle   §   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.   bol   žalobcom   uplatnený neopodstatnene.

Najvyšší súd z dôvodov vyššie uvedených dovolanie zamietol (§ 243b O. s. p.) v časti napadnutej   procesne   prípustným   dovolaním   a   vo   zvyšnej   časti   odmietol   ako   procesne neprípustné podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.; riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať otázkou vecnej správnosti výrokov   rozsudku   odvolacieho   súdu   napadnutých   procesne   neprípustnou   časťou dovolania...»

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych právnych   záveroch   a   nedostatočnom   odôvodnení   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ako   aj v rozpornosti jeho právnych záverov s právnym poriadkom a uvádza:

«Domnievam sa, že rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k.: 3Cdo 238/2009 zo dňa 29. 11. 2010 ako aj rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica č. k.: 15Co 6/2009 zo dňa 17. 06. 2009 bolo porušené moje základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR, ako i právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1/ Ústavy SR... Označenými rozhodnutiami došlo k porušeniu mojich základných práv v dôsledku nasledovných pochybení:

A/ Arbitrárnosť rozhodnutia, resp. jeho nedostatočné odôvodnenie B/ Rozhodnutie v rozpore s platnou právnou normou... Arbitrárnosť rozhodnutia, resp. jeho nedostatočné odôvodnenie... V danom prípade je označené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR arbitrárne z pohľadu nedostatočného   zodpovedania   otázok,   týkajúcich   sa   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   zo   dňa 02. 02.   1948   –   najmä   z   pohľadu   účinkov   tejto   neplatnosti   a   vzťahu   týchto   účinkov k podaniu/nepodaniu žaloby o výmaz.

V   danom   prípade   súdy   zhodne   posúdili   spomínanú   kúpnu   zmluvu   ako   neplatnú, z dôvodu nedostatku veku na mojej strane v čase jej uzatvárania. Tento záver je obsiahnutý jednak   v   skoršom   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SR   (3Cdo   3/2006),   ďalej   v   následnom rozhodnutí odvolacieho súdu (15Co 6/2009), ako i v poslednom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (3Cdo 329/2009).

V nadväznosti na vyslovený záver o neplatnosti kúpnej zmluvy je potom mimoriadne dôležité   vysporiadať   sa   s   otázkou,   aké   účinky   táto   neplatnosť   vyvoláva   –   a   to   najmä z pohľadu   posúdenia   s   tým   súvisiacej   otázky   prípadného   podania   či   nepodania   žaloby o výmaz.

V podanom dovolaní som vo vzťahu k uvedenému argumentoval najmä nasledovnými skutočnosťami.   V   prípade   uvedenej   kúpnej   zmluvy   sa   nepochybne jednalo,   o neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy), tak ako tento pojem poznal v tom čase platný právny poriadok. V zmysle ustanovenia § 879 Všeobecného občianskeho zákonníka (vyhlásený cis. Patentom č. 946 z 01. 06. 1811) „Smlouva, jež se příčí zákonnému zákazu neho dobrým mravúm, jest neplatna (nicotná).“ – pozn. oficiálny nemecký text používa výraz „nichtig“. Skutočnosť, že sa jednalo o absolútnu neplatnosť teda jednak vyplýva priamo z uvedenej zákonnej dikcie, pričom táto je navyše podporená i právnou teóriou (viď. Rouček, Sedláček –   Komentář   k   Československému   obecnému   zákonníku   občanskému   a   občanské   právo platné   na   Slovensku   a   v   Podkarpatské   Rusi,   Praha,   1936,   str.   138).   V   tejto   súvislosti opätovne poukazujem i na judikát – rozh. zo dňa 29. 12. 1930, Rv I 1247/29, podľa ktorého „Nicotnost smlouvy contra legem nebo contra bonos mores jest absolutní, jest k ní přihlížeti z povinnosti úřadu.“.

Z uvedeného je potom zrejmé, že takto neplatný právny úkon teda nebolo potrebné vyhlasovať   za   neplatný,   pretože   na   jeho   neplatnosť   bol   príslušný   orgán   súd)   povinný prihliadať z úradnej povinnosti, keďže spomínaná neplatnosť nastávala ex lege a nie až na základe prípadného rozhodnutia o jeho neplatnosti. Len pre úplnosť uvádzam, že v danom prípade   ide   o   rozpor   „contra   legem“   minimálne   s   ustanovením   §   232   Všeobecného občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Nemovitý statek múže býti zcizen jen v případě nouze   nebo   k   patrnému   prospěchu   nezletilcovu   se   schválením   poručenského   soudu a zpravidla   jen   veřejnou   dražbou,   z dúležitých   příčin   však   múže   býti   soudem   povoleno i zcizení   z   volné   ruky.“.   Aplikujúc   uvedené   na   daný   prípad   potom   znamená,   že   kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho je potrebné považovať ju za absolútne neplatný právny úkon, tak ako tento pojem nepochybne poznala jednak v tom čase platná právna úprava ako i jej aplikačná prax.

Ak   teda   kúpna   zmluva   bola   absolútne   neplatným   právny   úkonom,   potom   je nepochybne bez právneho významu, či z mojej strany došlo alebo nedošlo k podaniu žaloby o výmaz. Účinky absolútnej neplatnosti predsa nemožno podmieňovať podaním akejkoľvek žaloby,   keďže   tieto   účinky   nastávajú   ex   lége   už   samotným   uzatvorením   absolútne neplatného právneho úkonu.

