znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 242/2015-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňákaa Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Darinou   Solárovou,   Škultétyho   3,   Košice,   vo   vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jehozáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenompod sp. zn. 48 Er 598/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   48 Er 598/2008p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 500   €(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovyprávneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyricentov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu KošiceII (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Zbytočné   prieťahy   súdneho   konania   nastali   od   05.   09.   2008,   lebo   o   odvolaní sťažovateľa z 05. 09. 2008 proti uzneseniu o zastavení exekúcie sp. zn. 48 Er 598/2008-31 z 31. júla 2008, ktorým vyššia súdna úradníčka zamietla sťažovateľov návrh na zastavenie exekúcie, odporca do dnešného dňa nerozhodol.

...   K   zbytočným   prieťahom   súdneho   konania   došlo   znova   09.   03.   2010   lebo o námietkach sťažovateľa proti exekúcii odporca do dnešného dňa nerozhodol.

... K zbytočným prieťahom súdneho konania došlo aj 1. júla 2013, lebo dovolanie sťažovateľa   20.   6.   2013,   odporcovi   doručené   do   dnešného   dňa   nebolo   postúpené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky....

Sťažovateľ návrhom z 15. mája 2008 v konaní č. 48 Er 598/2008 využil svoje ústavné právo   a   podľa   §   57,   §   58   EP   podal   návrh   na   zastavenie   exekúcie.   Namietal   v   ňom, že odporca udelil poverenie na vykonanie exekúcie z 15. 04. 2008 v dôsledku nedôsledného splnenia povinností predpokladaných v ustanovení § 44 ods. 2 EP a že exekučné konanie č. 48 Er   598/2008,   EX   127/2008   obsahovalo   neodstrániteľné   nedostatky   podmienok súdneho   konania.   Súd   preto   mal   exekúciu   aj   bez   návrhu   povinného   zastaviť.   Podľa uznesenia US z 12. 05. 2011, č. k. IV. ÚS 183/2011-16. „Ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   v   rozsudku   z   27. 01. 2007   vydanom   pod   sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a... uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“ Sťažovateľ poukázal na to, že on a jeho manželka sú v konaní pred UBOK - Výhod (súčasné pred. Špecializovaným trestným súdom) v postavení poškodených vo veci obzvlášť závažných trestných činov podvodu a falšovania zmenky. Uznesením z 31. 7. 2008 pod č. k. 48 Er 598/2008-31 vyššia súdna úradníčka návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietla.

Sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote, 05. septembra 2008 podal proti uzneseniu odvolanie, o ktorom mal sudca podľa § 374 ods. 3 O. s. p. rozhodnúť taxatívne vymedzeným spôsobom, a to:

- odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka mohol v plnom rozsahu vyhovieť,

- alebo vec mal predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Ústavný súd SR v uznesení z 05. 02. 1998 sp. zn.: I. ÚS 3/98 podal výklad k článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého konaniu štátneho orgánu „v rozsahu a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon“   zodpovedá   konanie   v   rozsahu   zákona   bez   výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom.

Sťažovateľ vytýka odporcovi, najmä to, že o jeho odvolaní, ani v priebehu viac ako 6 rokov nerozhodol, ani jedným z dvoch spôsobov uložených mu zákonom.

Súd   nevyhovel   odvolaniu,   ktoré   podala   oprávnená   osoba   v   zákonom   stanovenej lehote, ale vec ani nepredložil nadriadenému súdu, čím spôsobil ničím neopodstatnené prieťahy súdneho konania a prehĺbil tak stav právnej neistoty sťažovateľa a jeho rodiny a porušil dôstojnosť súdneho konania, ale sťažovateľovi zapríčinil aj značné škody.... Sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote, 09. marca 2010 doručil prvostupňovému súdu námietky proti exekúcii následne potom, čo mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie 23. 02. 2010. Súd bol povinný o námietkach sťažovateľa rozhodnúť v 60 dňovej lehote, do 10 mája 2010, § 50 ods. 2, EP. Sťažovateľ zdôrazňuje, že sudca mal od 9 marca 2010 do 10 mája 2010 k dispozícii exekučný spis č. 48 Er 598/2008, ktorý sa nachádzal na OS KE II.

O námietkach sťažovateľa súd do dnešného dňa nerozhodol, čím opakovane spôsobil zbytočné prieťahy súdneho konania a sťažovateľovi odňal právo riadne konať pred súdom a prehĺbil tým stav jeho právnej neistoty, ale porušil aj dôstojnosť súdneho konania. Pritom sťažovateľovi spôsobil výrazne vysoké ujmy a škody.

Súd   týmto   postupom   odmietol   sťažovateľovi   spravodlivosť,   ktorá   je   zákonom sledovaným cieľom....

