znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 243/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Ch.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Alešom   Zollerom, Považská 1980/4, Nové Mesto nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 27 C 105/2010 z 22. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 125/2011 z 20. marca 2012 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ch. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 7. augusta 2013 doručená sťažnosť M. Ch. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   27   C   105/2010   z   22.   marca   2011   (ďalej   aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 125/2011 z 20. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal sťažovateľku, ktorá bola v procesnom postavení žalovanej, zaplatiť žalobcovi sumu 1   259   €   spolu   s   príslušenstvom   s   odôvodnením,   že   žalobca   splnomocnil   sťažovateľku na predaj svojho podielu na pozemkoch, pričom k prevodu nehnuteľností došlo vkladom Správou katastra T.,   a súčasne, ako vyplýva z predmetnej kúpnej zmluvy, na žalobcu pripadla časť kúpnej ceny vo výške žalovanej čiastky 1 259 €, ktorú bola sťažovateľka povinná žalobcovu vydať, čo však do podania žalobného návrhu riadne neučinila.  

3. Sťažovateľka sa nestotožnila so závermi súdu prvého stupňa a podala proti nemu odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľka   považuje   rozsudky   súdov   oboch   inštancií   za   arbitrárne,   porušujúce   jej označené   základné   práva   a   v   tejto   súvislosti   svoju   ústavnú   sťažnosť   odôvodňuje v podstatnom takto:

«Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tak,   že   z   výpovede   navrhovateľa i odporkyne   zistil,   že   navrhovateľ   splnomocnil   odporkyňu   pri   predaji   pozemkov pre Slovenské   elektrárne,   a.   s.,   na   ktorých   mal   navrhovateľ   podľa   výpisu   z katastra nehnuteľností podiel 4/556. Vo veci predaja predmetných pozemkov sa vyhotovila spoločná kúpna   zmluva,   v   ktorej   odporkyňa   zastupovala   všetkých   podielových   spoluvlastníkov Pozemkového spoločenstva podielnikov O. (ďalej len „PSPO“), aj navrhovateľa. Súd zistil, že   kúpnou   zmluvou   č...   zo   dňa   25.11.2008   previedli   podieloví   spoluvlastníci   ako predávajúci na kupujúceho Slovenské elektrárne, a. s., novovytvorené parcely v k. ú. O. Navrhovateľ ako predávajúci č. 26 previedol na kupujúceho svoj podiel za čo mu podľa rozpisu   kúpnej   ceny   prináležala   čiastka   1259   €.   Ako   vyplýva   z plnomocenstva   zo   dňa 15.12.2007 navrhovateľ splnomocnil na všetky úkony súvisiace s predajom svojho podielu na   predmetných   nehnuteľnostiach   odporkyňu,   ktorá   plnomocenstvo   prijala.   Právne   súd posúdil   vzájomný   vzťah   účastníkov   ako   príkaznú   zmluvu   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho   zákonníka.   Odporkyňa   bola   splnomocnená   navrhovateľom   vykonať   všetky potrebné úkony v súvislosti s predajom predmetných nehnuteľností, resp. spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa. Podľa súdu nebolo pochýb, že medzi navrhovateľom ako príkazcom a odporkyňou - sťažovateľkou ako príkazníkom bola uzavretá príkazná zmluva. Svedčí o tom plnomocenstvo, ktoré odporkyňa prijala. Podľa súdu bola odporkyňa sťažovateľka ako príkazník povinná previesť na príkazcu všetok úžitok z vykonaného príkazu. Týmto úžitkom mala byť kúpna cena....