Tento   právny   názor   si   napokon   osvojil   i   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   skoršom rozhodnutí o dovolaní č. k.: 3Cdo 3/2006 zo dňa 24. 05. 2007, keď výslovne uvádza: „... Nepodanie žaloby (pozn. o výmaz) v stanovenej lehote nemalo dopad na (ne)platnosť vkladu alebo (ne)platnosť zmluvy. Nepodaním žaloby v stanovenej lehote skutočný vlastník stratil možnosť preukázať v konaní o takejto žalobe neplatnosť vkladu.“ (str. 19 predmetného rozhodnutia). Hoci uvedené rozhodnutie bolo neskôr formálne zrušené nálezom Ústavného súdu SR č. k.: III ÚS 303/07-37 zo dňa 15. 05. 2008, po obsahovej stránke nebol citovaný záver dovolacieho súdu nijako spochybnený. Napokon i samotný Najvyšší súd SR vo svojom neskoršom   rozhodnutí   3Cdo   328/2009   na   tento   skorší   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR poukazuje   s   poznámkou,   že   ústavný   súd   v   náleze,   ktorým   zrušil   predmetný   rozsudok, neoznačil tieto právne závery za ústavne nekonformné, (str. 21 odôvodnenia).

Vo vzťahu k právnemu posúdeniu uvedenej otázky v prvom rade pochybil odvolací súd, keď v rozhodnutí 15Co 6/2009 nielen že de facto rozhodol v rozpore s vyššie uvedeným právnym názorom – vysloveným Najvyšším súdom SR v rozhodnutí 3Cdo 3/2006, ale navyše v odôvodnení svojho rozhodnutia v tomto smere len stroho poukázal na „v tom čase platnú právnu úpravu, resp, v tom čase platné právo“, bez uvedenia čo i len jediného konkrétneho zákonného ustanovenia, ktoré by jeho odlišný právny záver odôvodňovalo.

Najvyšší   súd   SR,   rozhodujúc   ako   dovolací   súd   sa   následne   v   rozhodnutí 3Cdo 328/2009   s   mojou   vyššie   uvedenou   argumentáciou   vôbec   nevysporiadal. V odôvodnení predmetného rozhodnutia tak absentuje akákoľvek odpoveď resp, vyslovený právny názor vo vzťahu k otázke účinkov neplatnosti kúpnej zmluvy a najmä z pohľadu významu   týchto   účinkov   k   prípadnému   podaniu   či   nepodaniu   žaloby   o   výmaz. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ako sa dovolací súd vysporiadal s mojou vyššie uvedenou argumentáciou a k akému právnemu záveru v tomto smere dospel. Rozhodnutie dovolacieho súdu je tak z tohto pohľadu vyslovene arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné.

Navyše je len ťažko akceptovateľné, že ten istý Najvyšší súd SR na jednej strane vo svojom skoršom rozhodnutí (3Cdo 3/2006) k uvedenej otázke vyslovil jednoznačný záver v tom   smere,   že   nepodanie   žaloby   o   výmaz   nemalo   dopad   na   (ne)platnosť   zmluvy, a následne vo svojom neskoršom rozhodnutí (3Cdo 328/2009) tento svoj skôr vyslovený právny názor celkom ignoroval, pričom svoje rozhodnutie v tomto smere nijakým spôsobom neodôvodnil.

Vo vzťahu k podaniu či nepodaniu žaloby o výmaz len pre úplnosť dodávam, že s ohľadom   na   spoločensko-ekonomické   zmeny   a   s   nimi   súvisiace   zmeny   dotýkajúce   sa vlastníckeho práva je v prvom rade zrejmé, že uvedenú lehotu na podanie žaloby o výmaz nemohol využiť. Je potrebné zdôrazniť, že v dôsledku procesu znárodnenia boli uvedené nehnuteľnosti prevedené a vlastnícky zapísané na Československý štát. Pritom je zrejmé, že žaloba o výmaz by už zo svojej podstaty mohla logicky smerovať len voči tej osobe, ktorej pozemnoknižný   zápis   žalobca   navrhuje   vymazať.   V   danom   prípade   však   právni predchodcovia žalovaných 2/ až 5/4 boli v pozemkovej knihe ako vlastníci zapísaní len po krátke   časové   obdobie,   keďže   v   dôsledku   znárodnenia   bol   ako   vlastník   zapísaný Československý štát. Týmto momentom už teda akékoľvek – čo i len teoretické – podanie žaloby o výmaz právne i fakticky neprichádzalo do úvahy...

