znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 244/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. N., mal. T. N. a mal. B. N., všetci bytom T., právne zastúpených   advokátkou   Mgr.   Z.   N.,   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 203/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 203/99 p o r u š i l   právo Ing. J. N., mal. T. N. a mal. B. N., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   ich   právo   na   prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 203/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. N., mal. T. N. a mal. B. N. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   im   vyplatiť   do rúk   Ing.   J.   N.,   bytom   T.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. J. N., mal. T. N. a mal. B. N. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 19 020 Sk (slovom devätnásťtisícdvadsať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky Mgr.   Z.   N.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 9. novembra 2005 č. k. I. ÚS 244/05-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. N. (ďalej aj „sťažovateľka“), mal. T. N. a mal. B. N. (ďalej aj „maloleté sťažovateľky“ alebo spoločne „sťažovateľky“), všetci trvale   bytom   T., prechodne   všetci   bytom   vo   Švédsku,   právne   zastúpených   advokátkou Mgr. Z. N., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 203/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa 6. 9. 1999 bol na Okresný súd Trnava (porušovateľ) v právnej veci navrhovateľa: Ing. J. N., trvale bytom T., proti odporkyni: Ing. J. N., trvale bytom T., podaný návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov   k maloletým   deťom   T.   N.,   (...)   a B.   N.,   (...)   na   čas   po   rozvode.   Konaniu   bola pridelená sp. zn. 11 C 203/99.

Listom zo dňa 25. 3. 2005 podala sťažovateľka v prvom rade prostredníctvom svojej právnej   zástupkyne   do   rúk   predsedu   Okresného   súdu   v   Trnave   sťažnosť   na   prieťahy v konaní.   Sťažnosť   odôvodnila   skutočnosťou,   že   konanie   prebieha   už   od   roku   1999, rozhodnutie vo veci samej bolo prvostupňovým súdom vydané po viac než štyroch rokoch a od júna 2004, kedy bolo sťažovateľke v prvom rade doručené rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa v časti úpravy práv a povinností k maloletým deťom a v časti úpravy styku zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, neobdržala žiadne informácie o postupe v konaní vo veci samej. Od uvedeného dátumu nebolo vo veci samej ani nariadené žiadne pojednávanie. (...)

Napriek   usmerneniu   odvolacieho   súdu   vykonať   vo   veci   samej   širšie   dokazovanie okrem iného aj výsluchom maloletých detí, prvostupňový súd po dobu viac než jedného roka vo veci samej žiadne pojednávanie nenariadil.

Porušovateľ   vo   svojom   vybavení   sťažnosti   uviedol,   že   sťažnosť   nepovažuje   za dôvodnú, nakoľko súd vo veci riadne koná. Poukázal pri tom na skutočnosť, že sťažovateľka v prvom rade podala dňa 7. 10. 2004 návrh na zrušenie predbežného opatrenia zákazu vycestovať zo dňa 14. 11. 2000, ktorý súd zamietol a následne dňa 23. 11. 2004 podala sťažovateľka v prvom rade proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, dôsledkom čoho bolo, že spis bol postúpený na odvolací súd. V súvislosti s uvedeným si dovoľujeme poukázať na skutočnosť,   že spisový   materiál   súvisiaci s predbežným   opatrením   zákazu   vycestovať   je spojený so spisovým materiálom konania vo veci samej len v dôsledku zlej organizácie práce na súde. Nakoľko konanie vo veci samej je konaním o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, sme toho názoru, že návrh na vydanie predbežného opatrenia mal byť vyčlenený na samostatné konanie a teda mala mu   byť   pridelená   aj   samostatná   spisová   značka   oddelenia   Nc   -   starostlivosti   súdu   vo veciach maloletých. V prípade ak by súd postupoval v uvedenej otázke správne, nebolo by rozhodnutie vo veci samej odďaľované konaniami o vydanie predbežného opatrenia. Pre úplnosť taktiež uvádzame, že vo veci bolo dňa 14. 11. 2000 vydané predbežné opatrenie,   ktorým   súd   zakázal   sťažovateľke   v   prvom   rade   ako   matke   maloletých   detí vycestovať s maloletou T., (...) a maloletou B., (...) do zahraničia a to až do právoplatného skončenia   sporu.   Uvedené   rozhodnutie   aj   napriek   návrhu   na   jeho   zrušenie,   ktorý   bol podaný sťažovateľkou v prvom rade dňa 5. 10. 2004 platí aj naďalej, t. j. už po dobu štyri a pol roka. (...)