Odvolací súd mal za preukázané, že navrhovateľ v zastúpení predsedníčky „PSPO“ M.   Ch.   na   základe   plnomocenstva   vlastníkov   predávanej   nehnuteľnosti   uzatvoril s kupujúcim   Slovenské   elektrárne   a.s.   Bratislava   kúpnu   zmluvu,   predmetom   ktorej   bol prevod novovytvorenej parcely, s tým, že navrhovateľ previedol na kupujúceho svoj podiel, za čo mu prináležala čiastka 1.250,- €. Vklad vlastníckeho práva bol príslušnou správou katastra   povolený   05.12.2008.   Uzavretiu   predmetnej   kúpnej   zmluvy   predchádzalo plnomocenstvo,   ktorým   navrhovateľ   splnomocnil   predsedníčku   „PSPO“   -   sťažovateľku, na vykonanie   právnych   úkonov   a   zastupovanie   v   súlade   so   stanovami   „PSPO“ a uzneseniami valného zhromaždenia, vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych zmlúv   fyzickými   a   právnickými   osobami   k   pozemkom   tvoriacimi   spoločnú   nehnuteľnosť v „PSPO“, v konaniach pred orgánmi štátnej správy a súdmi SR. S názorom odporkyne - sťažovateľky, že vlastníctvo navrhovateľa bolo v čase uzavretia kúpnej zmluvy pochybné, sa odvolací   súd   vysporiadal   tak,   že   ona   nie   je   oprávnená   podrobiť   svojmu   prieskumu vlastníctvo navrhovateľa a následne mu preto nevyplatiť kúpnu cenu, ktorú podľa názoru odvolacieho súdu za navrhovateľa prevzala a ktorou disponuje. Odvolací súd mal za to, že obrana odporkyne - sťažovateľky nebola dôvodná a jej odvolanie nebolo opodstatnené.... Nie   je   zrejmé   na   základe   akých   úvah   dospel   prvostupňový   súd   ku   skutkovým zisteniam, že plnomocenstvo zo dňa 15.12.2007, ktorým člen pozemkového spoločenstva podielnikov O... splnomocnil predsedu tohto spoločenstva - sťažovateľku na zastupovanie v súlade so stanovami „PSPO“ vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych zmlúv, je možné považovať za príkaznú zmluvu a z čoho vyvodili oba súdy záver, že sťažovateľke vznikla povinnosť vydať navrhovateľovi ako príkazcovi úžitok z príkazu, ktorým je kúpna cena. Nie je zrejmé ani to, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľka prevzala kúpnu cenu a disponovala ňou. Ide o nedôvodné a špekulatívne konvertovanie právneho úkonu a „prispôsobovanie“ výsledkov dokazovania, výroku rozhodnutia v merite veci. Uvedený   záver   je   neopodstatnený,   pretože   rozsah   úkonu,   ktorý   bol   v   mene zastúpeného   vykonaný   splnomocneným   zástupcom   -   sťažovateľkou,   je   limitovaný   práve rozsahom predmetného splnomocnenia a to v bode a.), podľa ktorého sa splnomocnenie udeľuje   vo   veci   „uzatvárania   a   podpisu   nájomných   a   kúpnych   zmlúv   s   fyzickými a právnickými   osobami   k   pozemkom   tvoriacim   spoločnú   nehnuteľnosť   v   podielovom spoluvlastníctve podielnikov PSP O.“. Obsahom predmetného plnomocenstva nie je žiaden príkaz   ani   iný   pokyn   na   zaplatenie   výnosu   z   predaja   (kúpnej   ceny)   splnomocniteľovi. Sťažovateľka   dokonca   ani   nebola   splnomocnená   na   prevzatie   kúpnej   ceny,   či akékoľvek disponovanie   s   ňou,   preto   kupujúci   uhradil   kúpnu   cenu   nie   k   jej   rukám   ale na účet „PSPO“. Od samého začiatku bolo nakladanie s kúpnou cenou mimo dispozičnej sféry sťažovateľky.