Rozhodnutie v rozpore s platnou právnou normou... V konaní som okrem iného argumentoval i tým, že znárodnenie v danom prípade prebehlo na základe Dekrétu prezidenta republiky č. 115/1948 Sb. ako zákonnej normy… V zmysle ustanovenia § 1 ods. 1/ bod 3. zákona č. 115/1948 Sb. o znárodnení… „Dnem 1. ledna 1948 se znárodňujú zestátnením pivovary“…

dňom 01. 01. 1948 boli predmetné nehnuteľnosti mne ako vlastníkovi znárodnené na základe vyššie uvedených právnych predpisov. K znárodneniu teda došlo na základe zákona a to ku dňu, ktorý stanovil zákon – t. j. k 01. 01. 1948. Uvedený záver bol napokon viackrát judikovaný   i   Ústavným   súdom   ČR,   napr.   v   rozhodnutí   II.   ÚS   275/95,   podľa   ktorého „Ke znárodnění podniků na základě znárodňovacích dekrétů prezidenta republiky, byly-li splněny všechny zákonem požadované skutečnosti, došlo ex lege a nikoliv až příslušným správním   rozhodnutím,   byť   vydaným   na   základě   znárodňovacího   dekretu.“   Je   teda nepochybné,   že   ak   sa   na   základe   vyššie   uvedeného   k   01.   01.   1948   stal   vlastníkom znárodnených   nehnuteľností   Československý   štát,   logicky   som   potom   ja   ako   žalobca nemohol kúpnou zmluvou zo dňa 02. 02. 1948 platne previesť sporné nehnuteľnosti, keďže v tom čase som už ich vlastníkom nebol. Otázku koho nehnuteľnosti boli znárodnené je teda možné jednoznačne zodpovedať vychádzajúc priamo z dikcie samotnej právnej úpravy. V rozpore s uvedeným však odvolací súd v rozhodnutí 15Co 6/2009 tieto existujúce a stále platné právne normy vôbec nebral do úvahy. V odôvodnení len vyslovil svoj záver o retroaktivite   výmeru,   ktorým   bol   stanovený   rozsah   znárodnenia   resp.   o   retroaktivite procesu znárodnenia ako takého, avšak ku skutočnosti, že rozhodujúci dátum znárodnenia (01. 01. 1948) vyplýva priamo zo zákona (§ 1 ods. 1/ zák. 115/1948 Sb.) sa nijako bližšie nevyjadril, resp. túto skutočnosť celkom opomenul.

Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo 328/2009, poukazujúc na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 597/92 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 14/2007, 15/2007, dospel k záveru, že v danom prípade boli nehnuteľnosti znárodnené tomu, kto bol za ich vlastníka považovaný 28. apríla 1948.

Záver odvolacieho i dovolacieho súdu považujem za nesprávny z dôvodu ich hrubého rozporu s platnými právnymi normami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku SR. Som toho názoru,   že   v   právnom   štáte   je   neprípustné,   aby   sudca   všeobecného   súdu   sám   podľa vlastného uváženia vyhodnocoval súlad alebo nesúlad právneho predpisu s ústavou (či už z pohľadu retroaktivity alebo z akéhokoľvek iného dôvodu) a následne selektívne aplikoval len „vyhovujúce“ právne predpisy z rozhodujúceho obdobia (prípadne dokonca iba ich časti). Dekrét prezidenta republiky č. 115/1948 Sb. ako zákonná norma je stále súčasťou platného   právneho   poriadku   SR.   Deň   znárodnenia   príslušných   podnikov   bol   stanovený priamo spomínaným dekrétom – konkrétne v jeho § 1 ods. 1 bod 3. Pokiaľ táto právna norma   resp.   jej   citované   ustanovenie)   nebola   právne   prípustným   spôsobom   zrušená   či vyhlásená za neplatnú, je vylúčené aby všeobecné súdy ignorovali právnu úpravu, ktorá z tejto   právnej   normy   vyplýva   –   či   dokonca   túto   právnu   úpravu   akokoľvek   svojvoľne „menili“ alebo „prispôsobovali“...

Pokiaľ   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozhodnutí   3Cdo   328/2009   argumentuje i spomínaným nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 597/92, je potrebné zdôrazniť, že toto rozhodnutie nič nemení na platnosti vyššie uvedených právnych noriem. Uvedený nález sa   napokon   ani   nevyjadruje   k   otázke   „dňa   znárodnenia“,   ale   k   otázke   „dňa   vzniku majetkovej krivdy v zmysle zákona č. 87/1991 Zb.“. Tieto skutočnosti je bezpodmienečne potrebné   dôsledne   rozlišovať.   Kým   deň   znárodnenia   je   explicitne   stanovený   citovanou platnou   právnou   normou,   deň   vzniku   majetkovej   krivdy   žiadnym   výslovným   spôsobom v zákone č. 87/1991 Zb. stanovený nie je.

V zmysle ustanovenia § 1 ods. 1/ zákona č. 87/1991 Zb. „Zákon sa vzťahuje na zmiernenie   následkov   niektorých   majetkových   a   iných   krívd,   ktoré   vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi, urobenými v období od 25.   februára   1948   do   1.   januára   1990   (ďalej   len   „rozhodné   obdobie“)   v   rozpore   so zásadami   demokratickej   spoločnosti,   rešpektujúcej   práva   občanov   vyjadrené   Chartou Organizácie Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadvädzujúcimi medzinárodnými   paktmi   o   občianskych,   politických,   hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych právach. 1)“. Zákon v citovanom ustanovení zjavne vymedzuje časové obdobie, v rámci ktorého mohlo v dôsledku prijatia príslušných aktov dôjsť k vzniku majetkovej a inej krivdy.   Uvedený   zákon   však   jednak   nijako   nedefinuje   pojem   „deň   vzniku   majetkovej krivdy“, pričom v kontexte citovaného zákonného ustanovenia takýto deň navyše ani nie je rozhodujúci   z   pohľadu   prípadnej   aplikácie   uvedeného   zákona.   Rozhodujúcim   v   tomto zmysle   je   deň,   kedy   bol   určitý   občianskoprávny,   pracovnoprávny   úkon   či   správny   akt „urobený“ – t. j. či tento bol „urobený“ v tzv. rozhodnom období.

