znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 243/05-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a   Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   a.   s.,   so   sídlom   K.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 64/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 64/03 p o r u š i l základné právo spoločnosti Z., a. s., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Spoločnosti Z.,   a. s., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Spoločnosti   Z.,   a.   s., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokátky   JUDr.   I.   S.,   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 3. novembra 2005 č. k. I. ÚS 243/05-17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Z., a. s., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 64/03.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Košice I, 2. januára 2003 žalobu o zaplatenie 640 632,82 Sk proti V., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“). Okresný súd Košice I postúpil 13. februára 2003 predmetnú vec okresnému súdu. Keďže okresný súd vo veci nekonal ani po viacerých urgenciách, sťažovateľka podala 10. augusta 2005 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd 8. augusta 2005 zaslal vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý (podľa   zistenia   ústavného   súdu)   rozhodnutím   z 22.   septembra   2005   určil,   že   na prerokovanie a rozhodnutie predmetnej veci je miestne príslušný Okresný súd Bratislava II. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľka za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy. Vo veci nie je dosiaľ na súde prvého stupňa rozhodnuté.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, priznal jej finančné zadosťučinenie „v sume 400 000 Sk“ a náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k predmetu sťažnosti 12. decembra 2005 vyjadrila   JUDr.   T.   R.   K.   (Spr.   2152/05),   podpredsedníčka   okresného   súdu,   poverená zastupovaním   predsedu   okresného   súdu.   K tomuto   vyjadreniu   právna   zástupkyňa sťažovateľky nezaujala písomné stanovisko.

5. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na   charakter   veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 29 Cb 64/03.

A.

Sťažovateľka   podala   2.   januára   2003   Okresnému   súdu   Košice I   žalobu   proti žalovanej „o vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia vo výške 640 632,82 Sk s prísl.“   Sťažovateľka 8. januára 2003 uhradila súdny poplatok.Okresný súd Košice I postúpil 15. januára 2003 predmetnú vec (sp. zn. 19 C 1/03) okresnému súdu ako „súdu miestne príslušnému“ (vec bola doručená 13. februára 2003).Sťažovateľka 16. februára 2004 požiadala okresný súd o podanie informácie, či jej Okresný súd Košice I poukázal súdny poplatok.

Podľa   úradného   záznamu   z 22.   apríla   2004   predmetný   súdny   poplatok „nebol prevedený na náš účet z OS Košice“.

Okresný súd 28. júna 2004 oznámil sťažovateľke, že súdny poplatok „ešte doteraz nebol prevedený...“, a súčasne požiadal Okresný súd Košice I „o preúčtovanie súdneho poplatku vo výške 32 032 Sk na účet...“

Sťažovateľka   5.   augusta   2004   požiadala   okresný   súd,   aby   požiadal   Okresný   súd Košice I o zaslanie uhradeného súdneho poplatku.

Okresný   súd   11.   januára   2005   opätovne   požiadal   Okresný   súd   Košice   I „o preúčtovanie súdneho poplatku vo výške 32 032 Sk na účet...“

Sťažovateľka   4.   marca   2005   a 17.   marca   200   opätovne   požiadala   okresný   súd o vyžiadanie predmetného súdneho poplatku.

Sťažovateľka 31. marca 2005 oznámila okresnému súdu, že Okresný súd Košice I jej vrátil   súdny   poplatok,   a žiadala „o   oznámenie   čísla   Vášho   účtu   za   účelom   poukázania súdneho poplatku“.

Podľa „Záznamu o zaplatení“ na č. l. 31 spisu z 29. júla 20005 bol súdny poplatok uhradený sťažovateľkou 28. júla 2005.

Na   č.   l.   32   súdneho   spisu   je   výpis   z internetového   infoservisu   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   z 8.   augusta   2005,   podľa   ktorého   pre   žalovanú   so sídlom   v mestskej   časti   B.   je   mieste   príslušným   prvostupňovým   súdom   Okresný   súd Bratislava II.

Okresný súd 8. augusta 2005 zaslal predmetnú vec najvyššiemu súdu na rozhodnutie „o   príslušnosti   súdu podľa   ust.   §   105   O. s.   p...   vzhľadom   na   to,   že   odporca   má   sídlo v obvode Okresného súdu Bratislava II...“.

Okresnému   súdu   bolo   28.   septembra   2005   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Ndob/64/2005 z 22. septembra 2005, ktorým rozhodol, že „na konanie je príslušný Okresný súd Bratislava II.“

Predmetná vec (súdny spis sp. zn. 29 Cb 64/03) bola 28. októbra 2005 postúpená Okresnému súdu Bratislava II (doručená 3. novembra 2005).

Okresný súd Bratislava II dňa 10. novembra 2005 stanovil termín pojednávania na 22. marec 2006. Veci bola pridelená sp. zn. 22 Cb 222/2005.