Dňa   1.   júla   2013   k   č.   k.   48   Er   598/2008   Ex   127/2008   v   súvislosti   so   zjavnou zaujatosťou sudcu, doručil sťažovateľ cestou prvostupňového OS KE II Najvyššiemu súdu SR Dovolanie proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   KE z 20. 6. 2013, spojené s návrhom na zastavenie exekúcie a s podnetom na iniciovanie disciplinárneho konania proti sudcovi, ktorý konal o veci v rozpore s Exekučným poriadkom a ústavou (§ 116 Zákona o sudcoch a prísediacich).

V Dovolaní sťažovateľ osvedčil všetky vytýkané právne nedostatky postupu odporcu. Odporca, ako prvostupňový súd bol povinný postúpiť Dovolanie bez zbytočného odkladu Najvyššiemu   súdu   SR.   Dovolanie   spojené   s   podnetom   na   iniciovanie   disciplinárneho konania proti porušiteľovi zákona, do dnešného dňa nebolo postúpené Najvyššiemu súdu SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ :

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn. 48 Er 598/2008... porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   prikazuje   aby   Okresný   súd   KE   II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008, konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 tisíc Eur..., ktoré je mu Okresný súd KE II povinný vyplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € na účet advokátky JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 242/2015-13 z 27. mája 2015 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnostipodaním sp. zn. 1 SprV 337/2015 z 15. júna 2015, v ktorom uviedol podrobný prehľadúkonov   okresného   súdu;   podaní   doručených   sťažovateľom   ako   povinným   v   1.   radev namietanom exekučnom konaní, ako aj jeho manželkou ako povinnou v 2. rade v tomtokonaní; období, kedy sa spis nenachádzal na okresnom súde z dôvodu jeho zapožičaniainým   súdom alebo   štátnym orgánom; podaných sťažností na prieťahy v konaní, ako ajobdobí práceneschopnosti zákonného sudcu a uviedol:

„V kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností pokladám za potrebné zdôrazniť aj to, že dĺžka konania je priamo závislá od správania sťažovateľa – povinného v 1. rade, ako   aj   povinnej   v   2.   rade   ako   účastníkov   konania,   ktorí   predkladajú   okresnému   súdu množstvo   podaní,   návrhov a   podnetov (v   súčasnosti   má spis 1 350 listov). Skutočnosť, že povinná   v   2.   rade   zmenila   spôsob   komunikácie   v   priebehu   konania,   najskôr komunikovala s okresným súdom v úradnom jazyku, teraz   žiada prekladať všetky svoje podania   do   ruského   jazyka   a   obracia   sa   na   súd   s   ústne   písanými   (aj   nečitateľnými) podaniami   vo   svojom   materinskom   jazyku,   má   nepochybný   vplyv   na   dĺžku   konania. Zároveň, správanie sťažovateľa – povinného v 1. rade, ako aj povinnej v 2. rade, ktorí podávajú svoje podnety, sťažnosti, trestné oznámenia takmer všetkým existujúcim orgánom Slovenskej   republiky   (Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   Generálna prokuratúra Slovenskej   republiky,   Ústavný   súd   Slovenskej republiky,   Úrad na   ochranu osobných údajov, verejný ochranca práv), takisto neúmerne vplýva na dĺžku a plynulosť konania (originál spisu musel zapožičaný príslušným inštitúciám na preskúmanie postupu konania zákonného sudcu v konaní).

V   tomto   prípade   som   toho   názoru,   že   v   konaní   sú   zo   strany   zákonného   sudcu vykonávané   nevyhnutné   procesné   úkony   potrebné   na   rozhodnutie   plynulo,   v   rámci objektívnych možností v jeho súdnom oddelení. Pokladám za potrebné poukázať na to, že úloha   sudcu   všeobecne,   vrátane   exekučného   konania,   sa   nemôže   v   žiadnom   prípade posudzovať ako akési mechanické rozhodovanie bez posúdenia vplyvu rozhodnutia na práva všetkých   účastníkov   konania   a   bez   oboznámenia   sa   s   obsahom   všetkými   podaní predkladaných účastníkmi konania. Možno pritom konštatovať, že podania sťažovateľa – povinného v 1. rade, ako aj povinnej v 2. rade, z hľadiska ich množstva a obsahu spĺňajú podľa môjho názoru znaky určitého šikanózneho uplatňovania práva v konaní.