Každopádne   však   i   pokiaľ   by   sme   bez   ohľadu   na   vyššie   uvedené   právne   závery akceptovali postulát v tom zmysle, že „deň vzniku majetkovej krivdy = deň prijatia zákona č. 115/1948 Zb. (t. j. 27. apríl 1948), táto skutočnosť nič nemení na tom, že k znárodneniu uvedeným zákonom mohlo dôjsť výlučne dňom, ktorý je v § 1 ods. 1/ bod 3 tohto zákona stanovený ako deň znárodnenia – t. j. dňom 01. 01. 1948. Uvedený dátum je totiž stanovený priamo konkrétnym ustanovením uvedenej právnej normy so silou zákona, ktorá je platnou súčasťou právneho poriadku SR.

Akékoľvek pokusy o definíciu pojmu „deň vzniku majetkovej krivdy“ môžu byť preto relevantné výlučne vo vzťahu k otázkam aplikácie zákona č. 87/1991 Zb. na určitý prípad z pohľadu, či došlo k vzniku majetkovej krivdy spôsobom a za podmienok uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona.

V   danom   prípade   je   teda   rozhodujúcim   faktom   „deň   znárodnenia“   predmetných nehnuteľností, ktorý je stanovený priamo zákonom – a je ním deň 01. 01. 1948. Tento deň je potom rozhodujúci i z pohľadu posúdenia, koho (resp. komu patriace) nehnuteľnosti boli znárodnené a koho je následne potrebné považovať za tzv. oprávnenú osobu.

V tejto súvislosti sa žiada dodať, že tak ako v doterajšom priebehu konania bola opakovane   akcentovane   potreba   posudzovania   veci   v   zmysle   práva   platného   v   danom rozhodujúcom   časovom   období,   táto   potreba   je   obzvlášť   opodstatnená   i   v   prípade posudzovania   samotného   procesu   znárodnenia   a   právnych   noriem   ktoré   tento   proces upravovali. V kontexte vykonaného dokazovania je nepochybné, že všetky orgány, inštitúcie či akékoľvek iné subjekty vystupujúce v znárodňovacom procese, v danom prípade zjavne považovali za vlastníka znárodňovaného majetku moju osobu – a to okrem iného i z dôvodu rešpektovania rozhodujúceho zákonom stanoveného dátumu znárodnenia (01. 01. 1948).»

Predseda najvyššieho súdu v podaní č. k. KP 4/2011-62 z 12. júla 2011 uviedol: „Arbitrárnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vidí sťažovateľ predovšetkým vtom,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou   týkajúcou   sa   neplatnosti zmluvy,   pričom   sťažovateľ   poukazuje   na   ustanovenie   §   879   Všeobecného   občianskeho zákonníka (vyhláseného cisárskym patentom č. 946 Sb. 1. júla 1811), podľa ktorého mal najvyšší   súd   posúdiť   zmluvu   ako   absolútne   neplatnú.   K   tomuto   tvrdeniu   sťažovateľa uvádzam, že najvyšší súd posudzoval platnosť kúpnej zmluvy podľa uhorského obyčajového práva, ktoré platilo na Slovensku v čase uzavretia kúpnej zmluvy (pozri strany 21 a 22 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu; touto otázkou sa najvyšší súd podrobne zaoberal aj v predchádzajúcom rozsudku 3 Cdo 3/2006, strany 17 až 20). Za rozhodujúcu skutkovú okolnosť pre posúdenie otázky komu patrili nehnuteľnosti, ktoré boli znárodnené, považoval najvyšší   súd   zápis   v   pozemkovej   knihe   deklarujúci   vlastníctvo   J.   B.   a M.   B.,   spolu   so skutočnosťou, že správnosť tohto zápisu nebola spochybnená žalobou o výmaz.

Pokiaľ sťažovateľ uvádza, že je len ťažko akceptovateľné, že najvyšší súd na jednej strane vo svojom skoršom rozhodnutí (3 Cdo 3/2006) k otázke neplatnosti kúpnej zmluvy vyslovil jednoznačný záver v tom smere, že nepodanie žaloby o výmaz nemalo dopad na (ne)platnosť zmluvy a vo svojom neskoršom rozhodnutí (3 Cdo 328/2009) tento svoj skôr vyslovený právny názor celkom ignoroval, je treba pripomenúť, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 bolo zrušené nálezom ústavného súdu III. ÚS 303/07 z 15. mája 2008 a v napadnutom rozsudku sp. zn. 3 Cdo 328/2009 najvyšší súd rozhodol v súlade s požiadavkami ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

Pri otázke namietaného rozporu rozhodnutia najvyššieho súdu s platnou právnou normou sťažovateľ uvádza, že za deň znárodnenia mal byť považovaný 1. január 1948 a nie 28. apríl 1948, ako to ustálil najvyšší súd.