Sťažovateľky, vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode I., sa domnievajú, že vyššie uvedeným konaním porušovateľa   bolo   porušené ich základné ľudské právo   vyplývajúce z čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. na spravodlivé súdne konanie, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti nemu. Sťažovateľky sa domnievajú, že konaním porušovateľa bolo porušené vyššie   uvedené   právo   porušením   povinnosti   porušovateľa   prejednať   vec   v   primeranej lehote,   keďže konanie vo veci samej prebieha už od 6.   9.   1999 a existujú jednoznačne preukázateľné skutočnosti, ktoré umožňujú vyvodiť záver, že právo sťažovateliek bolo a ešte aj v súčasnosti je porušované.

Súčasne   bolo   a   je   porušované   základné   ľudské   právo   sťažovateliek   (...)   podľa ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (...).

Sťažovateľky   sú   (...)   toho   názoru,   že   uvedeným   postupom   a   najmä   svojou nečinnosťou súd nie len že spôsobil prieťahy v konaní, ale sústavne porušuje aj právo maloletých detí, t. j. sťažovateliek v druhom a treťom rade byť vypočuté v súdnom konaní, právo, aby ich názorom bola venovaná patričná pozornosť a porušuje právo maloletých detí opustiť ktorúkoľvek krajinu aj svoju vlastnú za účelom udržiavania osobných kontaktov s rodičom, ktorý sa zdržiava v inom štáte. (...) porušovanie práva sťažovateliek zo strany porušovateľa naďalej trvá.

Sťažovateľky   sa   domáhajú   aj   finančného   zadosťučinenia   podľa   ust.   §   50   ods.   3 zákona o Ústavnom súde SR, vzhľadom na okolnosti prípadu. Pritom ide o tak závažnú vec, že rozhodovanie súdu ako aj rýchlosť rozhodovania vo veci môže mať za následok vážne dopady na život sťažovateliek.“

1. 2. Sťažovateľky vzhľadom na vyššie uvedené navrhujú, aby ústavný súd vydal nasledujúce rozhodnutie:

„1.   Okresný   súd   v Trnave   porušil   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   203/99 základné právo Ing. J. N. (...), aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

2. Okresný súd v Trnave porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 203/99 základné právo T. N. (...), aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

3. Okresný súd v Trnave porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 203/99 základné právo B. N. (...), aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

4. Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Trnave, aby konal vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 203/99 bez zbytočných prieťahov.

5. Ing. J. N. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (...), ktoré je jej povinný Okresný súd v Trnave vyplatiť do 2 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

6. T. N. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (...), ktoré je jej povinný   Okresný   súd   v Trnave   vyplatiť   do   2   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti nálezu.

7. B. N. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (...), ktoré je jej povinný   Okresný   súd   v Trnave   vyplatiť   do   2   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti nálezu.

8. Okresný súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľkám trovy súdneho konania a na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateliek   trovy   právneho   zastúpenia   do   troch   dní   od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jej predsedníčkou JUDr. H. G., listom z 19. decembra 2005 sp.   zn.   Spr   1668/05   a právna   zástupkyňa   sťažovateliek   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 9. januára 2006.

2.   1.   Predsedníčka   okresného   súdu   okrem   prehľadu   procesných   úkonov v napadnutom konaní uviedla, že:

