znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 244/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. Z., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   obce   Moravany   nad   Váhom a Okresného úradu Piešťany v konaní v súčasnosti vedenom pod sp. zn. SUMO 3/2005 SK2 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   A.   Z. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie Ústavným súdom Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2008 doručená sťažnosť A. Z., M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   obce   Moravany   nad   Váhom   ako   stavebného   úradu   (ďalej   len „   stavebný   úrad“)   a Okresného   úradu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   úrad“)   v konaní v súčasnosti vedenom pod sp. zn. SUMO 3/2005 SK2.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   25.   januára   1999 okresnému   úradu   žiadosť   o „prešetrenie   prístavby“   na   susednom   pozemku,   ktorú odôvodnila tým, že táto prístavba je postavená v rozpore so stavebnými predpismi a jej vyhotovenie ohrozuje jej životné podmienky nad mieru ustanovenú zákonom.

Dňa   23.   februára   1999   bola   sťažovateľke   doručená   odpoveď   okresného   úradu, v ktorej   konštatoval,   že „Obecný   úrad   Moravany   nad   Váhom“ nepostupoval   v danom prípade v súlade so zákonom, a stavebník prístavby bol preto následne vyzvaný, aby podal žiadosť   o dodatočné   stavebné   povolenie.   Dňa   2.   septembra   1999   bolo   sťažovateľke doručené   oznámenie   okresného   úradu   o začatí   konania   vo   veci   vydania   dodatočného stavebného   povolenia   pre   stavebníka   prístavby.   Sťažovateľka   v tomto   konaní   podala 6. septembra 1999 námietky.

Okresný úrad doručil sťažovateľke 14. septembra 1999 oznámenie o začatí konania – „opatrenia na susedovom pozemku na základe žiadosti stavebníkov susediacej prístavby...., ktorou   žiadali   vydanie   rozhodnutia   –   opatrenia   na   susedovom   pozemku   za   účelom vykonania udržiavacích prác na susedovom rodinnom dome“. V uvedenom konaní podala sťažovateľka   17.   septembra   1999   námietky,   v ktorých   uviedla,   že   vstup   na   pozemok neumožní.   Rozhodnutím   okresného   úradu   č.   Výst.   99/12811-BB   z 27.   septembra   1999 (ďalej   aj   „rozhodnutie   z 27.   septembra   1999“)   bola   sťažovateľka   zaviazaná   strpieť uskutočňovanie udržiavacích prác na susediacom rodinnom dome. Ďalším rozhodnutím č. Výst. 99/11625-BB z 24. septembra 1999 (ďalej aj „rozhodnutie z 24. septembra 1999“) okresný   úrad   povolil   stavbu   prístavby   rodinného   domu   pre   stavebníka   a zároveň   pre dokončenie   tejto   stavby   určil   podmienky.   Proti   obom   týmto   rozhodnutiam   podala sťažovateľka 15. októbra 1999 odvolanie.

Dňa   6.   decembra   1999   boli   sťažovateľke   doručené   rozhodnutia   Krajského   úradu v Trnave, odboru životného prostredia (ďalej aj „krajský úrad“) č. KÚ-OŽP-2/08398/99/Vá z 1.   decembra   1999,   ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu z 27. septembra 1999, a taktiež rozhodnutie č. KÚ-OŽP-2/08401/99/Vá z 1. decembra 1999, ktorým rozhodnutie z 24. septembra 1999 potvrdil.

Sťažovateľka následne prostredníctvom svojej právnej zástupkyne 4. februára 2000 podala   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   krajského   úradu   č.   KÚ-OŽP-2/08401/99/Vá z 1. decembra 1999. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 15 S 81/00-33 z 25. septembra 2001 preskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   úrad   rozhodnutím   č.   KÚ-OŽP-2/2002/08158/Vá   z 12.   júla   2002   zrušil rozhodnutie z 24. septembra 1999 a vrátil vec okresnému úradu na ďalšie konanie.

