znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 243/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Š.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, to všetko   v spojení   s čl.   1   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. Eb/1148/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48. ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, to všetko v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Eb/1148/94.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a listiny,   a to   jednak   nečinnosťou   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. Eb/1148/94, ako aj jeho uznesením sp. zn. Eb/1148/94 z 24. apríla 2006. Ďalej požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 20 000 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 28. novembra 1994 podala návrh na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinného v peňažnom ústave, ako aj predajom jeho hnuteľných vecí. V roku 1995 na základe výzvy okresného súdu oznámila číslo účtu povinného v peňažnom ústave. Okrem tejto výzvy okresný súd v danej veci až do konca roku 2004 vôbec nekonal. Dňa 11. októbra 2004 okresný súd urgoval sťažovateľku, aby oznámila rodné číslo povinného, ako aj to, aký spôsob výkonu rozhodnutia navrhuje, hoci spôsob výkonu rozhodnutia sťažovateľka navrhla ešte v roku 1994. Sťažovateľka oznámila, že prístup k rodnému číslu povinného nemá a žiadala, aby si okresný súd tento údaj vyžiadal sám   a aby   vyzval   povinného   urobiť   vyhlásenie   o svojom   majetku.   Podľa   názoru sťažovateľky bol okresný súd až na uvedené výnimky nečinný, čo malo za následok, že nedošlo ku uspokojeniu vymáhanej pohľadávky v sume 378 976 Sk. Ak by bol okresný súd vykonal viac úkonov, mohlo dôjsť k vymoženiu pohľadávky sťažovateľky. Okresný súd však   sťažovateľke   neoznámil,   že   výkon   rozhodnutia   prikázaním   pohľadávky   z účtu povinného   nebolo   možné   vykonať   pre   nedostatok   finančných   prostriedkov   na   ňom. Sťažovateľka   predpokladá,   že   okresný   súd   vo   veci   vôbec   nekonal,   lebo   v jeho   spise sp. zn. Eb/1148/94 sa nenachádza žiaden doklad o vykonanom úkone. Postupom okresného súdu   došlo   k zmareniu   akéhokoľvek   prístupu   k údajom   o povinnom,   a to   vzhľadom na uplynulý   čas.   Preto   sa   sťažovateľka   nemohla   ani   úspešne   pokúsiť   o   exekúciu prostredníctvom   súdneho   exekútora.   Sťažovateľke   preto   vznikla   nečinnosťou   okresného súdu,   resp.   jeho   zbytočnými   prieťahmi   škoda   vo   výške   vymáhanej   pohľadávky a vynaložených   trov   konania.   Zároveň   tým   došlo   aj   k porušeniu   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Eb/1148/94   z 24.   apríla   2006,   ktoré   bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 15. mája 2006, okresný súd konanie o výkon rozhodnutia zastavil s tým, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Stalo sa tak postupom podľa § 372m ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Týmto uznesením bol podľa   sťažovateľky   porušený   princíp   právnej   istoty   ako   súčasti   právneho   štátu.   Keďže sťažovateľka   ešte   28.   novembra   1994   včas   uplatnila   na   základe   právoplatného a vykonateľného   exekučného   titulu   svoje   právo   na   nútený   výkon   rozhodnutia prostredníctvom   príslušného   súdu,   nie   je   v súlade   s ústavou   novelizované   ustanovenie § 372m Občianskeho súdneho poriadku, ktorým sa presunula kompetencia konať vo veciach výkonu rozhodnutia zo všeobecných súdov na súdnych exekútorov podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučného   poriadku   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   pričom   však   boli   uložené oprávneným   (v   danom   prípadom   sťažovateľke)   také   povinnosti,   ktoré   neštandardným spôsobom   viedli   k zastaveniu   výkonu   rozhodnutia.   Ak   by   bol   zákonodarca   prihliadol na princíp právnej istoty, musel by zachovať všetky procesné práva a povinnosti účastníkov konania o výkon rozhodnutia, ktoré už raz boli nadobudnuté. Dalo by sa to dosiahnuť tým, že každé konanie o výkon rozhodnutia by bolo priamo zo zákona prenesené do právomoci súdnych exekútorov. V rozpore s týmto princípom však ustanovením § 372m Občianskeho súdneho poriadku uložilo sa oprávneným opätovne uplatňovať práva, ktoré už raz v súlade s platným   právnym   poriadkom   boli   uplatnené.   Možno   preto   konštatovať,   že   uložením povinnosti sťažovateľke podať nový návrh na vykonanie exekúcie došlo k porušeniu zásad právneho štátu, ale aj k odňatiu práva na súdnu ochranu. Bolo chybou, keď okresný súd nevyužil svoje oprávnenie prerušiť konanie a podať návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu   ustanovenia   §   372m   Občianskeho   súdneho   poriadku   s ústavou.   Pritom   toto ustanovenie   treba   považovať   za   retroaktívne   s účinkami   pravej   retroaktivity,   ktorá   je neprípustná.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. Eb/1148/94 z 24. apríla 2006 vyplýva, že okresný súd konanie o výkon rozhodnutia zastavil. Poukázal pritom na ustanovenie § 372m ods. 1, 2 a 3   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   v lehote   šiestich mesiacov   od   nadobudnutia   účinnosti   §   372m   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda od 1. septembra 2005 nepodala návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, a preto   okresný   súd   konanie   zastavil   v zmysle   §   372m   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd podľa svojej štandardnej judikatúry pri namietanom porušení ústavou zaručeného   práva   na verejné prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy   skúma,   či   vec   bola   právoplatne   skončená   skôr,   ako   sa   navrhovateľ (sťažovateľ)   domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, pretože ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00), pretože účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Odstránenie stavu právnej   neistoty   sa   dosiahne   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, II. ÚS 32/00).

Sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny na tom základe, že okresný súd bol počas asi desiatich rokov celkom nečinný, treba uviesť, že právoplatným uznesením z 24. apríla   2006   bola   už   vec   ukončená   zastavením   konania   o výkon   rozhodnutia. Skončením konania sa ukončil aj stav neistoty ohľadom vymáhaných práv sťažovateľky. Preto   už   neprichádza   do   úvahy   porušenie   práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných prieťahov. Navyše treba tiež uviesť, že sťažovateľka nepredložila dôkaz o tom, že by sa bola sťažovala u predsedu okresného súdu na prieťahy v konaní.

Keďže ústavný súd zistil, že súdne konanie bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti na ústavný súd, bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   porušenia   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1, resp. čl. 40 ods. 6 listiny, to všetko v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, treba predovšetkým konštatovať, že sťažovateľka netvrdí na adresu okresného súdu, že by uznesenie okresného súdu sp.   zn. Eb/1148/94 z 24. apríla 2006 bolo v rozpore s ustanovením § 372m Občianskeho súdneho poriadku. Podľa   názoru   sťažovateľky   samotné   zákonné   ustanovenie   je   v nesúlade   s označenými článkami ústavy   a listiny, a preto   podľa   názoru   sťažovateľky   mal okresný   súd konanie o výkone rozhodnutia prerušiť a podať návrh ústavnému súdu na skúmanie súladu tohto ustanovenia s ústavou, resp. listinou tak, aby toto ustanovenie na základe nálezu ústavného súdu nemusel aplikovať.

Podľa   §   372m   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   konaniach   o   výkon rozhodnutia   začatých do   31.   augusta 2005 musí oprávnený podať do   šiestich   mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona a zároveň v tejto lehote oznámiť podanie návrhu na vykonanie exekúcie súdu, ktorý viedol výkon rozhodnutia.

Podľa § 372m ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak oprávnený oznámi súdu, že podal návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, súd postúpi vec zvolenému exekútorovi   spolu   s   písomným   poverením   na   vykonanie   exekúcie.   Účinky   pôvodného návrhu na výkon rozhodnutia, ako aj procesné úkony súdu, z ktorých vyplývajú obmedzenia pre   účastníkov   konania,   zostávajú   zachované.   Právoplatné   uznesenie   súdu   o   nariadení výkonu   rozhodnutia   má   účinky   právoplatného   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   podľa osobitného predpisu.

Podľa § 372m ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ak oprávnený neoznámi súdu, že podal   návrh   na vykonanie exekúcie podľa   osobitného zákona, súd konanie o výkon rozhodnutia   zastaví.   Proti   tomuto   uzneseniu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok.   Súd neprizná oprávnenému v tomto prípade právo na náhradu trov konania.

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu bol v plnom súlade s citovaným zákonným ustanovením, pretože konanie o výkon rozhodnutia bolo zastavené po uplynutí zákonnej   šesťmesačnej   lehoty   za   situácie,   keď   sťažovateľka   bola   nečinná   a návrh   na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku nepodala. Toto zákonné ustanovenie nijaký iný postup z hľadiska okresného súdu neumožňovalo.

Okresnému súdu nemožno vyčítať, že nevyužil svoje právo prerušiť konanie o výkon rozhodnutia a podať na ústavnom súde návrh na skúmanie súladu § 372m Občianskeho súdneho poriadku s ústavou a listinou. Takýto postup je totiž fakultatívnym oprávnením všeobecného súdu a je iba vecou jeho uváženia, či ho využije.

Navyše   treba uviesť,   že   v rámci   konania o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   nie je v právomoci senátu ústavného súdu rozhodovať o súlade zákona s ústavou, resp. s listinou. Takúto   právomoc   má   iba   plénum   ústavného   súdu,   a to   iba   v konaní o súlade   právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Navrhovateľmi v takomto konaní však môže byť v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy iba najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,   prezident   Slovenskej   republiky,   vláda   Slovenskej   republiky,   súd,   generálny prokurátor a verejný ochranca práv. Sťažovateľka teda nie je oprávnená na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba aj túto časť sťažnosti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2006