V tejto otázke odkazujem na odôvodnenie napadnutého rozsudku (najmä na strane 23) v ktorom sú uvedené dostatočné a zrozumiteľné dôvody, prečo je treba považovať dátum 28.   apríl   1948   za   deň   vzniku   majetkovej   krivdy   v   zmysle   zákona   č.   87/1991   Zb. o mimosúdnych   rehabilitáciách,   a   teda   za   deň   znárodnenia   sporných   nehnuteľností. Najvyšší   súd   uskutočnil   výklad   uvedenej   otázky   v   súlade   s   vlastnou   judikatúrou a judikatúrou Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky…

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil...“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v   podaní   z 22.   júla   2011   uviedol,   že   nesúhlasí s právnym názorom uvedeným v stanovisku predsedu najvyššieho súdu a zotrváva v celom rozsahu na svojej argumenátcii uvedenej v sťažnosti.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti rozsudkom najvyššieho súdu z hľadiska rešpektovania   záruk   vyplývajúcich   mu   z   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Relevantná právna úprava

V preambule zákona Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky   č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   podľa   znenia   v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“ alebo „reštitučný zákon“) sa uvádza: „Federálne zhromaždenie   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky   v   snahe   zmierniť   následky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989, vedomé   si,   že   tieto   krivdy   tým   menej   potom   rôzne   nespravodlivosti   z   období   ešte vzdialenejších,   včítane   krívd   na   občanoch   nemeckej   a   maďarskej   národnosti,   nemožno nikdy úplne napraviť, chtiac však potvrdiť svoju vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy nedochádzalo, uznieslo sa na tomto zákone.“

Podľa § 1 ods. 1 reštitučného zákona zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých   majetkových   a   iných   krívd,   ktoré   vznikli   občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi urobenými v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti,   rešpektujúcej   práva   občanov   vyjadrené   Chartou   Organizácie   Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadvädzujúcimi medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona, pokiaľ je štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a má trvalý pobyt na jej území.

Reštitučný zákon v § 3 ods. 2 ustanovuje, ktoré osoby sa považujú za oprávnené osoby v prípade úmrtia osoby uvedenej v odseku prvom.

Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom. Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je oprávnených   osôb   viac a   nárok   na   vydanie   veci   uplatnia v   lehote   podľa   odseku   2   len niektoré z nich, vydá sa im celá vec.

Podľa   §   5   ods.   2   reštitučného   zákona   na   vydanie   veci   vyzve   oprávnená   osoba povinnú osobu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona, inak jej nárok zanikne.

Podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou dohodu o vydaní veci a vec jej vydá.

Podľa § 5 ods. 5 reštitučného zákona ak bola vec vydaná, môžu osoby, ktorých nároky uplatnené v lehote uvedenej v odseku 2 neboli uspokojené, tieto nároky uplatniť na súde voči osobám, ktorým sa vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.“

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   Ústavodárného   Národního   shromáždění   republiky Československé   č.   115/1948   Sb.   z   28.   apríla   1948   o   znárodnění   dalších   průmyslových a jiných výrobních podniků a závodů v oboru potravinářském a o úpravě některých poměrů znárodněných   a   národních   podniků   tohoto   oboru   (ďalej   len   „zákon   č.   115/1948   Zb. z 28. apríla 1948“) „Dnem 1. ledna 1948 se znárodňují zestátněním:…“.

Skutkový stav vyplývajúci zo sťažnosti, jej príloh a k nej vzťahujúceho sa spisu

Sťažovateľ ako neplnoletý vlastník nehnuteľností uzatvoril 2. februára 1948 kúpnu zmluvu s J. B. a M. B. ako kupujúcimi, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností. Na základe tejto kúpnej zmluvy bol v pozemkovej knihe povolený a vykonaný zápis kupujúcich ako vlastníkov prevádzaných nehnuteľností.

Podľa zákona č. 115/1948 Zb. z 28. apríla 1948 došlo k znárodneniu nehnuteľností označených v kúpnej zmluve z 2. februára 1948 a v ďalšom tieto patrili do vlastníctva štátu.

Podľa zákona č. 87/1991 Zb. si uplatnili reštitučné nároky na uvedené nehnuteľnosti v   zákonnej   lehote   tvrdiac,   že   sú   oprávnenými   osobami   tak   sťažovateľ,   ako   aj   právni nástupcovia kupujúcich J. B. a M. B.

Označené nehnuteľnosti boli podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona povinnou osobou vydané právnym nástupcom J. B. a M. B. uzavretím dohody o vydaní nehnuteľností zo 17. októbra 1991, a nie sťažovateľovi.

Sťažovateľ   sa   preto   podľa   §   5   ods.   5   reštitučného   zákona   žalobou   podanou Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhal vydania sporných nehnuteľností od subjektov, ktorým boli tieto vydané.

V priebehu súdneho konania o žalobe sťažovateľa sa nesporne ustálilo, že platnosť kúpnej zmluvy z 2. februára 1948 uzavretej medzi sťažovateľom ako predávajúcim a J. B. a M. B. ako kupujúcimi sa vzhľadom na jej dátum uzavretia posudzuje podľa uhorského obyčajového práva. Nesporne bol v konaní ustálený aj záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z 2. februára 1948 a „vkladového povolenia“ z dôvodu neplnoletosti sťažovateľa pri vykonaní týchto   právnych   úkonov.   Taktiež   bol   nesporne   ustálený   záver,   že   údaje   evidované   v pozemkovej   knihe   odporovali   skutočnému   stavu   vlastníctva   nehnuteľnosti,   keďže   v pozemkovej   knihe   boli   ako   vlastníci   na   základe   týchto   neplatných   právnych   úkonov evidovaný J. B. a M. B., ktorí vlastníkmi nehnuteľností v skutočnosti neboli.

