znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 242/04-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť RNDr. I. Z., CSc., ČR, a Ing. F. Z., P., zastúpených advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92 p o r u š i l   základné právo RNDr. I. Z., CSc., a Ing. F. Z., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. I. Z., CSc., a Ing. F. Z. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prešov p o v i n n ý im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. RNDr. I. Z., CSc., a Ing. F. Z. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 19 100 Sk (slovom   devätnásťtisícsto   slovenských   korún),   ktoré je Okresný súd Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta JUDr.   J.   M.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. decembra 2004 č. k. I. ÚS 242/04-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. I. Z., CSc., ČR, a Ing. F. Z., P. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92.

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa 27. 2. 1992 podali sťažovatelia Okresnému súdu v Prešove vlastnícku žalobu o odstránenie cudzej prízemnej neoprávnenej a čiernej stavby z pozemku... kat. úz. Prešov, ktorý po svojom otcovi zdedili. Konaniu o tejto žalobe bola pridelená spisová značka 9 C 60/92. (...)

(...) Sťažovatelia namietajú porušovanie svojho práva na súdnu ochranu a menovite porušovanie ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

(...) Sťažovatelia namietajú porušovanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom. (...).

Súdy   prestali   od   roku   1998   v konaní   9   C   60/92   záležitosť   žaloby   sťažovateľov prejednávať   (...),   zbytočné   prieťahy   majú   za   následok,   že   o žalobe   sťažovateľov   nebolo v konaní   9   C   60/92   v merite   veci   dodnes   po   vyše   12   rokoch   právoplatne   rozhodnuté. Z hľadiska   uplynulej   doby   ide   o neprimeranú   lehotu   na   prejednanie   záležitosti   žaloby sťažovateľov   a o zbytočné   prieťahy   v konaní   9   C   60/92,   ktoré   nie   sú   ničím ospravedlniteľné (...).

Sťažovatelia   žiadajú   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   za porušovanie ich práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov pred súdom v celkovej výške 49,406.- Sk. (...)

Sťažovatelia žiadajú Ústavný súd, aby ich sťažnosti vyhovel a vydal toto rozhodnutie: (...)   Okresný   súd   v Prešove   porušil   základné   práva   a slobody   a ľudské   práva a základné slobody sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti pred súdom v primeranej lehote   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   tým,   že   v súdnom   konaní o odstránenie stavby začatom 27. 2. 1992 robí zbytočné prieťahy, prejednáva zriadenie vecného bremena, ktoré nie je predmetom žaloby sťažovateľov a tým, že po vyše 12-tich rokoch o žalobe sťažovateľov nebolo právoplatne rozhodnuté.

(...)   Okresnému   súdu   v Prešove   sa   podľa   čl.   127   ods.   2   Ústavy   SR   a podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. c) zákona č. 38/1993 Z. z. zakazuje pokračovať v porušovaní ľudských práv a základných slobôd a základných práv a slobôd sťažovateľov pri prejednaní záležitosti ich žaloby zbytočnými prieťahmi a svojvoľnou činnosťou zameranou na nútené obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľov zriadením vecného bremena.

Okresnému súdu v Prešove sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa § 56 ods. 3 písm.   d)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   prikazuje,   aby   záležitosť   žaloby   sťažovateľov   začatú podaním   z 27.   2.   1992   neodkladne   spravodlivo   prejednal   a aby   o občianskych   právach sťažovateľov v konaní 9 C 60/92 bez zbytočných prieťahov rozhodol.

Sťažovateľom sa podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. za porušenie ich práva na prejednanie záležitosti ich žaloby pred súdom   v primeranej   lehote   bez   zbytočných   prieťahov   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 49,406.- Sk (...).

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Š. T., listom z 28. januára 2005 sp. zn. U 3001/05 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 3. marca 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom prípise uviedol chronológiu úkonov, ktoré súd od 11. marca 1999 vo veci vykonal, ako aj nasledovné podstatné skutočnosti:

„(...) Sťažovatelia namietajú prieťahy od roku 1998 s tvrdením, že súdy prestali vec prejednávať.

Predmetom konania bola pôvodne žaloba o odstránenie stavby a v roku 1995 došlo k zmene žaloby tak, že žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva. V merite veci bolo   rozhodnuté   rozsudkom   zo   dňa   28.   11.   1997,   ktorý   však   bol   v dôsledku   odvolania zrušený a spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 11. 3. 1999 na ďalšie konanie. (...) Od 1. 1. 2005 konajúci sudca vykonáva stáž na Krajskom súde v Prešove, preto v súčasnosti   vo   veci   koná   zastupujúci   sudca,   ktorý   na   oboznámenie   sa   s rozsiahlym spisovým materiálom (588 strán) potrebuje časový priestor.

