znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 242/2013-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   apríla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. Ď., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   14 Co/239/2012   a jeho rozsudkom z 27. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 14 Co/239/2012 a jeho rozsudkom z 27. novembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom   postavení   navrhovateľky   v súdnom   spore   o zaplatenie   sumy   27 678,18   € s prísl.   vedenom   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 10   C   103/2010   proti   mestu   B.   (ďalej   len   „odporca“).   Okresný   súd   rozhodnutím z 31. mája 2011 určil, že pohľadávka sťažovateľky „uplatnená v konaní nie je premlčaná“. Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co/295/2011 zo 14. decembra 2011 zrušil   prvostupňový   rozsudok   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a nové rozhodnutie   (krajský   súd   zaujal   názor,   že   v danej   veci   nebolo   možné   aplikovať obchodnoprávne,   ale   občianskoprávne   právne   normy).   Okresný   súd   viazaný   právnym názorom krajského súdu rozsudkom č. k. 10 C/103/2010-130 z 28. februára 2012 návrh sťažovateľky   zamietol.   O jej   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 14 Co/ 239/2012 z 27. novembra 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   nesprávnym   zaradením   predmetného záväzkového vzťahu do oblasti občianskeho práva, ako aj nedostatočným odôvodnením tohto svojho právneho záveru v konečnom dôsledku porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 27. 11. 2012 v konaní vedenom pod č. k. 14 Co/239/2012-152, porušené bolo. Rozhodnutie Krajského súdu...   zo dňa 27.   11.   2012 v konaní   vedenom   pod   č.   k. 14 Co/239/2012-152 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie. Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

8.   Predmetom   sťažovateľkinej   sťažnosti   je namietané porušenie označených   práv zaručených ústavou a dohovorom (body 1 a 4) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 14 Co/239/2012 z 27. novembra 2012.

9. Podstatou sťažovateľkiných námietok bolo tvrdenie o zjavnej neopodstatnenosti právnych záverov (navyše nedostatočne odôvodnených) napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky dominantným nedostatkom rozhodnutia krajského súdu bolo „nesprávne právne posúdenie povahy záväzkového vzťahu... v dôsledku nesprávnej interpretácie   ustanovenia   §   261   ods.   2   Obchodného   zákonníka“,   ako   aj   nedostatočné odôvodnenie   jeho   právneho   názoru   a záveru,   čo   spôsobilo   jeho „nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť“. Tým podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu ňou označených práv (body 1 a 4).

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

11.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie jej základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom   sp.   zn.   14   Co/239/2012   z 27.   novembra   2012   sú   zlučiteľné   s   označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.

12.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov konania prvostupňového súdu uviedol najskôr podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľky a písomné vyjadrenie odporcu:„Podľa názoru navrhovateľa nárok navrhovateľa premlčaný nie je pretože v danom prípade mala byť na nárok uplatňovaný navrhovateľom vo vzťahu k odporcovi použitá štvorročná premlčacia lehota podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Bol toho názoru, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom treba posúdiť podľa ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka a nie podľa Občianskeho zákonníka, ako vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol Krajský súd v Banskej Bystrici. Poukazoval na to, že predmetným návrhom uplatnil   navrhovateľ   nárok   na   zaplatenie   finančnej   čiastky,   ktorá   predstavuje   náklady vynaložené   na   udržiavané   trolejovej   dráhy,   ktorú   bol   povinný   udržiavať   odporca   ako vlastník v nadväznosti na ust. zák. č. 164/1996 Z. z. v znení noviel. Podľa ust. § 2 ods. 5 citovaného zákona prevádzkovaním dráhy sa rozumejú činnosti, ktorými sa zabezpečuje a obsluhuje dráha a organizuje doprava na dráhe. Podľa ust. § 16 ods. 1 citovaného zákona vlastník dráhy je povinný udržiavať dráhu tak, aby bola prevádzkyschopná a aby bol možný styk   s   inými   dráhami.   Trolejová   dráha   bola   vo   vlastníctve   troch   subjektov,   pričom udržiavanie   dráhy   bolo   možné   zabezpečiť   len   tak,   že   v   prevádzkyschopnom   stave   ju navrhovateľ udržiaval celú t. j. aj časti dráhy vo vlastníctve tretích subjektov. Navrhovateľ tak   vykonal   činnosti   vo   verejnom   záujme,   lebo   trolejbusová   dráha   slúžila   aj   slúži   na zabezpečenie dopravy verejnosti v konkrétnom prípade Mesta B. Takto mal byť predmetný vzťah aj posudzovaný, preto nesúhlasil s tým tvrdením, že by malo ísť o spoluvlastníctvo viacerých subjektov k trolejovej dráhe. Mesto ako celok územnej samosprávy nevykonávalo a nevykonáva činnosti súvisiace s trolejbusovou dráhou, ale vždy za účelom zabezpečenia základných prepravných potrieb obyvateľov Mesta B. Žiadali preto rozhodnúť v zmysle podaného odvolania.