V priebehu posudzovaného konania nebolo sporným ani to, že sú splnené zákonné podmienky   na   prinavrátenie   vlastníctva   k   znárodneným   nehnuteľnostiam,   ktoré   tvorili predmet už označenej kúpnej zmluvy z 2. februára 1948.

Spornou   zostala   otázka,   kto   je   vo   vzťahu   k   označeným   znárodneným nehnuteľnostiam oprávnenou osobou v zmysle reštitučného zákona.

V prvej etape posudzovaného súdneho konania všeobecné súdy [rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 80/1992-368 z 19. novembra 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   12   Co   45/2003   z   22.   mája   2003 a v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007] dospeli k právnemu   záveru,   že   oprávnenou   osobou   na   vydanie   znárodnených   nehnuteľností   je sťažovateľ ako skutočný vlastník znárodnených nehnuteľností a jeho postihla majetková krivda znárodnením nehnuteľností. Na základe uvedeného potom všeobecné súdy v prvej etape konania nárokom sťažovateľa svojimi právoplatnými rozhodnutiami vyhoveli.

Nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 303/07 z 15. mája 2008 nebol vyslovený záväzný právny názor k otázke určenia, kto je oprávnenou osobou pri tejto reštitúcii, ktorým by   boli   všeobecné   súdy   pri   svojom   ďalšom   rozhodovaní   viazané.   Ústavný   súd   len považoval závery najvyššieho súdu v jeho rozsudku sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007 za predčasné bez skúmania a zistenia ďalších okolností, ktoré podľa ústavného súdu mali byť relevantné k rozhodnutiu vo veci. Ústavný súd preto svojím nálezom zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 3/2006 z 24. mája 2007 vydaný v dovolacom konaní a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a   následne   najvyšší   súd   zrušil   v   dovolacom   konaní preskúmavané uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 Co 45/2003 z 22. mája 2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. 15 Co 6/2009 zo 17. júna 2009 (pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní žalovaných proti rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 80/1992-368 z 19. novembra 2002) a najvyšší súd v napadnutom rozsudku (pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 6/2009 zo 17. júna 2009) dospel k právnemu záveru, že oprávnenou osobou na vydanie znárodnených nehnuteľností nie je sťažovateľ ako skutočný vlastník znárodnených nehnuteľností, ale právni nástupcovia J. B. a M. B., teda osôb, ktoré boli evidované v pozemkovej knihe ako vlastníci nehnuteľností v čase   ich   znárodnenia.   Ako   čas   znárodnenia   krajský   súd   a najvyšší   súd   v   napadnutom rozsudku ustálili dátum vydania zákona č. 115/1948 Zb. z 28. apríla 1948, a nie dátum 1. apríla   1948,   ku   ktorému   podľa   prvého   odseku   tohto   zákona   malo   dôjsť   k znárodneniu zoštátnením.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   (aj   krajského   súdu)   podľa   platného   uhorského obyčajového práva jediným spôsobom dosiahnutia nápravy nesprávnej evidencie vlastníctva k   nehnuteľnostiam   v   pozemkovej   knihe   bolo   podanie   žaloby   skutočným   vlastníkom (sťažovateľom)   o   tzv.   „výmaz“   evidovaných   vlastníkov   v 32-ročnej   lehote,   počnúc od 9. februára 1948 do 1. januára 1961 (keď táto možnosť zanikla v dôsledku neskorších legislatívnych   zmien).   K   tejto   časti   svojej   argumentácie,   s   ktorou   sa   v   plnom   rozsahu stotožnil aj najvyšší súd, krajský súd podrobnejšie uviedol: „... platné právo, podľa ktorého sa   daný   vzťah   posudzuje,   nepoznalo   v   dnešnom   ponímaní   neplatnosť   právneho   úkonu a následky, ktoré spôsobuje. V danom prípade bolo možné neplatnosť zmluvy odstrániť len spôsobom na to zákonom určeným, a to podaním žaloby o výmaz, pritom išlo o špecifické konanie a nemožno ho posudzovať podľa práva platného v súčasnom období. Teda nejde o situáciu, kedy by súd mohol prejudiciálne v súčasnej dobe posúdiť neplatnosť zápisu, ako by išlo o absolútne neplatnú zmluvu. Pri takomto postupe by išlo o retroaktivitu, čo nie je prípustné. K náprave v danom prípade slúžila 32 ročná lehota, ktorá bola rovnaká ako pri vydržaní, aby sa odstránil závadný stav. Žalobca však takúto žalobu nepodal. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v dôsledku ďalšej právnej úpravy prijatej Stredným občianskym zákonníkom ako aj Občianskym zákonníkom z roku 1964 táto lehota bola skrátená na 10 rokov. Stredný občiansky zákonník č. 141/1950 v § 566 upravil, že lehota, ktorá začala bežať pred 01. 01. 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty počítanej odo dňa 01. 01. 1951, ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začne bežať. Keďže Stredný Občiansky zákonník určil kratšiu lehotu, táto uplynula dňom 01. 01. 1961.“

Keďže   sťažovateľ   nevyužil   tento   prostriedok   nápravy   nesprávnej   evidencie vlastníctva v pozemkovej knihe, najvyšší súd (aj krajský súd) „Za rozhodujúcu skutkovú okolnosť pre posúdenie určujúcej otázky (koho nehnuteľnosti boli znárodnené a komu bola znárodnením   spôsobená   majetková   krivda)   považoval   odvolací   súd   to,   že   zápis v pozemkovej   knihe   v   čase   znárodnenia   deklaroval   vlastníctvo   J.   B.   a M.   B.   Keďže správnosť   tohto   zápisu   nebola   relevantným   spôsobom   –   v   spore   o   výmaz   –   účinne spochybnená, bolo potrebné vychádzať z toho, že znárodneným bol majetok J. B. a M. B. a že im bola aktom znárodnenia nehnuteľností spôsobená majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb.“.