S poukazom   na   rozsiahly   spisový   materiál,   opakované   znalecké   dokazovanie a množstvo listinných dôkazov konštatujem, že ide o skutkovo a právne zložitú vec, keďže predmetom konania je neoprávnená stavba zriadená na cudzom pozemku.

K predĺženiu konania prispelo samotné správanie sa sťažovateľov (žalobcov), ktorí po troch rokoch od začatia konania zmenili žalobu a v roku 2004 rozšírili okruh účastníkov. Súd   v predmetnom   konaní   postupoval   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom a všetky jeho úkony boli účelné a smerovali k rozhodnutiu v merite veci.

S poukazom na uvedené navrhujem, aby súd vyslovil, že: postupom Okresného súdu Prešov v konaní pod sp. zn. 9 C 60/1992 nebolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zároveň súhlasím s upustením od ústneho pojednávania“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že:

«(...) Sťažovatelia sa sťažujú na to, že súdy od roku 1998 neprejednávajú vec ich žaloby bez zbytočných prieťahov. Sťažovatelia sa sťažujú, že ich záležitosť nebola v konaní 9   C   60/92   v primeranej   lehote   pred   súdom   prejednaná.   Sťažovatelia   so   súdom   vždy spolupracovali a na výzvy súdu vždy promptne reagovali. Aj napriek tomu nebolo po vyše 13 rokoch o ich žalobe na ochranu vlastníckeho práva právoplatne rozhodnuté.

K vyjadreniu Okresného súdu v Prešove poznamenávame: Dňa   29.   3.   1999   doručil   Okresný   súd   v Prešove   účastníkom   konania   uznesenie krajského   súdu   č.   2   Co   106/98-295.   Bez   akýchkoľvek   ďalších   úkonov   v konaní   a bez akýchkoľvek   ďalších   úkonov   k účastníkom   konania   nariadil   súd   pojednávanie   na 19. 1. 2000,   t.   j.   až   za   9   mesiacov   a 21   dní.   Súd   na   tomto   pojednávaní   vec   žaloby sťažovateľov neprejednával. To vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania z 19. 3. 2000, ktorá   má   necelú   jednu   stranu.   Zápisnica   z tohto   pojednávania   obsahuje   uznesenie o odročení pojednávania na deň 22. 3. 2000 z dôvodu, že súd uložil žalovanému v 2. rade predložiť   dôkazy   o výške   nájomného   v danej   lokalite.   Jedná   sa   o zbytočný   prieťah v prejednávaní záležitosti žaloby sťažovateľov, lebo nájom nie je predmetom ich žaloby a súd nemá čo svojvoľne ukladať žalovanému, aby predložil dôkazy o výške nájomného v danej lokalite.

Súd   ani   na   pojednávaní   dňa   22.   3.   2000   vec   žaloby   sťažovateľov   neprejednal. Poukazujeme na obsah zápisnice z pojednávania 22. 3. 2000, ktorá obsahuje len pol strany textu.   Súd   uznesením   odročil   toto   pojednávanie   na   neurčito   z dôvodu,   aby   žalovaný v 2. rade predložil súdu dôkazy o výške nájomného ešte aspoň v dvoch prípadoch. Uvedené je   ďalším   zbytočným   prieťahom   v prejednávaní   záležitosti   žaloby   sťažovateľov.   Súd   na pojednávaní dňa 22. 3. 2000 vôbec nič neprejednal a odročenie pojednávania za uvedeným účelom je zbytočným prieťahom, lebo nájom nie je predmetom žaloby sťažovateľov a súd nemá čo svojvoľne ukladať žalovanému, aby v konaní 9 C 60/92 predložil dôkazy o výške nájomného ešte aspoň v dvoch prípadoch.

Súd   bez   akýchkoľvek   ďalších   úkonov   v konaní   o žalobe   sťažovateľov   a bez akýchkoľvek   ďalších   úkonov   k účastníkom   konania   nariadil   ďalšie   pojednávanie   až   na

6. 12. 2000, t. j. až za ďalších 8 mesiacov a 15 dní. Sťažovatelia na tomto pojednávaní poukázali   súdu   na   obsah   svojho   predchádzajúceho   písomného   vyjadrenia   z 6.   9.   1999 vrátane   príloh,   ktoré   sú   tam   uvedené   (...).   V tomto   liste   sťažovatelia   žiadali   súd,   aby z mestského   archívu   v Prešove   zadovážil   kompletný   spisový   materiál,   kópie   ktorého sťažovatelia súdu predložili. Na to súd pojednávanie z 6. 12. 2000 odročil na deň 14. 2. 2001   z dôvodu   doloženia   písomných   rovnopisov   podaní   sťažovateľov,   z dôvodu,   aby projektovú dokumentáciu predložil žalovaný a za účelom vyžiadania stanoviska o nájme od mesta Prešov. Sťažovatelia rovnopisy svojich podaní súdu neodkladne predložili, žalovaný projektovú   dokumentáciu   nepredložil,   a stanovisko   k nájmu   od   mesta   Prešov   sa   žaloby vôbec netýka.