Odporca   v   písomnom   vyjadrení   na   odvolanie   navrhovateľa   žiadal   rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. V dôvodoch odvolania poukazoval odporca na to, že Mesto B. v roku 2006 zabezpečovalo jednu zo základných povinností voči svojím obyvateľom uloženú zákonom č. 369/1990 Zb. § 1 ods. 2 druhej vety v tom, že základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov a to zmluvou o výkone vo verejnom záujme podľa § 15 v spojení s § 30 zák. č. 168/1996 Z. z. v znení platnom do 31. 1. 2007. Mesto zabezpečovalo, plnilo si samosprávnu   funkciu   a   uspokojovalo   záujmy   verejnosti   vo   verejnom   záujme   v plnom rozsahu zazmluvnenných výkonov vo verejnom záujme v roku 2006 autobusovou dopravou. Trolejbusová doprava je len alternatíva dopravy a navrhovateľ S. B. a. s. v roku 2006 nemal platnú licenciu na prevádzkovanie trolejbusovej dopravy na území Mesta B. Odporca je preto názoru, že záväzkový vzťah nepodlieha režimu Obchodného zákonníka podľa § 261 ods. 2. Touto časťou zákona sa spravujú záväzkové vzťahy medzi štátom a samosprávnou územnou   jednotkou,   alebo   právnickou   osobou   zariadenou   zákonom   ako   verejnoprávna inštitúcia,   ak   sa   týkajú   zabezpečovania   verejných   potrieb,   alebo   vlastnej   prevádzky   a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Odporca, teda Mesto B. na rok 2005 mal uzatvorenú zmluvu o výkone vo verejnom záujme č. 110/2005/RDKS uzatvorenú podľa § 15 zák. č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave a v znení neskorších predpisov, § 30 zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach v znení neskorších predpisov a v zmysle § 261 a 269 Obch. zák. v platnom znení. Na rok 2006 takáto zmluva s navrhovateľom uzavretá nebola. Povinnosť udržiavať   trolejbusovú   dráhu   v zmysle   §   16   ods.   1   zák.   č.   164/1996   Z.   z.   nie   je zabezpečením verejných potrieb. Vlastník dráhy je povinný udržiavať dráhu tak, aby bola prevádzkyschopná a aby bol umožnený styk s inými dráhami. V citovanom ustanovení § 16 ods. 1 zák. č. 164/1996 Z. z. nie je prevádzkyschopnosť dráhy podmienená zabezpečovaním verejných   potrieb.   Chýba   teda   základný   predpoklad   toho,   aby   bolo   možné   nárok navrhovateľa posudzovať v zmysle ust. Obchodného zákonníka a tým aj vzťahovať na danú vec premlčaciu lehotu v trvaní 4 rokov. Rozhodnutie súdu prvého stupňa preto považoval odporca za správne.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a tento v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Je tiež   viazaný   skutkovým   stavom   tak,   ako   ho   zistil   súd   prvého   stupňa   s   výnimkami ustanovenými v ods. 2 až 7 § 13 ods. 1 O. s. p.