K argumentácii sťažovateľa v jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 6/2009 zo 17. júna 2009, kde uviedol, že: „Takáto žaloba by mala smerovať proti tomu, koho vlastníctvo sa navrhuje vymazať, J. B. a M. B. však boli v pozemkovej knihe vedení ako vlastníci nehnuteľností len pomerne krátky čas, lebo po znárodnení bol ako vlastník zapísaný štát. Podanie predmetnej žaloby preto právne i fakticky nebolo možné. Úvahy odvolacieho súdu o dôsledkoch nevyužitia uvedenej lehoty proti popierajú zmysel a účel zákona č. 87/1991 Zb.“, najvyšší súd v napadnutom rozsudku ešte dodal, že „je pritom so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto žaloby nedošlo...“. Na základe takto formulovaných právnych záverov bola žaloba sťažovateľa v druhej etape rozhodovania všeobecných súdov zamietnutá.

Zhrnutie námietok sťažovateľa

Argumentácia sťažovateľa obsahovo smerovala proti výroku v rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa.

1.   Podstata   argumentácie   sťažovateľa   spočívala   v   namietaní   arbitrárnosti a nedostatočného odôvodnenia právnych záverov najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku. Podľa sťažovateľa akceptovanie jeho vlastníctva z hľadiska reštitučných nárokov nemohlo byť podmieňované podaním žaloby z jeho strany o výmaz nedôvodne zapísaných vlastníkov v pozemkovej knihe na základe neplatnej kúpnej zmluvy, ako to uviedol najvyšší súd, a to z dôvodu, že spoločensko-ekonomické zmeny podanie takejto žaloby činili nemožným, a aj vzhľadom na to, že podľa jeho názoru k neplatnosti označenej kúpnej zmluvy došlo ex lege a takáto žaloba nebola ani potrebná.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd relevantne nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku ani s jeho argumentáciou (obsahovo obdobne uvádzanou aj v jeho sťažnosti), že „s ohľadom na spoločensko-ekonomické zmeny a s nimi súvisiace zmeny dotýkajúce sa vlastníckeho   práva“ 32-ročnú   lehotu   na   podanie   žaloby   o   výmaz   nemohol využiť „v dôsledku procesu znárodnenia boli uvedené nehnuteľnosti prevedené a vlastnícky zapísané na Československý štát. Pritom je zrejmé, že žaloba o výmaz by už zo svojej podstaty mohla logicky smerovať len voči tej osobe, ktorej pozemnoknižný zápis žalobca navrhuje vymazať. V danom prípade však právni predchodcovia žalovaných 2/ až 5/4 boli v pozemkovej knihe ako vlastníci zapísaní len po krátke časové obdobie, keďže v dôsledku znárodnenia   bol   ako   vlastník   zapísaný   Československý   štát.   Týmto   momentom   už   teda akékoľvek – čo i len teoretické – podanie žaloby o výmaz právne i fakticky neprichádzalo do úvahy“, keď považoval za irelevantné, z akých dôvodov k podaniu žaloby nedošlo.

Sťažovateľ   uviedol,   že „V   odôvodnení   predmetného   rozhodnutia...   absentuje akákoľvek odpoveď resp. vyslovený právny názor vo vzťahu k otázke účinkov neplatnosti kúpnej   zmluvy   a   najmä   z   pohľadu   významu   týchto   účinkov   k   prípadnému   podaniu   či nepodaniu žaloby o výmaz“.

Sťažovateľ   taktiež   poukázal   na   rozpornosť   záverov   najvyššieho   súdu,   keď v napadnutom rozsudku odkazuje na dôvody iného svojho rozsudku vydaného v konaní o skoršom dovolaní účastníkov v posudzovanom konaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3   Cdo   3/2006   z 24.   mája 2007),   avšak ide   o dôvody,   na základe ktorých   najvyšší   súd v skoršom rozsudku dospel k inému meritórnemu záveru ako v napadnutom rozsudku.

2. Sťažovateľ videl porušenie svojich označených základných a iných práv aj v tom, že najvyšší súd v konaní o dovolaní (ako aj odvolací súd) dospel k nesprávnemu záveru a „záveru v rozpore s právnou úpravou“, keď za deň znárodnenia považovali deň prijatia zákona č.   115/1948 Zb. (t.   j. 28. apríl 1948),   a nie 1.   január 1948. Podľa   sťažovateľa 1. január 1948 bol rozhodujúci aj z hľadiska posúdenia, komu znárodnené nehnuteľnosti patrili, pričom k uvedenému dátumu bol sťažovateľ ešte vedený v pozemkovej knihe ako vlastník   nehnuteľností.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   vytkol   aj   absenciu   oprávnenia všeobecného súdu   posudzovať ústavnú rozpornosť,   resp. nesúladnosť retroaktivity   tohto zákona vyjadrenú v stanovení dňa znárodnenia ku skoršiemu dátumu, ako je dátum vydania samotného zákona, pričom podľa sťažovateľa takéto oprávnenie má jedine ústavný súd.