„(...) Vzhľadom na jednotlivé úkony sudcu vo veci JUDr. Ľ. B. ml., sudca vo veci koná   priebežne.   Pokiaľ   aj   vo   veci   vznikli   nejaké   prieťahy,   ak   tieto   nastali   v súvislosti s vykonaným dokazovaním v predmetnej veci, okrem toho v podstatnej miere boli spôsobené aj sťažovateľkou – odporkyňou,   ktorá sa viackrát nezúčastnila vytýčených pojednávaní. Účastníci konania podávali viacero návrhov na vydanie predbežného opatrenia, ako aj zrušenie predbežného opatrenia, v dôsledku toho bol spis viackrát na odvolacom súde. Do predmetnej   veci   bol   pribratý   znalec,   ktorý   okrem   vyhotovenia   znaleckého   posudku   bol vypočutý   aj   ústne   do   zápisnice   tunajšieho   súdu   a znalec   taktiež   aj   dopĺňal   znalecký posudok. Aj tieto úkony trvali určitý čas a celkove priebeh konania vo veci, keď úkony boli realizované v primeraných lehotách, spôsobili, že vo veci sa koná viac rokov.

Pokiaľ ide o výsluch maloletých detí, tak je pravdou, že súd doposiaľ výsluch detí nerealizoval, keď pojednávanie určené na deň 21. 9. 2005, kedy matka mal. detí mala zabezpečiť   ich   účasť,   bolo   odročené   z dôvodu   ospravedlnenia   sa   právnej   zástupkyne sťažovateľky,   ako   aj   právneho   zástupcu   navrhovateľa.   Po   zrušení   rozsudku   odvolacím súdom súd rešpektoval právny názor odvolacieho súdu a zaviazal preto právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby zabezpečila účasť mal. detí na pojednávanie. Je na úvahe súdu, či mal. deti   budú   v konaní   pred   súdom   vypočuté,   nakoľko   názor   mal.   dieťaťa   súd   zisťuje   aj prostredníctvom jeho zástupcu – príslušného orgánu sociálno-právnej ochrany detí alebo výsluchom mal. detí, alebo iných osôb zodpovedných za výchovu mal. dieťaťa (§ 100 ods. 3 O.   s.   p.).   Nie   je   teda   povinnosťou   súdu   výsluch   mal.   detí   vykonať.   V tomto   smere poukazujeme na to, že za účelom vhodnosti zverenia detí do výchovy jedného z rodičov na čas   po   rozvode   manželstva,   bol   do   konania   pribratý   znalec   za   účelom   odborného posúdenia. (...).

Pre   úplnosť   uvádzam,   že   sudca   JUDr.   B.   ml.   má   v oddelení   veľké   množstvo reštančných nevybavených vecí, vzhľadom na celkový počet vecí v oddelení nie je možné konať plynulejšie. Predmetnú sťažnosť považujeme za nedôvodnú.

Zároveň oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie“.

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateliek v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky okresného súdu uviedla, že:

„(...)   V žiadnom   prípade   nemôžeme   súhlasiť   s tvrdením   predsedníčky   Okresného súdu, že zákonný sudca JUDr. Ľ. B. ml. vo veci koná priebežne ako aj s tvrdením, že pokiaľ vo   veci   vznikli   nejaké   prieťahy,   boli   spôsobené   sťažovateľkou,   ktorá   sa   viackrát nezúčastnila vytýčených pojednávaní. Z obsahu súdneho spisu je evidentné, že v konaní sa opakovane vyskytli prieťahy vzniknuté nečinnosťou súdu. Svedčí o tom aj skutočnosť, že napriek tomu, že návrh vo veci samej bol podaný ešte 6. 9. 1999, prvé pojednávanie bolo vytýčené   a uskutočnilo   sa   až   dňa   26.   6.   2000.   Bez   ohľadu   na   ostatné   zistené   prieťahy v konaní, za podstatnú pri tom považujeme aj samotnú dĺžku konania o rozvod manželstva a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletým   deťom   na   čas   po   rozvode.   Už   len   zo skutočnosti, že konanie trvá viac než 6 rokov a doposiaľ nebolo právoplatne ukončené, je evidentné, že bolo porušené základné právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Veľké množstvo nevybavených vecí a celkový vysoký počet vecí v oddelení, na ktoré sa predsedníčka súdu vo svojom   vyjadrení   taktiež   odvoláva,   podľa   nášho   názoru   nemôže   byť   dôvodom   na ospravedlnenie porušenia základného medzinárodne garantovaného ľudského práva. Čo   sa   týka   výsluchu   maloletých   detí,   aj   naďalej   trváme   na   názore   vyjadrenom v podanej ústavnej sťažnosti. Podľa nášho názoru v konaní boli porušené práva maloletých detí   garantované   v čl.   12   Dohovoru   o právach   dieťaťa,   nakoľko   samotné   maloleté   deti vyjadrili   vôľu vo   veci vypovedať   a preto mal   súd   povinnosť   ich vôľu rešpektovať   a ich názoru v konaní venovať patričnú pozornosť.