Na pojednávaní dňa 14. 2. 2001 sťažovatelia znovu predložili súdu kópie projektovej dokumentácie, uviedli, že fotokópie sú zmenšeniami originálnej výkresovej dokumentácie projektu, ktorá sa nachádza v mestskom archíve v Prešove a dôsledne trvali na vykonaní týchto   dôkazov.   Súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   z dôvodu   vyžiadania   kompletnej projektovej dokumentácie(...).

Dňa   19.   2.   2001   súd   listom   od   Mestského   úradu   v Prešov   žiadal   kompletnú dokladovú dokumentáciu k stavbe „prístavba prevádzkovej budovy PS“. (...)

Súd svoju ďalšiu činnosť v konaní 9 C 60/92 zameral na obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľov vecným bremenom, čo s prejednaním veci žaloby sťažovateľov nemá nič spoločného   a v prejednávaní   ich   záležitosti   pred   súdom   znamená   len   ďalšie   zbytočné prieťahy.

Dňa   20.   3.   2001   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie,   na   určenie   nájomného   za užívanie pozemku v období od 1. 1. 1974 do 28. 2. 2001, aj keď nájom nie je predmetom žaloby sťažovateľov. Dňa 22. 8. 2001 súd priznal znalcovi znalečné za posudok o nájme, ktorý je pre posúdenie veci žaloby sťažovateľov totálne irelevantný. (...)

Dňa 17. 9. 2002 uložil súd doplniť posudok na určenie nájomného za rok 2003, aj keď   nájom   nie   je   predmetom   žaloby   sťažovateľov.   Uvedené   predstavuje   v konaní   ďalší zbytočný prieťah.

Súd uskutočnil nové pojednávanie dňa 15. 4. 2003, t. j. 26 mesiacov od posledného pojednávania dňa 14. 2. 2001. Celú túto dobu sa súd zaoberal posudkom o nájomnom, ktorý je k veci totálne irelevantný a od ktorého rozhodnutie vo veci žaloby sťažovateľov vôbec nezávisí. (...)

Súd uskutočnil ďalšie pojednávanie 1. 7. 2003, ktoré odročil na neurčito o. i. aj s tým, že z Mestského archívu v Prešove budú žiadané listiny podľa návrhu žalobcov tak, ako je to uvedené v ich písomnom podaní zo dňa 3. 6. 2003. Toto súd dodnes nerealizoval a navrhované   dôkazy   kompletnej   projektovej   dokumentácie   z mestského   archívu   dodnes nezabezpečil.

Dňa 10. 9. 2004 súd uskutočnil ďalšie pojednávanie, na ktorom oboznámil listiny vyžiadané z katastra nehnuteľností v spise pod č. l. 565 – 567. Z uvedených listín vyplýva, že katastrálny   úrad   počas   súdneho   konania   vykonal   zápisy   vlastníckeho   práva   v prospech troch fyzických osôb k stavbe, ktorú Krajský súd vo svojom rozhodnutí 2 Co 106/98-295 označil ako neoprávnenú. Krajský súd v citovanom rozhodnutí dokonca svojvoľne na úkor práv sťažovateľov nariadil pre túto neoprávnenú stavbu zriadiť vecné bremeno. Katastrálny úrad v Prešove a žalovaný v druhom rade obišli ustanovenie § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka   o nevyhnutnosti   vecného   bremena   k výkonu   vlastníckeho   práva   k tejto neoprávnenej   stavbe   a to   aj   napriek   tomu,   že   uvedený   rozsudok   krajského   súdu   bol katastrálnemu úradu i žalovanému v 2. rade ešte predtým doručený.

Z tohto   dôvodu   boli   sťažovatelia   nútení   rozšíriť   v roku   2004   okruh   účastníkov o spomínané tri fyzické osoby na strane žalovaného.

