znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 242/07-29

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť P. K. a M. K., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 125/2006 z 28. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. K. a M. K. vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo 125/2006 z 28. mája 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Cdo 125/2006 z 28. mája 2007 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia   P.   K.   a M.   K.   v sume   6   296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. A. Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 242/07-11   z   22. novembra 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   P.   K.   a M.   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“) z 25. septembra 2007, ktorou namietali porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 125/2006 z 28. mája 2007.

2.   Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľov a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   najvyššieho   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k obsahu sťažnosti.

3. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovatelia podaním z 3. apríla 2008, ako aj najvyšší súd vo   vyjadrení   z   10.   marca   2008   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

4. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom na začatie konania   domáhali   na   Okresnom   súde   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   nahradenia chýbajúceho prejavu vôle odporkyne ako predávajúcej na kúpnej zmluve, ktorej predmetom bol   prevod   bytu   a   príslušenstva   v prospech   sťažovateľov   ako   kupujúcich   do   ich bezpodielového spoluvlastníctva. Právo na uzavretie kúpnej zmluvy vyvodzovali zo Zmluvy o zmluve budúcej uzatvorenej 26. marca 1996 medzi sťažovateľmi a odporkyňou. Okresný súd rozsudkom z 2. februára 2005 žalobnému návrhu vyhovel v celom rozsahu.

5. Odporkyňa podala proti tomuto rozsudku odvolanie a Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 15. februára 2006 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu   zamietol   s odôvodnením,   že Zmluva   o zmluve budúcej   je neplatná   pre   absenciu záväzku   predávajúcej   (odporkyne)   predmet   kúpy   (byt   a príslušenstvo)   odovzdať a kupujúcich (sťažovateľov) predmet zmluvy prevziať.

6. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm.   b)   a c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „OSP“)   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   sa   v rozsudku   o zamietnutí   dovolania   stotožnil so závermi   krajského   súdu   týkajúcimi   sa   absencie   prejavu   vôle   účastníkov   odovzdať a prevziať predmet kúpy v Zmluve o zmluve budúcej.

7. Sťažovatelia sa domnievajú, že napadnutým rozsudkom dovolacieho súdu boli porušené označené práva, argumentujúc:

„Rozhodnutím   súdu   sa   zmluva   nenahradzuje,   resp.   neuzaviera,   žalovanému (odporcovi) sa len ukladá,   aby urobil prejav vôle,   ktorý k jej uzavretiu smeruje.   Tento rozdiel medzi výrokom o povinnosti vyhlásiť vôľu a rozhodnutím, ktorým súd obsah zmluvy autoritatívne stanoví, je potrebné osobitne rešpektovať pri formuláciách žalovaných petitov a súdnych výrokov u žalôb, ktoré sa opierajú o zmluvu o uzavretí zmluvy budúcej (pactum de contrahendo)...

Podstatnými   náležitosťami   zmluvy   o budúcej   zmluve   sú   podľa   celej   doterajšej judikatúry len: písomná forma, určenie jej podstatných náležitosti ohľadne zmluvy, ktorá má byť uzavretá - pri kúpnej zmluve je to len predmet a cena a naostatok doba, do ktorej má byť táto zmluva uzavretá – to všetko predmetná zmluva mala....

Najvyšší   súd   uvedenú   dvojfázovitosť   mechanizmu,   smerujúceho   k budúcej   zmluve vôbec nerozlišoval a dokonca ju stotožňoval v jednu zmluvu – dohodu o budúcej zmluve – ktorá sa mala stať perfektnou až právoplatným rozsudkom. V dôsledku uvedeného svojvoľne a arbitrárne   uzavrel,   že   už   v zmluve   o budúcej   zmluve   mal   byť   prejav   vôle   ako predávajúceho, tak aj kupujúceho odovzdať a prevziať predmet zmluvy a to pod doložkou jej neplatnosti, pretože neuviedol pod ktorú alineu § 39 OZ podriadil tento svoj názor, čo robí   jeho   rozsudok   nepreskúmateľným.   Rovnako   pre   nedostatok   dôvodov   je nepreskúmateľný rozsudok aj v časti, ktorou sťažovatelia namietali tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, vo vzťahu ku konaniu odvolacieho súdu, ktorý preskúmal rozsudok okresného súdu nad rozsah a dôvody odvolania, pretože len stručne uviedol, že postup bol správny, hoci to tak nie je a ani nemôže byť, pretože podľa § 206 a 212 OSP je súd viazaný rozsahom a obsahom odvolania.“