V súlade s výzvou Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 12. 2005, ktorá nám bola doručená dňa 2. 1. 2006, Ústavnému súdu týmto oznamujeme, že na konaní verejného   ústneho   pojednávania   netrváme   a súhlasíme,   aby   Ústavný   súd   SR   od   jeho konania upustil.

Zároveň Ústavnému súdu oznamujeme, že trovy právneho zastúpenia si uplatňujeme a uvádzame číslo účtu právneho zástupcu sťažovateliek: (...) Zároveň zasielame vyčíslenie trov právneho zastúpenia za spoločné úkony pri zastúpení troch osôb, v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. (...) Spolu: 19.020,- Sk.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 203/99:

Dňa   6.   septembra   1999   manžel   sťažovateľky   Ing.   J.   N.,   bytom   T.   (ďalej   len „navrhovateľ“)   podal   na   okresnom   súde   návrh   na   rozvod   manželstva   a úpravu   práv a povinností   rodičov   k maloletým   sťažovateľkám.   Vec   bola   zaevidovaná   pod sp. zn. 11 C 203/99.

Dňa 17. septembra 1999 súd ustanovil Okresný úrad T. za kolízneho opatrovníka pre maloleté sťažovateľky.

Dňa 13. októbra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že účastníkom bolo uložené navštíviť centrum poradensko-psychologických služieb za účelom vykonania pohovoru, súčasne sa   im poskytla dvojmesačná lehota na prípadné   mimosúdne „doriešenie“ predmetnej   veci.   Po   uplynutí   tejto   lehoty   mal navrhovateľ oznámiť súdu, či trvá na návrhu alebo ho berie späť.

Dňa 20. decembra 1999 navrhovateľ oznámil súdu, že trvá na návrhu, pretože ani po návšteve „manželskej poradne“ sa nepodarilo zmieriť sa s manželkou.

Dňa 18. februára 2000 súd vyžiadal z centra poradensko-psychologických služieb správu o výsledku pohovoru týkajúceho sa manželov N.

Dňa   3.   marca   2000   centrum   poradensko-psychologických   služieb   doručilo   súdu vyjadrenie k výsledku pohovoru.

Dňa 26. júna 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že kolízny opatrovník predloží súdu aktuálnu správu o pomeroch, účastníci predložia prehľady o svojich zárobkoch a do konania bude pribratý znalec z odboru detskej psychológie.

Dňa 3. júla 2000 kolízny opatrovník doručil súdu správu ohľadom maloletých detí.Dňa   3.   augusta   2000   súd   ustanovil   vo   veci   znalca   z odboru   detskej   psychológie PhDr. I. O. Lehotu na vypracovanie posudku stanovil na dva mesiace.

Dňa 31. augusta 2000 navrhovateľ zložil preddavok na znalecké dokazovanie.Dňa 13. septembra 2000 navrhovateľ doručil súdu „potvrdenie o plate“.

Dňa   30.   októbra   2000   znalec   doručil   súdu   vypracovaný   znalecký   posudok a vyúčtovanie znalečného.

Dňa   8.   novembra   2000   navrhovateľ   doručil   súdu   návrh   na vydanie   predbežného opatrenia uložením zákazu matke vycestovať s maloletými deťmi do zahraničia.

Dňa   14.   novembra   2000   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C   203/99-43   zakázal sťažovateľke vycestovať s maloletými deťmi do zahraničia až do právoplatného skončenia sporu   vedeného pod sp.   zn. 11 C 203/99. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. decembra 2000.

Dňa 21. decembra 2000 podala sťažovateľka návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku až do doby jej návratu zo zahraničia.Dňa   22.   januára   2001   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   sa sťažovateľka nezúčastnila. Súd na tomto pojednávaní napadnuté konanie prerušil. Dňa   26.   februára   2001   navrhovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o prerušení konania.

