SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 242/2015-39
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2015v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňákaa Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenompod sp. zn. 48 Er 598/2008 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008p o r u š e n é b o l o.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovyprávneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyricentov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu KošiceII (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Zbytočné prieťahy súdneho konania nastali od 05. 09. 2008, lebo o odvolaní sťažovateľa z 05. 09. 2008 proti uzneseniu o zastavení exekúcie sp. zn. 48 Er 598/2008-31 z 31. júla 2008, ktorým vyššia súdna úradníčka zamietla sťažovateľov návrh na zastavenie exekúcie, odporca do dnešného dňa nerozhodol.
... K zbytočným prieťahom súdneho konania došlo znova 09. 03. 2010 lebo o námietkach sťažovateľa proti exekúcii odporca do dnešného dňa nerozhodol.
... K zbytočným prieťahom súdneho konania došlo aj 1. júla 2013, lebo dovolanie sťažovateľa 20. 6. 2013, odporcovi doručené do dnešného dňa nebolo postúpené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky....
Sťažovateľ návrhom z 15. mája 2008 v konaní č. 48 Er 598/2008 využil svoje ústavné právo a podľa § 57, § 58 EP podal návrh na zastavenie exekúcie. Namietal v ňom, že odporca udelil poverenie na vykonanie exekúcie z 15. 04. 2008 v dôsledku nedôsledného splnenia povinností predpokladaných v ustanovení § 44 ods. 2 EP a že exekučné konanie č. 48 Er 598/2008, EX 127/2008 obsahovalo neodstrániteľné nedostatky podmienok súdneho konania. Súd preto mal exekúciu aj bez návrhu povinného zastaviť. Podľa uznesenia US z 12. 05. 2011, č. k. IV. ÚS 183/2011-16. „Ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku z 27. 01. 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a... uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“ Sťažovateľ poukázal na to, že on a jeho manželka sú v konaní pred UBOK - Výhod (súčasné pred. Špecializovaným trestným súdom) v postavení poškodených vo veci obzvlášť závažných trestných činov podvodu a falšovania zmenky. Uznesením z 31. 7. 2008 pod č. k. 48 Er 598/2008-31 vyššia súdna úradníčka návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietla.
Sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote, 05. septembra 2008 podal proti uzneseniu odvolanie, o ktorom mal sudca podľa § 374 ods. 3 O. s. p. rozhodnúť taxatívne vymedzeným spôsobom, a to:
- odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka mohol v plnom rozsahu vyhovieť,
- alebo vec mal predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Ústavný súd SR v uznesení z 05. 02. 1998 sp. zn.: I. ÚS 3/98 podal výklad k článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého konaniu štátneho orgánu „v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom.
Sťažovateľ vytýka odporcovi, najmä to, že o jeho odvolaní, ani v priebehu viac ako 6 rokov nerozhodol, ani jedným z dvoch spôsobov uložených mu zákonom.
Súd nevyhovel odvolaniu, ktoré podala oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote, ale vec ani nepredložil nadriadenému súdu, čím spôsobil ničím neopodstatnené prieťahy súdneho konania a prehĺbil tak stav právnej neistoty sťažovateľa a jeho rodiny a porušil dôstojnosť súdneho konania, ale sťažovateľovi zapríčinil aj značné škody.... Sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote, 09. marca 2010 doručil prvostupňovému súdu námietky proti exekúcii následne potom, čo mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie 23. 02. 2010. Súd bol povinný o námietkach sťažovateľa rozhodnúť v 60 dňovej lehote, do 10 mája 2010, § 50 ods. 2, EP. Sťažovateľ zdôrazňuje, že sudca mal od 9 marca 2010 do 10 mája 2010 k dispozícii exekučný spis č. 48 Er 598/2008, ktorý sa nachádzal na OS KE II.
O námietkach sťažovateľa súd do dnešného dňa nerozhodol, čím opakovane spôsobil zbytočné prieťahy súdneho konania a sťažovateľovi odňal právo riadne konať pred súdom a prehĺbil tým stav jeho právnej neistoty, ale porušil aj dôstojnosť súdneho konania. Pritom sťažovateľovi spôsobil výrazne vysoké ujmy a škody.
