znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 243/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Polákom,   Radlinského   1718,   Dolný   Kubín,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.2 Obdo V 10/2014 z 25. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   Obdo   V   10/2014z 25. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Sťažovateľ   sa...   žalobou   doručenou   súdu   dňa   11. 7. 2007   v   konaní   vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 52 Cbi/26/2007 domáhal proti žalovanému –   pôvodne ⬛⬛⬛⬛,   správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu ⬛⬛⬛⬛ vylúčenia vecí z konkurznej podstaty úpadcu....

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   rozsudkom   č.   k.   52   Cbi/26/2007-239   zo   dňa 30. 5. 2011 žalobu zamietol... Proti rozsudku podal odvolanie sťažovateľ a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3 Obo/63/2011-273 z 25. 9. 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 52 Cbi/26/2007-288 zo dňa 04. 02. 2013 rozhodol tak, že žalobu zamietol...

Proti...   rozsudku   Krajského   súdu...   podal   odvolanie   sťažovateľ   a   Najvyšší   súd... rozsudkom sp. zn. 3 Obo 19/2013 zo dňa 27. 03. 2014 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu... potvrdil.

Proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 19/2013 zo dňa 27. 03. 2014 podal sťažovateľ dovolanie...

Najvyšší súd... uznesením č. k. 2 Obdo V 10/2014 zo dňa 25.02.2015 rozhodol tak, že dovolanie žalobcu odmieta...

Porušovateľ sa odmietol zaoberať dovolacími dôvodmi, ktoré uviedol žalobca vo svojom dovolaní s odôvodnením, že žiadne vady v zmysle ust. § 237 O. s. p. neboli zistené. Odvolací   súd   sa   pri   tom   v   dovolaním   napadnutom   rozsudku   bez   náležitého zdôvodnenia diametrálne odchýlil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ktorá bola premietnutá do obsahu uznesenia NS SR sp. zn. 1 Obdo V 93/2007 zo dňa 24. 02. 2010 podľa ktorého, ak by bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť z rozsahu BSM veci, na ktoré sa vzťahuje ust. § 14 ods. 1 písm. k) ZKV, takéto ustanovenie by sa muselo zároveň premietnuť do všeobecnej úpravy BSM t. j. do ustanovení občianskeho zákonníka obdobne, ako boli novelami vylúčené z rozsahu BSM, napr. veci získané v rámci reštitúcií.

Porušovateľ   tak   dovolacie   dôvody,   ktoré   sú   a   boli   dané,   ktorými   sa   žalobcovia bránili proti nezákonnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, vôbec neposudzoval.

Preto sa so záverom porušovateľa o tom, že vo vzťahu k dovolaním napadnutému rozsudku odvolacieho súdu neexistujú vady v zmysle ust. § 237 O. s. p. ktoré zakladajú prípustnosť dovolania nemožno v žiadnom prípade stotožniť!

Takýto záver porušovateľa je v rozpore s vykonaným dokazovaním a nezodpovedá účinnej právnej úprave....

Napriek záverom, ktoré porušovateľ vyslovil vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 1 Obdo V 93/2007 zo dňa 24. 02. 2010, rozsudkom sn. zn. 3 Obo 19/2013 z 27. 03. 2014 sa odchýlil od svojho právneho názoru a následne uznesením sp. zn. 2 Obdo V 10/2014 zo dňa 25. 02. 2015 dovolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   považuje   skutkové   a   právne   závery   porušovateľa   obsiahnuté v napadnutom uznesení, ale aj v rozsudku sp. zn. 3 Obo 19/2013 z 27.03.2014 za vecne nesprávne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, na strane 6 odôvodnenia rozsudku 3 Obo 19/2013 z 27. 03. 2014 uvádza, že skutočnosť, že medzi manželmi pred vyhlásením konkurzu nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov je taká, ktorá nemá na následok zánik účinkov uvedených v ustanovení § 14 ods. 2 písmen k/ ZKV, pričom tento svoj záver nijako nezdôvodnil a nevysvetlil, z akého dôvodu pre súdený prípad neplatí princíp rovnosti podielov   manželov   zakotvený   v   právnej   fikcii   upravenej   v   §   149   ods.   4   Občianskeho zákonníka a platí len právna úprava § 14 ods. 1 ZKV bez ohľadu na fakt, že k vyporiadaniu BSM v zmysle § 26 ZKV nedošlo.