Dňa 1. marca 2001 sťažovateľka telefaxom podala návrh na vydanie predbežného opatrenia uložením zákazu otcovi maloletých detí vycestovať do zahraničia.

Dňa 26. marca 2001 bolo súdu doručené poštovou prepravou písomné vyhotovenie sťažovateľkinho návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   2.   apríla   2001   sťažovateľka   podala „návrh   na   udelenie   výnimky   pre   zákaz vycestovania do zahraničia“.

Dňa 24. apríla 2001 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 15. mája 2001 kolízny opatrovník doručil súdu svoje vyjadrenie k návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý podala sťažovateľka.

Dňa   17.   mája   2001   sťažovateľka   zaplatila   súdny   poplatok   za   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   31.   mája   2001   súd   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   vydanie   predbežného opatrenia.

Dňa   9.   júla 2001   právny   zástupca   sťažovateľky   podal   Krajskému   súdu   v Trnave (ďalej   len   „krajský   súd“)   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   31.   mája   2001 o zamietnutí predbežného opatrenia.

Dňa 16. júla 2001 právny zástupca sťažovateľky doručil súdu vyjadrenie k návrhu na začatie konania a doplnenie svojho odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 31. mája 2001.Dňa   31.   júla   2001   okresný   súd   uložil   sťažovateľke   zaplatiť   súdny   poplatok   za odvolanie.

Dňa 15. augusta 2001 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za odvolanie.

Dňa 31. augusta 2001 právny zástupca navrhovateľa doručil vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky.

Dňa 4. septembra 2001 bol spis s odvolaním navrhovateľa proti uzneseniu okresného súdu   z   22.   januára   2001   a s   odvolaním   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 31. mája 2001 postúpený krajskému súdu.

Dňa 31. októbra 2001 krajský súd svojím rozhodnutím zrušil uznesenia okresného súdu z 22. januára 2001 a 31. mája 2001 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Dňa 18. decembra 2001 bol spis vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie.Dňa   28.   decembra   2001   navrhovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že   sťažovateľka napriek zákazu vycestovala s maloletými deťmi do zahraničia.

Dňa 11. februára 2002 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila súdu „doloženie dôkazov o zabezpečení riadnych podmienok pre starostlivosť o mal. deti“.

Dňa 22. mája 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 31. júl 2002 pre neprítomnosť navrhovateľa.

Dňa   4.   júna   2002   sťažovateľka   doručila   súdu   návrh   na   zrušenie   predbežného opatrenia   zo   14.   novembra   2000   navrhovateľka   uznesením   č.   k.   11   C   203/99-43, dokladovala   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh   a súčasne   doložila   listinné   dôkazy o schopnosti zabezpečiť riadne podmienky pre starostlivosť o maloleté deti.

Dňa 14. júna 2002 sťažovateľka doložila súdu žiadosť o pribratie znalca z odboru psychológie.

Dňa 23. júla 2002 súd uznesením č. k. 11 C 203/99-164   návrh sťažovateľky na zrušenie predbežného opatrenia zo 14. novembra 2000 zamietol. Otcovi maloletých detí zakázal vycestovať s nimi do zahraničia až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 203/99.

Dňa   31. júla 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že spis bude predložený znalcovi na doplnenie znaleckého posudku.

Dňa   14.   augusta   2002   sťažovateľka   doručila   súdu   odvolanie   proti   uzneseniu č. k. 11 C 203/99-164 v časti zamietnutia jej návrhu na zrušenie predbežného opatrenia zo 14. novembra 2000.

Dňa 25. septembra 2002 súd uznesením uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Dňa   4.   októbra   2002   navrhovateľ   doručil   súdu   svoje   vyjadrenie   k odvolaniu odporkyne.

Dňa 9. októbra 2002 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za odvolanie.Dňa 14. októbra 2002 bol spis postúpený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom opravnom prostriedku sťažovateľky.