8. Predseda najvyššieho súdu v liste sp. zn. KP 8/08-28 z 10. marca 2008 uviedol, že najvyšší súd vychádzal z právneho názoru, že „pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve sa vyžaduje, aby bola uzavretá písomne, aby v nej bola uvedená doba, dokedy zmluvné strany budúcu   zmluvu   uzavrú,   ako   aj   uvedenie   podstatných   náležitosti   tej   zmluvy,   ktorá   je predmetom zmluvy o budúcej zmluve. Keďže predmetom zmluvy o budúcej zmluve mala byť kúpna   zmluva   poukázal   na   §   588   Obč.   zákonníka,   podľa   ktorého   je   pre   vznik   tohto dvojstranného právneho úkonu potrebný zhodný prejav vôle (konsenz) zmluvných strán, teda akceptácia návrhu (oferty) obsahujúcej podstatné náležitosti zmluvy. ...“

Ďalej predseda najvyššieho súdu uviedol:„Zmluvy o prevode nehnuteľností musia mať písomnú formu a prejavy účastníkov musia   byť   na   tej   istej   listine   (§46   ods.   1,   2   Obč.   zákonníka)   uvedeného   zákonného ustanovenia. Z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať   a kupujúcemu   povinnosť   predmet   kúpy   prevziať   a zaplatiť   zaň   predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu (§ 588 Obč. zákonníka). Na vznik kúpnej zmluvy teda treba zhodný prejav vôle predávajúceho a kupujúceho o predmete kúpy, jeho cene a predávajúci musí mať vôľu predmet kúpy predať a kupujúci musí mať vôľu tento predmet prevodu kúpiť. Tento prejav nemôže byť urobený mlčky, nemôže byť nahradený ani tým, že k odovzdaniu a prevzatiu predmetu kúpy došlo už pri podpise zmluvy o budúcej zmluve. Absenciu vôle kupujúcich   nemožno   odstrániť   ani   pomocou   výkladu,   prostredníctvom   interpretačného ustanovenia § 35 ods. 2 Obč. zákonníka....“

Najvyšší súd považuje svoje rozhodnutie za riadne odôvodnené a konštatuje, že sa vysporiadal v celosti s námietkou týkajúcou sa chyby spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci, a preto navrhuje, aby ústavný súd tejto sťažnosti nevyhovel.

9.   Ústavný   súd   po   podrobnom   posúdení   obsahu   podaní,   podaných   vyjadrení a dôkazov obsiahnutých v spise a po tom, ako zobral na vedomie vyjadrenia účastníkov konania,   že   súhlasia   s tým,   aby   bolo   rozhodnuté   bez   ďalšieho   pojednávania,   dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

11.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predstavuje   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených   základných   práv   a   slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatou spočívajú v rovine podústavného práva.

12.   Ako   však ústavný súd vo svojej   judikatúre opakovane zdôraznil, nezávislosť rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v ústavnom   a   zákonnom procesnoprávnom   a   hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky   odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými   skutkovými   zisteniami   alebo   z nich   v žiadnej   možnej   intrepretácii odôvodennia   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   takéto   rozhodnutie   považovať   za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súd celkom nestotožnil.