Takýto postup podľa názoru sťažovateľa celkom jednoznačne zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f) O.s.p., a preto v dôsledku napadnutého uznesenia, ktorým bolo dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté   ako   neprípustné   došlo   k   porušeniu   nižšie   uvedených, Ústavou SR garantovaných práv sťažovateľa....

Sťažovateľ   má   za   to,   že   postup   porušovateľa   i   odvolacieho   súdu,   ktoré   nedali presvedčivú a logickú odpoveď na to, z akého dôvodu pre súdený prípad neplatí princíp rovnosti   podielov   manželov   zakotvený   v   právnej   fikcii   upravenej   v   §   149   ods.   4 Občianskeho zákonníka a platí len právna úprava § 14 ods. 1 ZKV bez ohľadu na fakt, že k vyporiadaniu BSM v zmysle § 26 ZKV nedošlo, treba považovať za odopretie   ústavou upraveného   práva   na   súdnu   ochranu   (obdobne   I. ÚS 37/95),   v   konečnom   dôsledku znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) a naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru....

Je zrejmé, že aj keď návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný 15. 11. 2000 a na dané konkurzné konanie sa vzťahuje právna úprava ZKV v znení účinnom od 01. 08. 2000, nemôže sporná nehnuteľnosť patriť do konkurznej podstaty v celosti, pretože odvolací súd ani dovolací súd neprihliadli na skutočnosť, že Najvyšší súd SR na strane 4 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia sp. zn. 3 Obo 63/2011-273 zo dňa 25. 09. 2012 rozlíšil tri druhv spôsobu získania majetku ktorý patri do BSM a do konkurznej podstaty, pričom ako tretí spôsob uviedol fikciu vyporiadania podľa ust. § 149 ods. 4 Obč. zák.

Podľa   ust.   §   149   os.   4   Obč.   zák.   ak   do   troch   rokov   od   zániku   bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo   manželov   nebolo   na   návrh   podaný   do   troch   rokov   od   jeho   zániku vyporiadané   rozhodnutím   súdu,   platí   o   nehnuteľných   veciach,   že   sú   v   podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké.

Narušenie   princípu   rovnosti   podielov   manželov   ktorých   BSM   zaniklo   v   zmysle ust. § 14   ods.   1   písm.   k)   ZKV   prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   správca   vykonáva vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaniknutého vyhlásením konkurzu namiesto   úpadcu   a   dôjde   k   dohode   o   vyporiadaní   BSM   vo   forme   súdom   schváleného súdneho zmieru, alebo o vyporiadaní BSM rozhodne súd na návrh správcu, ktorý vstúpil do práv úpadcu a tento návrh na súde uplatní v lehote do 3 rokov od zániku BSM.

Zanedbaním povinnosti zo strany správcu včasného podania návrhu na vyporiadanie BSM   nastanú   právne   účinky   zákonnej   fikcie   uvedenej   v   ust.   §   149   ods.   4   Obč.   zák. a nastupuje druhá povinnosť správcu, ktorá sa nazýva zodpovednosťou za náhradu škody z dôvodu nepodania včasného návrhu na vyporiadanie BSM na súd voči veriteľom úpadcu. Opomenutím tejto povinnosti stráca konkurzná podstata možnosť získania majetku z BSM, ktorý by správca získal v zmysle ust. S 14 ods. 1 písm. k) ZKV pokiaľ by došlo k aplikácii ust. § 26 ZKV.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo V 10/2014 zo dňa 25. 02. 2015 o odmietnutí dovolania sťažovateľa proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 19/2013 zo dňa 27. 03. 2014, ktorým odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 52 Cbi/26/2007-288 zo dňa 04. 02. 2013 potvrdzuje, bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo V 10/2014 zo dňa 25. 02. 2015 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 19/2013 zo dňa 27. 03. 2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Zároveň   sťažovateľ žiada   priznať   náhradu   trov   právneho zastúpenia   vo výške 355,73 €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdusp.   zn.   2   Obdo   V   10/2014   z 25. februára   2015,   ktorým   odmietol   jeho   dovolanie   protirozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 19/2013 z 27. marca 2014 podľa § 218 ods. 1písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 243b ods. 5 OSPako   neprípustné.   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   porušil   napadnutým   uznesením   jehozákladné a iné práva, pretože nedal presvedčivú odpoveď na otázku, z akého dôvodu neplatív jeho veci princíp rovnosti podielov manželov zakotvený v právnej fikcii podľa § 149ods. 4 Občianskeho zákonníka a napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 2 Obdo V 10/2014 z 25. februára 2015