V súčasnosti sú zo strany zákonného sudcu vykonávané procesné úkony v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu.“

Okresný súd v doplnení svojho vyjadrenia z 22. júna 2015 a právna zástupkyňasťažovateľa vo vyjadrení z 9. júla 2015 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby savo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   preto   ústavný   súd   v   súlade   s §   30   ods.   2   zákonao ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávaťďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každýmá   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehoteprejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   privýklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahutýchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosťpre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť lenz dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie   odročuje,   predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súdprihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,že posudzované konanie je exekučným konaním, v ktorom okresný súd realizuje svojerozhodovacie   právomoci v   súlade   s   exekučným   poriadkom.   Vo   vzťahu   k   sťažovateľomnamietanej   nečinnosti   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   jeho   návrhu   na   zastavenieexekučného konania a o jeho námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie sa predmetposudzovaného   konania   po   právnej   a   skutkovej   stránke   javí   ako   zložitý   s   ohľadomna nutnosť   posudzovania   nielen   formálnych,   ale   aj   materiálnych   podmienok   vedeniaexekučného konania (exekučného titulu), ako to potvrdzujú aj závery vyslovené Krajskýmsúdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v jeho uznesení z 28. januára 2015, ktoré súďalej citované.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vo vzťahuk sťažovateľom   namietanej   nečinnosti   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   jeho   návrhuna zastavenie   exekučného   konania   a   o   jeho   námietkach   proti   upovedomeniu   o   začatíexekúcie, okolnosťou spočívajúcou v správaní sťažovateľa, ktorá prispela k zvýšeniu časovejnáročnosti   posúdenia   veci,   je   podľa   ústavného   súdu   aj   početnosť   opakovaných   podanísťažovateľa   v   exekučnom   konaní   a   nutnosť   riešenia   dožiadaní   iných   štátnych   orgánovkonajúcich z podnetu sťažovateľa (aj jeho manželky ako povinnej v 2. rade). Ústavný súdpreto   uzatvára,   že   v posudzovanom   konaní   sú   dané   okolnosti   spočívajúce   v správanísťažovateľa, ktorými sťažovateľ prispel ku vzniku prieťahov.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlok zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 48 Er 598/2008 zistil tentopriebeh konania:

ako oprávnený podal súdnemu exekútorovi 14. marca 2008 návrhna vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému v 1. rade a proti jeho manželkeako   povinnej   v   2.   rade   o   vymoženie   sumy   7 500 000 Sk   s   príslušenstvom   na   základerozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu   v   spojení   so   zmluvou   o   postúpenípohľadávky   z   tohto   exekučného   titulu.   Okresný   súd   15.   apríla   2008   vydal   súdnemuexekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľ aj jeho manželka ako povinná v 2. rade 15. mája 2008 podali okresnémusúdu návrh na zastavenie exekúcie, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 1. júla 2008tak,   že návrh   zamietol.   Vo   veci   rozhodovala   vyššia   súdna   úradníčka   okresného   súdu.Sťažovateľ 5. septembra 2008 doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu z 1. júla2008.

Sťažovateľ aj jeho manželka ako povinná v 2. rade 17. júla 2008 podali okresnémusúdu námietku miestnej príslušnosti, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením z 21. júla2008 tak, že námietku zamietol. Sťažovateľ 5. septembra 2008 doručil okresnému súduodvolanie proti uzneseniu z 21. júla 2008.

Okresný súd odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jehonámietky   miestnej   príslušnosti   predložil   krajskému   súdu   3.   augusta   2009   na   odvolaciekonanie. Pokiaľ ide o odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 1. júla 2008o zamietnutí   jeho   návrhu   na   zastavenie   exekúcie,   nepostupoval   obdobne.   Krajský   súdpo vybavení   predloženého   odvolania   vrátil   spis   okresnému   súdu   22.   januára   2010s prípisom, v ktorom upozorňuje okresný súd na to, že v spise sa nachádza aj odvolanieproti uzneseniu z 1. júla 2008, ako aj na to, že v tejto veci rozhodovala vyššia súdnaúradníčka, a preto o odvolaní rozhoduje zákonný sudca okresného súdu.

Okresný   súd   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   z   1.   júla   2008   doručenomokresnému súdu 5. septembra 2008 nerozhodol ani ku dňu podania sťažnosti ústavnémusúdu 25. marca 2015.

Okresný súd ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu 25. marca 2015 nerozhodolani o námietkach sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré boli súdnymexekútorom predložené okresnému súdu 15. marca 2010.

Okresný   súd   uznesením   zo   6.   júna   2014   rozhodol   o   povolení   odkladu   exekúciedo právoplatného   skončenia   súdneho   konania   vedeného   Okresným   súdom   KošiceI pod sp. zn.   38   C   355/2008,   proti   ktorému   sťažovateľ   aj   jeho   manželka   ako   povinnáv 2. rade podali odvolania.

