znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 243/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť MUDr. Z. S., N., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s právom   na   ochranu   majetku podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 5 Cob 45/2007 z 3. júla 2007, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   MUDr.   Z.   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   b o l o   p o r u š e n é   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 5 Cob 45/2007 z 3. júla 2007.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.   zn. 5 Cob 45/2007 z 3. júla 2007 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. Z. S. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. L. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

4. Sťažnosti MUDr. Z. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. MUDr. Z. S. (ďalej len „sťažovateľ“) včas podanou sťažnosťou napadol rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z   3. júla 2007   s tvrdením, že mu riadne neposkytol spravodlivú súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) pri vymáhaní pohľadávky v sume 1 536 317,15 Sk s prísl. z titulu poskytnutej, ale neuhradenej zdravotnej starostlivosti v odbore klinickej onkológie poistencom C. (ďalej len „zdravotná poisťovňa“), v dôsledku čoho bolo porušené aj jeho majetkové právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“).

2.   Sťažovateľ   vytkol   krajskému   súdu,   že   pri   výklade   čl.   VII   bodu   2   Zmluvy o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti z 29. júla 1997 č. 06/S/1/01208/1997 (ďalej len   „zmluva“)   medzi   zmluvnými   stranami   C.   a MUDr.   Z.   S.,   ktorú   napísala   zdravotná poisťovňa, vychádzal iba z názoru zdravotnej poisťovne, že sa zmluvné strany nedohodli na tom, že sa ich vzťah bude spravovať výlučne Obchodným zákonníkom, keď odkazuje aj na ďalšie právne normy, vrátane Občianskeho zákonníka, a preto uzavrel, že medzi nimi išlo o občiansko-právnu pohľadávku, na ktorú sa vzťahuje 3-ročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka, takže na námietku premlčania ju sťažovateľovi nepriznal. Poukázal na to, že uvedenú zmluvu vyhotovila zdravotná poisťovňa bez jeho súčinnosti, preto mal konajúci súd vychádzať z jej výslovného znenia, z ktorého vyplýva, že na vzťahy sa použije aj Obchodný zákonník (popri Občianskom zákonníku), a v prípade nejasnosti mal použiť všeobecne platnú zásadu, že ak sú v zmluve použité formálne pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, bolo by spravodlivé ich vykladať v neprospech toho, kto ich do zmluvy zakotvil, a nie v neprospech toho, kto ich   len akceptoval, podľa nej dobromyseľne konal a svoje záväzky si riadne a včas splnil. Napokon dodal, že v napadnutom rozsudku krajský súd vôbec nereagoval na túto námietku prednesenú na odvolacom pojednávaní a že výsledok sporu ho ako podnikateľa zlikvidoval tak, že s podnikaním musel skončiť a odísť pracovať do Českej republiky.

3. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti vydal nález, v ktorom bude konštatované, že

- základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru   a   majetkové   právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Cob 45/2007 z 3. júla 2007 bolo porušené,

- rozsudok krajského súdu z 3. júla 2007 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie,

- priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2 000 000 Sk, ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov, a že

- priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 32 056 Sk, ktorú krajský súd zaplatí na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. L.

4. Krajský súd ako účastník konania v odpovedi na žiadosť o vyjadrenie k sťažnosti uviedol, že v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

5.   Ústavný   súd   si   ďalej   vyžiadal   spis   Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 30 Cb 367/2004. Po podrobnom posúdení obsahu spisu, sťažnosti a vyjadrenia   k nej   a po   tom,   ako   zobral   na   vedomie   vyjadrenia   účastníkov   konania,   že súhlasia   s tým,   aby   bolo   rozhodnuté   bez   ústneho   pojednávania,   dospel   ústavný   súd   na neverejnom pojednávaní k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

6.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predstavuje   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených   základných   práv   a slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatou spočívajú v rovine podústavného práva.

7.   Ako   však   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   zdôraznil,   nezávislosť rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v ústavnom   a zákonnom procesnoprávnom   a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP.   Z odôvodnenia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne   závery   súdu   v extrémnom   nesúlade   s vykonanými   skutkovými   zisteniami   alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak,   ak   všeobecný   súd   rešpektuje   kautely   určujúce   minimálnu   mieru   racionality a konzistencie   skutkovej   a právnej   argumentácie,   nepatrí   do   právomoci   ústavného   súdu „hodnotiť“   hodnotenie   dôkazov,   resp.   posudzovanie   skutkového   stavu,   ako   správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil.

8. Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a presvedčivé.   V prípade,   keď   sú   právne   závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   také   rozhodnutie   považovať   za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9.   Ústavný   súd   v súlade   s opakovane   postulovaným   princípom   sebaobmedzenia svojej vlastnej rozhodovacej činnosti sa v tejto sťažnosti zaoberá len dôvodom, pre ktorý všeobecné súdy považovali záväzkový právny vzťah vzniknutý na základe dohody uzavretej medzi sťažovateľom a zdravotnou poisťovňou, za občianskoprávny vzťah, na ktorý bolo potrebné aplikovať predpisy občianskeho práva, vrátane trojročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti dodáva, že interpretácia zmlúv ako prejavov autonómnej normotvorby účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je zásadne úlohou   všeobecných   súdov,   to   však   len   potiaľ,   pokiaľ   všeobecné   súdy   nerozhodujú v extrémnom   rozpore   s obsahom   súdneho   spisu   alebo   s princípom   spravodlivosti   alebo arbitrárne; opačný postup by bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušujú ústavne zaručené práva a do tohto procesu ústavný súd musí zasiahnuť.

10.   Interpretácia   zmluvných   textov   je vo   svojej   základnej   podobe do   istej   miery porovnateľná   s výkladom   právnych   predpisov.   Ako   spoločný   faktor   spája   výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje, t. j. právny predpis aj   zmluva,   zakladajú   právo.   Ako   v prípade   výkladu   právneho   predpisu,   tak   v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu. Právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno však z ústavnoprávneho hľadiska vždy akceptovať, lebo môžu zasahovať do   zmluvnej   slobody   občana   vyplývajúcej   z princípu   priority   občana   nad   štátom a z princípu zmluvnej voľnosti a jej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 3 ústavy. Táto úvaha tiež zodpovedá   príkazu,   ktorý   zákonná   úprava   dáva   sudcovi   pri   výklade   dohodnutých ustanovení, ktorou sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy. Pacta sunt servanda je všeobecným právnym princípom, ktorý aj v ústavnoprávnej rovine tvorí neopomenuteľný atribút materiálneho právneho štátu.

11. Text zmluvy je preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má   zhodná   vôľa   účastníkov   zmluvy   prednosť   pred   doslovným   významom   textu   nimi formulovanej   zmluvy.   Vôľa   je   vnútorným   stavom   konajúcej   osoby,   ktorý   nie   je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu   poznateľný.   Na   vôľu   je   preto   nutné   hľadieť   (usudzovať)   z vonkajších   okolností spojených   s podpisom   a realizáciou   zmluvného   vzťahu,   hlavne   na   okolnosti   spojené s podpisom zmluvy a následne na konanie účastníkov po podpise zmluvy.

12.   Vo   všeobecnej   rovine   nemožno   presne   vyjadriť   hierarchiu   jednotlivých interpretačných   argumentov   ani   špecifikovať   okolnosti,   za   ktorých   má   mať   jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. Inak povedané, objektívne právo hoci upravuje základné argumenty a metódy výkladu zmlúv a iných právnych úkonov, nielen že nepodáva úplný výpočet argumentov a princípov, ku ktorým má súd pri výklade zmlúv prihliadať, ale nestanoví ani jednoznačnou formou vzájomné vzťahy medzi jednotlivými interpretačnými pravidlami.   Súd   musí   prihliadať   k vzájomným   vzťahom   jednotlivých   do   úvahy pripadajúcich   argumentov   a ich   úlohu   v konkrétnom   prípade   vyvážiť   s ohľadom   na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň   prístupom   modernej   judikatúry,   ktorá   postupne   nahrádza   formálne   legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia.

13.   Ústavný   súd   však   neprehliadol,   že   všeobecné   súdy   vôbec   nevychádzali z relatívne jasného textu zmluvy (podľa čl. VII bodu dva, v znení: „Vo veciach, ktorú nie sú upravené touto zmluvou sa zmluvné strany riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a iných všeobecne záväzných právnych noriem“), ako aj postoja   samotného   sťažovateľa,   ktorý   zmluvou   vytvorený   vzťah   považoval   za   vzťah obchodnoprávny tak, ako ho mal vytvorený obdobnými zmluvami aj s inými zdravotnými poisťovňami (V. a S.), a ktorý im umožnil vzájomný záväzkový vzťah podriadiť pod režim Obchodného   zákonníka   (porov.   aj   §   262   Obchodného   zákonníka).   Táto   voľba   však nevylučuje subsidiaritu Občianskeho zákonníka pre riešenie niektorých aspektov daného zmluvného   vzťahu,   či   použitie   iných   právnych   predpisov   tak,   ako   to   je   uvedené   aj v citovanom článku dohody.