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia uviedol:„S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal existenciou procesnej vady konania, namietanej žalobcom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcej v tvrdení, podľa ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Pojem odňatie možnosti konať pred súdom zákon v žiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemožní   realizácia   tých   jeho   procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, sa jedná najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá aj žalobcom namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, majúce za následok   jeho   arbitrárnosť.   Opodstatnenosť   tohto   tvrdenia   však   dovolací   súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil. K   vade   konania   podľa   §   237   písm.   f/   O. s. p.   dovolateľ   namietal   znemožnenie realizácie   jeho   procesných   práv   absenciou   presvedčivého   odôvodnenia   rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňajúceho požiadavky na náležité odôvodnenie súdnych rozhodnutí podľa § 157 ods. 2 O. s. p. a nevyporiadame sa odvolacieho súdu so všetkými uplatnenými námietkami žalobcu. Odvolaciemu súdu vytkol, že v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil tvrdenia žalobcu v odvolaní len formalistický, jeho argumentáciu k tvrdeniam žalovaného nevyvrátil a ani nevysvetlil, z akých dôvodov nie je názor žalobcu správny.

Súčasťou práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci   význam   pre   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné,   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní (ÚS 78/05). Je tiež potrebné konštatovať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ako aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Možno preto konštatovať,   že rozsudok odvolacieho súdu je náležité odôvodnený, do odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   pojal   kľúčové   argumenty,   na   základe   ktorých rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je preto treba považovať za ústavne akceptovateľné.“

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   sp.   zn.   3   Obdo   19/2013z 27. marca   2014,   o   dovolaní   proti   ktorému   rozhodoval   najvyšší   súd   napadnutýmuznesením, uviedol:

«Predmetom odvolacieho konania je,či súd prvého stupňa v novom konaní správne rozhodol, keď žalobu o vylúčenie z konkurznej podstaty nehnuteľnosti súpisné číslo... v katastrálnom území... zamietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 52 Cbi/26/2007-239 zo dňa 30. 05. 2011   žalobu   o   vylúčenie   nehnuteľnosti   z   konkurznej   podstaty   zamietol   a   na   základe zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 63/2011 zo dňa 25. 09. 2012, vo veci znovu konal a rozsudkom č. k. 52 Cbi/26/2007-288 zo dňa 04. 02. 2013,   ktoré   je   predmetom   tohto   odvolania,   žalobu   zamietol   opätovne.   Z   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je sporné, že úpadkyňa so spornou nehnuteľnosťou podnikala, ktoré kritérium pre rozhodnutia vo veci žaloby o vylúčenie z konkurznej podstaty, Najvyšší súd Slovenskej republiky v jeho zrušujúcom rozhodnutí označil v súlade s ustanovením § 14 ods. 2 písmeno k/ ZKV za určujúce.

S poukazom na obsah odvolania zásadnou otázkou pre určenie jeho dôvodnosti je či, postup daný ustanovením § 14 ods. 2 písmeno k ZKV je možné aplikovať aj v prípade, keď k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva medzi manželmi nedošlo.