Ak Okresný súd v Prešove vo svojom vyjadrení Ústavnému súdu pre toto rozšírenie žaloby zvaľuje súdom zapríčinené zbytočné prieťahy na sťažovateľov,   jedná sa o hrubé prekrucovanie   podstaty   prieťahov   a o absolútny   nedostatok   elementárnej   korektnosti. Skutočnosť, že o žalobe sťažovateľov nebolo po vyše 13 rokoch právoplatne rozhodnuté, nie je   vonkoncom   ospravedlniteľná   ani   tým,   že   sťažovatelia   v roku   1995   v dôsledku   vývoja procesu svoj žalobný návrh pozmenili. Podstata ich žaloby zostala rovnaká a to je žiadosť o ochranu ich vlastníckeho práva k ich pozemku proti cudzej neoprávnenej a čiernej stavbe v zmysle § 135c ods. 1 resp. 2 Občianskeho zákonníka.

Všeobecný súd v konaní 9 C 60/92 porušil ustanovenie čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jeho úkony boli od roku 1998 výlučne zamerané na nútené obmedzenie vlastníckeho   práva   sťažovateľov   vecným   bremenom.   Obidva   uznesenia   súdu   o tom,   že z mestského   archívu   v Prešove   budú   zadovážené   dôkazy   kompletnej   projektovej dokumentácie   neboli   ani   po   niekoľkých   rokoch   dodnes   realizované   a úkony   súdu   po 13 rokoch smerujú k rozhodnutiu v merite veci. Od roku 1998 súdy neurobili ani jeden úkon a nevykonali ani jedno dokazovanie, výsledok ktorého by mohol mať vplyv na rozhodnutie o žalobe sťažovateľov. Jediné relevantné čo súd vo veci žaloby dokazovaním od roku 1998 vykonal, je zabezpečenie dňa 15. 3. 2001 listu od MÚ Prešov o tom, že v archíve mesta Prešov existuje vyše 20 projektov originálnej projektovej dokumentácie stavby, ku ktorej krajský súd nariadil zriadiť vecné bremeno. Súd avšak dodnes ani jeden z týchto dôkazov nevykonal a ani jeden z týchto dôkazov nezabezpečil.

Vzhľadom k liknavému postupu všeobecného súdu v konaní 9 C 60/92, vzhľadom k obsahu   ústavnej   sťažnosti   i vzhľadom   k hore   uvedenému   sťažovatelia   žiadajú,   aby Ústavný súd ich sťažnosti vyhovel.

Zároveň súhlasia s upustením od ústneho pojednávania. Náhradu trov právneho zastúpenia si uplatňujem a žiadam ich poukázať na číslo účtu 40847-572/0200.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 60/92 najmä po 15. februári 1993,   pretože   ústavný   súd   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať   o porušení   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby,   ku   ktorému   došlo   pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

Dňa 27. februára 1992 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh sťažovateľov „o odstránenie stavby a vydanie veci“ proti československému štátu, Poľnohospodárskym stavbám Prešov. Po upresnení návrhu sťažovateľmi a po transformácii Poľnohospodárskych stavieb   Prešov   na   PEhAES,   a.   s.,   sa   odporcami   stali   1.   Okresný   úrad   v Prešove a 2. PEhAES, a. s., so sídlom v Prešove (ďalej aj „PEhAES, a. s.“).

Dňa 26. marca 1992 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. máj 1992.

Dňa   4.   mája   1992   PEhAES,   a.   s.,   doručil   súdu   vzájomný   návrh   k návrhu sťažovateľov.

Dňa 7. mája 1992 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený medzitýmny rozsudok a bolo rozhodnuté, že vo veci sa bude pokračovať po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.

Dňa   2.   júna   1992   bolo   súdu   doručené   odvolanie   odporcu   PEhAES,   a.   s.,   proti medzitýmnemu rozsudku.

Dňa 13. júla 1992 bol spis sp. zn. 9 C 60/92 predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o uvedenom odvolaní.

Dňa   15.   februára   1993   krajský   súd   doručil   okresnému   súdu   uznesenie č. k. 17 Co 246/92-70 z 21. októbra 1992, ktorým zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 12. marca 1993 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 23. apríl 1993. Dňa 23. apríla 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 21. mája 1993 sudkyňa nariadila pojednávanie na 25. jún 1993. Dňa 25. júna 1993 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. júl 1993. Dňa 14. júla 1993 sťažovatelia podali žiadosť (návrh) o pripustenie zmeny návrhu. V tento deň sa konalo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. august 1993. Dňa   2.   augusta   1993   PEhAES,   a.   s.,   doručil   súdu   svoj   návrh,   aby   súd   zriadil k predmetnej nehnuteľnosti vecné bremeno za náhradu.

Dňa   20.   augusta   1993   sa   konalo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 27. august 1993.

Dňa 23. augusta 1993 súd ustanovil vo veci súdneho znalca Ing. P. I., aby zameral spornú nehnuteľnosť, a súdneho znalca Ing. M. M., aby ju ohodnotil.