Sťažovateľka   namieta,   že   oba   súdy   ako   prvostupňový   tak   aj   druhostupňový   sa napriek   jej   námietkam   nevysporiadali   ani   s   otázkou   jej   pasívnej   vecnej   legitimácie. Sťažovateľka nie je držiteľom/disponentom úžitkov, ani dlžníkom navrhovateľa a namieta, že   na   jej   strane   nejestvuje   pasívna   vecná   legitimácia   od   samého   začiatku.   Napadnuté rozsudky nedôvodne zasahujú do jej súkromnej sféry a sú podľa nej nezákonné. V konaní bolo spoľahlivo preukázané, že peňažné prostriedky z predaja nehnuteľnosti boli poukázané na   účet   „PSPO“   dňa   19.12.2008,   že   o   spôsobe   s   ich   nakladaním   rozhodlo   Valné zhromaždenie „PSPO“ dňa 18.04.2009 väčšinou spoluvlastníkov, a že žalobca splnomocnil sťažovateľku   nie   ako   fyzickú   osobu   M.   Ch.   ale   ako   zvoleného   predsedu   a   člena Pozemkového spoločenstva podielnikov O. M. Ch., konajúcu v súlade s pokynmi Valného zhromaždenia   „PSPO“.   Súd   sa   preto   musí   vysporiadať   i s vôľou   spoluvlastníkov združených   v   „PSPO“   o tom   ako   má   toto   spoločenstvo   prostredníctvom   štatutára   po rozhodnutí väčšiny spoluvlastníkov naložiť s majetkom, ktorý je predmetom podielového spoluvlastníctva....

Sťažovateľka tiež namieta, že oba konajúce súdy sa prednostne mali vysporiadať s dôležitou predbežnou otázkou, ktorá sa rieši od dňa 29.02.2008 pred Okresným súdom v Trenčíne sp. zn.: 26C/3/2008 v právnej veci navrhovateľky M. Ch. a spol. proti odporcovi SR - Slovenský pozemkový fond a spol. o určenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam + PO.   Do dnešného dňa síce konajúci súd nenariadil   ani prvé pojednávanie vo veci ale rozhodnutie v tejto veci bude mať významný vplyv na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie aj   navrhovateľa   v   právnej   veci   uvedenej   v   tejto   sťažnosti,   pretože   nie   je   vylúčené,   že vlastníkom podielu, z ktorého sa domáha vyplatenia žalovanej sumy ani v skutočnosti nie je.»

4.   Na   podporu   svojej   argumentácie   sťažovateľka   v   ústavnej   sťažnosti   poukazuje aj na rozhodnutia súdov prvej inštancie v jej iných veciach, ktoré síce neboli ku dňu podania ústavnej sťažnosti právoplatné, avšak ktorými boli žalobné návrhy v skutkovo identických veciach zamietnuté pre nedostatok pasívnej legitimácie sťažovateľky.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu,   napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 922,24 € a náhradu trov konania.  

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľky je okrem iného aj opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľka   využila   vo   vzťahu   k   základným   právam a slobodám, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.

11. Ústavný súd teda vzhľadom na princíp subsidiarity nemá právomoc preskúmavať rozsudok   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa, pretože   jeho   rozhodnutie   preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

12. Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

13. Podľa stabilizovanej judikatúry obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

14. Ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky uvedené v ústavnej sťažnosti sa   prekrývajú   s   jej   právnou   argumentáciou   uplatnenou   v   konaniach   pred   všeobecnými súdmi,   pričom   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   vysporiadal   s   nimi v podstatnom takto:

„Súd dospel k záveru, že návrh je dôvodný. Z pripojeného spisu Správy katastra T. vyplýva, že odporkyňa bola splnomocnená navrhovateľom vykonať všetky potrebné úkony v súvislosti s predajom vyššie popísaných nehnuteľností, resp. spoluvlastníckeho podielu pripadajúceho na navrhovateľa. Niet teda pochýb, že medzi navrhovateľom ako príkazcom a   odporkyňou   ako   príkazníkom   bola   uzavretá   príkazná   zmluva.   Svedčí   o   tom plnomocenstvo, ktoré odporkyňa od navrhovateľa prijala. To, že samotná príkazná zmluva nebola uzavretá písomne, nespôsobuje jej neplatnosť, nakoľko zo zákona nevyplýva, že by príkazná   zmluva   musela   byť   uzavretá   v   písomnej   forme.   Ako   ďalej   vyplýva   z   §   727 Občianskeho zákonníka, odporkyňa ako príkazník bola povinná previesť na príkazcu všetok úžitok z vykonaného príkazu. V prejednávanej veci je týmto úžitkom kúpna cena, resp. časť pripadajúca na navrhovateľa. …