13.   Ústavný   súd   s opakovane   postulovaným   princípom   sebaobmedzenia   svojej vlastnej rozhodovacej činnosti sa v tejto sťažnosti zaoberá len dôvodom, pre ktorý najvyšší súd považoval Zmluvu o zmluve budúcej za neplatnú, teda údajnou neprítomnosťou prejavu vôle kupujúcich   (sťažovateľov),   že predmet kúpy kupujú bez ohľadu   na to,   že zmluvu podpísali, dohodnutú kúpnu cenu predávajúcej zaplatili a predmet kúpy (byt) prevzali už pri podpise Zmluvy o budúcej zmluve. V tejto súvislosti podotýka, že interpretácia zmlúv ako prejavu   autonómnej   normotvorby   účastníkov   súkromno-právnych   vzťahov   je   zásadne úlohou   všeobecných   súdov,   to   však   len   potiaľ,   pokiaľ   všeobecné   súdy   nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore s princípom spravodlivosti, či arbitrárne; tento postup by potom bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces.

14.   Interpretácia   zmluvných   textov   je vo   svojej   základnej   podobe do   istej   miery porovnateľná   s výkladom   právnych   predpisov.   Ako   spoločný   faktor   spája   výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje, t. j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak aj v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia a ujasnenia si jej obsahu, zmyslu a účelu.

Interpretácia zmluvy má v porovnaní s interpretáciou zákona celý rad špecifík. Kým tzv. vôľa zákonodarcu je koncepcia teoreticky problematická, lebo zákonodarca v modernej demokratickej spoločnosti nie je individuálnou osobou, ale kolektívnym orgánom, hrá vôľa účastníkov   zmluvy   pri   jej   vytváraní   a jej   interpretácii   zásadnú   úlohu.   Kým   v prípade zákonodarcu   možno   predpokladať,   čo   sa   týka   výsledkov   jeho   činnosti,   teda   zákona, systematický a koherentný celok právneho predpisu, lebo zákon, rovnako ako iné právne predpisy, sú vytvárané profesionálnymi právnikmi (legislatívcami), v prípade zmlúv (hoci často   aj   písaných   právnikmi)   je   nutné   zohľadniť,   že   ich   autori   koherentnej   štruktúry, pregmantnej terminológie ani systematického usporiadania často nie sú schopní. Na základe toho   právny   formalizmus   orgánov   verejnej   moci   a nimi   vznášané   prehnané   nároky   na formuláciu   zmluvy   nemožno   z ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovať,   lebo   evidentne zasahujú   do   zmluvnej   slobody   občana   vyplývajúcej   z princípu   zmluvnej   voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy.

15.   Poslednej   z uvedených   úvah   zodpovedajú   tiež   direktívy,   ktoré   dáva   zákonná úprava sudcovi   pri výklade zmluvných ustanovení, keď sa   jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym prejavom tejto vôle. Aj podľa platného Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

16. Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej   zmluvy.   Vôľa   je   vnútorným   stavom   konajúcej   osoby,   ktorý   nie   je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Z vonkajších okolností spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy.

17.   Porušenia   ústavou   zaručených   základných   práv   sa   teda   orgán   verejnej   moci dopustí aj vtedy, ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére (porov. napr. nález I. ÚS 243/07).

18. Podľa argumentu krajského súdu obsiahnutého v jeho rozsudku z 15. februára 2006, vyplýva, že „zo znenia zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 26. 3. 1996, nie je v nej obsiahnutý   záväzok   kupujúcich   –   navrhovateľov   predmet   zmluvy   prevziať   a záväzok predávajúcej   –   odporkyne   predmet   zmluvy   odovzdať.   Absencia   týchto   podstatných náležitostí zmluvy spôsobuje neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve. Keďže zmluva o budúcej zmluve uzavretá účastníkmi konania nebola uzavretá v súlade s ust. §§ 50a ods. 1 a 588 Obč. zák., nemožno súhlasiť s názorom okresného súdu o platnosti tohto právneho úkonu a dôvodnosti návrhu na začatie konania.“