Dňa 27.   augusta   1993 sa   vykonala ohliadka   nehnuteľnosti   na mieste   samom,   na ktorej súd vydal uznesenie, ktorým odročil konanie na neurčito.

Dňa 9. septembra 1993 znalec Ing. M. M. doručil súdu znalecký posudok. Dňa   9.   septembra   1993   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   zaslala účastníkom znalecký posudok na vyjadrenie.

Dňa 9. novembra 1993 PEhAES, a. s., doručil súdu svoje vyjadrenie k znaleckému posudku.

Dňa 2. decembra 1993 doručil súdu znalec Ing. P. I. znalecký posudok. Dňa 14. decembra 1993 sudkyňa nariadila pojednávanie vo veci na 12. január 1994. Dňa 12. januára 1994 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 18. januára 1994 sudkyňa vyzvala súdneho znalca, aby sa vyjadril k možnosti upresnenia identifikácie spornej parcely.

Dňa 24. apríla 1994 sudkyňa urgovala vypracovanie vyjadrenia znalca podľa výzvy z 18. januára 1994.

Dňa 11. augusta 1994 sudkyňa opätovne urgovala vypracovanie vyjadrenia znalca podľa výzvy z 18. januára 1994.

Dňa 22. septembra 1994 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby na základe predchádzajúceho osobného rozhovoru urgovala vypracovanie vyjadrenia znalca podľa výzvy z 18. januára 1994.

Dňa 4. októbra 1994 vypracoval súdny znalec odpoveď na výzvu súdu z 18. januára 1994. Dňa 11. októbra 1994 sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie na 16. december 1994. Dňa   16.   decembra   1994   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 15. február 1995.

Dňa 16. decembra 1994 sudkyňa vyzvala súdneho znalca, aby predložil vo veci nový geometrický plán.

Dňa 30. januára 1995 sťažovateľ RNDr. I. Z. doručil súdu geometrický plán. Dňa 15. februára 1995 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. apríl 1995.

Dňa 15.   februára 1995 sudkyňa   vyzvala správu   katastra,   aby oznámila či   začalo správne konanie o chybnom zápise v katastri.

Dňa 5. apríla 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Konajúca sudkyňa opätovne vyzvala správu katastra na podanie správy.

Dňa 27. mája 1995 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby opätovne vyzvala správu katastra na podanie správy pod hrozbou uloženia pokuty.

Dňa 5. júna 1995 doručila správa katastra súdu vyžiadanú správu. Dňa   13.   júna   1995   sťažovateľ   RNDr.   I.   Z.   doručil   súdu   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa   16.   júna   1995   bol uvedený   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietnutý.

Dňa 9. novembra 1995 sudkyňa nariadila pojednávanie na 13. december 1995. Dňa   13.   decembra   1995   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 7. februára 1996 sťažovateľ Ing. F. Z. doručil súdu odvolanie proti uvedenému rozsudku.

Dňa 9. februára 1996 PEhAES, a. s., doručil súdu odvolanie proti výroku rozsudku o trovách konania.

Dňa 9. februára 1996 sťažovateľ RNDr. I. Z. doručil súdu odvolanie proti rozsudku. Dňa   15.   februára   1996   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   vyzvala sťažovateľov na doručenie svojich odvolaní v potrebnom počte vyhotovení.

Dňa 6. marca 1996 sťažovateľ Ing. F. Z. doručil súdu odvolanie vo vyžiadanom počte vyhotovení.

Dňa   7.   marca   1996   bolo   odvolanie   sťažovateľa   Ing.   F.   Z.   zaslané odporcom   na vyjadrenie   a opätovne   bol   doručený   rozsudok   sťažovateľovi   RNDr.   I.   Z.,   pretože predchádzajúce doručenie prevzala jeho manželka.

Dňa   8.   marca   1996   sťažovateľ   RNDr.   I.   Z.   doručil   súdu   svoje   odvolanie   vo vyžiadanom počte vyhotovení.

Dňa 15. marca 1996 bolo odvolanie sťažovateľa RNDr. I. Z. zaslané odporcom na vyjadrenie.

Dňa   20.   marca   1996   právny   zástupca   Okresného   úradu   v Prešove   doručil   súdu vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa RNDr. I. Z..

Dňa   9.   apríla   1996   právny   zástupca   PEhAES,   a.   s.,   doručil   súdu   vyjadrenie k odvolaniu Ing. F. Z.

Dňa 22. apríla 1996 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedených odvolaniach.

Dňa 10. októbra 1996 odvolací súd nariadil pojednávanie na 15. november 1996. Dňa   12.   novembra   1996   krajský   súd   telegraficky   oznámil   účastníkom   zrušenie pojednávania určeného na 15. november 1996 z dôvodu práceneschopnosti.