V   posudzovanej   veci   je   po   obsahovej   stránke   nepochybné,   že   plná   moc   udelená odporkyni   na   vykonanie   právnych   úkonov   a   zastupovanie   v   súlade   so   stanovami Pozemkového   spoločenstva   podielnikov   O.   a   uznesenia   valného   zhromaždenia   spĺňa náležitosti požadované § 31 OZ a preto nie je možné uvažovať o jeho neplatnosti v zmysle § 37 OZ. Na základe tohto plnomocenstva odporkyňa uzatvorila aj za predávajúceho č. 26, teda   navrhovateľa   kúpnu   zmluvu,   s   tým,   že   kúpna   cena   je   špecifikovaná   podľa   výšky spoluvlastníckeho podielu v prílohe č. 1 kúpnej zmluvy a na predávajúceho navrhovateľa takto pripadol podiel na kúpnej cene v žalovanej výške, to znamená v sume 1.259 Eur. Odporkyňa založila svoju obranu v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že vlastnícke právo navrhovateľa je pochybné. Odvolací súd poukazuje na ust. § 7 písm. c/ zákona č. 162/95 Z. z., ako aj § 70 ods. 1 citov. zákona, z ktorého vyplýva, že údaje katastra sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Výpis z listu vlastníctva je dokladom o stave zápisov v   katastri   nehnuteľností.   V   prípade,   ak   zápis   v   katastri   nehnuteľností   nezodpovedá skutočnosti,   má   skutočnosť   prednosť   pred katastrom.   V   predmetnej   veci   si navrhovateľ uplatnil   nárok   na   zaplatenie   kúpnej   ceny   za   uzavretú   kúpnu   zmluvu,   ktorý   vyplýva zo zmluvy,   ktorú   ako   splnomocnená   zástupkyňa   odporkyne   za   navrhovateľa   uzavrela. Odporkyňa, hoci zastáva názor, že vlastníctvo navrhovateľa bolo v čase uzavretia kúpnej zmluvy pochybné, nie je oprávnená podrobiť svojmu prieskumu vlastníctvo navrhovateľa k prevádzaným   nehnuteľnostiam   a   následne   z   tohto   dôvodu   nevyplatiť   navrhovateľovi kúpnu   cenu,   ktorú   v   súvislosti   s   udeleným   plnomocenstvom   za   navrhovateľa   prevzala a ktorou disponuje. Vlastnícke právo navrhovateľa nebolo žiadnym spôsobom kvalifikovane spochybňované, a preto bolo potrebné uzavrieť, že údaje o vlastníctve v čase uzavretia kúpnej   zmluvy   preukazovali   vlastníctvo   navrhovateľa   k   prevádzaným   nehnuteľnostiam a tieto bolo potrebné považovať za pravdivé, pretože ich opak nebol preukázaný. Obrana odporkyne,   založená   na   tvrdení,   že   navrhovateľ   nebol   vlastníkom   na   jemu   pripadajúci podiel   prevádzanej   nehnuteľnosti,   preto   nebola   dôvodná   a   jej   odvolanie   nebolo opodstatnené.“

15. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   sa   jej   odvolaniu   proti   rozsudku   okresného   súdu nevyhovelo. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľkou dal ústavne konformným   spôsobom   kvalifikované   odpovede,   a   preto   aj   ústavný   súd   ho   považuje za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok   okresného   súdu.   Okolnosť,   že   sťažovateľka   má   odlišný   názor,   nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie   garantované   ústavou   a   dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   návrhom   účastníka   konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

16. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo.