Okresný   úrad   5.   augusta   2002   sťažovateľke   doručil   oznámenie   o začatí   konania o dodatočnom povolení zmeny dokončenej stavby prístavbou rodinného domu obsahujúce oznámenie o nariadenom ústnom konaní na 9. august 2002, proti ktorému sťažovateľka 7. augusta 2002 podala námietky. Sťažovateľke bolo následne 5. septembra 2002 doručené rozhodnutie okresného úradu č. Výst. 2002/16180-BB z 2. septembra 2002, ktorým bola opätovne dodatočne povolená prístavba rodinného domu a pre jej dokončenie boli určené stavebné   podmienky.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   podaného   prostredníctvom   jej právnej zástupkyne 20. septembra 2002 v predmetnej veci rozhodoval krajský úrad, ktorý rozhodnutím   č.   KÚ-OŽP-2/2002/12795/Vá   z 13.   novembra   2002   zrušil   napadnuté rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný úrad podaním zo 16. decembra 2002 vyzval stavebníka na doplnenie podkladov v predmetnom konaní a následne mu na jeho žiadosť predĺžil lehotu na ich doplnenie.

Podaním zo 14. mája 2003 okresný úrad sťažovateľke oznámil, že predmetná vec bola   odstúpená   stavebnému   úradu.   Podaním   z 5.   júna   2003   adresovaným   tomuto stavebnému   úradu   sa   k meritu   predmetnej   veci   vyjadrila   sťažovateľka   prostredníctvom svojej   právnej   zástupkyne.   Keďže   stavebný   úrad   na   toto   vyjadrenie   nereagoval, sťažovateľka   mu   zaslala   29.   októbra   2003   výzvu   na   zastavenie   uvedeného   konania a odstránenie „čiernej“ stavby, avšak bezvýsledne. Sťažovateľka preto podala krajskému úradu   sťažnosť   na   nekonanie   stavebného   úradu.   Odpoveď   na   túto   sťažnosť   bola sťažovateľke doručená 4. februára 2004.

Podaním   doručeným   stavebnému   úradu   19.   mája 2004   sa   sťažovateľka   vyjadrila k meritu   veci.   Prostredníctvom   právnej   zástupkyne   sťažovateľka   20.   mája   2004   zaslala stavebnému úradu svoje vyjadrenie, v ktorom konštatovala, že v uvedenom konaní došlo k nečinnosti príslušného správneho orgánu, a to okresného úradu v období od 20. januára 2003 do 12. mája 2003, ako aj k nečinnosti stavebného úradu v období od 12. mája 2003 do 5. apríla 2004.

Sťažovateľka sa následne prípisom z 21. júna 2004 obrátila na kanceláriu verejného ochrancu práv so žiadosťou o pomoc. Kancelária verejného ochrancu práv jej odpovedala prípisom doručeným 11. februára 2005, v ktorom jej oznámila, že dospela k záveru, podľa ktorého zo strany zainteresovaných orgánov verejnej správy došlo k zbytočným prieťahom v uvedenom   konaní,   avšak   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   stavebný   úrad   začal   konať, nepovažuje za potrebné prijať opatrenia na ich odstránenie.

Dňa   21.   januára   2005   bolo   sťažovateľke   doručené   oznámenie   stavebného   úradu o začatí   dodatočného   stavebného   konania   na   základe   žiadosti   stavebníka   prístavby z 11. januára 2005, v ktorom bolo nariadené ústne konanie na 20. január 2005. Sťažovateľka proti tomuto oznámeniu podala námietky.

Stavebný úrad rozhodnutím č. SUMO 3/2005-23/2004-STP-DR z 21. januára 2005 povolil   prístavbu   rodinného   domu   nachádzajúcu   sa   na   pozemku   susediacom   so sťažovateľkiným   pozemkom   a jej   námietky   v celom   rozsahu   zamietol.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   krajský   úrad   rozhodol   tak,   že rozhodnutím   č.   KSÚ-OSP-00437/2005/Pi   z 25.   apríla   2005   odvolaním   napadnuté rozhodnutie zrušil pre porušenie § 3 ods. 3 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), a zároveň stavebnému úradu uložil povinnosť postupovať v predmetnom konaní v súlade so zákonom č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení neskorších predpisov a s ním súvisiacimi predpismi, ako aj právnymi názormi odvolacieho orgánu. Sťažovateľke bolo následne 27. apríla 2005 doručené rozhodnutie stavebného úradu č.   SUMO3/2005-23/2004ZaK,   ktorým   bolo   zastavené   konanie „vo   veci   žiadosti o dodatočné   stavebné   povolenie   z dňa   11.   01.   2005   na   stavbu   –   Prístavba   rodinného domu“.