Dňa 20. februára 1997 odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci na 19. marec 1997. Dňa 4. marca 1997 bolo nariadené pojednávanie preročené na 16. apríl 1997. Dňa 7. marca 1997 sťažovateľ RNDr. I. Z. doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) návrh na vylúčenie sudkyne JUDr. G. V. z konania na prvom stupni a sudcu JUDr. J. S. z odvolacieho konania.

Dňa   20.   marca   1997   najvyšší   súd   postúpil   podanie   sťažovateľa   RNDr.   I.   Z. okresnému súdu.

Dňa 3. apríla 1997 okresný súd vyzval sťažovateľa RNDr. I. Z., aby oznámil dôvody vylúčenia sudcov.

Dňa 16. apríla 1997 krajský súd na pojednávaní uznesením č. k. 17 Co 123/96-229 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku, ktorým bol žalobný návrh na odstránenie garáže a vydanie pozemku zamietnutý, a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa   23.   apríla   1997   sťažovateľ   RNDr.   I.   Z.   doručil   súdu   oznámenie   dôvodov namietanej zaujatosti sudcov.

Dňa 16. mája 1997 JUDr. G. V. doručila súdu svoje vyjadrenie k námietke zaujatosti. Dňa   18.   júna   1997   predseda   senátu   JUDr.   J.   S.   oznámil   okresnému   súdu,   že príslušným súdom na rozhodnutie o námietke zaujatosti je v danom prípade krajský súd. Dňa   27.   júna   1997   bol   spis   doručený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol   o námietke zaujatosti.

Dňa   25.   augusta   1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 2 NC 44/97-238, ktorým bolo rozhodnuté, že JUDr. G. V. nie je vylúčená z konania a rozhodovania v danej veci.

Dňa 27. októbra 1997 doručili sťažovatelia okresnému súdu návrh, aby súd prikázal garáž za náhradu do vlastníctva sťažovateľov.

Dňa   28.   novembra   1997   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd prikázal garáž za náhradu do vlastníctva sťažovateľov. Dňa   5.   februára   1998   PEhAES,   a.   s.,   doručil   súdu   odvolanie   proti   uvedenému rozsudku.

Dňa 19. februára 1998 okresný súd zaslal odvolanie PEhAES, a. s., sťažovateľom na vyjadrenie.

Dňa 3. marca 1998 doručili sťažovatelia súdu vyjadrenie k uvedenému odvolaniu.Dňa 19. marca 1998 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní.Dňa   14.   mája 1998   obchodný   register   doručil   odvolaciemu   súdu   výpis ohľadom odporcu - obchodnej spoločnosti PEhAES, a. s.

Dňa   29.   mája   1998   odvolací   súd   vyzval   právneho   zástupcu   PEhAES,   a.   s.,   aby doručil listiny preukazujúce svoje právne nástupníctvo.

Dňa 5. júna 1998 právny zástupca PEhAES, a. s., doručil okresnému súdu listiny preukazujúce svoje právne nástupníctvo.

Dňa 3. októbra 1998 bolo nariadené odvolacie pojednávanie na 12. november 1998. Dňa 12. novembra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 11. marca 1999 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 29. marca 1999 bolo uznesenie krajského súdu z 12. novembra 1998 zaslané účastníkom konania.

Dňa 14. mája 1999 sťažovateľ Ing. F. Z. doručil okresnému súdu podnet (z 13. mája 1999) na podanie dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 12. novembra 1999. Dňa 9. júla 1999 sťažovatelia doručili súdu oznámenie, ktorým uviedli, že svoje podanie z 13. mája 1999 považujú za bezpredmetné.

Dňa 22. septembra 1999 bola vec pridelená Mgr. M. K. Dňa 2. decembra 1999 konajúci sudca nariadil pojednávanie na 19. január 2000. Dňa 19 januára 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. marec 2000.

Dňa 22. marca 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 27. apríla 2000 bol spis pridelený JUDr. M. Dňa 28. septembra 2000 sudkyňa nariadila pojednávanie na 6. december 2000. Dňa 6. decembra 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. február 2001.

Dňa 14. februára 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 20. marca 2001 sudkyňa uznesením č. k. 9 C 60/92-419 ustanovila vo veci znalca za účelom zistenia nájomného vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti.

Dňa   30.   júla   2001   znalec   doručil   súdu   žiadosť   o predĺženie   lehoty   na   podanie znaleckého posudku do 31. augusta 2001.