Súd týmto postupom odmietol sťažovateľovi spravodlivosť, ktorá je zákonom sledovaným cieľom....
Dňa 1. júla 2013 k č. k. 48 Er 598/2008 Ex 127/2008 v súvislosti so zjavnou zaujatosťou sudcu, doručil sťažovateľ cestou prvostupňového OS KE II Najvyššiemu súdu SR Dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu KE z 20. 6. 2013, spojené s návrhom na zastavenie exekúcie a s podnetom na iniciovanie disciplinárneho konania proti sudcovi, ktorý konal o veci v rozpore s Exekučným poriadkom a ústavou (§ 116 Zákona o sudcoch a prísediacich).
V Dovolaní sťažovateľ osvedčil všetky vytýkané právne nedostatky postupu odporcu. Odporca, ako prvostupňový súd bol povinný postúpiť Dovolanie bez zbytočného odkladu Najvyššiemu súdu SR. Dovolanie spojené s podnetom na iniciovanie disciplinárneho konania proti porušiteľovi zákona, do dnešného dňa nebolo postúpené Najvyššiemu súdu SR.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ :
- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn. 48 Er 598/2008... porušené bolo.
2. Ústavný súd prikazuje aby Okresný súd KE II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008, konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 tisíc Eur..., ktoré je mu Okresný súd KE II povinný vyplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € na účet advokátky JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 242/2015-13 z 27. mája 2015 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnostipodaním sp. zn. 1 SprV 337/2015 z 15. júna 2015, v ktorom uviedol podrobný prehľadúkonov okresného súdu; podaní doručených sťažovateľom ako povinným v 1. radev namietanom exekučnom konaní, ako aj jeho manželkou ako povinnou v 2. rade v tomtokonaní; období, kedy sa spis nenachádzal na okresnom súde z dôvodu jeho zapožičaniainým súdom alebo štátnym orgánom; podaných sťažností na prieťahy v konaní, ako ajobdobí práceneschopnosti zákonného sudcu a uviedol:
„V kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností pokladám za potrebné zdôrazniť aj to, že dĺžka konania je priamo závislá od správania sťažovateľa – povinného v 1. rade, ako aj povinnej v 2. rade ako účastníkov konania, ktorí predkladajú okresnému súdu množstvo podaní, návrhov a podnetov (v súčasnosti má spis 1 350 listov). Skutočnosť, že povinná v 2. rade zmenila spôsob komunikácie v priebehu konania, najskôr komunikovala s okresným súdom v úradnom jazyku, teraz žiada prekladať všetky svoje podania do ruského jazyka a obracia sa na súd s ústne písanými (aj nečitateľnými) podaniami vo svojom materinskom jazyku, má nepochybný vplyv na dĺžku konania. Zároveň, správanie sťažovateľa – povinného v 1. rade, ako aj povinnej v 2. rade, ktorí podávajú svoje podnety, sťažnosti, trestné oznámenia takmer všetkým existujúcim orgánom Slovenskej republiky (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, Úrad na ochranu osobných údajov, verejný ochranca práv), takisto neúmerne vplýva na dĺžku a plynulosť konania (originál spisu musel zapožičaný príslušným inštitúciám na preskúmanie postupu konania zákonného sudcu v konaní).
V tomto prípade som toho názoru, že v konaní sú zo strany zákonného sudcu vykonávané nevyhnutné procesné úkony potrebné na rozhodnutie plynulo, v rámci objektívnych možností v jeho súdnom oddelení. Pokladám za potrebné poukázať na to, že úloha sudcu všeobecne, vrátane exekučného konania, sa nemôže v žiadnom prípade posudzovať ako akési mechanické rozhodovanie bez posúdenia vplyvu rozhodnutia na práva všetkých účastníkov konania a bez oboznámenia sa s obsahom všetkými podaní predkladaných účastníkmi konania. Možno pritom konštatovať, že podania sťažovateľa – povinného v 1. rade, ako aj povinnej v 2. rade, z hľadiska ich množstva a obsahu spĺňajú podľa môjho názoru znaky určitého šikanózneho uplatňovania práva v konaní.
