znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 243/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   7   Co   301/2009 z 31. marca 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 30 C 99/2000 zo 14. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. V. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. mája 2010   doručená   sťažnosť   PhDr.   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7   Co   301/2009   z 31.   marca   2010   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie“)   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný súd“) zo 14. novembra 2007.

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 30 C 99/2000 zo 14. novembra 2007 bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku v sume 500 000 Sk za odvolanie. Predmetné uznesenie okresného súdu napadol odvolaním, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   svojím   ostatným   uznesením   sp.   zn.   7 Co   301/2009 z 31. marca   2010   tak,   že   zmenil   prvostupňové   uznesenie   a   stanovil   výšku   poplatkovej povinnosti sťažovateľa za odvolacie konanie na sumu 8 298,48 €. Predmetné uznesenie krajského   súdu   sťažovateľ   napadol   ústavnou   sťažnosťou   z dôvodu,   že   pri   rozhodovaní okresného   súdu   a krajského   súdu   o jeho   poplatkovej   povinnosti   došlo   k porušeniu   jeho ústavou garantovaných práv, a to „práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“ a „práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy“ v spojení s „právom podľa čl.   6 ods.   1 dohovoru“. Podstatou podanej   sťažnosti   je sťažovateľom namietaná   absencia   príslušných   zákonných   kompetencií   vyššej   súdnej   úradníčky v rozhodovacom procese okresného súdu o poplatkovej povinnosti sťažovateľa v čase, keď jeho vec nemala zákonného sudcu (t. j. v období od 1. novembra 2007 do 3. februára 2009), dôsledkom čoho malo dôjsť k porušeniu ním označených základných práv a slobôd. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že „Z dôvodu, že na okresnom súde v čase od 1. 11. 2007 do 3. 2. 2009 v sťažovateľovej veci nebol ustanovený žiadny zákonný sudca, je bezpredmetné skúmať, či v uvedenom čase vyššia súdna úradníčka... rozhodovala len v rozsahu oprávnení vyššieho súdneho úradníka, alebo aj o takých... otázkach, o ktorých môže rozhodovať len sudca osobne... odvolací súd... svojím rozhodnutím... legitimizuje paakt okresného súdu, ktorý nevydal sudca... sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv na všetkých stupňoch v sústave všeobecného súdnictva. Ani na jednom stupni sa však jeho námietkou, že vo veci nerozhodoval zákonný sudca... všeobecné súdy nijako nezaoberali...“.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„ 1. Základné právo... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu... v spojení s uznesením Krajského súdu... porušené bolo,

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu... v spojení s uznesením Okresného súdu... a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie,

3. PhDr. V. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- €, ktoré je Krajský súd... povinný vyplatiť...,

4. PhDr. V. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti,   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Rovnako   môže   ústavný   súd   odmietnuť   sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

5. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozhodnutia okresného súdu   preto,   lebo   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 30 C 99/2000 z 14. novembra 2007 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím okresného súdu.

  6. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 301/2009 z 31. marca 2010, z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže v rozsahu namietaných skutočností (bod 2) nepodal voči namietanému uzneseniu krajského   súdu   dovolanie   [§   236,   §   237   písm.   f)   a g)   a §   239   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov].

7. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na   základe   zákona.   Ústavný   súd   môže   založiť   svoju   právomoc   na   konanie   až   vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich   práv.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv a slobôd,   naopak   čl. 127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými, dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

8. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo možné s ohľadom na sťažovateľom uvádzané okolnosti podať dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má/mohol mať najvyšší súd ako súd   dovolací,   čím   je/bola zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto aj táto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde uznesením ako neprípustná odmietnutá.

9. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010