Dňa 30. októbra 2002 krajský súd svojím uznesením č. k. 9 Co 376/02-199 potvrdil uznesenie okresného súdu z 23. júla 2002 č. k. 11 C 203/99-164 v napadnutej časti.Dňa 8. novembra 2002 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   21.   januára   2003   súd   požiadal   znalca   PhDr.   I.   O.   o doplnenie   znaleckého posudku z 20. októbra 2000.

Dňa 14. februára 2003 sťažovateľka zložila preddavok na znalecké dokazovanie.Dňa 20. mája 2003 znalec doručil súdu doplnený znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.

Dňa   30.   mája   2003   navrhovateľ   doručil   súdu   svoje   vyjadrenie   k doplneniu znaleckého posudku.

Dňa 5. júna 2003 kolízny opatrovník doručil súdu vyjadrenie k znaleckému posudku.Dňa   13.   augusta   2003   sa   k doplnenému   znaleckému   posudku   vyjadrila   aj sťažovateľka.

Dňa 5. septembra 2003 sťažovateľka doručila súdu svoje vyjadrenie k stanovisku navrhovateľa k znaleckému posudku.

Dňa 21. októbra 2003 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila „návrh na doplnenie dokazovania“.

Dňa 27. októbra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 3. november 2003.

Dňa   29.   októbra   2003   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne faxom doručila súdu vyjadrenie maloletých detí o tom, že v budúcnosti chcú žiť s matkou.Dňa 30. októbra 2003 právna zástupkyňa sťažovateľky osobne doručila súdu podanie sťažovateľky z 29. októbra 2003.

Dňa   3.   novembra   2003   bol   vo   veci   vyhlásený   rozsudok   č.   k.   11   C 203/99-264, ktorým   bolo   manželstvo   účastníkov   napadnutého   konania rozvedené,   maloleté deti   boli zverené na čas po rozvode do výchovy otca a súd upravil aj styk matky s maloletými deťmi.Dňa   1.   decembra   2003   konajúci   sudca   požiadal   predsedníčku   okresného   súdu o predĺženie   lehoty   na   vyhotovenie   rozhodnutia.   Predsedníčka   okresného   súdu   povolila predĺženie lehoty na vyhotovenie písomného rozsudku do 12. decembra 2003.

Dňa   8.   decembra   2003   súd   uznesením   č.   k.   11   C   203/99-262   priznal   znalcovi znalečné.

Dňa 30. decembra 2003 navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 203/99-264.

Dňa   15.   januára   2004   sťažovateľka   podala   faxom   odvolanie   proti   uvedenému rozsudku.

Dňa   19.   januára   2004   bolo   súdu   doručené   písomné   vyhotovenie   odvolania sťažovateľky.

Dňa 23. januára 2004 sťažovateľka doručila súdu prílohy k odvolaniu.

Dňa   10.   februára   2004   navrhovateľ   doručil   súdu   vyjadrenie   k odvolaniu sťažovateľky.

Dňa 4. marca 2004 bol spis postúpený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaniach v danej veci.

Dňa 20. apríla 2004 kolízny opatrovník doručil krajskému súdu svoje vyjadrenie.Dňa   26.   apríla   2004   sťažovateľka   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   odvolacom pojednávaní nariadenom na 27. apríl 2004.

Dňa   27.   apríla   2004   sa   na   krajskom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na neurčito.

Dňa 30. apríla 2004 krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 203/99-264 v napadnutej   časti   (navrhovateľ   podal   odvolanie   v časti   o   úprave   styku   a   sťažovateľka v časti o zverení maloletých detí do výchovy otca a určenej výške výživného) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 7. júna 2004 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 7. októbra 2004 sťažovateľka podala návrh na zrušenie predbežného opatrenia.Dňa 19. októbra 2004 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za uvedený návrh.

Dňa   29.   októbra   2004   navrhovateľ   podal   vyjadrenie   k návrhu   na   zrušenie predbežného opatrenia.

Dňa 2. novembra 2004 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za návrh na zrušenie predbežného opatrenia.

Dňa   23.   novembra   2004   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zrušenie predbežného opatrenia.

Dňa 16. decembra 2004 sťažovateľka podala odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu z 23. novembra 2004.

Dňa 27. decembra 2004 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa   30.   decembra   2004   navrhovateľ   doručil   súdu   vyjadrenie   k odvolaniu sťažovateľky.