Z   ustanovenia   §   14   ods.   2   písmeno   k/   ZKV   vyplýva,   že   úpadcovo   bezpodielové vlastníctvo manželov zaniká a do podstaty patrí aj tá jeho časť, s ktorou úpadca podnikal. Fakt,   že   úpadkyňa   s   nehnuteľnosťou,   ktorú   zaradil   žalovaný   do   konkurznej   podstaty podnikala sporný nie je, a preto v súlade s § 14 ods. 2 písmeno 2/ ZKV sa táto bez ďalšieho stala súčasťou konkurznej podstaty. Skutočnosť, či nehnuteľnosť patrila do bezpodielového vlastníctva je s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 2 písmeno k ZKV právne bezvýznamná. Z ustanovenia 26 ods. 1 ZKV, na ktoré odvolateľ v odvolaní poukazuje vyplýva, že ak došlo vyhlásením konkurzu k zániku bezpodielového vlastníctva manželov, alebo ak sa pri vyhlásení   konkurzu   už   predtým   zaniknuté   úpadcovo   bezpodielové   spoluvlastníctvo nevyporiadalo, treba vykonať vyporiadanie. Aj z komentára k tomto ustanoveniu vyplýva, že do   konkurznej   podstaty   prikáže   súd   časť   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   s ktorou   úpadca   podnikal   nielen   v   prípade,   že   úpadcovo   bezpodielové   spoluvlastníctvo zaniklo vyhlásením. Z textu, na ktoré sa žalobca odvoláva, ak došlo vyhlásením konkurzu k zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   alebo   sa   už   predtým   zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo nevyporiadalo, treba vykonať vyporiadanie nevyplýva, že ide o rozpor s ustanovením § 14 ods. 2 písmeno k/ ZKV. Ustanovenie § 14 ods. 2 písmeno k/ ZKV   upravuje   čo   patrí   do   konkurznej   podstaty   v   prípade   zániku   bezpodielového spoluvlastníctva a ustanovenie § 26 ZKV hovorí, že treba vykonať vyporiadanie v prípade zániku bezpodielového spoluvlastníctva, čo však neznamená,že neplatí ustanovenie § 14 ods. 2 písmeno k/ ZKV a že v konaniach začatých od 01. 08. 2000, do konkurznej podstaty patrí aj tá časť, s ktorou úpadca podniká. Ustanovenie § 26 ods. ZKV na ktoré sa odvoláva žalobca pojednáva o tom, že je potrebné vykonať vyporiadanie, čo však neznamená, že do obsahu vyporiadania medzi manželmi, ktorých bezpodielové spoluvlastníctva, vyhlásením konkurzu   zaniklo,   patrí   aj   tá   časť   bezpodielového   spoluvlastníctva,   s   ktorou   úpadca podnikal.   Tvrdenie   žalobcu   v   odvolaní,   že   pokiaľ   nedošlo   k   vyporiadaniu   nemôže   byť narušený princíp podielov, preto právne neobstojí, a preto ani nejde o nerešpektovanie právnej   fikcie   uvedenej   v   §   149   ods.   4   Občianskeho   zákonníka.   Ustanovenie   §   149 Občianskeho zákonníka hovorí o vyporiadaní podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka, ale nie o tom, čo do obsahu bezpodielového spoluvlastníctva po jeho zániku vyhlásením   konkurzu   patrí.   Tvrdenie   žalobcu,   že   narušenie   princípu   rovnosti   podielov manželov, ktorých bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo v zmysle § 14 ods. 1 písmeno k/ ZKV prichádza do úvahy len vtedy, ak správca konkurznej podstaty vykoná vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, preto nemá právnu oporu a toto tvrdenie zo žiadneho z citovaných   ustanovení   žalobcom   v odvolaní   ani   nevyplývaj   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   sa   s   poukazom   na   odôvodnenie   nasadnutého   rozhodnutia   nestotožnil   ani   s názorom, že s rozhodnutím sp. zn. 1 ObdoV 93/2007 zo dňa 24. 02. 2010 sa Krajský súd v Banskej Bystrici sa nezaoberal. Tvrdenie žalobcu ohľadne spolu podnikateľskej činnosti manželov odvolací súd kvalifikuje taktiež za účelové, nakoľko túto skutočnosť žalobca žiadnym dokladom nepreukázal, a práve naopak z predložených dôkazov v spise je zrejmé, že z daňového priznania ⬛⬛⬛⬛ k zdaneniu príjmov fyzických osôb na závislej činnosti je zrejmé, že pracoval iba ako zamestnanec.

S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky, skutočnosť, že medzi manželmi   pred   vyhlásením   konkurzu   nedošlo   k   vyporiadaniu   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   označil   za   takú,   ktorá   nemá   na   následok   zánik   účinkov uvedených v ustanovení § 14 ods. 2 písmen k./ ZKV.»

Z citovaného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že najvyšší súdsa už v odvolacom konaní všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré boli následne aj obsahompodaného dovolania, náležite zaoberal a podrobne a ústavne akceptovateľným spôsobomsvoj rozsudok odôvodnil.