Okresnému súdu bola zmätočnosť jeho postupu vytknutá v uznesení krajského súduz 28. januára 2015, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu zo 6. júna 2014o odklade exekúcie, pričom usmernil okresný súd v ďalšom postupe, keď uviedol:

„Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd zistil, že o odvolaní povinných v 1. a 2. rade proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 1. 7. 2008, ktorým bol návrh   na   zastavenie   exekúcie   zamietnutý   doposiaľ   nebolo   rozhodnuté   v   dôsledku nedodržania procesného postupu súdom prvého stupňa uvedeného v ustanovení § 374 ods. 3 O. s. p.

Podľa záveru odvolacieho súdu vyššie vytýkaný nedodržaný procesný postup nie je možné konvalidovať rozhodnutím podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku tak ako to učinil súd prvého stupňa. Zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 38C/355/2008 vyplýva, že to boli   práve   povinní   v   1.   a   2.   rade,   ktorí   sa   návrhom   domáhali   vyslovenia   neplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý v tomto prípade má byť exekučným titulom podľa § 41 ods. 1, 2 písm. d) Exekučného poriadku.

Vo   všeobecnosti   v   zmysle   §   7   ods.   1   ZoRK   rozhodcovský   rozsudok   vydaný v rozhodcovskom konaní má silu a váhu právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu. Na strane druhej v ustanovení § 45 ZoRK je stanovená výnimka s oprávneným tvrdenej materiálnej   stránky   právoplatnosti   rozhodcovského   rozsudku.   Tento   v   sebe   zahŕňa prieskumný inštitút a teda umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v predmetnom   ustanovení.   V   zmysle   tohto   ustanovenia   exekučný   súd   je   oprávnený posudzovať   rozhodcovský   rozsudok   tak   ako   keby   právoplatný   nebol   a   dáva   mu   právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zákonná úprava teda dáva súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti tohto rozsudku je dovolené. Uvedené posudzuje exekučný súd ako   predbežnú   otázku   najprv   pred   tým   ako   vydá   poverenie   súdnemu   exekútorovi   na vykonanie exekúcie a ako aj v priebehu ďalšieho exekučného konania v prípade návrhu na zastavenie exekúcie.

V prejednávanom prípade podľa záveru odvolacieho súdu po vydaní spomínaného uznesenia vyššieho súdneho úradníka zo dňa 1. 7. 2008 uplynula doba viac ako 6 rokov, počas ktorých bolo produkovaných množstvo listinných dôkazov, na základe ktorých súd, prvého stupňa môže rozhodnúť po vyriešení vyššie uvedenej predbežnej otázky o návrhu povinných v 1. a 2. rade na zastavenie exekúcie.

Na základe vyššie uvedeného sa javí v tomto štádiu exekučného konania nadbytočné postupovať podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, spôsobovať ďalšie nedôvodné prieťahy v exekučnom konaní a tým aj brániť účastníkom konania v uplatňovaní ich práv, na základe čoho odvolací súd napadnuté uznesenie len zrušil.

Bude preto, vzhľadom na odstup času od podania odvolania povinnými v 1. a 2. rade ako   aj   rozsahu   nových   listinných   dôkazov   produkovaných   po   doručení   odvolania, povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   zhrnutým   priebehom   posudzovaného   konaniakonštatuje,   že   vzhľadom   na   nerozhodnutie   okresného   súdu   o   odvolaní   sťažovateľaproti uzneseniu z 1. júla 2008 (doručenom okresnému súdu 5. septembra 2008) v obdobíviac ako 6 rokov a nerozhodnutie o námietkach sťažovateľa proti exekúcii (predloženýchokresnému súdu 15. marca 2010) v období viac ako 5 rokov sa postup okresného súdu javíako zmätočný a vyznačujúci sa pretrvávajúcimi neprimeranými prieťahmi. Ústavný súdpritom   akceptoval   obranu   okresného   súdu,   ktorý   vo   svojom   vyjadrení   poukazovalna sťaženie   postupu   okresného   súdu   šikanóznym   rozsahom   podaní   sťažovateľa   a jehomanželky   ako   povinnej   v   2.   rade   doručených   okresnému   súdu.   Zároveň   ústavný   súdkonštatuje, že ani s prihliadnutím na zložitosť veci a správanie sťažovateľa uvedené nemôžev   celom   rozsahu   ospravedlniť   neprimeranosť   celkovej   doby,   počas   ktorej   okresný   súdnerozhodol o odvolaní sťažovateľa a o jeho námietkach proti exekúcii.

Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konanídošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatreniealebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súdeprikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančnéhozadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume10 000 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnuneistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančnézadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančnéhozadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konaniaa jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahochv posudzovanom konaní.

Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 3   ústavy a § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenienad ústavným súdom priznanú sumu.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebosčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a pretobolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkonyprávnej služby poskytnuté v roku 2015 po 139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolus režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015