znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 242/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., H., toho času vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. P. K., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 15/2006 z 24. júla 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 z 26. januára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009 doručená   sťažnosť   Z.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   To   15/2006   z 24. júla   2007. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 z 26. januára 2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Rozsudkom KS v Košiciach zo dňa 27. 10. 2004 č. k. 3 T 7/03-808 som bol so spoluobžalovaným M. L. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm.   j)   Tr.   zák.   v   súbehu   s   trestným   činom   porušovania   domovej   slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák...

Obžalovanému Z. K. prvostupňový súd podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov...

Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa uložil obom obžalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej R. R. škodu vo výške 15 457 Sk.

Proti tomuto rozsudku som podal aj so spoluobžalovaným L. odvolanie, ktoré však bolo   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   podľa   §   256 (Trestného   poriadku,   pozn.) zo   dňa 24. júla 2007 spis. zn. 2 To 15/2006 zamietnuté.

Proti tomuto uzneseniu som podal prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie ktoré však bolo dovolacím súdom podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuté, z dôvodov ktoré vyplývajú z priloženého uznesenia NS zo dňa 26. 1. 2009 sp. zn. 1 Tdo V 2/2008.

Chcem upriamiť pozornosť Ústavného súdu SR na skutočnosť že prostredníctvom svojho obhajcu som už podal ústavnú sťažnosť dňa 24. 9. 2007, ktorá však bola odmietnutá v podstate z dôvodu, že neboli využité všetky dostupné právne prostriedky na všeobecných súdoch.

Medzičasom, ako som už uviedol, bolo odmietnuté moje dovolanie, teda vyčerpal som neúspešne všetky právne prostriedky, ktoré mi umožňuje slovenské zákonodarstvo. Domáham sa preto svojich ústavných práv na spravodlivý proces týmto spôsobom prostredníctvom   ÚS,   keďže   som   presvedčený,   že   došlo   k   porušeniu   môjho   základného ústavného práva na nezávislom a nestrannom súde, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Vo   veci   samej   poukazujem   na   svoju   doterajšiu   obranu   v   tom   zmysle,   že   ani   ja, ani spoluobžalovaný L. sme sa nikdy nepriznali k žalovanému skutku, ktorý sme nespáchali. Odsudzujúce rozhodnutia sú založené na veľmi labilných dôkazoch, ako je pachová stopa (podľa nás vykonštruovaná) a cez svedectvo M. G., mentálne retardovanej mladej rómky, ktorá tvrdí že som jedným z otcov jej početných detí aj preto mala motív vypovedať v tejto   veci   krivo.   Zároveň   poukazujem   na   ďalšie   skutočnosti,   ktorými   som   sa   bránil v základnom konaní a ktoré vyplývajú zo spisu.

Vzhľadom   k   uvedenému   teda   podávam   túto   ústavnú   sťažnosť   s   poukazom na ust. čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   nezávislom   a   nestrannom   súde...   Taktiež   sa   domáham   ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, konkrétne práva na spravodlivý proces, ktoré právo bolo hrubo porušené, keďže ja som, ako som uviedol sa nedopustil žiadneho trestného činu v zmysle odsudzujúcich rozhodnutí súdov.“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Sťažovateľovi Z. K. bolo porušené základné ústavné (právo, pozn.) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 7. 2007, sp. zn. 2 To 15/2006 a prikazuje sa, aby tieto súdy vo veci znovu konali a rozhodli.

3. Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu všetkých trov konania.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

5. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predovšetkým   treba   poukázať   na   to,   že   konanie   a rozhodovanie   všeobecných súdov   v označenej   trestnej   veci   sťažovateľa   už   bolo   predmetom   rozhodovacej   činnosti ústavného súdu   na podklade dvoch predchádzajúcich sťažností podaných sťažovateľom. Ako   aj sám   sťažovateľ uvádza v sťažnosti,   o ktorej   bolo rozhodnuté týmto uznesením, prvou   sťažnosťou   (doručenou   ústavnému   súdu   24.   septembra   2007)   namietal   porušenie svojho základného ústavného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 T 7/03 z 15. novembra 2005 a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 15/2006 z 24. júla 2007. O tejto prvej sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením I. ÚS 51/08 zo 7. februára 2008 tak, že sťažnosť odmietol pre neprípustnosť. Dôvodom odmietnutia   sťažnosti   bolo,   že   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   na   ústavnom   súde nevyužil iný účinný právny prostriedok na ochranu svojich základných práv, a to dovolanie podľa ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku.