17.   Z   dôvodu   presvedčivosti   tohto   rozhodnutia   k   námietke   sťažovateľky,   že predmetné splnomocnenie nebolo žalobcom udelené sťažovateľke ako fyzickej osobe, ale toto   splnomocnenie   bolo   udelené   pozemkovému   spoločenstvu,   v   mene   ktorého   bola sťažovateľka oprávnená konať, s čím súvisí aj namietaný nedostatok pasívnej legitimácie v spore, ústavný súd uvádza, že dotknuté pozemkové spoločenstvo nedisponuje právnou subjektivitou, a teda ani spôsobilosťou na právne úkony, takže neexistuje ako samostatný subjekt   práva.   Z   uvedeného   je   tak   zrejmé,   že   žalobca   nemohol   udeliť   splnomocnenie na uzavretie   kúpnej   zmluvy   na   účel   predaja   svojho   spoluvlastníckeho   podielu na nehnuteľnosti   neexistujúcemu   subjektu   práva,   t.   j.   nemohol   ho   udeliť   neexistujúcej právnickej   osobe,   za   ktorú   a   v   mene   ktorej   by   sťažovateľka   bola   oprávnená   toto splnomocnenie   prijať.   Inak   povedané,   sťažovateľka   prijatím   takéhoto   splnomocnenia nemohla zaviazať na aktivitu právne neexistujúci subjekt, navyše ak v danom prípade išlo o splnomocnenie na uzavretie právneho úkonu (kúpnej zmluvy), na uzatvorenie ktorého by pozemkové spoločenstvo aj tak nemalo spôsobilosť na právne úkony. Ak by žalobca chcel na   uzatvorenie   kúpnej   zmluvy   splnomocniť   pozemkové   spoločenstvo   bez   právnej subjektivity, musel by toto splnomocnenie udeliť každému členovi, resp. všetkým členom tohto pozemkového spoločenstva, ktorí by ho museli prijať (každý z nich), a následne by títo členovia pozemkového spoločenstva (každý z nich) na tento právny úkon splnomocnili sťažovateľku.

18. Skutočnosť, že v iných ako ústavným súdom preskúmavanej veci okresný súd zaujal odlišné právne stanovisko, nie je pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože tieto   iné   rozhodnutia   neboli   predmetom   prieskumu   ústavného   súdu   a   v   dôsledku   toho nemožno automaticky vyvodiť predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach.   Taktiež   ústavný   súd   nemôže   posudzovať   a   vysloviť   arbitrárnosť   napádaného rozhodnutia   všeobecného   súdu   len   z   toho   dôvodu,   že   na   súde   prebieha   iné   konanie (v konkrétnych okolnostiach tejto prerokovávanej veci ide o konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), ktoré môže mať vplyv pre ďalšie právne vzťahy.

19.   Naostatok   ústavný   súd   dopĺňa,   že   v   obdobných   veciach   sťažovateľky,   a   to v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 479/2013 a sp. zn. II. ÚS 468/2013, zaujal identické stanovisko   ako   vo   veci   preskúmavanej   v   tomto   konaní,   a   preto   ústavný   súd v podrobnostiach   odkazuje   aj   na   uznesenia   prijaté   v   označených   konaniach,   ktoré   boli sťažovateľke riadne doručené.

20.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

21. V závere k namietanému ustanoveniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd dopĺňa,   že   označené   ustanovenie   má   charakter   ústavného   princípu,   ktorý   sú   povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľky, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07). Sťažovateľka namietala aj porušenie čl. 19 ods.   2 ústavy, avšak len z dôvodov   arbitrárnosti   záverov rozsudku okresného súdu a krajského súdu. Keďže základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu porušené nebolo, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalšieho sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

22. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014