Súdny   spis   predmetnej   veci   bol   23.   januára   2006   predložený   ústavnému   súdu na nahliadnutie.

B.

K sťažnosti   bola   pripojená   odpoveď   JUDr.   E.   H.   poverenej   výkonom   predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2152/05 z 30. augusta 2005 na sťažovateľkinu sťažnosť na prieťahy v konaní z 10. augusta 2005, v ktorej uviedla: „(...) na Vašu sťažnosť doručenú na tunajší súd dňa 15. 08. 2005 na prieťahy v konaní, vedenom pod sp. zn. 29 Cb 64/03 zo dňa

10. 08. 2005 Vám oznamujeme, že predmetný spis bol dňa 19. 08. 2005 v zmysle ust. § 105 ods.   3   O.   s.   p.   postúpený   Najvyššiemu   súdu   SR   na   rozhodnutie   o miestnej   príslušnosti z dôvodu nesúhlasu tunajšieho súdu s postúpením veci z Okresného súdu Košice I, keďže miestne   príslušným   súdom   je   podľa   sídla   žalovaného   a s poukazom   na   ust. § 85   ods.   4 O. s. p. Okresný súd Bratislava II.

Vašu   sťažnosť   však   hodnotím   ako   dôvodnú,   preto   prosím   prijmite   moje ospravedlnenie. (...)“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 12.   decembra   2005   podal   chronologický prehľad svojich úkonov v posudzovanej veci a k predmetu ústavnej sťažnosti uviedol: „(...) z uvedeného   pohľadu   jednotlivých   procesných   úkonov   tunajšieho   súdu   mám   za   to,   že nedošlo   k subjektívnym   prieťahom   v konaní.   (...)“ Právna   zástupkyňa   sťažovateľky nevyužila možnosť zaujať písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu.

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   v tom   čase   vedenom   pod   sp.   zn.   29   Cb   64/03,   v ktorom   sťažovateľka vystupuje   ako   navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   skúmanie podmienok konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie je (aj v predmetnej   veci)   právne   a ani   fakticky   zložitou   problematikou.   Posudzovanie podmienok konania (v danom prípade miestnej príslušnosti) z tohto hľadiska nemalo vplyv na dĺžku tejto etapy konania na sťažnosťou napadnutom súde.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľky v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od 13. februára 2003 (doručenie predmetnej veci z Okresného súdu Košice I) do 8. augusta 2005 (zisťovanie adresy odporcu na internete a následné zaslanie veci najvyššiemu súdu na rozhodnutie o miestnej príslušnosti súdu na ďalšie konanie),bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda skoro tridsať mesiacov (dva roky a šesť mesiacov) neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu (začatie zisťovania podmienok konania až po uplynutí skoro 30 mesiacov od nápadu veci) ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku postupu   okresného   súdu.   Korešpondenciu   medzi   sťažovateľkou   a okresným   súdom spočívajúcu vo vzájomnom informovaní sa o stave „preúčtovania, resp. prevedenia“ už zaplateného súdneho poplatku na účet okresného súdu z účtu Okresného súdu Košice I nepovažuje   ústavný   súd   za   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky, s ktorej riešením sa obrátila na všeobecný súd.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie „vo   výške 400 000 Sk“ z dôvodu,   že „Sťažovateľ   nečinnosťou súdu trpel finančnú   stratu,   nakoľko nemá možnosť právnymi prostriedkami získať v primeranej lehote finančné plnenie, ktoré mu náleží a ktoré reprezentuje finančnú ujmu za prípadné porušovanie právnej povinnosti žalovaného. Keby mal sťažovateľ priznanú žalovanú čiastku s príslušenstvom, mohol by zhodnotiť   ich   a vytvoriť   finančný zisk“. Keďže   iba   konštatovanie porušenia   označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku, ústavný súd uznal za   dôvodné   priznať   jej   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu) považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou. Advokátka vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť) z 3. októbra 2005. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. /6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za dva úkony právnych služieb) 5 302 Sk. Keďže   advokátka   je   platiteľka   dane   z pridanej   hodnoty,   zvyšuje   sa   suma   trov   konania o 19 %,   t.   j.   1   007   Sk.   Celkové   trovy   konania   predstavujú   spolu   sumu   6   309   Sk. „Stanovisko   ku   konaniu   verejného   ústneho   pojednávania“ doručené   ústavnému   súdu 23. decembra 2005 nepovažuje ústavný súd za úkon právnej služby poskytnutej pre klienta advokátom   v zmysle   vyššie   citovanej   vyhlášky.   Z uvedeného   dôvodu   za   oznámenie advokátky   o súhlase   jej   klientky   ako   účastníka   konania   s upustením   od   ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde) jej odmenu nepriznal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006