7. Z obsahu   sťažnosti,   o ktorej   bolo   rozhodnuté   týmto   uznesením,   vyplýva, že sťažovateľ (spolu so spoluobvineným M. L.) podal proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho   súdu   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako dovolací   súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 z 26. januára 2009 tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

8. Pokiaľ teda   sťažovateľ sťažnosťou, o ktorej   bolo rozhodnuté týmto uznesením, namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 15/2006 z 24. júla 2007   ako   odvolacieho   súdu,   v   súlade   s   ústavným   princípom   subsidiarity   vyjadreným v čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) ústavný súd nemá právomoc rozhodnúť o sťažnosti v tejto časti. Právomoc rozhodnúť o prípadnom porušení   označených   práv   sťažovateľa   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu ako odvolacieho   súdu   mal   totiž   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   na   podklade   dovolania podaného   sťažovateľom.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu na rozhodovanie o sťažnosti v tejto časti, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia.

9. Z vlastného obsahu (nie však z petitu) sťažnosti, o ktorej bolo rozhodnuté týmto uznesením vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 z 26. januára 2009 ako dovolacieho súdu, ktorý odmietol jeho dovolanie,   a teda „vyčerpal...   neúspešne   všetky   právne   prostriedky,   ktoré   mu   umožňuje slovenské zákonodarstvo“.

10. Lustráciou   konaní   na   ústavnom   súde   bolo   zistené,   že   sťažovateľ   spolu so spoluobvineným M. L., obaja zastúpení advokátom JUDr. L. C., R., podali 18. marca 2009 ďalšiu sťažnosť na ústavnom súde, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.   1   Tdo   V 2/2008   z 26.   januára   2009   ako   dovolacieho   súdu.   V časti   sťažnosti namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy sťažovatelia uviedli: „Máme za to, že čl. 46/1 Ústavy SR každému zaručuje právo, aby sa mohol   domáhať   ochrany   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   pričom   nás porušovateľ (najvyšší súd ako dovolací súd, pozn.) o toto naše právo pripravil tým, že naše podanie (dovolanie, pozn.) bezdôvodne odmietol. Sme presvedčení o tom, že opodstatnenosť nami   podaného   dovolania   nepochybne   vyplýva   zo samotného   dovolania,   kde   jeho prípustnosť podrobne rozoberáme, na ktorý rozbor týmto v celom rozsahu odkazujeme.“ O tejto druhej sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. apríla 2009   tak,   že   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   považoval   ústavný   súd   za zrozumiteľné   a   dostatočne   odôvodnené. Ústavný   súd   v tomto   konaní   nezistil   ani   zjavne neodôvodnený,   arbitrárny   či   svojvoľný postup   najvyššieho   súdu   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu,   a   preto   v   súlade s princípom   sebaobmedzovania   zásahov   do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov a absenciou   oprávnenia   ústavného   súdu   v konkrétnom   prípade   nahrádzať   právny   názor najvyššieho súdu sťažnosť odmietol.

11. Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Pokiaľ teda z obsahu sťažnosti, o ktorej bolo rozhodnuté týmto uznesením, vyplýva, že sťažovateľ namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp.   zn.   1   Tdo   V   2/2008 z 26. januára 2009 ako dovolacieho súdu, sťažnosť je neprípustná, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. apríla 2009 tak, že sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavnému   súdu   preto   neostalo   iné, ako týmto   uznesením   sťažnosť   v tejto   časti   pre   neprípustnosť   odmietnuť,   keďže o namietanom porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu už ústavný súd rozhodol. Pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľom   namietané   porušenie   (aj)   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým istým uznesením najvyššieho súdu   nič   nemení   na   totožnosti   tejto   veci,   keďže   v okolnostiach   prípadu   sťažovateľ odôvodňuje porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tými istými skutočnosťami.

12. Na záver ústavný súd dodáva, že z okolností prípadu sa javí, že advokát JUDr. P. K.   podávajúci   sťažnosť,   o ktorej   bolo   rozhodnuté   týmto   uznesením,   zrejme v dôsledku nedostatku   komunikácie   s klientom   (sťažovateľom)   nemal   vedomosť   o sťažnosti,   ktorú podal sťažovateľ zastúpený advokátom JUDr. L. C. 18. marca 2009, a teda nemohol mať vedomosť ani o spomenutom uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. apríla 2009, ktorým bola táto sťažnosť ako zjavne neopodstatnená odmietnutá.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to, že sťažnosti   by   bolo   vyhovené   (zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   a náhrada   trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009