Odvolací súd bol toho názoru, že okresný súd v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, a keďže pre doplnenie dokazovania v zmysle ust. § 213 ods. 2 a nasl. O. s. p. neboli splnené zákonné podmienky, vychádzal krajský súd zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa.

V zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku   vecne   správne.   Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podstatnou   námietkou   podaného   odvolania   navrhovateľa   proti   rozhodnutiu   súdu prvého stupňa bola okolnosť, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom bolo treba posudzovať   podľa   ust.   §   261   ods.   2   Obch.   zák.   Premlčanie   nároku   preto   bolo   nutné posudzovať podľa predpisov platných pre obchodno-právne vzťahy a to podľa ust. § 387 až 397 Obch. zák.

V   zmysle   ust   §   261   od.   2   Obch.   zák.   touto   časťou   zákona   sa   spravujú   takisto záväzkové   vzťahy   medzi   štátom,   samosprávnou   územnou   jednotkou,   alebo   právnickou osobou   zriadenou   zákonom   ako   verejnoprávna   inštitúcia,   ak   sa   týkajú   zabezpečovania verejných potrieb, alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných potrieb.

Na to, aby záväzkový vzťah podliehal režimu Obchodného zákonníka musí byť okrem požiadaviek kladených na subjekty záväzkového vzťahu splnená aj ďalšia požiadavka a to, aby sa záväzkový vzťah týkal zabezpečenia verejných potrieb, alebo vlastnej prevádzky. To znamená,   že   z   hľadiska   predmetu   záväzkového   vzťahu   na   strane   podnikateľa   musí   ísť o výkon jeho podnikateľskej činnosti a z hľadiska druhej strany záväzkového vzťahu musí ísť o zabezpečenie verejných potrieb,   alebo vlastnej prevádzky.   Uvedené požiadavky,   ktoré doplňujú   kritériom   kladené   na   subjekty   musia   byť   zrejmé   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   už   pri   vzniku   záväzkového   vzťahu.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   medzi navrhovateľom a odporcom bola na rok 2005 uzatvorená zmluva o výkone vo verejnom záujme č. 110/2005/RDKS v zmysle § 15 zák. č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov a § 30 zák. č. 164/1996 o dráhach v znení neskorších predpisov a v zmysle   §   261   a   269   Obch.   zák..   Zmluva   bola   uzatvorená   v   záujme   zabezpečenia prepravných potrieb osôb a služieb v prospech verejnosti a úpravy právnych a finančných vzťahov pre vykonávanie mestskej verejnej dopravy v B. na území Mesta B.. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 31. 12. 2005.

Na rok 2006 takáto zmluva medzi navrhovateľom a odporcom uzatvorená nebola, lebo mestská hromadná doprava v Meste B. sa uskutočňovala prostredníctvom autobusovej dopravy   s   iným   právnym   subjektom.   Pre   zabezpečovanie   verejných   potrieb   medzi navrhovateľom a odporcom nebola uzatvorená žiadna zmluva, z ktorej by mohol vyplývať určitý záväzkový vzťah, ktorý by mohol podliehať pod ust. § 261 ods. 1 Obch. zák.

Navrhovateľ svoj nárok odôvodňoval tým, že udržiaval trolejovú dráhu tak, aby bola prevádzkyschopná a aby bol umožnený styk s inými dráhami. Takúto činnosť považoval za zabezpečovanie verejných potrieb.

