znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 241/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. R. F., P., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Sžd 33/2011 z 28. februára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012 doručená sťažnosť JUDr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. F., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžd 33/2011 z 28. februára 2012 (ďalej len „rozsudok z 28. februára 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 11 S/96/2010 z 20. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok z 20. apríla 2011“) zamietol   jeho   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne (ďalej len „KR PZ v Trenčíne“) sp. zn. KRP-KDI-P-83/2010 z 20. júla 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Považská Bystrica sp. zn. ORP-DIPB-SK-100/2010 z 11. mája 2010 (ďalej len „OR PZ Považská Bystrica, spolu len „správne orgány“), ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo   spáchania   priestupku   podľa   §   22   ods.   1   písm.   h)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o priestupkoch“) a zároveň mu bola uložená sankcia v podobe pokuty v sume 150 €, ako aj zákaz viesť motorové vozidlo na dobu 4 mesiacov.

Sťažovateľ   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   20.   apríla   2011   podal   odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd nesprávne postupoval, keď pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal   výlučne   z   tvrdení   KR   PZ   v   Trenčíne   vychádzajúcich   zo   správy   spísanej dopravnou hliadkou, nezaoberal sa jeho námietkami týkajúcimi sa nezákonného postupu správneho orgánu, vec povrchne posúdil a nevykonal dostatočné dokazovanie. Sťažovateľ poukázal aj na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ako aj na porušenie jeho ústavných práv týkajúcich sa súdnej a inej právnej ochrany, a to odňatie zákonom zaručenej možnosti sa k veci vyjadriť a navrhnúť dôkazy.

Rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012 bol potvrdený rozsudok krajského súdu   z 20. apríla 2011, pričom   v jeho odôvodnení najvyšší súd konštatoval, že nezistil žiadne pochybenia v postupe správnych orgánov. Podľa najvyššieho súdu správne orgány sťažovateľa   riadne   v   súlade   so   Správnym   poriadkom   predvolali   na   ústne   pojednávanie v predmetnej veci, na ktoré sa však bez ospravedlnenia nedostavil, a preto v tejto súvislosti nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práv. Najvyšší súd poukázal aj na úradný záznam z 1. apríla 2010, z ktorého vyplýva, že sťažovateľovi bola uložená bloková pokuta v sume 40 €, ktorú odmietol   zaplatiť,   a   preto   bol   priestupok   riešený   spracovaním   správy   o   výsledku objasňovania priestupku, ktorú sťažovateľ nepodpísal a ani sa k nej nevyjadril, keďže na jej vyhotovenie ani nepočkal.

Uvedeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžd 33/2011 došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   namietal,   že   v   predmetnej   veci   bolo   vydané   nesprávne   rozhodnutie, keďže sa v konaní pred OR PZ Považská Bystrica nemal možnosť vyjadriť k vykonaným dôkazom.   OR   PZ   Považská   Bystrica   rozhodlo   o   priestupku   výlučne   na   základe jednostranných tvrdení príslušníkov Policajného zboru a správy, ktorú sťažovateľ ani nemal k dispozícii. V konaní o žalobe o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu pred krajským súdom malo byť uvedené procesné pochybenie správnych orgánov dôvodom na zrušenie rozhodnutia KR PZ v Trenčíne. K odstráneniu procesných pochybení správnych orgánov v predmetnom konaní nedošlo ani rozsudkom krajského súdu z 20. apríla 2011, ako ani rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), podľa   ktorého   sú   správne   orgány   povinné   postupovať   v   konaní   v   úzkej   súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Správne orgány musia dbať aj na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   sťažovateľ   poukázal   na   judikát   najvyššieho   súdu č. 122/2003, v ktorom tento súd uviedol, že správnym konaním sa nazýva postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb pri vydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny predpis.   Zmyslom   všetkých   procesných   predpisov   je   zabezpečiť   realizáciu   hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach   fyzických   a právnických osôb za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého vec – práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva. Toto   platí zvlášť,   ak ide   o konanie, v ktorom   dôkazná povinnosť spočíva na účastníkovi. Pri tomto zmysle konania dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia.

Podľa sťažovateľa konanie, v ktorom sa pred správnymi orgánmi rozhodovalo o jeho priestupku, trpí takými vadami, ktoré majú za následok nesprávnosť a nezákonnosť nimi vydaných   rozhodnutí,   v   dôsledku   čoho   malo   byť   všeobecnými   súdmi   zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zrušené.

V   sťažnosti   sťažovateľ   požiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 500 € od najvyššieho súdu, a to v dôsledku materiálnej ujmy, ktorú utrpel, spočívajúcej „vo vzniknutých trovách súdnych konaní ako aj v súvislosti s ďalšími prostriedkami právnej ochrany, ktoré sťažovateľ využil“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012 porušené, uvedený   rozsudok   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   prizná   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 28. februára 2012. K porušeniu   uvedených   práv   malo dôjsť   v   dôsledku   toho,   že v konaní pred   správnymi orgánmi v predmetnej veci mu bolo odňaté jeho právo vyjadriť sa k veci a najvyšší súd uvedené procesné pochybenie správnych orgánov neodstránil.