Pokiaľ   sa   snaží   sťažovateľ   tvrdiť,   že   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.1 ObdoV 93/2007   z   24.   februára   2010   je   vyslovený   iný   právny   názor,   podľa   ktorého„ak bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť z rozsahu BSM veci, na ktoré sa vzťahuje ust. § 14 ods. 1 písm. k) ZKV, takéto ustanovenie by sa muselo zároveň premietnuť do všeobecnej úpravy   BSM   t. j.   do   ustanovení   občianskeho   zákonníka   obdobne,   ako   boli   novelami vylúčené z rozsahu BSM, napr. veci získané v rámci reštitúcií“, od ktorého sa najvyšší súdodchýlil v rozsudku odvolacieho súdu, tak toto tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde.Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 1 ObdoV 93/2007 z 24. februára 2010, na ktorýsťažovateľ odkazuje, uviedol: „Ak by bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť z rozsahu BSM veci nadobudnuté dražbou v malej privatizácii, takéto ustanovenie by sa muselo premietnuť do všeobecnej úpravy BSM, t. j. do ustanovení Občianskeho zákonníka obdobne, ako boli novelami vylúčené z rozsahu BSM, napr. veci získané v rámci reštitúcií.“ Je teda zrejmé, žev citovanom rozsudku sa najvyšší súd nezaoberal § 14 ods. 1 písm. k) zákona č. 7/2005 Z. z.o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov, ako sa snaží tvrdiť sťažovateľ. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je spornéto, že nehnuteľnosť, o ktorej vylúčenie z konkurznej podstaty sa svojím návrhom sťažovateľdomáhal, patrila do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Podľa § 14 ods. 1 písm. k) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v zneníúčinnom   od   1.   augusta   2000   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a   vyrovnaní“)   vyhláseniekonkurzu má tieto účinky... zaniká úpadcovo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a dopodstaty patrí aj tá jeho časť, s ktorou úpadca podnikal.

Je preto irelevantné, či po vyhlásení konkurzu na majetok toho z manželov, ktorýpodnikal, došlo alebo nedošlo ku vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov,pretože ak vec patriaca do bezpodielového spoluvlastníctva manželov slúžila na podnikanietomu   z   manželov,   na   majetok   ktorého   bol   vyhlásený   konkurz,   táto   vec,   ako   časťbezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí do konkurznej podstaty celá. Z uvedenéhovyplýva, že takáto vec sa nemôže v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctvamanželov stať výlučným vlastníctvom manžela, ktorý nepodnikal, resp. tento manžel sanemôže   stať   jej   podielovým   spoluvlastníkom,   a   to   ani   na   základe   fikcie   vyporiadaniabezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, akotvrdí sťažovateľ. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že aj v prípade, ak by správcakonkurznej   podstaty   vyporiadaval   bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov   podľa   §   26zákona   o konkurze   a   vyrovnaní,   časť   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktoráslúžila na podnikanie manžela, na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz, by predmetomvyporiadania nebola.

Ústavný súd konštatuje, že všetky uvedené skutočnosti vyplývajú už z rozsudkunajvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   19/2013   z   27.   marca   2014,   a   teda   sťažovateľ   svojousťažnosťou   iba   pokračuje   v   polemike   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   ktorý   užnajvyšší   súd   v   rozsudku   odvolacieho   súdu   vyjadril,   pričom   ústavný   súd   sa   s   týmtorozsudkom najvyššieho súdu v celom rozsahu stotožňuje.

Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky,za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolaciehosúdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavnýsúd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacichdo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Najvyšší súd otázku prípustnosti dovolania posúdil a dospel k záveru, že dovolanienie   je   procesne   prípustné.   Procesnú   neprípustnosť   dovolania   v   napadnutom   uznesenínajvyšší súd odôvodnil, pričom ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súduo neprípustnosti   dovolania   je   v   napadnutom   uznesení   zdôvodnený   vyčerpávajúcimspôsobom a presvedčivo.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd neporušil napadnutým uznesením základné právosťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď odmietoldovolanie ako procesne neprípustné, pretože nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvodpodľa § 237 písm. f) OSP nezistil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo V 10/2014 z 25. februára 2015

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Keďže   ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.2 Obdo V 10/2014 z 25. februára 2015 za zrozumiteľné a odôvodnené, t. j. poskytujúcedostatočný základ pre rozhodnutie vo veci, a to čo sa týka skutkových i právnych záverov,podľa názoru ústavného súdu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľačl. 20 ods. 1 ústavy dôjsť nemohlo.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015