Dňa   14.   augusta   2001   súd   oznámil   znalcovi,   že   vyhovel   jeho   žiadosti   a predĺžil lehotu na podanie znaleckého posudku do 30. septembra 2001.

Dňa 21. augusta 2001 znalec doručil súdu vypracovaný znalecký posudok. Dňa 22. augusta 2001 konajúca sudkyňa rozhodla uznesením o znalečnom. Dňa   4.   septembra   2001   súd   vyzval   účastníkov,   aby   sa   v lehote   10   dní   vyjadrili k znaleckému posudku.

Dňa   17.   septembra   2001   sťažovateľ   RNDr.   I.   Z.   doručil   súdu   vyjadrenie k znaleckému posudku.

Dňa 24. septembra 2001 právny zástupca PEhAES, a. s., doručil súdu vyjadrenie k znaleckému posudku.

Dňa   9.   novembra   2001   súd   vyzval   sťažovateľa   na   oznámenie,   či   jeho   podanie z 19. septembra 2001 je odvolaním proti uzneseniu č. k. 9 C 60/92-447.

Dňa 26. novembra 2001 sťažovateľ RNDr. I. Z. doručil súdu svoje vyjadrenie. Dňa 27. decembra 2001 sudkyňa vyzvala súdneho znalca na vyjadrenie. Dňa 15. marca 2002 súdny znalec doručil súdu svoje vyjadrenie. Dňa 20. marca 2002 sudkyňa vyzvala znalca na doplnenie jeho znaleckého posudku. Dňa 23. apríla 2002 znalec doručil súdu svoje vyjadrenie k stanovisku odporcu. Dňa 23. apríla 2002 sudkyňa nariadila pojednávanie na 14. august 2002. Dňa 2. mája 2002 právny zástupca PEhAES, a. s., doručil súdu svoje vyjadrenie k dodatku č. 1 k znaleckému posudku.

Dňa 16. mája 2002 sťažovateľ RNDr. I. Z. doručil súdu svoje vyjadrenie. Dňa 13. augusta 2002 vykonala sudkyňa úradný záznam o tom, že 12. augusta 2002 bol telefonicky zrušený termín pojednávania pôvodne určený na 14. august 2002 z dôvodu vrátenia spisu znalcovi, o novom termíne pojednávania budú účastníci upovedomení. Dňa   14.   augusta   2002   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   spis   vrátila súdnemu znalcovi na doplnenie znaleckého posudku.

Dňa 18. októbra 2002 znalec doručil súdu dodatok č. 2 k znaleckému posudku. Dňa 7. novembra 2002 súd vydal uznesenie o znalečnom. Dňa   15.   novembra   2002   súd   doručil   dodatok   č.   2   k   znaleckého   posudku   na vyjadrenie účastníkom konania.

Dňa   26.   novembra   2002   právny   zástupca   PEhAES,   a.   s.,   doručil   súdu   svoje vyjadrenie k doplnenému znaleckému posudku.

Dňa   6.   decembra   2002   sťažovateľ   Ing.   F.   Z.   doručil   súdu   svoje   vyjadrenie k doplneniu znaleckého posudku.

Dňa 27. februára 2003 sudkyňa nariadila pojednávanie na 15. apríl 2003. Dňa   15.   apríla   2003   sťažovatelia   doručili   súdu   návrh   na   pripustenie   vedľajších účastníkov do konania.

Dňa 15. apríla 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. júl 2003 aj za účelom vypracovania ďalšieho dodatku k znaleckému posudku.

Dňa 22.   mája 2003 navrhovaní vedľajší   účastníci   doručili   súdu   svoje oznámenie o tom, že nevstupujú do konania.

Dňa 29. mája 2003 znalec doručil súdu dodatok č. 3 k znaleckému posudku. Dňa 4. júna 2003 vydal sudca uznesenie č. k. 9 C 60/92-544 o priznaní znalečného. Dňa 16. júna 2003 právny zástupca PEhAES, a. s., doručil súdu svoje vyjadrenie k dodatku č. 3 k znaleckému posudku.

Dňa   20.   júna   2003   sťažovatelia   podali   odvolanie   proti   uzneseniu   o znalečnom č. k. 9 C 60/92-544.

Dňa   30.   júna   2003   sťažovatelia   doručili   svoje   stanovisko   k dodatku   č.   3 k znaleckému posudku a sťažovateľ RNDr. I. Z. doručil súdu odvolanie proti uzneseniu č. k. 9 C 60/92-544 zo 4. júna 2003.

Dňa   1.   júla   2003   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito.

Dňa 4. júla 2003 súd zaslal odvolanie RNDr. I. Z. znalcovi na vyjadrenie. Dňa 10. júla 2003 právny zástupca PEhAES, a. s., doručil súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu proti uzneseniu o znalečnom z 20. júna 2003.