V   rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 28.   februára   2012 najvyšší súd stručne popísal skutkové a právne závery vyplývajúce z rozsudku krajského súdu z 20. apríla 2011, poukázal na ustanovenia zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“), ako aj ustanovenia zákona o priestupkoch a ustanovenia Správneho poriadku a následne uviedol: «Predvolanie alebo prípadnú zmenu termínu pojednávania možno dohodnúť aj telefonicky   či   iným   spôsobom   (zákon   to   nevylučuje),   je   však   potrebné   vykonať   o   tom záznam. V administratívnom spise sa takýto záznam nachádza a aj z neho je jednoznačne preukázané, že žalobca mal vedomosť o novom termíne a bol aj riadne poučený v zmysle § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch. Za takýchto okolností postupoval prvostupňový správny orgán v súlade so zákonom a svojim postupom mu neodňal jeho právo vyjadriť sa k veci a navrhnúť dôkazy. V správnom (teda aj v priestupkovom) konaní sa predpokladá súčinnosť účastníkov konania so správnym orgánom. Účastník správneho konania nemá len procesné práva, ale je aj nositeľom procesných povinností, ktoré sledujú zabezpečenie nerušeného priebehu správneho konania. Žalobca preto nemôže poukazovať na porušenie jeho práv, ak sa neustanovil na pojednávanie bez vážneho dôvodu a bol správnym orgánom aj riadne poučený o svojich právach a o možnosti prejednať priestupok v jeho neprítomnosti. K   námietke   žalobcu   o   nesprávnom   a   zmätočnom   postupe   hliadky   odvolací   súd poukazuje na úradný záznam zo dňa 1. 4. 2010 (č. l. 10 administratívneho spisu) spísaný nstržm. Ď., z ktorého vyplýva, že po nameraní prekročenia povolenej rýchlosti bolo vozidlo žalobcu zastavené, žalobca predložil svoje doklady, priestupku si vedomý nebol. Bola mu udelená bloková pokuta vo výške 40 €, ktorú nebol ochotný zaplatiť a preto bol priestupok riešený spracovaním správy o výsledku objasňovania priestupku, ktorú žalobca nepodpísal s tvrdením, že riešenie priestupku považoval za „buzeráciu“ zo strany polície. Zo správy o výsledku objasňovania priestupku vyplýva, že žalobca sa k nej odmietol vyjadriť a podpísať ju. Ak by žalobca svoj priestupok uznal na mieste, bol by dostal blok na pokutu, ktorú by mohol zaplatiť aj neskôr; obsah administratívneho spisu však nasvedčuje tomu, že žalobca si   priestupku   vedomý   nebol,   zaplatiť   pokutu   odmietol   a   preto   bola   spísaná   správa   o výsledku objasňovania priestupku, na ktorej vyhotovenie však žalobca nevyčkal, teda sa do nej nevyjadril, ani ju nepodpísal.

Ďalšie odvolacie dôvody žalobcu nemohol odvolací súd považovať za relevantné, pretože sa týkajú obnovy konania a sťažností, ktoré však nie sú predmetom tohto konania. Predmetom   súdneho   konania   je   však   preskúmanie   rozhodnutia   a   postupu   žalovaného č. KRP-KDI-P-83/2010 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu... Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov vyvrátili, jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne správny...»

V súvislosti s preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2012, ktorý bol vydaný   v   konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   treba   podľa   názoru ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).

V   konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   súdy   preskúmavajú „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie na skutočnosti, že najvyšší súd (rovnako ani krajský súd) nenapravili pochybenie správnych orgánov spočívajúce v tom, že mu nebolo umožnené v konaní   riadne   sa   k   veci   vyjadriť.   Z   citovanej   časti   rozsudku   najvyššieho   súdu z 28. februára 2012 vyplýva, že najvyšší súd sa argumentáciou sťažovateľa zaoberal, avšak zo   spisového   materiálu   v   predmetnej   veci   namietané   procesné   pochybenie   v   postupe správnych orgánov v tomto konaní nezistil. Naopak, z jeho záverov vyplýva, že to bol práve sťažovateľ,   ktorý   si   v   konaní   pred   správnymi   orgánmi   svoje   povinnosti   riadne   neplnil a neposkytoval   súčinnosť   potrebnú   na   zabezpečenie   nerušeného   priebehu   konania. S ohľadom na uvedené následne najvyšší súd dospel správne k záveru, podľa ktorého sa sťažovateľ   nemôže   dovolávať   úspešne   ochrany   svojich   práv,   pokiaľ   v   konaní   pred správnymi   orgánmi,   napriek   tomu   že   bol   o   svojich   právach   a povinnostiach,   ako   aj následkoch ich nesplnenia riadne poučený, bezdôvodne, resp. bez riadneho ospravedlnenia svoje oprávnenia v záujme realizácie ochrany svojich práv nevyužil.

Ústavný   súd   preto   námietky   sťažovateľa   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu z 28. februára 2012, podľa ktorých neodstránil pochybenie správnych orgánov v súvislosti s posúdením možného sťažovateľom namietaného porušenia označených práv, nepovažoval za opodstatnené a relevantné.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade konal ako správny súd podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku v odvolacom konaní proti   rozsudku   krajského   súdu,   nemožno   hodnotiť   izolovane,   ale   iba   v   kontexte s rozhodnutím krajského súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré   mu predchádzali.   Podľa   názoru   ústavného súdu   sa   odôvodneniu   právneho   názoru najvyššieho súdu v rozsudku z 28. februára 2012 nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona   o   priestupkoch   a   zákona   o   cestnej   premávke   plne   korešponduje   so   zisteným skutkovým stavom a nie je popretím ich zmyslu.

Vzhľadom na uvedené sa závery najvyššieho súdu nejavia ako arbitrárne a rovnako aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je popretím   ich   podstaty   či   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným už ani preto,   že ústavný   súd nie je opravným súdom   právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (napr. IV. ÚS 340/04).

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012