znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 242/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. Č., bytom Ž., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 35 Cb 517/95, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   I.   Č. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 3. októbra 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný   súd“)   12.   októbra   2005,   označeným   ako „Sťažnosť   vo   veci   porušenia základného ústavného práva“   Ing. I. Č., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 35 Cb 517/95.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalovaná   účastníčkou   konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 35 Cb 517/95. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom z 22. marca 2000, ktorý sťažovateľke dosiaľ doručený nebol. Sťažovateľka o tomto súdnom konaní a o vynesenom rozsudku vôbec nevedela až do 10. augusta 2005, keď na základe začatého exekučného konania vedeného proti sťažovateľke súdnym exekútorom nazrela na Okresnom   súde   Žilina   ako   exekučnom   súde   do   spisu   a z neho   zistila,   že   rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   35   Cb   517/95-80   z 22.   marca   2000   bola   zaviazaná   zaplatiť   K. banke, a. s., P. 590 766,44 Kč s príslušenstvom. Ďalej zo spisu zistila, že krajský súd jej podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku uznesením z 28. januára 2000 ustanovil opatrovníka, a to bez toho, aby tomu predchádzalo dostatočné šetrenie majúce za cieľ zistiť miesto   jej   pobytu.   K ustanoveniu   opatrovníka   došlo   bez   toho,   aby   na   to   boli   splnené zákonom ustanovené podmienky.

Podľa názoru sťažovateľky postupom krajského súdu, ktorý považuje rozsudok za právoplatný, jej bolo odopreté právo podať proti rozsudku odvolanie, a tak sa domáhať svojho   práva   na   súde.   Postupom   krajského   súdu   prišla   aj o možnosť   v zákonnej   lehote požiadať o obnovu konania. Rovnako sa premeškala aj lehota na podanie mimoriadneho dovolania. Rozsudok považuje okrem toho aj z vecného hľadiska za neprijateľný.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočnosti žiada vysloviť porušenie práva na súdnu ochranu a priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, podľa ktorého krajský súd konal a rozhodol bez toho, aby sa sťažovateľka o existencii súdneho konania a o vydanom rozsudku dozvedela, keďže považoval sťažovateľku za osobu, ktorej pobyt je neznámy, a ustanovil jej opatrovníka, ktorému   aj   doručil   rozsudok.   Podľa   názoru   sťažovateľky   zákonné   podmienky   na ustanovenie opatrovníka v skutočnosti splnené neboli.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   uvedeného   stavu   má   sťažovateľka   zachovanú možnosť domáhať sa súdnej ochrany podaním odvolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 35   Cb   517/95-80   z 22.   marca   2000.   Ak   je   totiž   pravdou,   že   opatrovník   jej   bol ustanovený neprávom, potom dosiaľ pretrváva stav, keď jej nebol rozsudok doručený. To zároveň znamená, že lehota na podanie odvolania sťažovateľke ešte ani nezačala plynúť a rozsudok nie je možné považovať za právoplatný. Na základe odvolania odvolací súd bude musieť preskúmať, či opatrovník bol alebo nebol ustanovený v súlade so zákonom.Keďže právomoc poskytnúť ochranu označenému základnému právu sťažovateľky prináleží   v tomto   prípade   všeobecnému   súdu,   je zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného súdu.

Z uvedených   dôvodov   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (napr. II. ÚS 240/04) ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2005