14. Samotná skutočnosť, že predmetná zmluva bola koncipovaná a napísaná jednou jej   stranou   (zdravotnou   poisťovňou)   a sťažovateľ   ku   nej   len   „pristúpil“   jej   podpísaním s akceptáciou obsahu (teda aj sporného článku VII bodu dva), predstavuje ďalší zásadný argument   proti   interpretácii   zmluvy   podanej   všeobecnými   súdmi.   Ústavný   súd   v tomto smere   odkazuje   na   všeobecne   platný   princíp,   podľa   ktorého   ak   sú   v zmluve   použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným   sa   preto   javí   postulát,   podľa   ktorého   tvorca   zmluvy,   ktorý   argumentuje neurčitým   ustanovením   pripúšťajúcim   viacerý   možný   výklad,   sám   musí   preukázať,   že nekoná   v zlej   viere   a že   medzi   stranami   bol   skutočne   konsenzus   na   tvorcom   zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálili všeobecné súdy. Takúto požiadavku nemohla zdravotná poisťovňa v tejto veci uniesť, ak sama expressis verbis do čl. VII bodu dva   uviedla,   že   vzťah   medzi   ňou   a sťažovateľom   sa   bude   riadiť   nielen   Občianskym zákonníkom, ale aj Obchodným zákonníkom či inými právnymi predpismi.

15. Nie je preto správny názor krajského súdu v napadnutom rozsudku, že záväzkový právny   vzťah   medzi   účastníkmi   zmluvy   sa   bude   riadiť   len   Občianskym   zákonníkom, pretože je absolútne právne nevysvetliteľné, prečo zdravotná poisťovňa na jednej strane sama do predmetnej zmluvy napísanej jej profesionálnym právnikom vložila jasný text, že uvedený vzťah sa bude riadiť aj Obchodným zákonníkom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi a na strane druhej tvrdila, že išlo len o občiansky záväzkový právny vzťah.

16. Nemožno teda usúdiť inak, než tak, že v auguste 2004 poisťovňou v odpore proti vydanému platobnému rozkazu vznesený argument, že keď nie je podnikateľský subjekt, jeho   zmluvné   vzťahy   sa   musia   riadiť   iba   Občianskym   zákonníkom,   bol   argumentom účelovým majúcim za cieľ oslabenie nároku sťažovateľa vo forme otvorenia možnosti pre poisťovňu brániť sa vymáhateľnosti jeho pohľadávky na súde námietkou jej premlčania, a to v podstatne kratšej dobe, než by to bolo v prípade, keby sa vzťah posudzoval podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka tak, ako to predvídala aj samotná dohoda.

17. Pri výklade právnych úkonov je nepísaným právnym pravidlom tiež predpoklad, podľa ktorého žiaden normotvorca nezamýšľa dať ním tvorenému aktu neurčité, absurdné alebo nerozumné, a tým vlastne aj neplatné (čo aj čiastočne) dôsledky. A výklad zmluvy vedie   z pohľadu   strán   touto   zmluvou   viazaných   k absurdným   výsledkom,   treba   sa   im vyhnúť inou aplikáciou príslušných ustanovení. Súd by sa preto mal pri výklade zmluvy vyhnúť hlavne takému výkladu, ktorý je pochybný, hlavne s ohľadom na problematické dôsledky, ku ktorým vedie. V danom prípade však zvolili všeobecné súdy taký výklad, ktorý prikladá zmluve z 29. júla 1997 veľmi iracionálne konsekvencie pre jednu z jej strán (sťažovateľa) oproti strane druhej.

18. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy (okresný súd i krajský súd) rozhodli v danej veci celkom formalisticky, svojvoľne a arbitrárne bez toho,   aby mal ich výrok rozumný   základ   v obsahu   spisu   a poskytoval   rozumné   vysvetlenie   toho,   čo   sa   medzi sťažovateľom   a zdravotnou   poisťovňou   skutočne   odohralo.   Všeobecné   súdy   nemôžu rozhodovať na základe síce zdanlivo ľahko sa ponúkajúceho formalistického argumentu aj podľa doloženej judikatúry, v skutočnosti však argumentu, ktorý bol v zjavnom rozpore s obsahom spisu.

19.   S ohľadom   na   to,   že   krajský   súd   svojím   rozsudkom   porušil   práva   a slobody vyplývajúce z ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 56 ods. 1, 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.

20.   Vzhľadom   na   to,   že   dôsledkom   kasačného   následku   tohto   nálezu   sa   pre sťažovateľa znova otvorila cesta pre uplatnenie svojho nároku pred všeobecným súdom, bola jeho požiadavka na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch odmietnutá.

21. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   Z.   L. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z., a to v sume 2 970 Sk za jeden úkon právnej služby, krát dva úkony, a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) v celkovej sume 6 296 Sk, ktorú krajský súd uhradí na účet právnej zástupkyne sťažovateľa v lehote jedného mesiaca od doručenia nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutie nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008