Dňa 10. januára 2005 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za odvolanie.Dňa 25. januára 2005 bol spis s odvolaním sťažovateľky doručený krajskému súdu. Dňa   27.   januára   2005   krajský   súd   vyzval   kolízneho   opatrovateľa,   aby   oznámil, s ktorým z rodičov maloleté deti žijú a ktorý z nich má maloleté deti vo svojej faktickej výchove. Rovnaké otázky adresoval krajský súd aj navrhovateľovi a sťažovateľke.Dňa 28. januára 2005 navrhovateľ oznámil krajskému súdu, že maloleté deti žijú s matkou vo Švédsku.

Dňa 8. februára 2005 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila krajskému súdu, že maloleté deti toho času žijú s matkou.

Dňa 18. februára 2005 aj kolízny opatrovník oznámil krajskému súdu, že maloleté deti sa nachádzajú vo Švédsku u matky.

Dňa 25. februára 2005 krajský súd svojím uznesením č. k. 9 Co 15/05-355 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu z 23. novembra 2004, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na zrušenie predbežného opatrenia.

Dňa 24. marca 2005 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 9. septembra 2005 právny zástupca navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť a požiadal   súd   o odročenie   termínu   pojednávania   nariadeného   na   21. september   2005, zároveň doložil do spisu prehľad o svojom zárobku.

Dňa 21. septembra 2005 bolo pojednávanie - na ktorom aj sťažovateľka faxovým podaním ospravedlnila svoju neúčasť - odročené na neurčito s tým, že spis bude zapožičaný ústavnému súdu.

Dňa   29.   septembra   2005   bol   predmetný   spis   doručený   ústavnému   súdu,   pričom zapožičaný spis bol okresnému súdu vrátený 17. októbra 2005.

Dňa 6. decembra 2005 konajúci sudca nariadil vo veci pojednávanie na 23. január 2006.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní o rozvod manželstva a o úpravu práv a povinností   rodičov   k maloletým deťom   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   203/99   dochádza   k porušovaniu   základného   práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že je viazaný predmetom konania, ktorý bol vymedzený sťažnosťou a uznesením o jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I ÚS 239/04). Ako to vyplýva z citovaného petitu predmetnej ústavnej sťažnosti (pozri bod 1. 2 časti I tohto nálezu), sťažovateľky - kvalifikovane právne zastúpené - ani v jednom z jej ôsmich bodov nenapadli porušenie čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, preto sa ústavný súd touto časťou námietok sťažovateliek uvedených vo svojom stanovisku z 9. januára 2006 (na ktoré inak reagoval   vo   svojom   vyjadrení   aj   okresný   súd)   nemohol   zaoberať   (navyše,   z princípu subsidiarity   zakotvenej   v čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   o týchto   námietkach sťažovateliek v tomto štádiu konania môže rozhodovať ešte aj iný než ústavný súd, v danom prípade   odvolací   súd,   ktorý   je   tiež   povinný   poskytnúť   ochranu   základným   právam a slobodám, a až po vyčerpaní všetkých účinných prostriedkov nápravy. Prichádza do úvahy rozhodovanie ústavného súdu).

1.   Vo   vzťahu   k prijatej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľky   namietali   zbytočné prieťahy (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v napadnutom konaní, ústavný súd preskúmal   namietané   konanie   predovšetkým   z hľadiska   kritéria   zložitosti   veci,   pričom konštatuje, že rozhodovanie o rozvod manželstva a t. č. o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom môže v danej veci predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci napr. s nevyhnutnosťou   znaleckého   dokazovania   a tým,   že   sťažovateľky   žijú   v   zahraničí. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci. Treba dodať, že konanie vo veci (od podania návrhu 6. septembra 1999 až dosiaľ) trvá viac než 6 rokov, z toho na okresnom súde viac ako 5 rokov. Táto dĺžka konania - aj keď o rozvode manželstva bolo dňa 3. novembra 2003 rozhodnuté, pričom rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť 20. januára 2004 - je celkom zjavne neprimeraná.

2. Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania mala svoj podiel aj sťažovateľka, ktorá sa opakovane (aj keď sa ospravedlnila) nezúčastnila   na   pojednávaniach   (napr.   27.   apríla   2004,   21.   mája   2005).   Avšak   v takej citlivej veci, akou je rozhodovanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom, v danom prípade podiel sťažovateľky na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlho trvajúce konanie okresného súdu.

Čo sa týka predkladania návrhov napr. na vydanie predbežného opatrenia, ho ústavný súd   nekvalifikuje   ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobila   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Podľa právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností   daných   sťažovateľke   procesnými predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jej práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy (napr.   I.   ÚS   31/01). Navyše, v danom prípade okresnému súdu nič nebránilo v tom, aby konal vo veci samej.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   bolo rozhodovanie o rozvod manželstva a t. č. o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov maloletých sťažovateliek) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (pozri   napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Treba   uviesť,   že   okresný   súd   bol   v určitých   obdobiach   v posudzovanej   veci opakovane   krátkodobo   aj   nečinný,   a to   napr.   od   3.   marca   2000   do   26.   júna   2000 (tri mesiace), od 18. decembra 2001 do 22. mája 2002 (päť mesiacov), od 7. júna 2004 do 19.   októbra   2004   (štyri   mesiace)   a od   24.   marca   2005   do   21.   septembra   2005 (šesť mesiacov)   a jeho postup   nevykazoval vždy   znaky plynulého a efektívneho konania (prerušenie   konania,   rozhodnutie   o ktorom   krajský   súd   zrušil),   jeho   úkony   nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty (aj keď súd vykonal množstvo úkonov, často nie vo vzťahu k meritu   veci),   v ktorej   sa   sťažovateľky   najmä ako   vo   veci   o úpravu práv a povinností rodičov   k maloletým   deťom   nachádzajú,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Tieto nedostatky plynulosti konania by však samy osebe nemuseli znamenať porušenie základného práva sťažovateliek zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ale   kvalitu   porušenia   tohto   základného   práva   nadobudli   najmä vzhľadom na ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v kontexte celkovej, viac ako 6-ročnej dĺžky konania.   Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v uvádzaní   dôvodov,   ktoré   mali   ako objektívne   príčiny („sudca   JUDr.   B.   ml.   má   v oddelení   veľké   množstvo   reštančných nevybavených   vecí,   vzhľadom   na   celkový   počet   vecí   v oddelení   nie   je   možné   konať plynulejšie“) spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach   opakovane vyslovil   (pozri   napr.   I. ÚS   23/03   a v   ňom   cit.   predchádzajúcu judikatúru   ústavného   súdu),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava   v čl.   48 ods.   2 zaväzuje predovšetkým   súdy   ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľky   požadovali   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   každej   vo výške po 100 000 Sk, pričom priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili aj tým, že „ide o tak závažnú vec, že rozhodovanie súdu ako aj rýchlosť rozhodovania vo veci môže mať za následok vážne dopady na život sťažovateliek“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateliek vrátane povahy veci (pozri bod 1 až 3 tejto časti) považuje za primerané priznať každej zo sťažovateliek vo výške po 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľkám (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania spolu vo výške 19 020 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

Náhrada   sa   priznala   každej   sťažovateľke   za   tri   úkony   právnej   služby   (príprava a prevzatie zastúpenia 11. júla 2005, podanie sťažnosti 18. júla 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 9. januára 2006). Za dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk, preto trovy právneho zastúpenia pre jednu sťažovateľku predstavujú sumu 5 002 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 4001,60. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 150 Sk v roku 2005) v prípade troch sťažovateliek tvorí náhrada trov za dva úkony vykonané v roku 2005 sumu 12   904,80   Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za   jeden   úkon,   ktorý   bol   vykonaný   v roku   2006,   patrí   odmena   pre   jednu sťažovateľku v sume 2 730 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 184 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (164 Sk v roku 2006) v prípade troch sťažovateliek   tvorí   náhrada   trov   za jeden   úkon   vykonaný v roku   2006   sumu   6   716   Sk v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Celkové   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateliek   predstavujú   zaokrúhlene   sumu 19 621 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľky   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslili v sume 19 020 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi

- im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. januára 2006