Najvyšší   súd   v súvislosti   s tým   dodal,   že „z   obsahu   spornej   zmluvy   vyplýva,   že odporkyňa B. B. sa zaväzuje byt č. 2232/53 č. v Ž. predať kupujúcim K. P. a manž. M. v lehote do 15 dní od zapísania vkladu zmluvy v Správe katastra Ž. (bod II. zmluvy). Ide teda   o návrh.   Pre   uzavretie   zmluvy   bolo   potrebné   jeho   prijatie   kupujúcimi   (budúcimi kupujúcimi), teda ich prejav, že predmet kúpy kupujú. Toto prehlásenie musí byť výslovné a musí byť zachytené v písomnej podobe na tej istej listine. V danom prípade nemohlo ísť o prejav vôle urobený mlčky, nemohol byť nahradený ani tým, že zmluvu podpísali, zaplatili dohodnutú kúpnu cenu, a ani tým, že k odovzdaniu a prevzatiu predmetu kúpy došlo už pri podpise   zmluvy   o budúcej   zmluve.   Absenciu   vôle   kupujúcich   nemožno   odstrániť   ani pomocou   výkladu,   prostredníctvom   interpretačného   ustanovenia   §   35   ods.   2   Obč. zákonníka.   Pomocou   výkladu   vôle   nemožno   nahradzovať   alebo   doplňovať   vôľu,   ktorá nebola prejavená.“

19. Uvedeným konštatovaním všeobecné súdy spochybnili vôbec existenciu Zmluvy o budúcej zmluve, ktorú účastníci podpísali 26. marca 1996. Takýto záver považuje ústavný súd   jednak   za   chybný,   pretože   Zmluva   o budúcej   zmluve   obsahuje   všetky   zákonom ustanovené   podmienky   pre   jej   platnosť   –   písomná   forma   obsahuje   záväzok   dohodnúť budúcu   konečnú   kúpnu   zmluvu   vyjadrený   tak,   že   kupujúci   zabezpečia   spísanie   kúpnej zmluvy (III. bod zmluvy z 26. marca 1996) s vymedzením predmetu prevodu a dohodnutej kúpnej   ceny   a doby,   v ktorej   bude   kúpna   zmluva   uzavretá   (I.   bod   zmluvy),   jednak   za nepresný, keď prejavy účastníkov týkajúce sa uvedených podmienok nemusia byť vôbec na tej   istej   listine,   lebo   ešte   nejde   o zmluvu   o prevode   nehnuteľnosti   (porov.   §   46   ods.   2 Občianskeho zákonníka) a obsahom Zmluvy o budúcej zmluve je záväzok zmluvných strán uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu do obdobia, keď už predávajúci bude vlastníkom bytu (body I a II zmluvy) a kupujúci (sťažovatelia) predložia kúpnu zmluvu na podpis, a hlavne za neprípustný formalizmus, ktorý kladie nerealistické nároky na laikov pri písaní a uzatváraní právnych úkonov. Formalizmus všeobecných súdov spočívajúci len vo výklade zmluvného textu   z neho   samotného   bez   ohľadu   na   účel   úkonu   spočívajúci   vo   vôli   účastníkov zmluvného vzťahu uplatnený pri výklade právneho úkonu jednotlivca zo svojej vlastnej iniciatívy („zistenú vadu účastník vôbec nenamietal v odvolací proti rozsudku okresného súdu) treba odmietnuť.

20. Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva   výklady.   Je   tak   vyjadrený   a podporovaný   princíp   autonómie   zmluvných   strán, povaha   súkromného   práva   a s ním   spojená   spoločenská   a hospodárska   funkcia   zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore   s princípmi   právneho   štátu   vyplývajúcim   z čl.   1   ústavy   je   taká   prax,   keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

21.   S ohľadom   na   to,   že   všeobecné   súdy   svojimi   rozhodnutiami   porušili   práva a slobody sťažovateľov vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosti vyhovel, vyslovil porušenie uvedených práv, rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 56 ods. 1, 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.

22. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   A.   Š. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a napísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení   s   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 2 970 Sk za jeden úkon právnej služby a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), v celkovej sume 6 296 Sk, ktorú uhradí najvyšší súd na účet právneho zástupcu sťažovateľov v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008