znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 242/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkami Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006, sp. zn. PK 2 Tš 17/2005 zo 17. septembra 2007 a sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 33/20006 zo 7. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. septembra 2007 doručené podanie J. K., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl.   38   ods.   1   Listiny základných   práv   a slobôd (ďalej   len „listina“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006, sp. zn. PK 2 Tš 17/2005 zo 17. septembra 2007 a sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 33/20006 zo 7. decembra 2006.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   podaním   obžaloby   21.   júla   2005   začalo špeciálnym súdom konanie v trestnej veci sťažovateľa vedené pod sp. zn. PK 2 Tš 9/2005. Podanú obžalobu špeciálny súd podľa sťažovateľa «účelovo „rozdelil“ na 4 časti».

V konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 špeciálny súd sťažovateľa rozsudkom z 3. mája 2006 „uznal vinným“ a odsúdil ho na trest odňatia slobody na doživotie. Uvedený rozsudok špeciálneho súdu sa stal právoplatným 7. decembra 2006, keď bolo rozsudkom špeciálneho   senátu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Toš   33/2006   zamietnuté   odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné.

Sťažovateľ podal 5. februára 2007 proti uvedeným rozhodnutiam špeciálneho súdu a najvyššieho súdu sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd o nej rozhodol uznesením č. k. I. ÚS   218/07-9   z 31.   októbra   2007   doručeným   mu   21.   januára   2008,   ktorým   bola jeho sťažnosť odmietnutá, pretože „si nepodal v tejto veci aj dovolanie“.

V trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. PK 2 Tš 17/2005 rozhodol špeciálny súd   rozsudkom   zo   17.   septembra   2007,   ktorý   sťažovateľ   napadol   odvolaním,   v ktorom okrem iného namietal aj „legitimitu špeciálneho súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru“. Vzhľadom na to, že sťažovateľovi bolo rozhodnutie ústavného súdu z 31. októbra 2007 doručené až 21. januára 2008, tento už «v lehote dvoch mesiacov ani nemohol v tomto smere tento rozsudok špec. súdu na ÚS SR namietať, alebo napadnúť tak ako mi to ÚS SR vo svojom rozhodnutí „odporučil“».

V trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 sťažovateľ proti rozsudku špeciálneho súdu z 28. apríla 2008 podal odvolanie, v ktorom taktiež namietal legitimitu a zákonnosť špeciálneho súdu.

Konanie v trestnej veci sťažovateľa vedené pod sp. zn. PK 2 Tš 11/2005 sa podľa neho „ešte ani nezačalo“.

Sťažovateľ   následne   v sťažnosti   poukázal   na   v   ústave   zakotvený   princíp,   podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy), ktorý „je nenahraditeľnou   podmienkou   riadneho   výkonu   súdnej   moci,   lebo   dotvára   a upevňuje sudcovskú nezávislosť a predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodnutie   jeho   veci   sú   povolané   súdy   a sudcovia   podľa   vopred   určených   zásad,   t.   j. procesných pravidiel tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdu a sudcov na konkrétny prípad...“.

Tento   princíp   je «namierený   proti   tzv.   „kabinetnej   justícii“   a proti   možnosti zmanipulovania justície prideľovaním určitých vecí určitým sudcom». Následne poukázal na skutočnosť, že ústava nepozná pojem špeciálny súd, špeciálny sudca a ani špeciálny senát najvyššieho súdu.

Špeciálny súd podľa sťažovateľa nie je nezávislým a nestranným súdom, tak ako to má na mysli ústava a v čl. 6 ods. 1 dohovor, pretože už samotní špeciálni sudcovia «sú prepojení a úplne závislí od policajných zložiek štátu ako je Národný bezpečnostný úrad, práve   ktorý   týmto   sudcom   „udeľuje“   previerky   iba   na   základe   neoverených   správ   zo Slovenskej informačnej služby, vojenskej kontrarozviedky a policajnej operatívy.

Ďalej   títo   sudcovia   v porovnaní   s inými   sudcami   na   Slovensku,   hojne   požívajú osobitné   výhody,   vysoké   platy,   ochranku   a iné   štedré   výhody,   čím   takto   vzniká   veľmi nebezpečná a rafinovaná korupcia priamo od štátu za ktorou stoja konkrétni politici. (D. L. a V. P.)...».

