znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 242/2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Č., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 1 Pn 456/11-5 zo 17. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Č.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. D. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 456/11-5 zo 17. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   okresná   prokuratúra napadnutým   uznesením   zamietla   sťažovateľom   podanú   sťažnosť   proti   uzneseniu vyšetrovateľa   Policajného   zboru   oddelenia   všeobecnej   kriminality,   odboru   kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. (ďalej aj „vyšetrovateľ Policajného zboru“) sp. zn. ČVS: ORP-505/1-OVK-B1-2001 z 27. apríla 2011 (ďalej aj „rozhodnutie vyšetrovateľa“). Týmto rozhodnutím vyšetrovateľ Policajného zboru podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov odmietol trestné oznámenie sťažovateľa pre podozrenie z trestných činov krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   zákon“),   krivej   výpovede   a krivej   prísahy   podľa   § 346   Trestného   zákona a poškodzovania   cudzích   práv   podľa   §   375   Trestného   zákona.   Sťažovateľ   v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu   namietal   skutkové   a právne   závery   napadnutého   rozhodnutia okresnej prokuratúry, keď tvrdil, že „... porušovateľ OP BA I v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil   vecné   argumenty   zásadného   významu,   ktoré   som   deklaroval   v sťažnosti... konkrétne k jednotlivým skutkovým podstatám trestných činov. Odôvodnenie napadnutého uznesenia   je   len   jednoduchou   formálnou   proklamáciou   riadneho   odôvodnenia...“. Sťažovateľ   svoju   argumentáciu   následne   podporil   aj   podrobným   rozborom   skutkových okolností jeho právnej veci podľa jednotlivých   trestných činov, pre podozrenie ktorých trestné oznámenie podal, a to v konfrontácii s platnou právnou úpravou, na ktorú poukázal: „Rozhodnutie   OP   BA   I bolo   predčasné.   Pre   procesné   pochybenia   je   rozhodnutie nezrozumiteľné,   nejasné   a je   nepreskúmateľné.   Apelujem   na   ustanovenia   §   180   spolu s § 168 ods. 1, v spojení s § 2 ods. 12, a § 119 - § 161 TP pre nedostatok dôvodov je nezrozumiteľné – je vágne. Každé iné konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“

3. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1) ústavy... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... boli uznesením OP BA I 1 Pn 456/11-5 zo dňa 17. 5. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR... zrušuje uznesenie OP BA I sp. zn.: 1 Pn 456/11-5 zo dňa 17. 5. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   OP   BA   I je   povinná   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v...   sume 314,18 €...“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6.   Ešte   predtým,   ako   sa ústavný   súd   začne   zaoberať   ústavným   prieskumom namietaných skutočností, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva,   že   iba   v prípade,   ak   sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   formálne náležitosti   a zároveň   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde,   sa   ňou   môže   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky.   Jedným   zo základných   pojmových   znakov   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   resp.   podľa   § 49 zákona   o ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

7.   To   znamená,   že   sťažnosť   možno   ústavnému   súdu   podať   spravidla   iba   vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   práv   poskytuje.   V opačnom   prípade   je   sťažnosť   neprípustná.   Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každý,   kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

8. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ podal na odbore kriminálnej polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B. trestné   oznámenie   pre   podozrenie z trestných činov krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona, krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona a poškodzovania cudzích práv podľa § 375 Trestného   zákona.   Trestné   oznámenie   sťažovateľa   bolo   rozhodnutím   vyšetrovateľa Policajného zboru odmietnuté a následne ním napadnuté sťažnosťou podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku. Okresná prokuratúra napadnutým rozhodnutím sťažovateľovu sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.

9. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv (bod 2 a 3) došlo tým, že okresná prokuratúra napadnutým rozhodnutím zamietla ním podanú sťažnosť proti rozhodnutiu vyšetrovateľa Policajného zboru, pričom v odôvodnení jej rozhodnutia, ktoré   bolo   podľa   jeho   názoru „...   jednoduchou   formálnou   proklamáciou   riadneho odôvodnenia...“, sťažovateľovi chýbalo posúdenie svojich vecných argumentov zásadného významu,   ktoré   nastolil   a ktoré   mali   ostať   bez   relevantného   právneho   zdôvodnenia   ich odmietnutia   okresnou   prokuratúrou   v napadnutom   rozhodnutí,   ktoré   je   dôsledkom toho „... predčasné...   nezrozumiteľné,   nejasné   a je   nepreskúmateľné...   je   vágne“. Týmto postupom sa okresná prokuratúra mala dopustiť konania, ktoré bolo v rozpore so zákonom, a zároveň tak porušila sťažovateľom označené základné práva. „Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“

10.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   vec   sťažovateľa   sa   nachádzala   v štádiu predprípravného   konania,   ktoré   bolo   ukončené   napadnutým   rozhodnutím   okresnej prokuratúry. Proti rozhodnutiu vyšetrovateľa sťažovateľ využil riadny opravný prostriedok, ktorým je/bola podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku sťažnosť. V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje, že aj proti napadnutému rozhodnutiu okresnej prokuratúry v štádiu predprípravného konania sťažovateľ disponuje účinným právnym prostriedkom   nápravy, ktorý   podľa   zistení   ústavného   súdu   nevyužil,   k použitiu   ktorého   mal   zákonom   danú možnosť a ktorého použitie/vyčerpanie determinuje konanie pred ústavným súdom.

11.   Podľa   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podnetom sa podľa ustanovenia § 31 ods. 2 citovaného zákona rozumie žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej   osoby,   ktoré   smeruje   napr.   aj   k tomu,   aby   prokurátor   vykonal   opatrenia v rozsahu   svojej   pôsobnosti   zamerané   aj   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený. Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podmet do dvoch mesiacov od jeho podania. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu   opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Ústavný súd   uznáva   aj   opakovaný   podnet   podľa   zákona   o   prokuratúre   ako   účinný   prostriedok ochrany základných práv vrátane tých práv, ktoré uplatnil sťažovateľ (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

12. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

13.   Ústavný   súd   aj   v predchádzajúcich   konaniach   vyslovil   právny   názor, že nevyužitie podnetu (ale tiež opakovaného podnetu) podľa zákona o prokuratúre nemožno nahrádzať podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takto by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu príslušného orgánu činného v prípravnom konaní, resp. aj pred začatím trestného stíhania (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

14. Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (napr. III. ÚS 152/03).

15.   Keďže   v danom   prípade   sťažovateľ   predtým,   ako   sa   obrátil   na   ústavný   súd so sťažnosťou, nepostupoval v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a nepreukázal ani netvrdil, že by tak neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), dospel ústavný súd k záveru, že jeho sťažnosť nie je pre nevyčerpanie dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   ochrany   jeho   základných   práv   prípustná, a preto o nej rozhodol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011