Dňa 18. júla 2003 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaniach v danej veci.

Dňa 27. mája 2004 okresnému súdu   doručené uznesenie krajského súdu, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie.

Dňa 31. mája 2004 bolo nariadené pojednávanie na 10. september 2004. Dňa 10. septembra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   21.   septembra   2004   doručili   sťažovatelia   súdu   späťvzatie   svojho   návrhu   na zámenu účastníkov z 10. septembra 2004.

Dňa 22. septembra 2004 okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov.

Dňa 9. novembra 2004 mestský úrad oznámil súdu vyžiadané informácie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila   v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o usporiadanie   vlastníckych   vzťahov   môže   v danej   veci   predstavovať   určitý   stupeň zložitosti súvisiaci napr. s nevyhnutnosťou znaleckého dokazovania. Doterajší neobyčajne zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   nemôže   pripísať   na   vrub   zložitosti prerokovávanej veci.  

Treba   ďalej   konštatovať,   že   konanie   vo   veci   (od   podania   žalobného   návrhu 27. februára 1992 až dosiaľ) trvá viac ako 13 rokov, z toho na okresnom súde 9,5 rokov. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania   mali   svoj   podiel   aj   sťažovatelia,   napr.   návrhmi,   ktoré   nemali   vždy   všetky predpísané   náležitosti,   resp.   ktoré   neboli   úplné,   pričom   kvôli   odstraňovaniu   týchto nedostatkov   nemohol   okresný   súd   plynulo   postupovať   v konaní.   Je   nesporné,   že sťažovatelia   k   celkovej   dĺžke   konania   prispeli   aj   svojimi   „neúspešnými“   procesnými návrhmi   (napr.   námietka   zaujatosti   sudkyne   JUDr.   V.).   V danom   prípade   však   podiel sťažovateľov   na   vzniknutých   prieťahoch   podľa   názoru   ústavného   súdu   neospravedlňuje neúmerne dlhé, deväť a pol rokov trvajúce konanie okresného súdu. Na uvedené skutočnosti ústavný súd prihliadol pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia v tejto veci.

Na druhej strane ale predkladanie návrhov napr. na rozšírenie účastníkov konania nekvalifikuje   ústavný   súd   ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobila   zbytočné   prieťahy   v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľom procesnými predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v napadnutom konaní, predovšetkým treba konštatovať, že toto konanie trvá bez rozhodnutia vo veci samej na okresnom súde deväť a pol roka. Počas tejto doby bol okresný súd v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných   dôvodov   aj krátkodobo   opakovane nečinný v období od 16. júna 1995 do 9. novembra 1995 (štyri mesiace), od 29. marca 1999 do 2. decembra 1999 (osem mesiacov) a od 22. marca 2000 do 28. septembra 2000 (šesť mesiacov). Okresný súd teda najmenej počas   poldruha   roka   vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   ako   navrhovatelia   v   napadnutej   veci   počas   súdneho konania   nachádzajú,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovaných   článkoch ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Samo   osebe   by   však   tieto   krátkodobé nečinnosti   neznamenali aj porušenie označených   základných práv sťažovateľov,   pretože okresný súd vykonal vo veci sedemnásť pojednávaní a trikrát rozhodol vo veci samej, teda ústavný súd neprehliadol snahu okresného súdu o odstránenie právnej neistoty sťažovateľov v napadnutom   konaní.   Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   však   nadobudla   charakter zbytočných   prieťahov   najmä   podľa   článku   6   ods.   1   dohovoru   v kontexte   neprimerane dlhého,   deväť a pol   ročného konania okresného   súdu   v danej   veci.   K prieťahom   pritom v podstate   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   účastníkov,   ale   v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 60/92, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   vo   výške 49 406 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, ako aj na ich podiel na vzniknutých prieťahoch považuje za primerané vo výške každému po 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 19 100 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie   sťažnosti   z   10.   mája   2004   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu z 3. marca 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa   predstavujú   sumu 9 068 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“,   t.   j.   na   sumu   7   254,40.   Spolu s režijným   paušálom   ku   každému   úkonu   (2   x   136   Sk   v roku   2004)   v prípade   dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov za dva úkony vykonané v roku 2004 sumu 14 790 Sk v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Za   jeden   úkon,   ktorý   bol   vykonaný   v roku   2005,   patrí   odmena   pre   jedného sťažovateľa   v sume   2   501   Sk.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   znížená   o 20   %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 000,80 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (150 Sk v roku 2005) v prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 4 301,60 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Celkové   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   predstavujú   zaokrúhlene   sumu 19 100 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2005