V súčasnosti sú zo strany zákonného sudcu vykonávané procesné úkony v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu.“
Okresný súd v doplnení svojho vyjadrenia z 22. júna 2015 a právna zástupkyňasťažovateľa vo vyjadrení z 9. júla 2015 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby savo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávaťďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každýmá právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si privýklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahutýchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosťpre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť lenz dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súdprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,že posudzované konanie je exekučným konaním, v ktorom okresný súd realizuje svojerozhodovacie právomoci v súlade s exekučným poriadkom. Vo vzťahu k sťažovateľomnamietanej nečinnosti okresného súdu pri rozhodovaní o jeho návrhu na zastavenieexekučného konania a o jeho námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie sa predmetposudzovaného konania po právnej a skutkovej stránke javí ako zložitý s ohľadomna nutnosť posudzovania nielen formálnych, ale aj materiálnych podmienok vedeniaexekučného konania (exekučného titulu), ako to potvrdzujú aj závery vyslovené Krajskýmsúdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v jeho uznesení z 28. januára 2015, ktoré súďalej citované.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vo vzťahuk sťažovateľom namietanej nečinnosti okresného súdu pri rozhodovaní o jeho návrhuna zastavenie exekučného konania a o jeho námietkach proti upovedomeniu o začatíexekúcie, okolnosťou spočívajúcou v správaní sťažovateľa, ktorá prispela k zvýšeniu časovejnáročnosti posúdenia veci, je podľa ústavného súdu aj početnosť opakovaných podanísťažovateľa v exekučnom konaní a nutnosť riešenia dožiadaní iných štátnych orgánovkonajúcich z podnetu sťažovateľa (aj jeho manželky ako povinnej v 2. rade). Ústavný súdpreto uzatvára, že v posudzovanom konaní sú dané okolnosti spočívajúce v správanísťažovateľa, ktorými sťažovateľ prispel ku vzniku prieťahov.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlok zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 48 Er 598/2008 zistil tentopriebeh konania:
ako oprávnený podal súdnemu exekútorovi 14. marca 2008 návrhna vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému v 1. rade a proti jeho manželkeako povinnej v 2. rade o vymoženie sumy 7 500 000 Sk s príslušenstvom na základerozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v spojení so zmluvou o postúpenípohľadávky z tohto exekučného titulu. Okresný súd 15. apríla 2008 vydal súdnemuexekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľ aj jeho manželka ako povinná v 2. rade 15. mája 2008 podali okresnémusúdu návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 1. júla 2008tak, že návrh zamietol. Vo veci rozhodovala vyššia súdna úradníčka okresného súdu.Sťažovateľ 5. septembra 2008 doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu z 1. júla2008.
Sťažovateľ aj jeho manželka ako povinná v 2. rade 17. júla 2008 podali okresnémusúdu námietku miestnej príslušnosti, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením z 21. júla2008 tak, že námietku zamietol. Sťažovateľ 5. septembra 2008 doručil okresnému súduodvolanie proti uzneseniu z 21. júla 2008.
Okresný súd odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jehonámietky miestnej príslušnosti predložil krajskému súdu 3. augusta 2009 na odvolaciekonanie. Pokiaľ ide o odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 1. júla 2008o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie, nepostupoval obdobne. Krajský súdpo vybavení predloženého odvolania vrátil spis okresnému súdu 22. januára 2010s prípisom, v ktorom upozorňuje okresný súd na to, že v spise sa nachádza aj odvolanieproti uzneseniu z 1. júla 2008, ako aj na to, že v tejto veci rozhodovala vyššia súdnaúradníčka, a preto o odvolaní rozhoduje zákonný sudca okresného súdu.
Okresný súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu z 1. júla 2008 doručenomokresnému súdu 5. septembra 2008 nerozhodol ani ku dňu podania sťažnosti ústavnémusúdu 25. marca 2015.
Okresný súd ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu 25. marca 2015 nerozhodolani o námietkach sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré boli súdnymexekútorom predložené okresnému súdu 15. marca 2010.
Okresný súd uznesením zo 6. júna 2014 rozhodol o povolení odkladu exekúciedo právoplatného skončenia súdneho konania vedeného Okresným súdom KošiceI pod sp. zn. 38 C 355/2008, proti ktorému sťažovateľ aj jeho manželka ako povinnáv 2. rade podali odvolania.