Ako vyplýva z ust. § 16 ods. 1 zák. č. 164/1996 Z. z. vlastník dráhy je povinný udržiavať dráhu tak, aby bola prevádzkyschopná a aby bol umožnený styk s inými dráhami. K tomu treba uviesť, že navrhovateľ v podanom návrhu uviedol, že v Meste B. je vybudovaná trolejbusová dráha, ktorá bola v čase rozhodnom pre uplatňovaný nárok vo vlastníctve   troch   subjektov.   Navrhovateľ   bol   výlučne   vlastníkom   87,2   %   z   celkovej trolejbusovej dráhy na území Mesta B. a túto navrhovateľ vlastnil spoločne s ďalšími dvomi subjektami   právnickými   osobami   a   to   D.   Mesta   B.,   a.   s.,   so   sídlom   K.,   ktorý   vlastnil trolejbusovú dráhu v pomere 2,8 % z celkovej trolejbusovej dráhy na území mesta B. a odporcom   Mestom   B.,   ktorý   vlastnil   trolejbusovú   dráhu   v   pomernej   časti   10   %.   Sám navrhovateľ teda určil podiel na celkovej trolejbusovej dráhe v Meste B. podľa toho, ako to pripadalo na jednotlivé subjekty.

Ak trolejbusovú dráhu v Meste B. bolo treba chápať ako jeden celok, potom možno vyvodiť,   že   jednotlivé   podiely   na   celkovej   trolejbusovej   dráhe   predstavujú   určitý spoluvlastnícky podiel u nej ako celku. Aj sám navrhovateľ priznal, že dráhu bolo potrebné udržiavať ako celok, teda aj tie časti, ktoré mu vlastnícky nepatrili. Preto aj požadoval zaplatenie   pomernej   častí   nákladov   vynaložených   na   údržbu   a   zachovanie   časti trolejbusovej dráhy v B. za podiel patriaci odporcovi v roku 2006, v ktorom období nebola prevádzkovaná trolejbusová doprava.

Krajský súd zastáva názor, že medzi navrhovateľom a odporcom na rok 2006 nebol uzatvorený žiadny záväzkový vzťah, v ktorý by bolo možné podriadiť pod ust. § 261 ods. 2 Obch. zák. Len zo samotného ustanovenia § 16 ods. 1 zák. o dráhach č. 164/1996 Z. z. nemožno vyvodiť, že v danom prípade ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah keďže takýto vytvorený nebol a medzi odporcom a navrhovateľom nebola uzatvorená žiadna dohoda, predmetom ktorej by bola údržba a zachovanie časti trolejbusovej dráhy v B. vlastnícky patriacej odporcovi.

Ak záväzkový vzťah medzi navrhovateľom a odporcom v zmysle ust. § 261 ods. 2 Obch.   zák.   nevznikol,   nemožno   potom   ani   prihliadať   na   to,   že   by   sa   nárok   uplatnený navrhovateľom   voči   odporcovi   mal   premlčovať   v   štvorročnej   premlčacej   lehote   danej Obchodným zákonníkom.

Ak podľa tvrdenia samotného navrhovateľa v rámci udržiavania trolejbusovej dráhy v B. nebolo možné oddeliť udržiavanej časti trolejbusovej dráhy vo výlučnom vlastníctve navrhovateľa a častí trolejbusovej dráhy vo vlastníctve ostatných dvoch vlastníkov dráhy, tak potom možno vyvodiť záver, že v danom prípade išlo o spoluvlastnícky vzťah v zmysle ust. § 137 Obč. zák.

Ak teda navrhovateľ vykonal činnosti na udržiavanie trolejbusovej dráhy aj na úkor ostatných   dvoch   subjektov,   potom   v   zmysle   uvedeného   mal   požadovať   náhradu   od ostatných, ak tieto náklady bolo potrebné účelne vynaložiť za zabezpečenie chodu celej trolejbusovej dráhy. V takom prípade však mal uplatniť svoj nárok v trojročnej premlčacej lehote   podľa   Obč.   zák.,   čo   sa   nestalo   a   preto   nárok   navrhovateľa   správne   považoval okresný súd za premlčaný.

Odvolanie navrhovateľa nepovažoval krajský súd za dôvodné a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

13.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu č. k. 14 Co/239/2012-152   z 27.   novembra   2012   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ústavný   súd   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľka (kvalifikovane   zastúpená   advokátkou)   k sťažnosti   nepripojila   splnomocnenie   na   jej zastupovanie súladné s ustanovením § 20 ods. 2 druhou vetou zákona o ústavnom súde, čo zakladá ďalší možný dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013