Dňa 1. júna 2005 bolo sťažovateľke doručené nové oznámenie stavebného úradu o začatí   dodatočného   stavebného   konania,   v ktorom   bolo   upustené   od   ústneho   konania a miestneho zisťovania, proti ktorému podala 6. júna 2005 námietky.

Prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   sťažovateľka   8.   júna   2007   podala   na krajskom úrade sťažnosť na nečinnosť stavebného úradu podľa § 50 Správneho poriadku, v ktorej   požiadala,   aby   krajský   úrad   ako   správny   orgán,   ktorý   by   bol   inak   oprávnený rozhodnúť   o odvolaní,   sám   v predmetnej   veci   rozhodol   tak,   že   podľa   §   88a   ods.   2 stavebného   zákona   nariadi   odstránenie   stavby,   keďže   stavebník   nepredložil   v konaní požadované doklady v stanovenej lehote.

Podaním   doručeným   1.   júla   2005   stavebný   úrad   sťažovateľke   zaslal   oznámenie o začatí   dodatočného   stavebného   konania   –   pokračovanie   v konaní   z 30.   júla   1999. Sťažovateľka proti tomuto oznámeniu podala 4. júla 2005 námietky. Dňa 8. júla 2005 bolo doručené vyjadrenie krajského úradu k jej sťažnosti na nečinnosť zo 6. júna 2005, v ktorom konštatoval, že stavebný úrad konal v súlade so stavebným zákonom a s ním súvisiacimi predpismi, a preto jej sťažnosť považuje za neopodstatnenú.

Od 1. júla 2005 v predmetnom konaní nebol zo strany stavebného úradu vykonaný žiadny úkon smerujúci k ukončeniu tohto niekoľko rokov trvajúceho konania, pričom „je evidentné,   že   už   dávno   museli   všetky   lehoty   v zmysle   príslušných   predpisov   uplynúť, nakoľko od posledného úkonu stavebného úradu prešli viac ako tri roky“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   svojím   nálezom rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom stavebného úradu (pôvodne okresného úradu) v konaní v súčasnosti vedenom pod sp. zn. SUMO 3/2005 SK2 porušené bolo, prikázal stavebnému úradu konať v uvedenom   konaní   a priznal   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 300 000 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľka   taktiež   spolu   so   sťažnosťou   doručila   ústavnému   súdu   žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného úradu a stavebného úradu v konaní vedenom v súčasnosti pod sp. zn. SUMO 3/2005 SK2.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 druhej vety OSP sa postupom správneho orgánu rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 3 až 5 OSP orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis. K rozhodnutiu o návrhu si súd môže vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho orgánu. (3) Súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo   výroku   uvedie   označenie   orgánu,   ktorému   sa   povinnosť   ukladá,   predmet   a   číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. (4) Navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel. (5)

Z uvedeného vyplýva, že vo veci sťažovateľky je daná právomoc všeobecného súdu v   správnom   súdnictve   rozhodovať   o   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   ktorým   sú   aj označení porušovatelia jej práv (stavebný úrad a okresný úrad). Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Nevyužitie   možnosti   účinnej   ochrany   namietaného   porušenia   práv   sťažovateľky v správnom   súdnictve   nemožno   nahrádzať   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   jeho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 128/04.)

Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   popísaného sťažovateľkou ústavný súd dospel k záveru, že v jej veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

Keďže   návrh   sťažovateľky   bol   odmietnutý   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal ďalšími časťami petitu v návrhu sťažovateľky. Vzhľadom na dôvod odmietnutia tejto sťažnosti bolo taktiež bezpredmetné rozhodovať o jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008