Okresnému súdu bola zmätočnosť jeho postupu vytknutá v uznesení krajského súduz 28. januára 2015, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu zo 6. júna 2014o odklade exekúcie, pričom usmernil okresný súd v ďalšom postupe, keď uviedol:
„Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd zistil, že o odvolaní povinných v 1. a 2. rade proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 1. 7. 2008, ktorým bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý doposiaľ nebolo rozhodnuté v dôsledku nedodržania procesného postupu súdom prvého stupňa uvedeného v ustanovení § 374 ods. 3 O. s. p.
Podľa záveru odvolacieho súdu vyššie vytýkaný nedodržaný procesný postup nie je možné konvalidovať rozhodnutím podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku tak ako to učinil súd prvého stupňa. Zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 38C/355/2008 vyplýva, že to boli práve povinní v 1. a 2. rade, ktorí sa návrhom domáhali vyslovenia neplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý v tomto prípade má byť exekučným titulom podľa § 41 ods. 1, 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Vo všeobecnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoRK rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní má silu a váhu právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu. Na strane druhej v ustanovení § 45 ZoRK je stanovená výnimka s oprávneným tvrdenej materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Tento v sebe zahŕňa prieskumný inštitút a teda umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v predmetnom ustanovení. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zákonná úprava teda dáva súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti tohto rozsudku je dovolené. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku najprv pred tým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie a ako aj v priebehu ďalšieho exekučného konania v prípade návrhu na zastavenie exekúcie.
V prejednávanom prípade podľa záveru odvolacieho súdu po vydaní spomínaného uznesenia vyššieho súdneho úradníka zo dňa 1. 7. 2008 uplynula doba viac ako 6 rokov, počas ktorých bolo produkovaných množstvo listinných dôkazov, na základe ktorých súd, prvého stupňa môže rozhodnúť po vyriešení vyššie uvedenej predbežnej otázky o návrhu povinných v 1. a 2. rade na zastavenie exekúcie.
Na základe vyššie uvedeného sa javí v tomto štádiu exekučného konania nadbytočné postupovať podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, spôsobovať ďalšie nedôvodné prieťahy v exekučnom konaní a tým aj brániť účastníkom konania v uplatňovaní ich práv, na základe čoho odvolací súd napadnuté uznesenie len zrušil.
Bude preto, vzhľadom na odstup času od podania odvolania povinnými v 1. a 2. rade ako aj rozsahu nových listinných dôkazov produkovaných po doručení odvolania, povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka.“
Ústavný súd po oboznámení sa so zhrnutým priebehom posudzovaného konaniakonštatuje, že vzhľadom na nerozhodnutie okresného súdu o odvolaní sťažovateľaproti uzneseniu z 1. júla 2008 (doručenom okresnému súdu 5. septembra 2008) v obdobíviac ako 6 rokov a nerozhodnutie o námietkach sťažovateľa proti exekúcii (predloženýchokresnému súdu 15. marca 2010) v období viac ako 5 rokov sa postup okresného súdu javíako zmätočný a vyznačujúci sa pretrvávajúcimi neprimeranými prieťahmi. Ústavný súdpritom akceptoval obranu okresného súdu, ktorý vo svojom vyjadrení poukazovalna sťaženie postupu okresného súdu šikanóznym rozsahom podaní sťažovateľa a jehomanželky ako povinnej v 2. rade doručených okresnému súdu. Zároveň ústavný súdkonštatuje, že ani s prihliadnutím na zložitosť veci a správanie sťažovateľa uvedené nemôžev celom rozsahu ospravedlniť neprimeranosť celkovej doby, počas ktorej okresný súdnerozhodol o odvolaní sťažovateľa a o jeho námietkach proti exekúcii.
Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konanídošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatreniealebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súdeprikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančnéhozadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume10 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnuneistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančnézadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančnéhozadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konaniaa jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahochv posudzovanom konaní.
Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenienad ústavným súdom priznanú sumu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebosčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a pretobolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkonyprávnej služby poskytnuté v roku 2015 po 139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolus režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015