Podľa   sťažovateľa   neexistujú   žiadne   účinné   garancie,   ktoré   by   mohli   zabrániť zneužitiu   špeciálneho   súdu,   pretože   je   to   súd „závislý   od   výkonnej,   politickej a zákonodarnej moci“, preto nemôže „občanov súdiť spravodlivo, nezávisle a nestranne“.

Rovnako „špeciálne   senáty“ najvyššieho   súdu   (sťažovateľ   mal   na   mysli   senáty najvyššieho súdu rozhodujúce o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam špeciálneho súdu) «sú v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj Ústavy SR naviac v konečnom dôsledku nie   „zákon“,   ale   „rozvrh   práce   súdu“,   t.   j.   vnútorná   norma   tohto   súdu   určuje,   ktorý konkrétny sudca bude vec rozhodovať a to pridelením veci predsedovi tohto súdu podľa hľadísk, ktoré si sám zvolí.

Problematické z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj Ústavy SR sú práve zmeny rozvrhu práce, ktoré za týchto okolností v sebe skrývajú možnosti zneužitia...».

Cieľom sťažnosti sťažovateľa je dosiahnuť „spravodlivé konanie pred súdom, ktorý je naozaj nezávislý a nestranný“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „v zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy SR zrušil rozsudky špec. súdu zo dní:

3. 5. 2006, č. k.: PK 2 Tš 9/2005

17. 9. 2007, č. k.: PK 2 Tš 17/2005

28. 4. 2008, č. k.: PK 2 Tš 29/2006 ako aj rozsudok špec. senátu NS SR zo dňa 7. 12. 2006, č. k.: 2 Toš 33/2006 lebo   uvedenými   rozhodnutiami   boli   porušené   moje   práva   v zmysle   čl.   6   ods.   1 dohovoru ako aj Ústavy SR a aby vrátil vec na nové prejednanie a konanie a aby zakázal ďalšie porušovanie mojich práv“.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podstatou   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   jeho   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru,   pretože jeho veci boli prerokované a rozhodnuté súdmi, ktoré podľa neho nespĺňali podmienky nezávislého a nestranného súdu (špeciálnym   súdom   a „špeciálnymi   senátmi“ najvyššieho   súdu).   Vzhľadom   na   uvedené sťažovateľ požiadal o zrušenie rozsudkov špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006, sp. zn. PK 2 Tš 17/2005 zo 17. septembra 2007 a sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008, ako aj rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 33/20006 zo 7. decembra 2006.

II.A   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   špeciálneho   súdu sp. zn.   PK   2   Tš   9/2005   z 3.   mája   2006   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Toš 33/20006 zo 7. decembra 2006

Podľa zistenia ústavného súdu identické námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia označených práv rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 33/20006 zo 7. decembra 2006 už ústavný súd preskúmal v rámci konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 218/07, v ktorom o nich rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 218/07-9 z 31. októbra 2007 tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že v tejto časti sa sťažnosť sťažovateľa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, ústavný súd ju v tejto časti podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

II.B   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkami   špeciálneho súdu sp.   zn.   PK   2   Tš   17/2005   zo   17.   septembra   2007   a sp.   zn.   PK   2   Tš   29/2006 z 28. apríla 2008

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 564 ods. 3 prvej vety zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov.

Podľa § 245 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie, o ktorom v prípade rozsudku špeciálneho súdu podľa § 252 tohto zákona v spojení s § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov rozhoduje najvyšší súd.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať porušenie   svojich   práv   pred   najvyšším   súdom,   v ktorého   právomoci   je   aj   náprava prípadných procesných pochybení, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.C Záver

Ústavný súd v závere vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa ústavnosti a zákonnosti špeciálneho súdu uvádza, že pri svojom rozhodovaní vychádza z prezumpcie ústavnosti zákonov (v tejto súvislosti aj zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení). To znamená, že v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nemôže skúmať ústavnosť   zákonov   ani   ich   častí,   ale   musí   vychádzať   z prezumpcie   ústavnosti   zákonov Slovenskej republiky, ktorými bola zriadená sústava súdov Slovenskej republiky a určená ich vecná i miestna príslušnosť. Z uvedeného teda vyplýva, že v konaní podľa čl. 127 ústavy možno   námietky   sťažovateľa   spochybňujúce   legitimitu   a zákonnosť   špeciálneho   súdu považovať za irelevantné.

Vzhľadom   na všetky   uvedené skutočnosti,   ústavný súd rozhodol   pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008