K   ústavnej   akceptovateľnosti   právnych   názorov   vyjadrených   v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu

Ústavný   súd   aj   v   posudzovanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal   otázkou,   či   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku neexistujú dôvody zakladajúce záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti z hľadiska záruk, ktoré vo svojej judikatúre poskytuje základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný   súd   sa   v   doterajšej   judikatúre   už   priklonil   k   zásade   prednosti   ústavne konformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavu a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (m. m. PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami) garantovaných   základných   práv   a   slobôd“   (II.   ÚS   148/06,   m.   m.   tiež   IV.   ÚS   96/07, IV. ÚS 95/08).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV.   ÚS   77/02). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 24/00).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   I.   ÚS   57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa   ním   v   konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Účelom reštitučných zákonov je zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodujúcom období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, teda v pomerne dlhom období neslobody a perzekúcie, pričom v mnohých prípadoch k týmto majetkovým a iným krivdám dochádzalo na základe „právnych predpisov“, ktoré len ťažko možno podľa súčasných kritérií nazvať „právnymi“. Reštitučné zákony z obdobia po roku 1989 „otvorili“ pre   oprávnené   osoby   priestor   na   to,   aby   sa   domáhali   inter   alia   navrátenia   vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu, podľa   ktorého   za   oprávnené   osoby   v   reštitučnom   konaní,   t.   j.   za   osoby,   ktorým   boli znárodnené nehnuteľnosti a ktorým tým bola spôsobená majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb., považoval osoby, ktoré boli v čase znárodnenia 28. apríla 1948 zapísané ako vlastníci v pozemkovej knihe, resp. ich nástupcov, z dôvodu, že správnosť tohto zápisu nebola   v   súdnom   konaní   o   výmaz   sťažovateľom   spochybnená,   hoci   bolo   nesporne preukázané, že k zápisu došlo na základe neplatnej kúpnej zmluvy a skutočným vlastníkom znárodnených   nehnuteľností   bol   sťažovateľ,   považuje   za   právny   názor,   ktorý   je formalistický a popiera účel reštitučného zákona.

Podľa názoru ústavného súdu výklad a aplikácia práva – reštitučného zákona – musí v prvom rade napĺňať jeho účel, a preto je neprípustné, aby v otázke ustálenia oprávnenej osoby   boli   založené   na   bezpráví   spočívajúcom   vo   formalistickom   akceptovaní deklaratórneho   zápisu   v   pozemkovej   knihe   nezodpovedajúceho   skutočnému   stavu vlastníctva majetku v čase jeho znárodnenia.

Ústavný súd vo všeobecnosti nespochybňuje správnosť záverov najvyššieho súdu, že podľa   uhorského   obyčajového   práva   v   spojení   so   zákonom   č. 141/1950   Zb.   Občiansky zákonník   spôsobom   dosiahnutia   nápravy   nesprávnej   evidencie   vlastníctva k nehnuteľnostiam v pozemkovej knihe bolo podanie žaloby skutočným vlastníkom o tzv. „výmaz“ nesprávne evidovaných   vlastníkov a zákonná možnosť podania   takejto   žaloby uplynula v súlade s § 566 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník 1. januára 1961.

Vzhľadom na účel reštitučného zákona ako špecifickej právnej úpravy sledujúcej nápravu   krívd   vzniknutých   v   totalitnom   období,   ktoré   sú   charakteristické   porušovaním základných ľudských práv postihnutých osôb, nie je namieste, aby posudzovanie oprávnenej osoby v reštitúcii bolo prísne formálne viazané na využitie či nevyužitie právnych foriem nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom období.

Tento   záver   podporuje   aj   argumentácia   sťažovateľa,   s   ktorou   sa   ústavný   súd stotožňuje a v ktorej poukázal na spoločenské pomery po znárodnení a právnu a faktickú nemožnosť sa domáhať nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe za stavu, keď po znárodnení bol ako vlastník titulom znárodnenia v pozemkovej knihe vedený už nie nepravý vlastník, ale štát. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sa „strohým“ konštatovaním, že je „so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov k podaniu   takejto   žaloby   nedošlo...“,   zbavil   povinnosti   riadne   sa   vysporiadať   s   týmito námietkami sťažovateľa.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   je rozhodnutím,   ktoré   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie rozsudku   najvyššieho   súdu   sa   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci   iných   orgánov   verejnej   moci,   keďže   nálezom   zrušujúcim   rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje,   sa   vytvoril   priestor   na   ochranu   namietaného   porušenia   týchto   práv   v   rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   vyslovil,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo porušené sťažovateľom označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   bude   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie viazaný   právnym názorom ústavného súdu týkajúcim sa výkladu a aplikácie reštitučného zákona v otázke posúdenia oprávnených osôb na vydanie veci vyjadreným v časti III tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom   JUDr.   J.   S.,   B.   Ústavný   súd   pri   priznaní   odmeny   vychádzal   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) a počtu úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby prináleží advokátovi suma 261,82 € spolu s 20 % daňou z pridanej hodnoty z tejto sumy, t. j. spolu 314,18 €.

Podanie sťažovateľa z 22. júla 2011 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011